Vážená pani D.,

Dňa 20. februára 2002 ste podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi v súvislosti s tým, že Európska komisia nezaplatila úroky z nákladov na pobyt v nemocnici v roku 1992.

Dňa 18. apríla 2002 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie. Komisia zaslala svoje stanovisko 9. augusta 2002. Poslal som Vám ho 26. augusta 2002 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 19. septembra 2002.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovateľ je odlúčenou manželkou úradníka Európskej komisie. V roku 1992 sa musela podrobiť ošetreniu v nemocnici v Taliansku a následne požiadala Komisiu (alebo presnejšie RCAM, systém nemocenského poistenia úradníkov Európskych spoločenstiev a ich príbuzných) o náhradu nákladov na toto ošetrenie vo výške 19,6 milióna LIT. Táto žiadosť bola zamietnutá. V máji 2001 však Komisia súhlasila s tým, že vyplatí sťažovateľovi približne 20 miliónov LIT.

Dňa 16. júla 2001 sa sťažovateľ obrátil na ombudsmana (sťažnosť 1036/2001/IP). Sťažovateľ tvrdil najmä to, že Komisia by mala platiť úroky. Sťažnosť bola zamietnutá 23. júla 2001 z dôvodu, že sťažovateľ ešte nepredložil Komisii príslušné predchádzajúce stanoviská, ktoré sa vyžadujú v článku 2 ods. 4 štatútu ombudsmana.

Po týchto krokoch sťažovateľka zopakovala svoju sťažnosť faxom a listom z 20. februára 2002.

Požiadavku

Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

Sťažovateľ bol hospitalizovaný bez toho, aby požiadal RCAM o predchádzajúce povolenie. Vzhľadom na to, že sťažovateľka sama začala vykonávať zárobkovú činnosť v roku 1989, jej vlastné zdravotné poistenie malo v prvom rade zaplatiť účet, pričom RCAM vstúpil len ako doplnkový systém. V dôsledku toho RCAM odmietol zaplatiť účet vo výške 19,6 milióna LIT.

Po niekoľkých rokoch intenzívnej korešpondencie sa RCAM a advokát zastupujúci sťažovateľa B. dohodli na kompromise. Predpokladalo sa v ňom, že napriek opísanej situácii RCAM v skutočnosti uhradí celú sumu 19,6 milióna LIT pod podmienkou, že pôjde o konečné urovnanie prípadu a že nebudú predložené žiadne ďalšie žiadosti.

Dňa 30. novembra 2000 sťažovateľ podpísal tento dokument:

[Sťažovateľ]

Berúc do úvahy:

že bola hospitalizovaná (…) od 15. do 27. mája 1992,

- nesprávne sa domnievala, že ako odlúčená manželka úradníka EÚ má nárok na náhradu zo zdravotného poistenia Spoločenstva, a preto podala žiadosť o náhradu,

- že po obdržaní rozsiahlych vysvetlení pochopila, že v skutočnosti nemá nárok na žiadnu takúto náhradu,

- že RCAM sa s cieľom pomôcť jej vyriešiť jej ťažkú situáciu rozhodol zaplatiť sumu 20 miliónov LIT bez toho, aby táto platba znamenala alebo preukazovala uznanie akýchkoľvek práv v jej súvislosti

vyhlasuje, že:

že súhlasí s vyplatením uvedenej sumy a ďakuje RCAM za túto dobrovoľnú náhradu, pričom uznáva, že nepredstavuje právo v jej mene, ale že predstavuje veľkorysú dobrovoľnú dávku. Potvrdzuje prijatie platby a vzdáva sa akýchkoľvek ďalších nárokov.

Platba vo výške 20 miliónov LIT (10 329 EUR) sa uskutočnila v roku 2001.

Sťažovateľ nemal nárok na žiadnu náhradu nákladov na hospitalizáciu zo strany RCAM. Ako gesto dobrej vôle na pomoc sťažovateľovi z ťažkej finančnej situácie sa však uskutočnila veľkorysá dobrovoľná platba s cieľom definitívne urovnať prípad. Neexistoval žiadny právny ani morálny základ pre akékoľvek ďalšie platby, ktoré sa mali uskutočniť.

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach zopakovala názor, že má nárok na náhradu nákladov na hospitalizáciu. Ďalej poukázala na to, že nemocnici zaplatila sumu 41,5 milióna LIT a že od roku 1992 žiadala úroky a náhradu škody.

Sťažovateľka dodala, že dokument, ktorý mala podpísať, považuje za "zneužívajúci".

ROZHODNUTIE

1.1 Sťažovateľka, odlúčená manželka úradníka EÚ, musela byť v roku 1992 ošetrená v nemocnici v Taliansku. Jej následná žiadosť o náhradu nákladov na túto liečbu vo výške 19,6 milióna LIT bola zamietnutá. Až v máji 2001 Komisia súhlasila s tým, že vyplatí sťažovateľovi približne 20 miliónov LIT. Sťažovateľ tvrdí, že Komisia by mala platiť úroky od roku 1992.

1.2 Komisia zastáva názor, že sťažovateľka nemala nárok na žiadnu náhradu vzhľadom na to, že nepožiadala o predchádzajúce povolenie a že jej vlastné zdravotné poistenie malo v prvom rade zaplatiť účet. Dodáva, že ako gesto dobrej vôle na pomoc sťažovateľovi z ťažkej finančnej situácie sa však v roku 2001 uskutočnila veľkorysá dobrovoľná platba vo výške 20 miliónov LIT s cieľom definitívne urovnať prípad. Komisia poukazuje na to, že sťažovateľka podpísala vyhlásenie, v ktorom prijala túto platbu a vzdala sa akýchkoľvek ďalších nárokov. Podľa názoru Komisie teda neexistoval právny ani morálny základ pre prípadné ďalšie platby.

1.3 Ombudsman berie na vedomie, že sťažovateľka predložila kópiu vyhlásenia, na ktoré sa Komisia odvoláva vo svojej sťažnosti 1036/2001/IP. Toto vyhlásenie je z 30. novembra 2000 a je podpísané sťažovateľom. Sťažovateľ sa v skutočnosti zrieka akýchkoľvek ďalších tvrdení. Ombudsman sa domnieva, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že toto vyhlásenie by bolo neplatné.

1.4 Za týchto okolností sa názor Komisie, že neexistuje žiadny základ pre ďalšie platby sťažovateľovi, javí ako primeraný.

Na základe vyšetrovaní ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti sa zdá, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Európskej komisie. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Komisie.

Tvoje úprimné,

Jacob SÖDERMAN