Prejav európskeho ombudsmana P. Nikiforosa Diamandourosa na podujatí organizovanom Inštitútom pre medzinárodné a európske záležitosti

I. Úvod

Dobrý deň, dámy a páni.

Teší ma, že som späť v Dubline, a obzvlášť ma teší, že môžem vystúpiť na podujatí organizovanom Inštitútom pre medzinárodné a európske záležitosti. Pred niekoľkými rokmi som mal príležitosť hovoriť s vašou bruselskou pobočkou. Preto si dobre uvedomujem cennú úlohu inštitútu ako fóra na diskusiu o otázkach, ktoré majú pre občanov veľký význam.

Dnes popoludní som bol požiadaný, aby som hovoril o tom, aby sa EÚ zodpovedala svojim občanom. Na túto tému sa pozriem z troch hľadísk:

o Po prvé: možnosť podať sťažnosť ombudsmanovi v otázkach transparentnosti

o Po druhé sa budem zaoberať tým, ako ombudsman posilňuje postavenie občanov v kontexte úlohy Komisie pri zabezpečovaní toho, aby členské štáty správne vykonávali právo Únie, t. j. tzv. „postup v prípade nesplnenia povinnosti“.

Na záver sa budem tešiť, keď budem hovoriť o úlohe ombudsmana pri zabezpečovaní účinného fungovania európskej iniciatívy občanov ako prostriedku na posilnenie postavenia občanov.

Mám v pláne hovoriť asi 30 minút. Potom budem rád, keď budem mať vaše otázky.

II. Írsko, jeho občania a EÚ

Ak je Grécko, moja domovská krajina, vnímané ako kolíska filozofie, Írsko je vnímané ako sídlo poézie. V tejto súvislosti mi dovoľte citovať riadok od Yeatsa, podľa ktorého "Romantické Írsko je mŕtve a preč". To, čo by sa dalo nazvať „romantika dospievania“ Írska s EÚ, sa určite skončilo. Ťažkosti pri presviedčaní írskych občanov, aby ratifikovali zmluvy z Nice a Lisabonu, spôsobili, že partneri EÚ boli prekvapení a znepokojení. Iste, pýtali sa, Írska milostná aféra s Európou sa neskončila?

Írska láska k tomu, čo bolo pôvodne Európskym hospodárskym spoločenstvom, neskôr Európskym spoločenstvom a nakoniec Európskou úniou, bola možno, ak dovolíte, slepá láska. Bol zaslepený pocitom potreby ukončiť stáročia írskej izolácie od svojich európskych partnerov. Bola zaslepená potrebou ukončiť desaťročia ekonomickej stagnácie, ktorá zdecimovala írsku spoločnosť. Rovnako ako dospievajúca láska, táto láska bola intenzívna, ale možno nie veľmi hlboká.

Vzťahy Írska s EÚ dozreli a prehĺbili sa. Írski občania si teraz kladú otázky o tom, čo je EÚ a ako funguje. Spochybňujú napríklad to, či sa EÚ a jej inštitúcie zodpovedajú im, občanom. Namiesto toho, aby som sa odvrátil od tohto vývoja v tom, ako írski občania vnímajú EÚ, vítam ju ako príležitosť ukázať, ako by sa EÚ mohla a mala snažiť posilniť postavenie svojich občanov.

III. Európske občianstvo

Existuje myšlienková škola, ktorá by načrtla, že kultúrna identita je nevyhnutným predpokladom politického spoločenstva a že keďže neexistuje európska kultúrna identita a žiadne európske demo, nemôže existovať zmysluplné európske občianstvo.

Keď však hovoríme o európskom občianstve, nemôžeme pochopiť tento pojem, pretože národné štáty ho zvyčajne chápu; t. j. z hľadiska kultúrnej identity alebo členstva v spoločenstve, ktoré sa definuje prostredníctvom prvkov, ako je jazyk, história, náboženstvo a spoločné sociálne normy. To nie je realita Európskej únie a nie je pravdepodobné, že sa stane realitou v dohľadnej budúcnosti.

Európske občianstvo sa naopak zameriava na „občianstvo“ ako súbor práv a povinností. Konkrétnejšie, európske občianstvo sa zameriava na vzájomné práva a povinnosti vo vyvíjajúcom sa vzťahu medzi jednotlivcami a EÚ.

Moja vízia úlohy európskeho ombudsmana zahŕňa ako dôležitú zložku osobitnú zodpovednosť za podporu a presadzovanie práv občanov EÚ v tomto vyvíjajúcom sa vzťahu.

IV. Právo podať sťažnosť ombudsmanovi

Rímska zmluva, ktorá bola zmluvou, ktorú írsky ľud preskúmal v referende v roku 1972, čím sa pripravila pôda pre pristúpenie Írska v roku 1973, nespomenula slovo „občan“. Ani "Európa", ku ktorej sa Írsko pripojilo v roku 1973, nebola "Európou" určenou pre občanov. Bolo to, ako som už spomenul, Európske hospodárske spoločenstvo. Išlo o Európu, ktorú navrhli členské štáty predovšetkým na to, aby slúžila ich hospodárskym záujmom. Jednotlivci mali v tomto systéme málo priamych práv a málo priamych povinností. Vzhľadom na stále rastúcu úlohu Európy v každodennom živote občanov a výzvy, najmä po rozpade Sovietskeho zväzu a rozšírení demokracie v širšom európskom regióne, aby sa riešil takzvaný „demokratický deficit“, však Európa od 70. a 80. rokov 20. storočia pomaly, ale stabilne smerovala k uznaniu a posilneniu postavenia svojich občanov.

Maastrichtskou zmluvou z roku 1992 sa občania členských štátov stali občanmi Únie. Tento vývoj so sebou priniesol celý rad ustanovení, ktorých cieľom bolo dať občianstvu EÚ podstatu.  V tejto súvislosti sa v Maastrichtskej zmluve ustanovilo vytvorenie funkcie európskeho ombudsmana. Bola to tiež prvá zmluva, v ktorej sa spomína transparentnosť ako právo občanov a povinnosť inštitúcií EÚ.

V. Ombudsman a transparentnosť v EÚ

Nie je náhoda, že v rozpore s právom na dobrú správu vecí verejných v článku 41 Charty základných práv EÚ a právom postúpiť prípady nesprávneho úradného postupu ombudsmanovi v článku 43 sa nájde právo na prístup k dokumentom v držbe inštitúcií EÚ.

Podpora transparentnosti je priamo spojená s dobrou správou vecí verejných a dobrou správou vecí verejných, pretože bez transparentnosti občania nemôžu brať inštitúcie EÚ na zodpovednosť. Ako možno posilniť postavenie občanov vo vzťahu k riadiacim inštitúciám, ak nemôžu vedieť, čo tieto inštitúcie robia a prečo to robia?

Dve vyšetrovania z vlastného podnetu ombudsmana v rokoch 1996 a 1999 viedli takmer všetky inštitúcie EÚ (vrátane Európskej centrálnej banky) k prijatiu pravidiel o prístupe verejnosti k dokumentom. Okrem toho sa ombudsman na základe svojich skúseností s vybavovaním sťažností týkajúcich sa údajnej nedostatočnej transparentnosti aktívne zúčastnil na diskusii, ktorá viedla k prijatiu nariadenia č. 1049/2001, ktorým je nariadenie, ktorým sa od Európskeho parlamentu, Rady a Komisie vyžaduje, aby na požiadanie poskytli verejnosti prístup k dokumentom, ktoré majú v držbe.

Rok čo rok boli najväčšími dôvodmi sťažností adresovaných ombudsmanovi nedostatočná transparentnosť alebo odmietnutie prístupu k dokumentom. Hlavnými otázkami vznesenými v takýchto sťažnostiach sú:

• nadmerné omeškanie pri vybavovaní žiadosti o prístup k dokumentom;
• príliš extenzívny výklad výnimiek z prístupu verejnosti; a
• neexistencia verejného registra dokumentov na uľahčenie výkonu práva na prístup.

Žiadatelia, ktorým bol zamietnutý prístup k dokumentu podľa nariadenia 1049/2001, sa môžu obrátiť na Všeobecný súd EÚ so žiadosťou o zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prístupu alebo sa obrátiť na európskeho ombudsmana.

Právo na súdny prostriedok nápravy je, samozrejme, základnou zárukou právneho štátu. Zjavnou výhodou podania návrhu na súd je, že výsledkom je právne záväzné rozhodnutie. Pokiaľ ide o prístup verejnosti k dokumentom, znamená to, že Všeobecný súd môže zrušiť rozhodnutie o zamietnutí prístupu, čím uloží inštitúcii, ktorá má dokumenty k dispozícii, povinnosť preskúmať žiadosť a prijať nové rozhodnutie.

Úloha ombudsmana dopĺňa úlohu súdov: poskytuje alternatívny prostriedok nápravy, ktorý môžu žiadatelia použiť, ak to vo svojom prípade považujú za vhodné. V roku 2010 sme ukončili vyšetrovanie 22 sťažností týkajúcich sa uplatňovania nariadenia č. 1049/2001, z ktorých 14 sa týkalo Európskej komisie.

Jednou z hlavných výhod mimosúdneho opravného prostriedku, ktorý ombudsman zastupuje, je, že vyšetruje, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Európske inštitúcie musia dodržiavať zásady právneho štátu, takže ak konajú nezákonne, ide o nesprávny úradný postup. Zásady dobrej správy vecí verejných si však vyžadujú viac inštitúcií než len vyhýbanie sa nezákonnému správaniu.

Dovoľte mi, aby som ilustroval, čo hovorím, príkladom.

Nariadenie č. 1049/2001 sa týka predovšetkým vybavovania žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom. Preto je vo svojej podstate skôr reaktívna než proaktívna.

Minulý rok som predložil návrh odporúčania týkajúceho sa odmietnutia poskytnúť írskemu občanovi kópie správ o nežiaducich účinkoch liekov, ktoré si vyžiadal od Európskej agentúry pre lieky. Poukázal som na agentúru, že okrem jej zákonnej povinnosti riadne reagovať na žiadosti o prístup verejnosti podľa nariadenia č. 1049/2001 by mala byť v záujme dobrej správy aktívna aj pri sprístupňovaní informácií verejnosti, napríklad na svojej webovej stránke.

S potešením konštatujem, že agentúra vynakladá úsilie na dosiahnutie súladu s mojím návrhom odporúčania.

Bod, ktorý som uviedol agentúre, má všeobecnú platnosť. Zásada transparentnosti znamená, že každá inštitúcia EÚ by mala proaktívne určiť, aké informácie verejnosť potrebuje, a potom tieto informácie šíriť spôsobom, ktorému verejnosť ľahko rozumie.

Keď inštitúcie EÚ pracujú v oblastiach, ktoré sú technicky zložité, ako je bezpečnosť liekov, je obzvlášť dôležité prezentovať informácie v jazyku, ktorý je ľahko zrozumiteľný verejnosti. Aktívne úsilie inštitúcií EÚ o poskytovanie informácií bude preto zvyčajne zahŕňať prípravu a uverejňovanie nových materiálov, ako aj poskytovanie prístupu k existujúcim dokumentom.

Pri rozhodovaní o tom, čo, kedy a ako proaktívne uverejňovať, musia inštitúcie nevyhnutne vykonať úsudok na základe svojich vedomostí o osobitných charakteristikách svojej oblasti práce.

Stojí za zmienku, že môj dialóg s Európskou agentúrou pre lieky, ktorý sa zameriaval skôr na dobrú správu vecí verejných než len na dodržiavanie právnych predpisov, nie je niečo, čo môžu súdy urobiť.

Tento príklad dobre ilustruje, ako zameranie ombudsmana na nesprávny úradný postup, a nie na otázky prísnej zákonnosti, prináša občanom pridanú hodnotu v porovnaní so systémom súdnych opravných prostriedkov.

VI. Skúsenosti ombudsmana s nariadením č. 1049/2001

Prijatie nariadenia 1049/2001, ktoré vyžaduje prístup verejnosti k dokumentom, bolo míľnikom vo vývoji transparentnosti na úrovni EÚ.

Len pred niekoľkými rokmi inštitúcie Únie vychádzali z toho, že dôvernosť je pravidlom a že poskytnutie prístupu k informáciám a dokumentom predstavuje diskrečnú výnimku z tohto pravidla. Nariadenie č. 1049/2001 zakotvuje opačnú zásadu: otvorenosť je základným pravidlom a mlčanlivosť je výnimkou.

Myšlienky a kultúra sa však menia pomalšie ako zákony. Hoci sa doteraz dosiahol veľký pokrok, nemyslím si, že administratívna kultúra inštitúcií EÚ sa ešte úplne vyrovnala s otvorenosťou ako základnou zásadou.

Som však presvedčený, že v dôsledku nariadenia sa schopnosť verejnosti monitorovať výkon právomocí inštitúciami Únie citeľne zvýšila. Nariadenie posilňuje postavenie občanov, pokiaľ ide o tok informácií: môžu prevziať iniciatívu s cieľom získať informácie v ich pôvodnom kontexte, ktoré ešte neboli zverejnené.

Okrem toho sa zlepšila kvalita systémov inštitúcií na správu a vyhľadávanie informácií a dokumentov, čo im umožnilo fungovať efektívnejšie a účinnejšie, ako aj transparentnejšie.

Vykonávanie Lisabonskej zmluvy a právne záväznej Charty základných práv by malo byť ďalším krokom vpred, pokiaľ ide o zvyšovanie transparentnosti v Únii.

VII. Prebiehajúce preskúmanie nariadenia č. 1049/2001

Komisia 30. apríla 2008 predložila návrh na zmenu a doplnenie a nahradenie nariadenia č. 1049/2001. Rokovania o tejto legislatívnej revízii stále prebiehajú.

Je nevyhnutné, aby akákoľvek revízia nariadenia č. 1049/2001 bola krokom vpred v záujme transparentnosti a európskeho občianstva, a nie krokom späť. Každá reforma nariadenia by sa mala riadiť tým, čo bolo podľa môjho názoru jeho pôvodným cieľom; to znamená uľahčenie čo najširšieho prístupu k dokumentom inštitúcií s cieľom umožniť občanom kontrolovať procesy správy a riadenia na úrovni Únie a zúčastňovať sa na nich.

Návrh Komisie na revíziu nariadenia obsahuje niekoľko vítaných zmien. Mnohí vrátane mňa ju zároveň vo veľkej miere kritizovali za to, že sa v niektorých otázkach uberá nesprávnym smerom, a tým skôr obmedzuje než rozširuje prístup k dokumentom.

Jedným z argumentov, ktoré Komisia predložila na odôvodnenie svojho návrhu, je, že občania, pre ktorých bolo nariadenie navrhnuté, ho zriedka využívajú. Použitie tohto argumentu podľa mňa zrádza zásadné nedorozumenie účelu transparentnosti. Transparentnosť by mala viesť k zmene kultúry v rámci inštitúcií a k otvorenejšiemu a zodpovednejšiemu spôsobu práce.

Najdôležitejším vývojom od predloženia návrhu Komisiou je, samozrejme, nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy. Bolo by v rozpore s ohlásenými cieľmi Lisabonskej zmluvy urobiť niečo iné ako zlepšiť úroveň transparentnosti a zodpovednosti vo fungovaní EÚ.

Už som spomenul, že Lisabonská zmluva zavádza v článku 41 charty zákonné právo na dobrú správu vecí verejných. Okrem iného sa v ňom uvádza, že „osoba má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jej záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“. To je dôležité. Aj keď sú zavedené pravidlá prístupu verejnosti, občania nemôžu v plnej miere využívať svoje práva, pokiaľ tieto pravidlá nie sú takisto dobre spravované.

Chcem zdôrazniť slová „v primeranom čase“. Mrzí ma, že skúsenosť ombudsmanky je taká, že najmä Komisia príliš často nedodržiava lehoty stanovené v nariadení č. 1049/2001 na vybavovanie žiadostí verejnosti o prístup. Ešte horšia je výkonnosť Komisie, keď sa občania sťažujú ombudsmanovi v prípadoch týkajúcich sa prístupu k dokumentom.

Komisia vytvára systémový problém pri vzniku týchto oneskorení. Občanom odopiera ich základné právo na to, aby sa ich záležitosti vybavovali v primeranej lehote.

Systémový problém si vyžaduje systémové riešenia, a preto sa domnievam, že jedným z účinných spôsobov, ako ho riešiť, by bolo vymenovanie úradníkov pre informácie v každej inštitúcii a v každom orgáne analogicky s úradníkmi pre ochranu údajov, ktorí už existujú v inštitúciách a orgánoch EÚ.

Ďalším systémovým zlepšením by bolo prijatie opatrení na zabezpečenie toho, aby sa dokumenty vypracúvali s cieľom zabezpečiť, aby občania, organizácie a podniky mali k nim čo najširší prístup. Na vybavenie žiadostí by potom bolo potrebných menej času, bolo by potrebných menej opakovaných žiadostí a Komisia by bola schopná lepšie dodržiavať lehoty stanovené v nariadení. V súčasnosti, keď sa zaoberám sťažnosťami na odmietnutie zverejnenia dokumentu, mám často dojem, že pri vypracovaní predmetného dokumentu nikto neuvažoval o prístupe verejnosti. Alebo ak sa nad tým zamysleli, urobili tak defenzívne s cieľom brániť prístupu verejnosti, a nie ho uľahčovať.

Tretím systémovým zlepšením by bolo, že by nebolo potrebné ani podať žiadosť o prístup verejnosti, a to poskytnutím užitočného online registra dokumentov a zabezpečením toho, aby bol registrovaný dokument ľahko dostupný prostredníctvom odkazu. Občan tak môže získať dokument priamo bez toho, aby musel podať žiadosť o prístup.

Inštitúcie EÚ už sprístupňujú veľké množstvo dokumentov online. Samotné množstvo však nestačí. Dobrá správa prístupu k dokumentom zahŕňa proaktívne sprístupňovanie dokumentov, ktoré ľudia skutočne chcú, a organizovanie ich dostupnosti tak, aby ich bolo možné ľahko nájsť.

Vytvorenie a udržiavanie úplného a účinného registra je základným aspektom spolupráce s občanmi. Takéto zapojenie by sa malo považovať za súčasť hlavnej činnosti každej inštitúcie, aby sa splnili sľuby Únie týkajúce sa transparentnosti, účasti a dobrej správy vecí verejných.

VIII. Posilnenie postavenia občanov prostredníctvom dohľadu nad orgánom dohľadu

Po nedostatočnej transparentnosti sa ďalšia najdôležitejšia téma sťažností, ktoré mi boli predložené, týka spôsobu, akým Komisia plní svoju úlohu pri zabezpečovaní súladu členských štátov s právom EÚ. V tomto zmysle by ste ma mohli označiť za nadriadeného nadriadeného.

Európska komisia je na základe zmlúv splnomocnená zabezpečiť, aby členské štáty v plnej miere uplatňovali právo EÚ. To zahŕňa právomoc obrátiť sa na členské štáty na Európskom súdnom dvore a prípadne požiadať Súdny dvor o uloženie pokút členským štátom v prípade nedodržania predpisov.

Občania majú veľký záujem na tom, aby Komisia vykonávala túto úlohu orgánu dohľadu správne, keďže nedodržiavanie právnych predpisov EÚ zo strany členských štátov veľmi často vedie k nedodržiavaniu práv občanov vyplývajúcich z právnych predpisov EÚ.

Sťažnosť, ktorú som dostal od talianskeho občana, ilustruje túto situáciu. Dlhé roky sa snažil zabezpečiť, aby najväčšia skládka v Taliansku, ktorá sa nachádza v blízkosti jeho domu v Malagrotte v Ríme, bola zosúladená s právnymi predpismi EÚ v oblasti životného prostredia. Sťažoval sa mi, že Komisia správne nevyšetrila neschopnosť talianskych verejných orgánov dosiahnuť tento cieľ.

Ak je občan nespokojný s tým, ako Komisia vykonávala svoju dozornú úlohu ako „strážkyňa zmlúv“, nemôže sa obrátiť na súdy EÚ. Ako hovoria právnici, pred súdom „nestojí“. Komisia má totiž imunitu voči súdnemu preskúmaniu svojich žalôb o nesplnenie povinnosti. Preto je v tejto oblasti mimoriadne dôležitá úloha ombudsmana pri dohľade nad dozorným úradníkom.

Z judikatúry jasne vyplýva, že Komisia má právo, ale nie povinnosť, začať konania o nesplnení povinnosti proti členským štátom. Aj keby sa teda Komisia domnievala, že členský štát nedodržiava právo Únie, nie je povinná v tejto veci ďalej konať. Nie je napríklad povinná obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania na členský štát, aj keď sa domnieva, že tento členský štát nedodržiava právo Únie.

V tejto súvislosti nie je prekvapujúce, že Komisia reagovala na prvé vyšetrovania ombudsmana tým, že trvala na svojej diskrečnej právomoci v takýchto prípadoch a poukázala na to, že sťažovatelia nemajú žiadne osobitné procesné práva.

Komisia však od týchto prvých dní prešla dlhú cestu. S mojím povzbudením a povzbudením môjho predchodcu uznala, že napriek tomu, že nemá žiadnu právnu povinnosť voči občanom zodpovedať sa za svoje konanie, je dobrou správou vecí verejných náležite zohľadňovať záujmy občanov, ktorí sa jej sťažujú na porušovanie práva EÚ členskými štátmi. Preto súhlasila s registráciou sťažností, ktoré dostáva od občanov, a s informovaním týchto sťažovateľov o riešení prípadu.

Pokiaľ ide o neprimerané prieťahy pri vybavovaní sťažností, Komisia prijala interné pravidlo, podľa ktorého musí byť najneskôr do jedného roka odo dňa registrácie sťažnosti prijaté rozhodnutie o uzavretí spisu alebo o zaslaní formálnej výzvy členskému štátu.

Komisia takisto uviedla, že je ochotná informovať sťažovateľa o svojom zámere uzavrieť spis a informovať sťažovateľa o dôvodoch, prečo má v úmysle spis uzavrieť. To znamená, že sťažovatelia by mohli reagovať na stanovisko Komisie predtým, ako sa zaviaže ku konečnému záveru.

Takisto som vyzval Komisiu, aby sťažovateľom v prípade, že sa rozhodne prípad uzavrieť, oznámila, aké nápravné opatrenia môžu mať k dispozícii na vnútroštátnej úrovni. Tieto môžu zahŕňať možnosť obrátiť sa na vnútroštátne súdy alebo na národných alebo regionálnych ombudsmanov.

Hoci moja úloha „dohľadu nad orgánom dohľadu“ neobmedzuje diskrečnú právomoc Komisie, pokiaľ ide o riadenie konaní o nesplnení povinnosti proti členským štátom, moje kroky posilnili postavenie občanov tým, že povzbudili Komisiu, aby sa zodpovedala občanom za to, ako uplatňuje svoju diskrečnú právomoc v tejto oblasti.

IX. Európska iniciatíva občanov

Doteraz som vysvetlila dve oblasti, v ktorých európska ombudsmanka pomáhala občanom EÚ počas 15 rokov od začiatku práce inštitúcie. Teraz sa teším na oblasť, v ktorej budem môcť v budúcnosti poskytnúť pomoc.

Európska iniciatíva občanov je jednou z dôležitých inovácií Lisabonskej zmluvy. Príslušné ustanovenie zmluvy znie takto: „Najmenej jeden milión občanov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi významného počtu členských štátov, sa môže ujať iniciatívy a vyzvať Komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely vykonávania zmlúv je potrebný právny akt Únie.“

Som presvedčený, že iniciatíva občanov môže a mala by významne prispieť k posilneniu postavenia európskych občanov.

Minulý týždeň, 14. februára 2011, Rada prijala nariadenie, v ktorom sa stanovujú podrobnosti o tom, ako bude európska iniciatíva občanov fungovať v praxi. Tieto nové pravidlá, ktoré nadobudnú účinnosť začiatkom roka 2012, umožnia aspoň jednému miliónu občanov z najmenej jednej štvrtiny členských štátov EÚ vyzvať Európsku komisiu, aby predložila legislatívne návrhy v oblastiach, v ktorých má Komisia právomoc tak urobiť. Organizátori občianskej iniciatívy, občianskeho výboru zloženého najmenej zo siedmich občanov s pobytom v najmenej siedmich rôznych členských štátoch, budú mať jeden rok na zozbieranie podpisov a Komisia bude mať tri mesiace na preskúmanie iniciatívy a rozhodnutie o tom, ako na ňu reagovať.

Občianska iniciatíva je podľa môjho názoru kľúčovým krokom vpred v demokratickom živote Únie. Je to konkrétny príklad priblíženia Európy jej občanom. Verím, že podporí cezhraničnú diskusiu, a tým prispeje k rozvoju skutočného európskeho verejného priestoru. Preto je dôležité, aby sa nové pravidlá snažili zabezpečiť, aby postupy na začatie iniciatívy občanov boli jednoduché, používateľsky ústretové a prístupné pre všetkých.

Dôkladne preskúmam, ako Komisia koná v súvislosti s iniciatívami občanov. V prvom rade sa budem snažiť zabezpečiť, aby registrácia iniciatív občanov Komisiou nebola v rozpore s byrokratickými prekážkami. Budem sa tiež snažiť zabezpečiť, aby Komisia konala čo najtransparentnejšie, pokiaľ ide o registráciu iniciatív občanov. Pozorne preskúmam aj svoje postupy vybavovania sťažností týkajúcich sa týchto záležitostí s cieľom zabezpečiť, aby boli čo najrýchlejšie a najúčinnejšie.

Po predložení dokončenej iniciatívy občanov Komisii sa budem snažiť zabezpečiť, aby Komisia riadne a verejne stanovila svoje závery o iniciatíve a jasne uviedla prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať. Nakoniec sa budem snažiť zabezpečiť, aby Komisia splnila svoj záväzok vysvetliť svoje opatrenia transparentným a úplným spôsobom.

X. Závery

Dovoľte mi na záver urobiť krok späť, aby som sa pozrel na celkový obraz.

Inštitúcie, či už na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni EÚ, nemôžu dobre fungovať, pokiaľ ich občania nevnímajú ako legitímne. Posilnenie postavenia občanov EÚ tým, že sa inštitúcie EÚ stanú voči nim zodpovednými, pomáha inštitúciám získať a udržať si dôveru občanov, a tým prispieva k ich legitimite.

V porovnaní s vnútroštátnymi inštitúciami čelia inštitúcie EÚ ďalším ťažkostiam pri získavaní a udržiavaní dôvery občanov. Zdá sa, že inštitúcie EÚ sú pre mnohých občanov vzdialené a zložité. To znamená, že musia pracovať dvakrát ťažko získať a udržať si dôveru.

Mojou úlohou je zabezpečiť na každodennej báze, aby boj o posilnenie postavenia občanov nikdy nekončil, aby inštitúcie EÚ naďalej usilovne pracovali na tom, aby sa zodpovedali občanom.

Úspech pri dosahovaní tohto cieľa bude prínosom pre občanov, pre právny štát v EÚ a pre demokraciu v Únii.

Ďakujem za pozornosť.  Som pripravený odpovedať na otázky alebo pripomienky.