Vážený pán predseda Snemovne reprezentantov, vážený pán Anglu Farrugia,

Vážený sudca Joseph Zammit McKeon,

Vážený pán Reiner van Zutphen,

Milá Erinda Ballanca,

Významní členovia diplomatického zboru,

Vážení kolegovia, účastníci,

excelencie,

Dobré ráno.

Je mi potešením byť tu dnes s vami a podeliť sa o pohľad EÚ na úlohu ombudsmanov v týchto čoraz zložitejších a neistejších časoch.

Skôr než začnem, dovoľte mi srdečne zablahoželať sudcovi Zammitovi McKeonovi a jeho tímu k 30. výročiu parlamentného ombudsmana Malty – významnému míľniku a svedectvu desaťročí oddanosti verejnej službe.

Zhodou okolností má aj európsky ombudsman tento rok tridsať rokov.

Dve inštitúcie založené v tom istom roku v rôznych častiach Európy – ale zjednotené spoločným poslaním: presadzovať spravodlivosť, zodpovednosť a dobrú správu vecí verejných vo verejnom živote.

Rok 1995 bol jednoznačne dobrým rokom – pre demokraciu a pre občanov.

Odvtedy sa však svet zmenil – dramaticky.

A som pevne presvedčený, že úloha ombudsmanov sa stáva ústrednejšou ako kedykoľvek predtým.

Od pandémie raz za život až po prírodné katastrofy spôsobené klímou a rastúce bezpečnostné obavy Únie.

Od vojny, ktorá vypukla na európskej pôde, až po energetické šoky a napätie vo svetovom obchode – často sa cítime, akoby sme mali sotva čas na to, aby sme sa nadýchli pred tým, ako nás tvrdo zasiahne ďalšia kríza.

Okrem toho pred našimi očami prebieha technologická revolúcia, najmä nárast umelej inteligencie, ktorá mení spôsob, akým žijeme, ako pracujeme a ako sa navzájom spájame.

Časy neistoty: časy, keď sa občania prirodzene obracajú na verejné inštitúcie so žiadosťou o usmernenie, ochranu a uistenie.

A tu je paradox: práve vtedy, keď sú inštitúcie najviac potrebné, je dôvera v nebezpečne nízka.

Samozrejme, môže na to existovať mnoho dôvodov: politická polarizácia, dezinformácie, pocit odpútania sa od rozhodovania.

Z pohľadu ombudsmana však vyniká jeden zásadný problém.

Demokratické rozhodovanie – ktoré je poradné, inkluzívne a často už v štádiu návrhu pomalé – sa snaží držať krok s rýchlosťou a zložitosťou modernej správy vecí verejných.

Dnešné rozhodnutia sú naliehavejšie, oveľa technickejšie a zložitejšie ako kedykoľvek predtým.

V Európskej únii sa tvorba politík rozširuje do nových oblastí – od digitálnej regulácie a umelej inteligencie až po obranu, zdravie a bezpečnosť.

Všetky kritické oblasti, ktoré majú priamy vplyv na práva občanov a každodenný život, vyvolávajú intenzívny verejný záujem, kontrolu a diskusiu – najmä v ére, v ktorej sú všeobecné informácie široko dostupné a objavujú sa digitálne participatívne nástroje, ktoré dávajú nový nájm životu právo zúčastňovať sa na demokratickom živote.

Dnes však vidím rastúci nesúlad medzi tým, čo občania očakávajú – že budú zapojení, riadne informovaní a vypočutí – a tým, čo môžu inštitúcie v súčasnosti ponúknuť – alebo môžem povedať, že neponúkajú, čo sú potrebné nástroje na reagovanie na vyvíjajúce sa potreby spoločnosti.

Keď sa ľudia neustále cítia pozadu, dôvera vo verejné inštitúcie nevyhnutne narušuje – a potom by sme nemali byť prekvapení, ak sa aj technicky zdravý systém správy, ako je ten náš, vníma ako nedemokratický alebo nelegitímny.

Táto výzva je zrejmá najmä na európskej úrovni, kde sú väzby medzi EÚ a jej občanmi, hoci rastú, stále mladé a menej hlboko zakorenené ako väzby na vnútroštátnej úrovni.

Preto je ešte dôležitejšie, aby inkluzívnosť, transparentnosť, zodpovednosť a schopnosť reagovať boli stredobodom všetkého, čo inštitúcie EÚ robia.

Nejde len o dobrú správu vecí verejných – ide o dobrú správu vecí verejných a v konečnom dôsledku o dôveru.

Bez dôvery môžeme byť skutočne pripravení čeliť neistote, ktorá nás obklopuje?

Práca európskeho ombudsmana na prípadoch pravidelne odráža toto systémové napätie, ako napríklad: nedostatočná transparentnosť, oneskorený alebo zamietnutý prístup k dokumentom, oneskorená reakcia na otázky občanov, neschopnosť zmysluplne zapojiť zainteresované strany do verejných konzultácií, slabá zodpovednosť a rastúca nespokojnosť s konfliktmi záujmov osôb zapojených do politiky a rozhodovania.

Nejde o menšie administratívne prekážky – signalizujú hlbší a veľmi nebezpečný nesúlad medzi očakávaniami a prenesením právomocí.

Na ilustráciu mi dovoľte uviesť jeden príklad zameraný na participatívnu demokraciu.

V reakcii na veľké geopolitické zmeny bolo kľúčovou európskou stratégiou zjednodušiť existujúce právne predpisy v rôznych oblastiach politiky s cieľom znížiť zaťaženie hospodárskych subjektov a stimulovať rast, inovácie a konkurencieschopnosť.

Neverím, že niekto nesúhlasí s touto diagnózou (a tu odkazujem na hlavné zistenia Draghiho správy) a potrebou zjednodušenia. Úrad ombudsmana sa však už zaoberá tromi prebiehajúcimi vyšetrovaniami týkajúcimi sa tohto procesu. Všetky z nich s určitými odchýlkami spochybňujú naliehavosť, ktorá viedla k odstráneniu základných prvkov procesu tvorby pravidiel Únie, ktorým je vykonávanie verejných konzultácií a posúdení vplyvu.

Inštitúcie, samozrejme, musia zostať alebo sa stať agilnejšími, ale táto agilnosť by nikdy nemala byť na neúmernom úkor právnej istoty a participatívnej demokracie.

Mojím cieľom ako európskeho ombudsmana je, samozrejme, preskúmať, čo sa stalo. Čo je však dôležitejšie, je vidieť širší obraz, ísť nad rámec možných procesných zlyhaní a poučiť sa z toho, ako v budúcnosti zvládame naliehavú tvorbu právnych predpisov.

Tento štrukturálny prístup orientovaný na riešenie je presne tam, kde spočíva skutočná hodnota ombudsmana.

Tradične sa náš mandát zameriaval na zabezpečenie toho, aby inštitúcie EÚ dodržiavali zásady dobrej správy vecí verejných – ako je zákonnosť, nestrannosť, spravodlivosť –, ale dnes sa od mojej kancelárie čoraz viac požaduje, aby podporovala transparentnosť, účasť občanov, etické normy a zodpovednosť – to sú piliere dobrej správy vecí verejných.

Tým, že sa ombudsman zaoberá nielen tým, ako inštitúcie fungujú, ale aj tým, ako sú vnímané, zohráva kľúčovú úlohu pri preklenutí priepasti medzi administratívnou výkonnosťou a očakávaniami občanov. Inými slovami, budovanie dôvery a vytváranie pozitívneho vplyvu. Naša úloha už nie je len reaktívna. Ale proaktívne a zároveň transformačné.

A keďže sme svedkami neustáleho rastu spoločnej európskej administratívnej kultúry – formovanej spoločnými právnymi predpismi, postupmi a politickými nástrojmi – je mimoriadne dôležité, aby sme v tejto chvíli uznali aj naliehavú potrebu spolupracovať na našich spoločných obavách a spoločných problémoch a v konečnom dôsledku na spoločných ambíciách ako strážcovia administratívneho riadenia.

Vďaka tomu je úloha Európskej siete ombudsmanov (ENO), ktorú mám tú česť koordinovať, dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. S blížiacim sa 30. výročím jeho vzniku v roku 2026 by sme sa mali nielen zamyslieť nad dosiahnutým pokrokom, ale aj s ambíciami do budúcnosti.

ENO je viac než len sieť – je to platforma pre spoločné učenie, spoločné normy a spoločné nástroje. Prostredníctvom tejto spolupráce môžeme posilniť našu kolektívnu schopnosť brániť nielen dobrú správu vecí verejných, ale aj aktívne podporovať dobrú správu vecí verejných v rýchlo sa meniacej Európe.

Takže, drahí kolegovia, končím touto výzvou k akcii: spoločnými silami – ako ombudsmani, ako orgány dohľadu, ako most medzi inštitúciami a občanmi – môžeme pomôcť zabezpečiť, aby sa správa vecí verejných v Európe vyvíjala nielen efektívne a účinne, ale aj participatívne a hodné dôvery občanov, a to aj v časoch neistoty.

Ďakujem vám.