Vážený pán predseda a ombudsman Andorrského kniežatstva,

Vážení kolegovia ombudsmani,

Je pre mňa veľkou cťou, že vás môžem osloviť pri príležitosti tohto druhého zákonodarného kongresu AOMF. Ako viete, na predchádzajúcom kongrese v Burkine Faso v novembri 1999 valné zhromaždenie udelilo európskemu ombudsmanovi štatút člena tejto organizácie. Inštitúcia európskeho ombudsmana je odvtedy úzko spojená s činnosťou ombudsmanov La Francophonie. Aj keď mám z pochopiteľných dôvodov viac kontaktov s ombudsmanmi Francúzska a Belgicka, a to prostredníctvom našej styčnej siete, je mi veľkým potešením, že sa dnes nachádzam medzi všetkými ostatnými ombudsmanmi tejto veľkej rodiny La Francophonie.

Dnes vám poviem o najnovšom vývoji v oblasti ľudských práv v Európskej únii. Vrcholom je nepochybne Charta základných práv, ktorú 7. decembra 2000 v Nice vyhlásili predsedovia Európskeho parlamentu, Rady a Európskej komisie. Vývoj tejto charty som veľmi pozorne sledoval a som odhodlaný zabezpečiť, aby sa hlas európskych občanov odrážal v texte, ktorý bol nakoniec prijatý.

Vráťme sa však najprv trochu k histórii tejto charty. Návrh charty bol navrhnutý tak, aby riešil konkrétny problém, ktorý vznikol za posledné desaťročie: neúspech návrhu Európskeho spoločenstva na pristúpenie k Európskemu dohovoru o ľudských právach. Súdny dvor Európskych spoločenstiev, na ktorý Rada požiadala o stanovisko, v marci 1996 rozhodol, že Spoločenstvo nie je oprávnené pristúpiť k tomuto dohovoru bez zmeny zmlúv. V roku 1997 sa Únia v Amsterdamskej zmluve zaviazala rešpektovať základné práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, ako všeobecné zásady práva Spoločenstva.

Členské štáty však nevyužili Amsterdamskú zmluvu na to, aby Spoločenstvu udelili právomoc pristúpiť k dohovoru alebo akémukoľvek inému medzinárodnému dohovoru o ľudských právach. Situácia pred príchodom charty bola preto taká, že európski občania nemali žiadny všeobecný referenčný text o dodržiavaní ľudských práv Úniou. Amsterdamská zmluva (článok 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii) ich s cieľom poznať ich práva jednoducho odkázala na Európsky dohovor o ľudských právach a na základné práva, „ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty ako všeobecných zásad práva Spoločenstva“. Treba pripustiť, že tento opis ponecháva niečo žiadúce a nepreukazuje veľkú transparentnosť voči európskym občanom. Dokonca aj právnik špecialista by mal problém vysvetliť, čo táto definícia v skutočnosti znamená.

Dňa 2. februára 2000 som sa obrátil na Dohovor zodpovedný za vypracovanie návrhu Charty pod vedením pána Romana Herzoga. Vo svojom prejave som dôrazne podporil myšlienku, že charta by mala okrem takzvaných „klasických“ práv zahŕňať aj právo na otvorenú a zodpovednú správu v službách občanov. Výzvou pre autorov charty bolo skutočne zohľadniť vývoj vzťahov medzi občanom a verejnou správou. Jedným z týchto trendov je prirodzene myšlienka, že občania majú právo na to, aby sa ich záležitosti vybavovali správne, spravodlivo a rýchlo.

Preto môžeme len privítať rozhodnutie autorov charty konečne zahrnúť článok 41 s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“. Tento článok si už získal veľkú pozornosť. Toto je skutočne prvé v histórii ľudských práv, pretože podľa môjho vedomia je charta prvým textom o ľudských právach na svete, ktorý formálne zakotvuje právo na dobrú správu vecí verejných. Európski občania môžu uvítať tento krok vpred, ktorý by sa mal uskutočniť na celom svete.

Chcel by som tiež spomenúť, že charta okrem práva na dobrú správu vecí verejných zahŕňa aj právo na prístup k dokumentom (článok 42), právo podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi (článok 43) a petičné právo (článok 44). Rovnako ako právo na dobrú správu vecí verejných, aj tieto tri články predstavujú významný a inovatívny krok vpred v rozvoji ľudských práv v rámci Európskej únie.

Na rozdiel od toho, čo si myslia niektorí ľudia, a vzhľadom na špekulácie o záväznej alebo nezáväznej hodnote charty ma teší, že od jej vyhlásenia v decembri 2000 charta nezostala mŕtvym listom, ale už začala inšpirovať inštitúcie a orgány Spoločenstva. Tak je to napríklad v prípade Parlamentu a Komisie, ktoré uverejnili oznámenia, v ktorých uviedli, že budú pri svojej činnosti dodržiavať chartu.

Ako európsky ombudsman, ktorý presadzuje dodržiavanie práv európskych občanov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva, som bol jedným z prvých, ktorý sa vo svojich rozhodnutiach odvolával na Chartu z Nice. V prvom prieskume z vlastnej iniciatívy som vyzval všetky inštitúcie a orgány Spoločenstva, aby vo svojich postupoch prijímania zamestnancov upustili od diskriminácie na základe veku. V tejto súvislosti som okrem iného odkázal na zákaz diskriminácie uvedený v oddiele 21 Charty a na právo na prácu pre všetkých uvedené v oddiele 15. Naznačil som tiež, že nerešpektovanie práv obsiahnutých v Charte inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva predstavuje nesprávny úradný postup. V ďalšom vyšetrovaní z vlastného podnetu s odkazom na článok 11 charty (sloboda prejavu a právo na informácie) som požiadal Európsku komisiu, aby objasnila právo svojich úradníkov na slobodu prejavu, pretože to spôsobilo určitý zmätok.

Napokon Súdny dvor Európskych spoločenstiev začal odkazovať aj na Chartu základných práv. V súčasnosti sa na Chartu odvolávajú generálni advokáti pred Súdnym dvorom. Dovoľte mi uviesť niekoľko príkladov. Generálny advokát Léger vo svojom závere vo veci C-353/99 P, ktorá sa týkala otázky odmietnutia prístupu k správe pracovnej skupiny Rady, uviedol, že „povaha práv stanovených v Charte základných práv zakazuje, aby sa táto charta považovala za jednoduché vymenovanie bez toho, aby to malo vplyv na čisto morálne zásady“. Vo svojom tvrdení odkazuje na článok 42 Charty týkajúci sa práva na prístup k dokumentom Parlamentu, Rady a Komisie. Vo veciach C-459/99 a C-60/00 generálna advokátka Stix-Hackl odkazuje na článok 7 Charty týkajúci sa práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. A vo veci C-173/99 generálny advokát Tizzano píše, že „v spore týkajúcom sa povahy a rozsahu základného práva nie je možné ignorovať príslušné vyhlásenia charty alebo predovšetkým jej zjavný účel slúžiť, ak to jej ustanovenia dovoľujú, ako podstatný referenčný parameter pre všetkých aktérov - členské štáty, inštitúcie, fyzické a právnické osoby - na scéne Spoločenstva“.

Z podrobnej analýzy databázy Súdneho dvora vyplýva, že na chartu sa už odvolalo približne 15 záverov. Vzhľadom na tento trend a skutočnosť, že Súdny dvor sa zvyčajne riadi závermi svojich generálnych advokátov, možno očakávať, že samotný Súdny dvor sa v budúcnosti začne vo svojich rozsudkoch inšpirovať Chartou. V tom čase sa uplatňovanie a výklad charty stanú neoddeliteľnou súčasťou judikatúry Spoločenstva v prospech európskych občanov.

Zdá sa, že ďalším krokom vo vývoji charty je jej začlenenie do zmlúv. Európska rada na zasadnutí v Nice rozhodla, že charta bude odteraz tvoriť neoddeliteľnú súčasť práce na ďalšej medzivládnej konferencii. Myšlienka začlenenia charty do zmlúv získala širokú podporu.

Základnú hodnotu charty dokazuje aj iniciatíva belgického predsedníctva Únie pripraviť ústavu pre Európsku úniu. Táto charta by mohla byť súčasťou ústavných zmlúv.

*****

Vráťme sa teraz k oddielu 41 charty, ktorý nás zaujíma, pretože je inovatívny v tom, že oficiálne zakotvuje právo na dobrú správu vecí verejných. Chcel by som tu pripomenúť, že v záverečnej rezolúcii siedmej konferencie Medzinárodného inštitútu ombudsmana, ktorá sa konala v novembri 2000 v Durbane, sa zdôraznilo, že všetci občania majú základné právo na dobrú správu vecí verejných a že úlohou všetkých ombudsmanov je presadzovať toto právo.

Článok 41 Charty je zjavne len demonštratívnym výpočtom základných zásad dobrej správy vecí verejných. Na to, aby sa zákon stal skutočne účinným pre občanov, je jasné, že by sa malo prijať európske správne právo. Práve tu by som chcel spomenúť Kódex dobrej správnej praxe, ktorý vypracovali moje útvary a ktorý schválil Európsky parlament na svojom plenárnom zasadnutí 6. septembra 2001. Vo svojej dokumentácii nájdete kópiu tohto kódexu.

Kódex správania som spomenul na našom kongrese v Burkine Faso v novembri 1999. Odvtedy došlo k mnohým zmenám a vzhľadom na moju osobitnú oddanosť tomuto jedinečnému projektu v službách európskych občanov by som sa s vami rád podelil o tieto informácie:

V prvom rade treba zdôrazniť, že všetky inštitúcie a orgány Spoločenstva už prijali kódex dobrej správnej praxe. Niektoré prijali model, ktorý som im navrhol, iné prijali mierne odlišný a niekedy dokonca nezáväzný kódex, čo sa zdá byť prípadom Rady, Komisie a Parlamentu.

Vzhľadom na túto rôznorodosť kódexov, ktorá môže u občanov vyvolať len zmätok, som v apríli 2000 predložil Európskemu parlamentu osobitnú správu.

Svoju správu som uzavrel odporúčaním pre Parlament. Stanovuje sa v ňom, že na to, aby sa pravidlá dobrého administratívneho správania uplatňovali rovnako na všetky inštitúcie a orgány Spoločenstva v ich vzťahoch s verejnosťou, by sa malo prijať európske správne právo. Naznačil som, že Európsky parlament ako jediná inštitúcia demokraticky volená všetkými európskymi občanmi by mohol prevziať iniciatívu a vyzvať na prijatie tohto zákona.

Ako som uviedol vyššie, Parlament práve prijal uznesenie, ktorým s niekoľkými pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi schvaľuje kódex dobrej správnej praxe, ktorý som pripravil. Požiadal Komisiu, aby predložila návrh zákona o dobrom administratívnom správaní. Parlament vo svojom uznesení tiež vyzval európskeho ombudsmana, aby pri analýze prípadov nesprávneho úradného postupu, ktoré mu boli predložené, uplatňoval pravidlá a zásady kódexu.

Zdá sa mi teda, že prijatie takéhoto zákona by sa mohlo uskutočniť v priebehu niekoľkých rokov. V tom čase by občania všetkých členských štátov mali po prvýkrát text Spoločenstva, ktorého cieľom nie je vyriešiť jednu alebo druhú zložitú záležitosť, ktorá je ďaleko od ich obáv, ale ktorého cieľom je priblížiť ich skutočne k tejto Európe, ktorá na nich príliš často zabúdala a zanedbávala ich.

Jacob SÖDERMAN,

október 2001