Vážení kolegovia,

Je skvelé byť tu. Dovoľte mi na úvod vyjadriť úprimnú vďaku za toto pozvanie Emerovi Finneganovi, generálnemu riaditeľovi právneho servisu Rady, ako aj Prebenovi Aamannovi, generálnemu riaditeľovi pre komunikáciu a informácie.

Počas nasledujúcich dvadsiatich minút sa ako európska ombudsmanka s potešením podelím o svoje názory a perspektívy na kľúčové témy seminára, ako aj na konkrétnejšiu otázku, ktorou je prístup k dokumentom. Potom s radosťou prijmem vaše otázky.

Ale skôr, ako tak urobím, dovoľte mi zdôrazniť význam takýchto udalostí pre diskusiu medzi nami a úvahy o pokroku v dobrej správe vecí verejných. Tento seminár odráža nielen interný záväzok zlepšiť vybavovanie žiadostí o prístup, ale aj širšiu ochotu inštitúcií EÚ neustále zlepšovať naše administratívne postupy v prospech občanov.

Takýto reflex sebazdokonaľovania rezonuje v čoraz chaotickejšom a neistejšom svete, vo svete, v ktorom sa mnohí ľudia cítia neslýchaní alebo nereprezentovaní. Ukazuje náš záväzok, že európske verejné inštitúcie sa naďalej venujú zlepšovaniu života občanov a ochrane ich základných práv, v tomto prípade prístupu verejnosti k dokumentom.

Zlepšenia v zaobchádzaní s dokumentmi a poskytovaní informácií zohrávajú mimoriadne cennú úlohu pri získavaní a udržiavaní dôvery občanov v demokratickú spoločnosť.

Demokracia napokon závisí od nepretržitého súhlasu riadeného subjektu a tento súhlas si vyžaduje informácie a jasné pochopenie toho, ako sa prijímajú rozhodnutia.

Nemôžeme očakávať, že občania prijmú opatrenia svojich verejných inštitúcií bez toho, aby boli schopní zistiť, čo tieto inštitúcie robia a prečo ich názory neboli hľadané alebo zohľadnené. Jednoducho povedané, keď sa prijímajú dôležité rozhodnutia, ľudia chcú vedieť, kto bol pri stole, aké dôkazy sa posudzovali a v koho mene.

Z väčšej časti sa domnievam, že inštitúcie EÚ odvádzajú dobrú prácu pri poskytovaní informácií občanom. Všetci však vieme – a ako dokazujú predchádzajúce vyšetrovania, ktoré vykonal môj úrad –, že súčasný systém formalizovaný v roku 2001 prijatím nariadenia č. 1049 ešte stále nie je ani zďaleka dokonalý.

Existujú medzery a rastúce trhliny, ktoré sú viac než viditeľné a môžu ovplyvniť stabilitu celej štruktúry transparentnosti. A jedným z najviditeľnejších nedostatkov celkovej stability rámca 1049 sú nepochybne výzvy, ktorým čelia takmer všetky IBOA – samozrejme niektoré viac ako iné –, pokiaľ ide o výmenu informácií a včasné odpovedanie na žiadosti občanov.

Pred 25 rokmi bolo nariadenie navrhnuté pre svet papierových stôp, fyzických archívov a analógových procesov. O dvadsaťpäť rokov neskôr pôsobíme v ére, v ktorej digitálne systémy takmer úplne dominujú nášmu každodennému životu a práci, v ktorej sa rokovania môžu uskutočňovať prostredníctvom textových správ, v ktorej sa správa čoraz viac spolieha na toky údajov, ktoré nezanechávajú žiadnu tradičnú papierovú stopu, a v ktorej sa rozhodnutia môžu dokonca prijímať algoritmami.

Spôsob fungovania administratívy EÚ sa zásadne a nezvratne zmenil. Nikto sa nevráti do papierového sveta.

Digitálne nástroje a nástroje podporované umelou inteligenciou zmenili spôsob prijímania rozhodnutí, zatiaľ čo správa informácií sa zmenila z kontroly výlučne inštitúciami na čoraz väčšie zapojenie podnikového sveta a externých zainteresovaných strán.

Otázkou, ktorú si musíme položiť, je: môže rámec transparentnosti, ktorý bol vytvorený pred 25 rokmi, stále prinášať zodpovednosť v našom novom digitálnom veku a veku zameranom na umelú inteligenciu?

V priebehu rokov Súdny dvor EÚ a európska ombudsmanka vypracovali rozsiahly súbor judikatúry a „ombudsprudencie“, konkrétne riešia nové právne a faktické výzvy, ktoré predstavuje digitalizácia, pokiaľ ide o uplatňovanie základného práva na prístup verejnosti.

Rozsudky Súdneho dvora a odporúčania a návrhy môjho úradu na zlepšenie sa od rozsiahleho výkladu toho, čo predstavuje „dokument“, až po meniace sa hranice jeho výnimiek snažili prispôsobiť preddigitálny rámec súčasnej realite.

Nikde sa však táto úprava neukázala ako spornejšia alebo z toho vyplývajúca, ako pri prehodnotení samotného pojmu „dokument“ – pojmu, ktorý sa kedysi považoval za samozrejmý, ale teraz je stredobodom niektorých najvýznamnejších diskusií v právnych predpisoch EÚ o transparentnosti.

A práve na to sa dnes zameriam: o tom, ako sa táto kľúčová koncepcia, keď už bola taká jednoduchá, stala bojiskom pri určovaní rozsahu a účinnosti práva na prístup v digitálnom veku.

V nariadení sa dokument vymedzuje v zmysle zámerne zvoleného spôsobu, ako prežiť zmenu: akýkoľvek obsah – bez ohľadu na to, aké je jeho médium, papier, elektronika, zvuk, obraz – týkajúci sa záležitostí súvisiacich s politikami, činnosťami a rozhodnutiami, ktoré patria do oblasti pôsobnosti inštitúcie.

Po dvadsiatich piatich rokoch táto voľba vyzerá takmer prorocky. Vymedzenie pojmu nie je potrebné prepísať. To, čo sa zmenilo, je všetko okolo neho: ako inštitúcie komunikujú, ako uchovávajú to, čo vedia, a čoraz častejšie aj to, kto – alebo čo – pripravuje ich rozhodnutia.

Čo sa teda považuje za dokument, keď sa samotná komunikácia stala digitálnou? Čo znamená prístup, keď bolo rozhodnutie čiastočne tvarované strojom? A ešte jedna otázka sa objaví: ako môžeme zabezpečiť, aby sa činnosti EÚ – či už legislatívne, politické alebo čisto administratívne – nevykonávali mimo dokumentárnych záznamov a súvisiacich záruk, a teda aby sa vyhýbali zodpovednosti?

Začnite najjednoduchším prípadom: e-mail alebo textovú správu. Zásada, ktorú musíme dôsledne uplatňovať, je, že obsah rozhoduje, a nie médium. Aby sme však mohli uplatniť túto zásadu, musíme mať v prvom rade na pamäti štyri odlišné, ale podstatné pojmy.

Dovoľte mi, aby som bol jasný. Obsah, registrácia, uchovávanie a prístup k dokumentu sú štyri rôzne pojmy, hoci sú vnútorne prepojené.

Obsah je to, čo je skutočne napísané (avšak jeden definuje sloveso „písať“ – ručne, písanie na klávesnici, diktovanie hlasovej správy). Je to samotná podstata a existuje v okamihu, keď je vytvorená, nezávisle od čohokoľvek, čo sa s ňou inštitúcia neskôr rozhodne urobiť. To, či sa tento obsah považuje za „dokument“, závisí od toho, na čo sa vzťahuje – a to je právna otázka. To znamená, že existencia obsahu nezávisí od žiadnej správnej voľby, napríklad od toho, či sa niekto rozhodol formálne ho zaregistrovať, ponechať ho niekde na „súkromnom mieste“ alebo ho následne vymazať.

Registrácia je interným aktom inštitúcie, ktorým sa tento obsah ukladá do jej systémov vedenia záznamov – v dôsledku uznania, že obsah sa považuje za dokument, ale nikdy nie za podmienku existencie dokumentu.

Uchovávanie je následná samostatná praktická otázka, ako dlho je tento obsah k dispozícii, ak neexistuje rozhodnutie o jeho registrácii ako dokumentu: niekoľko dní, rokov alebo vôbec.

A napokon, prístup je inštitucionálnou voľbou zverejnenia dokumentu, či už úplne alebo čiastočne, alebo nie.

štyri odlišné pojmy; štyri rôzne body potenciálneho zlyhania.

Teoreticky to môže znieť ako samozrejmosť. V praxi to bolo napadnuté prípad po prípade. Inštitucionálna registrácia a vedenie záznamov sa stali skutočnou výzvou pre rámec transparentnosti EÚ.

Veľa z toho, čo sa chystám stručne opísať, je v podstate o tom, že inštitúcie zaobchádzajú s absenciou jedného prvku – zvyčajne registrácie –, ako keby vymazali ostatné tri prvky. Zdá sa, že dokument nie je dokumentom z dôvodu jeho obsahu, ale z dôvodu samotného aktu niekoho, kto sa ho rozhodol zaregistrovať.

Príklady.

Novinár požiadal o textové správy medzi predsedníčkou Komisie a farmaceutickým generálnym riaditeľom na vrchole rokovaní o vakcínach, ktoré celý svet sledoval. Pri následnom vyhľadávaní sa hľadalo len to, čo už bolo zaregistrované – t. j. bolo navrhnuté tak, aby sa nenašlo to, čo sa od neho požadovalo. Môj úrad zistil nesprávny úradný postup a táto vec bola nakoniec doručená Všeobecnému súdu, ktorý potvrdil, že inštitúcie nemôžu zbaviť akúkoľvek podstatu práva na prístup k dokumentom, ktoré majú k dispozícii, tým, že nezaregistrujú dokumentáciu týkajúcu sa ich činností.

Už tento rok môj úrad začal vyšetrovanie týkajúce sa textovej správy hlavy štátu adresovanej predsedovi Komisie o obchodných rokovaniach – prípadu, ktorý sa týka otázky miznúcich správ, politiky kybernetickej bezpečnosti a vedenia záznamov naraz.

Keď inštitúcie považujú registráciu za predpoklad vymedzenia, a teda existencie dokumentu, riskujú – aspoň pokiaľ ide o textové správy – vytvorenie sivých zón zodpovednosti, v ktorých kritické rozhodnutia nemusia zanechať žiadnu stopu.

Nič z toho sa netýka nedôvery voči inštitúciám a ich prijatia moderných digitálnych nástrojov. Zmiznuté správy na smartfónoch existujú zo skutočných dôvodov – kybernetická bezpečnosť a ochrana úradníkov, ktorí sú v súčasnosti skutočnými cieľmi. Môj úrad vždy zdôrazňoval, že transparentnosť a bezpečnosť nie sú protikladmi. Ale argumentácia nemôže ísť opačným smerom: inštitúcia nemôže nechať bezpečnostnú architektúru, aby v prvom rade ticho rozhodovala o tom, čo je dokument. Ak je obsah relevantný pre politiku a činnosť EÚ alebo rozhodovací proces, mal by prežiť dostatočne dlho na to, aby sa dal posúdiť bez ohľadu na to, cez ktorý kanál prešiel.

V zásade ide o otázku zodpovednosti – a o to, ako riadime prechod z analógovej správy na digitálnu správu a ďalej. Administratíva, ktorá využíva moderné nástroje, nemôže v žiadnom prípade skončiť menej zodpovednou. Prechod musí byť zásadový.

Zachovanie je presne tam, kde sa tieto zásady stávajú konkrétnejšími. Udržiavanie relevantného obsahu – vytvoreného a vymieňaného v rámci oficiálnej funkcie – počas primeraného obdobia nie je byrokratickou opatrnosťou. To je to, čo umožňuje vysledovateľnosť, čo umožňuje riadne vedenie záznamov, čo umožňuje, aby bolo správanie inštitúcie skôr predvídateľné než svojvoľné, a čo umožňuje skutočný dohľad, či už zo strany tohto úradu, Súdneho dvora alebo samotnej verejnosti. Bez neho nemôže fungovať žiadna z týchto vecí, akokoľvek dobre navrhnutá alebo vybavená je zvyšok rámca.

A je tu jeden bod, o ktorom som pevne presvedčený, že nemôžeme robiť kompromisy. Ak bol dokument alebo obsah vyžiadaný alebo rozhodnutie o prístupe napadnuté, musí sa zachovať – automaticky a bez ohľadu na to, čo inštitúcia nakoniec dospeje k záveru o tom, či by sa mal zverejniť. Až potom môže byť otázka prístupu k takémuto dokumentu predmetom diskusie, odvolania a preskúmania. Nikdy by sa nemalo stať, aby tento dokument jednoducho prestal existovať, kým prebieha diskusia a preskúmanie.

Nemôže to byť dobrá správa vecí verejných, ak skončíme v zónach bez zodpovednosti – keď už na základe návrhu alebo náhody nič neprežije dostatočne dlho na to, aby sa dalo skontrolovať. Administratíva, ktorá môže urobiť svoje vlastné správanie nepreskúmateľným, načasovaním svojich vlastných nastavení registrácie alebo uchovávania, nie je zodpovedná v žiadnom zmysluplnom zmysle.

A keďže sa zameriavame na vplyv technológií, musím tiež upriamiť vašu pozornosť na ďalšiu otázku, ktorej len začíname čeliť: čo sa stane s prístupom, keď sa s pomocou umelej inteligencie vypracuje rozhodnutie, návrh alebo zhrnutie?

Tu sú medzery najtvrdšie. Nariadenie bolo prijaté za predpokladu, že "dokumenty", ktoré patria do jeho rozsahu pôsobnosti, sú vytvorené človekom. To už nie je úplne tento prípad. Rozhodovanie s pomocou umelej inteligencie – napríklad automatizované spracúvanie žiadostí o víza alebo algoritmické regulačné nástroje – nemôže viesť k žiadnemu vyhľadateľnému „dokumentu“.

Keď algoritmy pomáhajú pri navrhovaní právnych predpisov alebo prijímaní regulačných rozhodnutí, niekedy neexistuje žiadny „dokument“, o ktorý by sa dalo požiadať. A keďže judikatúra Súdneho dvora potvrdzuje, že výpisy z databáz sa považujú za dokumenty len vtedy, ak existujú predprogramované vyhľadávania, výstupy umelej inteligencie, ktoré nezanechávajú žiadne pevné záznamy, môžu byť úplne mimo rozsahu pôsobnosti nariadenia.

Môj úrad ešte nedostal sťažnosť, ktorá by sa konkrétne týkala tejto záležitosti. Na jedného sme však nečakali. V našom vyšetrovaní toho, ako sa Komisia rozhodne používať umelú inteligenciu, sme dospeli k záveru, že transparentnosť a účasť verejnosti nemôžu byť len ďalšou myšlienkou pripojenou k systémom umelej inteligencie – musia byť navrhnuté od začiatku.

Inštitúcie musia vedieť a byť schopné vysvetliť, prečo nástroj umelej inteligencie vyprodukoval výstup, ktorý vyprodukoval. Zamestnanci musia byť vyškolení, aby mohli spochybňovať návrhy umelej inteligencie, a nie len ich potvrdzovať. A ak umelá inteligencia pomohla pri rozhodovaní alebo odpovedi, malo by sa to povedať verejnosti – nie zakopať do poznámky pod čiarou, ale jasne uviesť: výskum, písanie, alebo niečo viac.

Je zrejmé, že sa na tom pracuje, ale je dôležité si to uvedomiť.

Takže všetko doteraz bolo o tom, ako dobre reagovať, keď sa niekto spýta.

Ďalším významným riešením otázky pracovného zaťaženia a zdrojov, pokiaľ ide o prístup k dokumentom, je však dnešná druhá kľúčová téma – proaktívna transparentnosť.

V posledných rokoch sme boli svedkami rozšírenia tvorby politík EÚ do rôznych nových oblastí alebo do starých oblastí novými spôsobmi – obrana, rámec medzinárodného obchodu, energetická a potravinová bezpečnosť, digitálna suverenita, všetky oblasti, na ktorých ľuďom veľmi záleží a v ktorých chcú mať možnosť vyjadriť sa. Výsledkom bol – a naďalej bude – nárast dopytu po informáciách.

Uznávam, že rovnako ako umelá inteligencia, t. j. zvýšená dostupnosť, aj táto skutočnosť sťažila vašu prácu. Je však dôležité nestratiť zo zreteľa širší obraz. To, čo robíme ako inštitúcie EÚ, je nevyhnutné na dodržiavanie práv občanov a demokratického života našej Únie.

Za týchto okolností môžu veľké investície do kultúry proaktívnej transparentnosti nielen zvýšiť otvorenosť a zodpovednosť inštitúcií v očiach občanov, ale tiež pomôcť znížiť administratívnu záťaž spojenú s vybavovaním žiadostí o prístup.

Je dôležité, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ predvídali opakované alebo predvídateľné žiadosti. Ak napríklad inštitúcia pravidelne dostáva žiadosti o rovnaké druhy dokumentov, mala by zvážiť možnosť ich proaktívneho uverejňovania namiesto opakovaného spracúvania jednotlivých žiadostí.

S radosťou môžem povedať, že v priebehu rokov sme boli svedkami skutočného pokroku v tejto oblasti, konkrétne v Komisii a Rade.

Okrem pozitív sme však zaznamenali aj niektoré záhadné prípady, v ktorých bola väčšia transparentnosť a možno proaktívnejšia transparentnosť opodstatnená, ale nebola poskytnutá.

Môj úrad sa napríklad zaoberal vyšetrovaním, v rámci ktorého Komisia odmietla poskytnúť prístup k rôznym dokumentom týkajúcim sa hodnotenia národných plánov dvoch členských štátov v rámci Mechanizmu na podporu obnovy a odolnosti. Tvrdila, že zverejnenie by mohlo ohroziť finančnú, menovú alebo hospodársku politiku nielen EÚ, ale aj dotknutých členských štátov. V čase, keď s nimi Komisia konzultovala, však tieto dve krajiny nezistili žiadne riziko. Okrem toho neskôr poskytli sťažovateľovi dokumenty týkajúce sa ich plánov Mechanizmu na podporu obnovy a odolnosti v reakcii na vnútroštátne žiadosti o prístup.

Nedávno sme mali prípad, keď Komisia odmietla riadiť sa naším odporúčaním na možné zverejnenie správy veľmi veľkej platformy sociálnych médií o jej súlade s digitálnymi pravidlami EÚ. Vyskytlo sa niekoľko problémov s tým, ako sa spracovala táto žiadosť o prístup, ale v súvislosti s touto diskusiou je zaujímavé poznamenať, že príslušná platforma zverejnila správu, aj keď s úpravami, v čase, keď sme vydali naše odporúčanie.

Uznávam, že rôzne inštitúcie alebo organizácie môžu mať rôzne názory na zverejňovanie informácií, ale tieto druhy nezrovnalostí by mali odôvodniť preskúmanie súčasných postupov transparentnosti.

Pre občanov je napríklad ťažké pochopiť, prečo inštitúcie EÚ nezverejňujú dokumenty, ktoré už boli uverejnené inde, či už proaktívne alebo v reakcii na žiadosť o prístup.

A v skutočnosti si to vyžaduje nielen zmenu politiky, ale aj zmenu myslenia. V určitých situáciách mám dojem, že transparentnosť sa považuje za prekážku konania – že nejakým spôsobom oslabí rozhodovanie alebo schopnosť inštitúcií alebo členských štátov nájsť kompromis.

Mali by sme mať na pamäti, že v rámci našej demokratickej Únie je transparentnosť tým, čo skutočne umožňuje konať. Práve to zabezpečuje, aby sa tvorba právnych predpisov vykonávala nielen pre občanov, ale aj s nimi. Práve to v konečnom dôsledku dáva zákonodarstvu jeho legitimitu.

Nariadenie č. 1049/2001 sa ukázalo ako odolné. Odolnosť však nie je to isté ako účinnosť. Rámec, ktorý sa teraz stal vo veľkej miere závislým od individuálnych súdnych sporov pri rozhodovaní o tom, či je textová správa dokumentom, či je výstup umelej inteligencie prístupný alebo ako by sa malo vysvetliť rozhodnutie s pomocou umelej inteligencie, nie je právnym rámcom, na ktorý sa občania môžu s akýmkoľvek stupňom istoty spoľahnúť.

Skôr ako sa budem zaoberať vašimi otázkami, dovoľte mi, aby som sa dotkol jedného kľúčového aspektu týkajúceho sa budúcnosti prístupu k dokumentom – potreby revízie nariadenia.

Uznávam, že tento názor môže byť trochu kontroverzný, ale verím, že nastal čas na rozpravu.

Máme nariadenie, ktoré je v súčasnosti štvrťstoročie staré a ktoré bolo navrhnuté pre dátové prostredie, ktoré sa zmenilo na nepoznanie. Samotná tvorba politiky EÚ sa vyvíjala aj spôsobmi, ktoré by bolo ťažké predvídať na prelome storočia.

A hoci veľa právnych predpisov môže na papieri stále vyzerať dobre, musíme priznať, že nefungujú tak, ako by mali. Už som hovoril o výzvach súvisiacich s novými technológiami, ale existujú aj iné problémy.

Napríklad z vyšetrovaní, ktoré vykonal môj úrad, vyplýva, že zákonné lehoty na vybavovanie žiadostí o prístup a opakovaných žiadostí často chýbajú. Keď sa prístup napokon udelí, získané dokumenty môžu byť často zastarané – pre novinárov, akademikov a pre občanov, ktorí chcú mať možnosť vyjadriť sa k rozhodovaniu EÚ. Nie je to dobrá správa ani dobrý spôsob účinného dohľadu.

Existuje aj otázka, ako sa využívajú výnimky. V nariadení č. 1049 sa stanovujú rôzne výnimky na zamietnutie alebo čiastočné zamietnutie prístupu k určitým dokumentom. Existujú z opodstatnených dôvodov, ale často sa vykladajú príliš široko. V predchádzajúcich vyšetrovaniach ombudsmanky sme videli, že inštitúcie EÚ používajú vágne, abstraktné a nepodložené argumenty na uplatňovanie výnimiek. Videli sme tiež, že používajú odôvodnenie, ktoré už Súdny dvor zamietol, ako napríklad to, že zverejnenie by viedlo k vonkajšiemu tlaku alebo nesprávnemu výkladu zo strany verejnosti.

Ďalej by som chcel dodať, že podľa súčasného systému sa zaťaženie občanov pri získavaní dokumentov, na ktoré majú nárok, stáva čoraz neprimeranejším. Inštitúcie stále príliš často vybavujú žiadosti z hľadiska riadenia rizík, čo od občanov vyžaduje, aby našli a/alebo citovali minulé súdne rozsudky, výsledky vyšetrovaní ombudsmana a interné inštitucionálne usmernenia len na to, aby predložili svoj prípad.

To nie je v súlade s duchom zákona a neprispieva to k väčšej transparentnosti. Človek by sa nemal stať odborníkom na právo EÚ, aby mohol účinne požiadať o prístup k dokumentom v držbe administratívy EÚ. Alebo byť závislý od podania sťažnosti ombudsmanovi alebo podania žaloby na Všeobecnom súde. Obe trasy sú časovo náročné, náročné na zdroje a právne zložité.

Celkovo nášmu systému v súčasnosti zúfalo chýba jasnosť – nielen pre jednotlivcov, ale aj pre inštitúcie, ktoré zápasia s problémami v oblasti výkladu a riadenia.

Potrebujeme jasnejšie, komplexnejšie a modernejšie pravidlá – pravidlá prispôsobené dnešným technológiám a spôsobu, akým sa rozhodnutia skutočne prijímajú, pravidlá, ktoré zakotvujú dobrú správu vecí verejných a proaktívnu transparentnosť ako normu, a nie ako výnimku.

Viem, že niektorí ľudia sa zdráhajú znovu otvoriť tento právny predpis, pretože sa obávajú, že revidované nariadenie by mohlo buď uložiť náročnejšie a ťažko splniteľné povinnosti, alebo viesť k menej transparentnému systému ako súčasný. Tieto obavy sú pochopiteľné, ale podceňujú aj dlhodobé náklady na udržanie vecí na rovnakej úrovni – neustále rastúcu cenu, ktorú platíme za zotrvačnosť.

Citujem jedného zo zakladajúcich otcov Európy, Jeana Monneta: „Zjavnosť a nevyhnutnosť, keď sa stretnú, by nemali ponechať žiadny priestor na váhanie alebo oddych.“

Myslím si, že sme skutočne dospeli do bodu, keď sa potreba reformy stala nevyhnutnou a zrejmou. A za takýchto okolností sa nesmieme obávať legislatívnej rozpravy. Namiesto toho by sme mali využiť príležitosť vybudovať nový a zlepšený rámec transparentnosti, ktorý stavia občana a jeho právo na informácie do centra pozornosti.

Ďakujem vám. Teším sa na vaše otázky a diskusiu.