Vyjadrenie európskej ombudsmanky Emily O'Reillyovej pri otvorení letnej školy Parnell

Avondale, Co. Wicklow, Írsko - 7. augusta 2016

V tejto pomerne neskorej fáze tohtoročnej národnej spomienkovej slávnosti povstania v roku 1916 by som chcel poďakovať spoločnosti Parnell za príležitosť „pamätať si, zamyslieť sa a znovu si predstaviť“, tie starostlivo vybrané a príbuzné slová, ktorými sa vláda rozhodla sformulovať našu diskusiu.

Ja, samozrejme, stojím pred vami dnes ako niekto nepredstaviteľný a nepredstaviteľný v roku 1916; alebo aspoň po smrti posledného zo siedmich signatárov vyhlásenia v kamenárskom dvore väznice v Kilmainhame, z ktorých si niektorí, ako sa domnievam, možno predstavovali mňa alebo aspoň cestu k môjmu stvoreniu.

Mnohí tento rok premýšľali o tom, ako by to mohlo byť, keby títo siedmi muži prežili. Možno by sme sa namiesto toho mali spýtať, ako by to mohlo byť, a najmä pre ženy, keby iní neprežili.

Dnes pred vami stojím ako Írka s rovnakými právami ako majú Íri. Stojím pred vami ako zástupca tých „detí národa“, pre ktoré bol povstanie – nanajvýš dobromyseľné – dôležitou historickou udalosťou v ich živote, ale nanajvýš úctivým, jednoduchým vztýčením vlajky na obdobie, počas ktorého bolo ľudskosť každej írskej ženy nielen popieraná, ale aj aktívne uzákonená.

Toto obdobie sa neskončilo v roku 1919, ani v roku 1921, ani v roku 1926, ani v roku 1937, ani v roku 1948, ale skôr v roku 1973, keď sme vstúpili do dnešnej Európskej únie. Naša vláda bola potom nútená nielen „pamätať si, reflektovať a pretvárať“ rovnosť, ktorú popierala, ale v skutočnosti ju právne záväzne vyjadriť v súlade s Rímskou zmluvou. Následné zmluvy a 13 smerníc o rovnosti vyplývajúcich z týchto zmlúv napokon dali írskym ženám to, čo ich vlastný nezávislý štát nemal.

Trvalo to medzinárodný svet, trvalo to cudzincov a cudzincov, trvalo to cudzincov, aby nás priviedli späť do svetla, späť do tanca verejnej sféry.

Tento dátum v roku 1973 je, keď sa írska revolúcia konečne stala pre ženy tejto krajiny. Boli sme na párty v roku 1916, nosili sme uniformy, strieľali zo zbraní, sedeli sme vo väzniciach, ošetrovali chorých, prebúdzali mŕtvych; Párty sa skončila a v podstate aj my. Tak sa skončila akákoľvek možnosť hrať plnú a rovnocennú úlohu v následnom rozvoji tohto štátu. Constance Markievicz sa stal ministrom v roku 1919. Bolo by to 60 rokov, 1979, predtým, než iná žena dostala povolenie zdobiť stôl kabinetu a 74 rokov predtým, než viac ako jedna žena sedela v kabinete, a to v 27.

Nebudem žiť dosť dlho na to, aby som sa zúčastnil na 100. ^výročí nášho pristúpenia k EÚ. Ale dúfam, že moje dcéry a moje vnučky, ak nejaké mám. A možno by sme si mohli pripomenúť 50. ^výročie pristúpenia k EÚ v roku 2023 oslavou všetkých írskych žien, generácií, ktoré sotva opustili pasce, pokiaľ ide o preskúmanie všetkých životných možností, ako aj tých, ktorí uspeli. Teším sa na účasť na tejto spomienke a dúfam, že extravaganza sponzorovaná štátom bude rovnako veľkolepá ako táto.

Spomienka, a najmä spomienka na zakladajúci moment v živote autonómneho štátu, vo všeobecnosti naznačuje lineárny pokrok smerom k plnšiemu rozkvetu ideálov revolucionárov, ktorí ho vyvolali. Je nepopierateľné, že v mnohých častiach írskeho života došlo k pokroku. Politicky a ekonomicky sme ako štát uspeli a urobili sme medzinárodný dojem.

Naša nezávislosť nám obnovila pocit seba samých ako národa, obnovila našu hrdosť na kultúru sotva udržiavanú nažive pod britskou vládou, obnovila naše sebavedomie ako národa. A táto kultúra a dôvera nám umožnili stať sa moderným štátom.

Ale mohli sme byť, mali sme byť, možno stále môžeme byť, viac. Koncom 70. rokov som ako študentský učiteľ na Trinity College Dublin napísal diplomovú prácu na Pearse and St Enda’s College, ktorú založil. Inšpirovali ma jeho spisy o vražednom stroji, jeho opis anglického vzdelávacieho systému pôsobiaceho v Írsku; a nedôverčivé, že jeho náčrt a prax spôsobu a záležitosti vzdelávania dieťaťa boli tak v rozpore s tým, čo sa podávalo v desaťročiach od jeho smrti – aj keď zavedený anglický systém bol to, čo Pearse kričal.

Ako mnohí zdôraznili, nemôžeme vedieť, čo by mohlo byť, keby Pearse a iní nezomreli. Ani nevieme, ako by vnímali náš pokrok od roku 1916. Jediné, čo môžeme vedieť, je to, čo sa skutočne stalo, a nie to, čo si myslíme, že sa mohlo stať. Jediné, čo môžeme vedieť, je to, čo tí, ktorí sa vyhli guľke, a tí, ktorí prišli po nich, skutočne urobili.

Nedávno som čítal o spôsobe, akým boli nemecké zákony a nemeckí právnici za Hitlera zvyknutí na to, aby si Židia a ďalší nemeckí občania zvykli na redukciu židovského národa na jedinú črtu etnickej príslušnosti, od ktorej bol kontrolovaný každý prvok ich života a prípadná smrť. Suchý jazyk verejnej správy, vražedná perverzia vysokého akademického bohatstva a plynulosť jazyka právneho štátu v podstate znecitliveli obyvateľstvo na barbarskú realitu skutočného úmyslu Hitlera a nacistov.

Nehovorím to preto, aby som načrtol paralelu medzi obludným utrpením miliónov zavraždených nacistami a ich spolupracovníkmi a zaobchádzaním s írskymi ženami po povstaní – pretože neexistuje –, ale skôr preto, aby som ukázal, ako sa zákon často používa ako kľúčový nástroj potláčania. Platí to najmä v prípade, keď sa pokúša vychádzať z jediného prvku ľudskej bytosti ako jediného určujúceho faktora pre zaobchádzanie s ňou zo strany štátu.

Vo svojej práci z roku 2008 Una Crowley a Rob Kitchin z University of Maynooth identifikovali viac ako 20 samostatných vládnych zákonov a správ v rokoch 1923 až 1937, ktoré v podstate videli, že štát sa pripojil ku katolíckej cirkvi pri kontrole individuálnej sexuality, kontroly, ktorá prirodzene ovplyvnila výrazne viac ženy ako ich pamätaných, predstavených alebo skutočných sexuálnych partnerov.

Ženy boli zredukované na živé, dýchacie príležitosti hriechu; takéto príležitosti by sa mali v čo najväčšej miere obmedziť zúžením oblasti pôsobenia ženy na domácu oblasť, výrazným obmedzením jej schopnosti konať nezávisle prostredníctvom systematického odstránenia jej finančnej nezávislosti a dokonca jej práva na telesnú integritu. Bolo by to v roku 1990, kým by sa znásilnenie manželky stalo trestným činom.

Zákon o nariadení o štátnej službe z roku 1926 (novela) účinne zakazoval ženám vykonávať určité skúšky vo verejnej službe. Zákony o porotách z rokov 1924 a 1927 účinne odstránili ženy zo služby v porotách. V roku 1932 bolo vydatým ženám zakázané stať sa učiteľkami na základných školách. Tento bar bol zrušený až v roku 1958. Zákon o podmienkach zamestnávania z roku 1935 dal vláde právomoc zakázať ženám pracovať v niektorých odvetviach a právomoc obmedziť počet žien pracujúcich v iných odvetviach. Zákonom o regulácii štátnej služby z roku 1956 sa formalizovala prax štátnych zamestnankýň, ktoré musia odísť do dôchodku po uzavretí manželstva; Táto požiadavka bola zrušená až v roku 1973. Ženy mnoho rokov nemohli ani vyberať príspevok na deti bez písomného súhlasu svojich manželov.

V rôznych správach sa argumentovalo v prospech väčšieho počtu väznení a iných trestov pre „padnuté ženy“. Ústava z roku 1937 úhľadne zabalila dehumanizujúci zámer týchto a budúcich zákonov prostredníctvom výslovného postavenia žien mimo verejného priestoru. Pearse a jeho súdruhovia boli sotva 20 rokov vo svojich hroboch a predpokladaný zámer rovnosti vyhlásenia bol už pochovaný hlboko v rýchlom vápne s nimi.

Diskusie Dáil z tohto obdobia, ale aj za tie desaťročia, dávajú plný hlas mizogýnii, ktorá bola rovnako súčasťou nášho každodenného života ako kyslík. Náboru žien Gardaí [policajných dôstojníkov] sa bránilo, ale ak by sa musel prijať, naliehal na jedného TD [poslankyňu Parlamentu], výber by sa mal obmedziť na fyzicky najjednoduchších uchádzačov, ktorí majú malú šancu nájsť si partnera.

Spisovateľ Dermot Bolger nedávno uvažoval o opozícii katolíckej cirkvi a iných voči športovkyniam v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia, o účasti žien na olympijských hrách, kde prvá írska žena, ktorá získala medailu, Letitia Hamilton, tak urobila v roku 1948 v kategórii krajinného umenia.

Ženy mali k dispozícii len málo možností, ako vyjadriť samé seba a svoj talent nad rámec meraných hraníc domovov, ktoré im ani nebolo umožnené vlastniť. Tí, ktorí vytrvali, tí, ktorí sa dostali na vrchol štátnej služby alebo do verejného života, tak urobili len tým, že vo väčšine prípadov upustili od možnosti manželstva a detí. Bola to krutá, vypočítavá a donútená voľba, ktorú muselo urobiť len málo mužov.

Veľké množstvo žien bolo v podstate infantalizovaných prostredníctvom zákonov tohto nového nezávislého štátu, ich práva boli o niečo väčšie ako práva ich detí, ich tiel, myslí a činov kontrolovaných kultúrnym, právnym a náboženským aparátom republiky.

Samozrejme, bolo by nesprávne domnievať sa, že Írsko je jedinečné, pokiaľ ide o zaobchádzanie so svojimi ženskými občanmi. Práčovne Magdalen prekvitali inde, švajčiarske ženy získali hlasy až v roku 1971, existovali aj pracovné bary. V tomto storočnom roku povstania v roku 1916 je však pre nás zaujímavá priepasť medzi slovami vyhlásenia – zárukou rovnakých práv a rovnakých príležitostí pre všetkých – a tým, čo nasledovalo bezprostredne po ňom, aj keď táto záruka bola vo svojej dobe rovnako revolučná a nová ako samotný boj za nezávislosť.

V mnohých ohľadoch tento rok oslavujeme zázrak. Predstavovať si, pretvárať, pretvárať čokoľvek, niečo, čo, ak vôbec niekedy bolo skutočné, bolo pre ženy skutočné len v tom krátkom čase medzi Pearseho pochodom, aby sa vzdal, a puškovými puškami, ktoré o týždeň neskôr navždy utíšili jeho hlas. Možno to bolo samotné vyhlásenie, ktoré bolo v tých dňoch a týždňoch skutočne zastrelené na stuhy.

Zaujímavým spôsobom, ako to zvážiť, je zamyslieť sa nad druhou revolúciou, ktorá sa odohrávala takmer súčasne s našou revolúciou a s neskoršou vojnou za nezávislosť a občianskou vojnou, a to bolo sufragetové hnutie v Anglicku. Je zaujímavé pozorovať paralely medzi oboma revolučnými vlnami.

V podstate militantné sufražetkové hnutie z konca 19. ^a začiatku 20. ^storočia vyrástlo z neschopnosti dať ženám hlas; Rovnako ako revolúcia v roku 1916 a to, čo nasledovalo vo vojne za nezávislosť, pramenilo z neschopnosti uzákoniť Home Rule. V oboch prípadoch neschopnosť politického systému konať viedla k rozhodnutiam bojovať inými, krvavejšími spôsobmi.

A sufragety – napriek dobrému obrazu pani Banksovej, ktorá pochodovala so svojím krídlom v Mary Poppins – by sa v niektorých bodoch pravdepodobne mohli nazvať teroristickým hnutím. Tomuto značeniu mnohí odporujú z dôvodu povahy sťažnosti, a teda pravdepodobne aj správnosti taktiky. Ale v doslovnom zmysle tieto ženy veľmi úmyselne šíria teror v snahe o dosiahnutie politických cieľov, rovnako ako Michael Collins a iní v rokoch po roku 1916. Obzvlášť vystrašili Lloyda Georgea, muža, ktorého niektorí komentátori opísali ako fyzického zbabelca.

Médiá tej doby opísali konanie sufražetiek v tom istom jazyku, v ktorom opísali to, čo považovali za rovnocenné írske urážky. A rovnako ako írski republikáni raného aj neskorého ročníka, aj sufragety mali svoje hladovky, odopieranie štatútu politického väzňa, svoje násilné kŕmenie a svojich mučeníkov.

Chcem poukázať na to, že pre tieto ženy bolo odopretie volebného práva rovnako zásadné ako odopretie ich občianstva a ľudskosti ako odopretie slobodného štátu írskym revolucionárom. Na živote žien a možnostiach ich života záležalo rovnako ako na živote mužov. A práve toto úmyselné, nezávislé štátom nariadené popieranie znamenalo úplné zlyhanie dcér tejto revolúcie v roku 1916.

Náš vstup do EHS priniesol zmenu v kombinácii s úsilím žien, ktoré v podstate spochybnili porevolučnú kultúrnu DNA.

Bolo by hlúpe myslieť si, že motivácia, aspoň pokiaľ ide o rovnakú odmenu, bola len nejakým osvieteným feminizmom zo strany EHS. Prozaicky to bola túžba Francúzov – ktorí skutočne brali vážne časť svojej revolučnej mantry týkajúcu sa rovnosti – nebyť konkurenčne podkopávaný neexistenciou zákonov o rovnakom odmeňovaní v iných členských štátoch.

Pred tým, ako bola Írom zamietnutá výnimka zo smernice o rovnakej odmene z roku 1975, sa však muselo uskutočniť veľa kopania a kriku. Rovnaká odmena bola nakoniec realizovaná v roku 1976, ale nie predtým, ako Mary Robinsonová musela vyzvať írske ženy, aby napísali Európskej komisii, aby upriamila pozornosť na ťahanie nôh.

Následnými smernicami sa rozšírila rovnosť a ďalšie práva v oblastiach vrátane sociálnej ochrany a materskej dovolenky, čo sú opatrenia, ktoré pomaly umožnili ženám začať skúmať svet mimo domácnosti.

Pri počúvaní argumentov proti členstvu v EÚ ma často zarazilo, že strach zo straty suverenity, strach z toho, že nebudete mať úplnú kontrolu nad záležitosťami krajiny, je založený na predpoklade, že vlastná vláda, vlastný štátny aparát, sa vám bude dariť lepšie. Ak by sa tento názor zastával v roku 1973, keď Írsko vstúpilo do vtedajšieho EHS, tento omyl – prinajmenšom pokiaľ ide o práva žien – by bol odhalený.

Od svojho zvolenia za európskeho ombudsmana v roku 2013 som často hovorila, že EÚ oslobodila moju generáciu írskych žien. Mám však tendenciu sledovať to tým, že hovorím, že súčasné generácie mladých mužov a mladých žien tiež potrebujú cítiť tento povznesenie vo svojom živote. Ak si má Únia získať dôveru, ktorú potrebuje na to, aby si udržala, musia pocítiť možnosti, ktoré im EÚ ponúka pre ich život.

Nemusím tomuto publiku hovoriť o mnohých výzvach, ktorým Európska únia v súčasnosti čelí – pričom výsledok britského referenda je najnovší a pravdepodobne najnáročnejší. Ani tomuto publiku nemusím hovoriť, že nikto nemôže s istotou predpovedať, aký pravdepodobný výsledok bude mať táto a ďalšie výzvy z hľadiska krátkodobej, strednodobej a dlhodobej životaschopnosti Únie.

Viem však, že britské rozhodnutie odísť vytvorilo pre nás všetkých priestor na to, aby sme si „pamätali, uvažovali a reimaginovali“ nielen naše vlastné miesto v Únii a vo svete, ale aj na to, aby sme sa vložili do skutočne nápaditého, tvorivého priestoru myslenia, v ktorom sa môžeme snažiť ovplyvniť smerovanie Únie na miesto, kde sa staré a príliš dlho zabudnuté slová vyhlásenia z roku 1916 môžu skutočne reimaginovať nielen pre nás, Írov, ale pre všetkých v rámci Únie.

Dnes som hovoril o dlhom popieraní skutočnosti, že život žien je dôležitý, že každý musí mať možnosť čo najúplnejšie realizovať náš príliš krátky život. A to platí rovnako pre každého muža, ženu a dieťa v rámci EÚ ako pre generáciu írskych žien po roku 1916.

Väčšina ľudí vo svojom živote nehľadá veľkú slávu ani veľké bohatstvo; ich bohatstvo je jednoducho žiť v mieri, s dôstojnosťou, s príležitosťami pre ich rodiny prosperovať, učiť sa, mať prístup k dobrej zdravotnej starostlivosti, primeranému bývaniu, vzdelaniu, pracovným miestam, ktoré majú dlhú životnosť a slušnú mzdu, a starobe, ktorá neponižuje ducha, aj keď telo klesá.

Doteraz sa diskusia po brexite, pochopiteľne, sústredila na hospodárstvo, pričom sa objavili aj niektoré podnety týkajúce sa nových dohôd medzi Severným a Južným Írskom, dvoma ostrovmi atď. V celej EÚ je cieľom nepremárniť dobrú krízu, či už ide o Gibraltár a Španielsko, Škótsko a nezávislosť, Katalánsko ditto atď. Nikto z nás nemôže vedieť, ako a kde prípadné karty padnú.

Ale ak má tento rok zanechať dedičstvo mimo pamätných známok, DVD a kníh, možno by to malo byť intelektuálne dedičstvo, reflexia o našej vlastnej ceste do stavu, ktorý, hoci zďaleka nie je dokonalý, aspoň teraz poskytuje mnohým možnosť života, ktorý sa bude dobre žiť. V prípade žien však táto možnosť vyplýva najmä z nášho členstva v Únii, ktorá v súčasnosti zápasí s problémami. Veľké mysle, ktoré uvažovali o význame roku 1916, by teraz možno mohli považovať Európsku úniu za takú, aká je v súčasnosti vytvorená alebo prepracovaná.

Aký by mal byť tento druhý záväzný príbeh pre Európsku úniu? Ako môžeme, alebo môžeme znovu cítiť to, čo pociťovali tí, ktorí si to ako prví predstavovali v rodiacom sa stave? Čo nás spája alebo by nás malo spájať v pravom a rovnoprávnom zväzku mimo hrôzy Osvienčimu a príbeh o vytvorení EÚ z popola vojny, ktorá má možno klesajúcu rezonanciu pre generáciu, ktorá rok čo rok zabúda?

Niektorí z vodcov z roku 1916 hovorili o najhlbších ľudských potrebách, niektorí prostredníctvom poézie, iní ako Pearse (tiež básnik) o podstate vzdelania, o potrebe umožniť každému dieťaťu vyjadriť svoju základnú povahu a talent, najhlbšie túžby pre každú ľudskú bytosť.

Nemám odpovede a nikto nemôže. Ak však máme nájsť cestu k miestu, kde čoraz viac vidíme tých najľudskejších potrieb, mimo abstraktného žargónu EÚ, ktorá sa napriek najlepším úmyslom mnohých z tých, ktorí pracujú v inštitúciách, cíti ako cudzinec, musíme myslieť kreatívne a nie deštruktívne. Musíme aplikovať svoju myseľ na budovanie populizmu, ktorý inšpiruje a vytvára prostredníctvom empatie a solidarity, a nie prostredníctvom strachu, odcudzenia a izolácie. Je to príliš jednoduché, príliš glib, príliš nemilosrdné na vyvolanie dystopie.

Na záver by som sa chcel trochu zamyslieť nad jednou ženou z tohto revolučného obdobia. Volala sa Grace Giffordová a spomínam ju čiastočne preto, že mi bol darovaný prívesok, ktorý dnes nosím, šperk vytvorený na pamiatku žien z roku 1916 a tento sa nazýva „Grace“.

Ako niektorí z vás, aj ja som o Grace vedela len málo, okrem toho, že je manželkou Josepha Mary Plunketta a príbeh o ich manželstve vo väzení v Kilmainhame v predvečer jeho popravy.

Odvtedy som sa naučil, že Grace Giffordová nebola len predmetom romantického príbehu a neskôr piesne, ale umelkyňou a karikaturistkou, ženou, ktorá študovala na Slade School of Art, obľúbeným žiakom Williama Orpena, ilustrátorom Williama Butlera Yeatsa a ktorej práca bola publikovaná, ak nie široko, aspoň dostatočne široko na to, aby bola uznaná za karikaturistku a ilustrátorku.

A keď som čítal o Grace a jej kariére v karikatúre, myslel som na všetky ostatné ženy v porevolučnom Írsku, na ich talenty, nepredstaviteľné možno aj samy o sebe a takmer určite rozdrvené našimi porevolučnými hrdinami.

Takže keď sa tieto oslavy skončia, spomeňme si na ďalší príbeh o milosti, pretvorme tento ostrov na miesto, kde záleží na rovnosti možností, a zistime, čo to v skutočnosti znamená v praxi, a to nielen pre ženy, ale pre každé dieťa, ktoré dýcha na tomto ostrove.

Pearse a jeho kolegovia zomreli skôr, než to mohli urobiť, skôr než sme mohli vedieť, či to mysleli vážne, či to chceli, či to bolo pre nich, na rozdiel od ich kolegov, ktorí prežili a prosperovali, neoddeliteľnú súčasť nezávislosti republiky, po ktorej túžili, zabili a zomreli.

Nakoniec, svojou prítomnosťou tu dnes demonštrujete angažovanosť so svetom a najmä s touto krajinou, ktorá presahuje záujem o seba, ktorá sa snaží zapojiť sa do sveta mimo nášho súkromného a osobného života a pochopiť ho.

Ak sa máme učiť a zmierňovať premárnené príležitosti z roku 1916, tento impulz sa musí lepšie využiť a tí, ktorí vedú – a nielen politicky –, sa musia začať pozerať na dedičstvo, ktoré presiahne desaťročia za ich vlastnou smrťou.

Kto sú alebo kto by mohol byť Schumanmi a Monnetmi tohto ťažkého a ostrého obdobia európskych dejín? Ako by sa v týchto prvých rokoch 21. ^storočia dali pretvoriť úlohy, ktoré zohrali pri vytváraní EÚ? Prečo by ambíciou tohto malého členského štátu nemalo byť zapamätať si to, zamyslieť sa nad tým a znovu si to predstaviť?