Vaša excelencia rektor,
Vaša excelencia Valedor,
vážení hostia,
dámy a páni,

Je to dôvod pre veľké osobné uspokojenie, aby sme boli prítomní v historickom meste ako Santiago, v tom, čo je pre mňa osobitným Jubileom, s niečím, hoci oneskoreným.
Chcel by som vám napísať, aby som vám vysvetlil, ako bola vytvorená a vyvinutá postava európskeho ombudsmana a aká bola doterajšia práca. A najmä to, ako sa inštitúcia usilovala o to, aby európske inštitúcie boli schopné zabezpečiť demokratickejšiu a transparentnejšiu správu v službách všetkých občanov.

1 ÚVOD

Začnem historickou poznámkou. Inštitúcia vznikla na základe Maastrichtskej zmluvy v roku 1992, hoci prvé voľby európskeho ombudsmana sa uskutočnili až v polovici roku 1995. V septembri toho istého roku som zložil prísahu pred Súdnym dvorom. A po prvom funkčnom období ma Európsky parlament znovu zvolil v októbri 1999 na ďalšie päťročné funkčné obdobie.
Svoju úlohu som v tomto čase vykonával zo sídla inštitúcie v Štrasburgu. Podobne ako ostatné sesterské inštitúcie aj európsky ombudsman má za úlohu zabezpečiť, aby všetky inštitúcie a orgány Európskej únie dodržiavali práva občanov. V tejto úlohe nie je obranca sám. Existujú aj iné inštitúcie, na ktoré sa občania môžu obrátiť, keď akt inštitúcií Spoločenstva porušuje ich práva. Predtým, ako sa ujmem svojich povinností, vám stručne opíšem tieto iné prostriedky nápravy.

2 VLASTNÍK EURÓPSKYCH ĽUDÍ ako ZÁRUKA V SYSTÉME SPOLOČENSTVA NA ODHAD PRÁV OBČANOV

Ak je zásada zákonnosti, takzvaný "právny štát" v anglickom práve, jednou zo základných zložiek fungovania akéhokoľvek demokratického štátu, nie je to o nič menej v systéme Európskej únie. Všetky inštitúcie a orgány Spoločenstva podliehajú dodržiavaniu tohto základného pravidla. Všetky právomoci a fungovanie Spoločenstva sú teda v právnom systéme Spoločenstva jasne vymedzené.
Konečným garantom zásady zákonnosti sú súdy, buď Súdny dvor Európskych spoločenstiev pri uplatňovaní alebo výklade aktu Spoločenstva, alebo vnútroštátne súdy v prípade jeho legislatívneho vývoja členskými štátmi. To však nebráni iným inštitúciám a orgánom vrátane európskeho ombudsmana v účasti na tejto monitorovacej úlohe.
Aké sú prostriedky nápravy pre občanov proti aktu Spoločenstva, ktorý porušuje ich práva?

2.1 Súdny dvor Európskych spoločenstiev

Vzhľadom na nezákonnosť aktu Spoločenstva sa občan môže najprv domáhať jeho zrušenia na súde Spoločenstva v Luxemburgu. Článok 230 Amsterdamskej zmluvy umožňuje jednotlivcom podať žalobu proti aktom prijatým inštitúciami Spoločenstva. Ak sú akty všeobecne záväzné - nariadenia a smernice - možno to urobiť len za zložitej podmienky, že žalobca je napadnutým aktom „priamo a osobne“ dotknutý. V prípade individuálneho rozhodnutia, ktorým sa vykonáva všeobecné pravidlo, však sťažovateľ môže požiadať, aby sa všeobecné pravidlo neuplatňovalo.

2.2 Vnútroštátne súdy v spolupráci s právomocou Spoločenstva

Ak uplatňovanie všeobecných aktov Spoločenstva patrí do právomoci vnútroštátnych orgánov, dotknutí občania môžu podať na vnútroštátny súd sťažnosť proti vnútroštátnemu vykonávaciemu opatreniu. V tejto súvislosti by bolo potrebné preskúmať nezákonnosť aktu Spoločenstva, ktorý viedol k vnútroštátnej právnej úprave. Na tento účel vnútroštátny súd môže alebo musí využiť konzultačný postup stanovený v Zmluve a položiť Súdnemu dvoru Luxemburska prejudiciálnu otázku.

2.3 Vnútroštátne orgány

Ak sa jednotlivec domnieva, že konanie ktoréhokoľvek orgánu členského štátu je zodpovedné za nerešpektovanie práv, ktoré mu priznáva právo Spoločenstva, mal by získať záruku týchto práv buď prostredníctvom vnútroštátneho súdu, alebo prípadne prostredníctvom svojho národného alebo regionálneho ombudsmana.
Vnútroštátne orgány musia uplatňovať jasné, presné a bezpodmienečné pravidlá Spoločenstva. Musia tiež vykladať vnútroštátne právo v súlade s kritériami práva Spoločenstva. V prípade potreby náhrada škody spôsobenej neprebratím smerníc Spoločenstva.

2.4 Európska komisia

Občania majú tiež možnosť snažiť sa obhajovať svoje záujmy v rámci Spoločenstva a podať sťažnosť Európskej komisii. Ako strážkyňa zmlúv je povinná zabezpečiť správne uplatňovanie práva Spoločenstva. S cieľom uľahčiť podávanie sťažností Komisia uverejnila štandardný formulár. Sťažnosti jednotlivcov sú v skutočnosti najčastejšími prostriedkami, prostredníctvom ktorých si je Komisia vedomá nesúladu zo strany členských štátov.
Komisia má právomoc začať konanie podľa článku 226 Zmluvy, ktoré by viedlo k podaniu žaloby o nesplnenie povinnosti proti zodpovednému členskému štátu na Súdny dvor. Komisia tvrdí, že tieto výhrady sú len podnetom k jej žalobe bez toho, aby bola inštitúcia povinná zaujať konkrétny postoj. Je pravda, že Súdny dvor stanovil jasnú judikatúru týkajúcu sa diskrečnej právomoci Komisie v tejto oblasti. Sťažnosti by sa však mali vybavovať v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Skutočnosť, že Komisia môže, ale nemusí podať žalobu v ,, ju nezbavuje povinnosti preskúmať predložené sťažnosti a dospieť k odôvodnenému záveru o nich. Vzhľadom na dôležitosť tejto otázky som inicioval ex officio vyšetrovanie rešpektu, o ktorom sa s vami porozprávam neskôr.

2.5 Európsky parlament: Výbor pre petície

Európsky parlament je ďalším orgánom Spoločenstva, na ktorý sa jednotlivec môže obrátiť s cieľom dosiahnuť dodržiavanie svojich práv prostredníctvom petície. Maastrichtská zmluva zakotvila právo každého občana predkladať petície Európskemu parlamentu ako dôležitú súčasť koncepcie európskeho občianstva.
Týmito petíciami sa zaoberá jeden zo stálych parlamentných výborov Parlamentu, ktorý často žiada Európsku komisiu, aby preskúmala mnohé otázky, ktoré k nim prichádzajú. V prípade nedodržiavania predpisov zo strany členského štátu môže mať jednotlivec záujem obrátiť sa priamo na Európsky parlament, zatiaľ čo Európsky parlament môže vykonávať priamu politickú kontrolu nad Komisiou s cieľom vyvinúť tlak na zodpovedný členský štát.

2.6 Európsky ombudsman

A na tejto dlhej ceste prichádzame do inštitúcie, ktorú som poctený reprezentovať. Zriadenie inštitúcie európskeho ombudsmana bolo jedným z najväčších úspechov Maastrichtskej zmluvy v súvislosti s občianstvom Únie. Možnosť obrátiť sa na ombudsmana je jedným z práv udelených takýmto občianstvom a je zaručená právom Spoločenstva.
Najdôležitejšou úlohou Európskeho ombudsmana je riešiť nesprávny úradný postup inštitúcií a orgánov Spoločenstva s výnimkou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa pri výkone ich súdnych funkcií. Ombudsman sa zaoberá údajnými prípadmi nesprávneho úradného postupu najmä prostredníctvom sťažností podaných európskymi občanmi. Ombudsman má tiež možnosť viesť vyšetrovania z vlastnej iniciatívy. Sťažnosti ombudsmanovi môžu predkladať európski občania aj občania krajín mimo EÚ s bydliskom v jednom z členských štátov. Spoločnosti, združenia alebo iné orgány so sídlom na území Únie sú takisto oprávnené podávať sťažnosti. Sťažnosti sa môžu predkladať ombudsmanovi priamo alebo prostredníctvom poslanca Európskeho parlamentu. Preskúmanie sťažností predložených ombudsmanovi je verejné, pokiaľ sťažovateľ nepožiada o ich dôvernosť.
Je dôležité, aby ombudsman konal čo najotvorenejšie a najtransparentnejšie, aby bol príkladom pre ostatných a aby umožnil európskym občanom sledovať jeho prácu a porozumieť jej. Občan, ktorý sa domnieva, že inštitúcia alebo orgán Spoločenstva nedodržal jeho práva, sa môže vo veci obrátiť na európskeho ombudsmana. Táto možnosť neexistovala pred Maastrichtskou zmluvou a je tiež jednou zo zložiek pojmu európske občianstvo.
Vidíte, že úloha, ktorú môže ombudsman zohrávať pri monitorovaní správneho uplatňovania práva Spoločenstva, je vážne obmedzená. Činnosť vnútroštátnych orgánov je vylúčená z rozsahu ich právomocí. Je to veľmi dôležité vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú vnútroštátne orgány zohrávajú pri transpozícii alebo uplatňovaní právnych predpisov Spoločenstva. Kontrolu týchto orgánov, keď konajú vo vzťahu k pravidlám Spoločenstva, môžu vykonávať len iné inštitúcie na vnútroštátnej úrovni, ako napríklad národní ombudsmani alebo prípadne autonómne spoločenstvá.
To zdôrazňuje potrebu väčšej spolupráce medzi európskym ombudsmanom a jeho národnými a regionálnymi kolegami. To ma viedlo k rozvoju spolupráce s národnými a regionálnymi ombudsmanmi. Väčšina členských štátov má jedného alebo viacerých ombudsmanov. V Luxembursku a Nemecku bol preto zriadený parlamentný výbor pre petície; Belgicko má dvoch ombudsmanov na federálnej úrovni; v Taliansku existujú regionálni ombudsmani, hoci sa pripravujú plány na zriadenie takéhoto ombudsmana na vnútroštátnej úrovni; Grécko nedávno zvolilo svojho prvého ombudsmana.
S cieľom podporiť túto spoluprácu sa už zorganizovalo niekoľko seminárov s národnými a regionálnymi ombudsmanmi. Posledné stretnutie s regionálnymi obrancami sa uskutočnilo vo Florencii vlani v novembri. Cieľom týchto stretnutí je nadviazať užšie vzťahy s cieľom podporiť správne uplatňovanie práva Spoločenstva v prospech európskych občanov. Musím zdôrazniť, že tento proces sa uskutočnil v situácii rovnosti na strane všetkých účastníkov a s úplnou flexibilitou. Jeho konečným cieľom je umožniť občanovi obrátiť sa na príslušný orgán, aby sa čo najrýchlejšie zaoberal jeho problémom.

3 Práca vykonávaná európskym ombudsmanom

3.1 Štatistické údaje

Obmedzený mandát európskeho ombudsmana, o ktorom sme práve hovorili, vysvetľuje veľký počet neprípustných sťažností, ktoré mi boli doručené. Zdá sa, že mnohí občania nepochopili toto obmedzenie a obrátili sa na európskeho ombudsmana, keď čelili problému Spoločenstva, za ktorý sú zodpovedné vnútroštátne alebo regionálne správne orgány. Na nápravu tejto situácie bolo jednou z mojich priorít informovať verejnosť o novej inštitúcii a jej oblasti pôsobnosti.
Aby som vás nudil, dovoľte mi spomenúť niektoré čísla. V roku 1999 bolo prijatých 1 577 sťažností (o 200 viac ako v roku 1998) a začalo sa 205 vyšetrovaní možných prípadov nesprávneho úradného postupu, ako aj 5 vyšetrovaní ex officio. Až na niekoľko výnimiek sa nám podarilo potvrdiť prijatie sťažností do jedného týždňa a rozhodnúť o ich prípustnosti do jedného mesiaca. Zo sťažností, ktoré viedli k vyšetrovaniu, bolo 27 podaných s kritickou pripomienkou dotknutej inštitúcii alebo orgánu, jedna bola urovnaná zmierom a v prípadoch nesprávneho úradného postupu bolo predložených 10 návrhov odporúčaní.
Treba poznamenať, že 62 sťažností bolo vyriešených samotnými inštitúciami a orgánmi Spoločenstva v prospech sťažovateľa, čo je pre nich osobitne zaujímavé, pretože im to šetrí drahocenný čas a preukazuje dobrú vôľu administratívy.
Najvšeobecnejšou príčinou sťažností je vybavovanie prípadov, odmietnutie inštitúcií Spoločenstva poskytnúť informácie, nezrovnalosti pri prijímaní zamestnancov do európskej verejnej služby a postup Komisie ako strážkyne zmlúv. V pomere k počtu obyvateľov je Španielsko jednou z krajín, z ktorých pochádza najväčší počet prijatých sťažností.

3.2 Vyšetrovania ex officio

V zmluve sa stanovuje, že ombudsman môže viesť vyšetrovania z vlastnej iniciatívy. Niektoré z nich vám môžu poskytnúť predstavu o línii mojej práce v posledných rokoch: transparentnosť, postupy prijímania zamestnancov Spoločenstva, úloha Komisie pri dohľade nad členskými štátmi, oneskorené platby alebo vytvorenie kódexu dobrej správnej praxe.

Transparentnosť:

Pre ombudsmana je to dôležitá otázka, keďže nedostatok informácií a nesprávne informácie sú najčastejším tvrdením v sťažnostiach (23 %).
Význam zásady transparentnosti a prístupu k dokumentom na úrovni Spoločenstva bol zdôraznený vo vyhlásení č. 17 pripojenom k zmluve, ktorým sa všetky členské štáty zaviazali podporovať túto zásadu. Od roku 1993 Rada a Komisia prijali kódex správania upravujúci prístup verejnosti k ich dokumentom. Ostatné inštitúcie a orgány Spoločenstva sa však touto cestou neriadili. S cieľom napraviť tento nedostatok som v júni 1996 začal vyšetrovanie z úradnej moci. V dôsledku toho už väčšina inštitúcií a orgánov prijala pravidlá v tejto oblasti.

Na základe Amsterdamskej zmluvy by Komisia mala navrhnúť nariadenie na túto tému. Ako som verejne uviedol, prvý návrh sa zdá byť viac zameraný na zabezpečenie diskrečnej právomoci administratívy než na práva občanov.
Zo skúseností vyplýva, že otvorená správa, akou je správa, ktorá existuje v mnohých členských štátoch, sa zdá byť účinným nástrojom boja proti podvodom a korupcii, zatiaľ čo uzavreté a dôverné zaobchádzanie s verejnými záležitosťami im ponúka príležitosti. Obávam sa, že tí, ktorí sú proti stále rastúcim požiadavkám na otvorenosť, prehliadajú túto veľmi zásadnú otázku. Bez ohľadu na jej argumenty a dôvody faktom je, že jej tvrdohlavý nesúhlas s potrebnou a modernou otvorenosťou administratívy Únie zakrýva napríklad podrobnosti o financovaní zo strany Spoločenstva, čo je jedna z otázok, za ktoré je Európska únia najviac kritizovaná.

Postupy prijímania zamestnancov:

Nedostatočná transparentnosť v postupe prijímania úradníkov Spoločenstva je pre väčšinu uchádzačov ťažko zrozumiteľná. Po veľkom počte sťažností na túto tému som sa rozhodol začať vyšetrovanie ex officio.
Zamietnutí uchádzači často nedostanú žiadne vysvetlenie, pokiaľ ide o dôvody takéhoto rozhodnutia. Cieľom tohto utajenia je odôvodniť nezávislosť porôt, ktoré boli vyzvané na výber. Podľa môjho názoru však takáto nezávislosť nemusí byť v rozpore so správnou a transparentnou správou, ako som v tejto súvislosti navrhol z vlastnej iniciatívy.
V dôsledku tohto vyšetrovania som koncom októbra minulého roka poslal osobitnú správu Európskemu parlamentu, ktorý trval na odporúčaní, aby v budúcich výberových konaniach zvolaných Európskou komisiou a najneskôr od 1. júla tohto roka inštitúcia umožnila prístup uchádzačom, ktorí o to požiadajú, k ich vlastným opraveným testom. V nedávnom liste sa predseda Európskej komisie zaviazal riadiť sa týmto odporúčaním.

Postupy v prípade nesplnenia povinnosti:

Toto vyšetrovanie sa týka práva sťažovateľa na konanie začaté Komisiou proti členským štátom za porušenie práva Spoločenstva. Vo väčšine prípadov tento postup vzniká v dôsledku predchádzajúcej sťažnosti občanov. Vyšetrovania, ktoré som vykonal v mnohých sťažnostiach, mi odhalili veľkú nespokojnosť zo strany verejnosti, ktorá postup považuje za pomalý a bez potrebných záruk transparentnosti.
Vo svojom liste Komisii som navrhol, aby predtým, ako inštitúcia prijme rozhodnutie o uzavretí sťažnosti, kontaktovala sťažovateľa a požiadala ho o jeho stanovisko. Tento návrh bol prijatý. Hoci by sa pozícia inštitúcie mala považovať za veľmi pozitívnu, niektoré otázky zostávajú reštriktívne, ako napríklad nedostatočné zohľadnenie sťažovateľov ako účastníkov tohto konania. Podľa môjho názoru by bolo žiaduce, aby Komisia lepšie rozvinula tento postup a poskytla sťažovateľom niekoľko procesných práv. Tým by sa podporila zásada zákonnosti a zlepšili by sa znalosti občanov o činnostiach Spoločenstva.

Oneskorené platby Komisie:

Od začiatku môjho prvého funkčného obdobia európskeho ombudsmana som od Komisie dostával sťažnosti týkajúce sa oneskorených platieb. Pohľadávky sa netýkajú len poplatkov a výdavkov, ale aj iných zmluvných platieb, ako aj grantov a dotácií. Počet sťažností, ako aj iných prípadov, ktoré mi predložili poslanci Európskeho parlamentu, naznačuje, že existuje všeobecný dojem o oneskorených platbách zo strany Komisie. Od konca roku 1997 Komisia podporuje vyplácanie úrokov veriteľom v prípade prekročenia 60-dňovej lehoty. Toto opatrenie určite zmierňuje dôsledky oneskorených platieb pre mnohých dodávateľov.
Niektoré malé podniky však nemusia byť schopné prekonať problémy s likviditou spôsobené oneskorenými platbami, zatiaľ čo iné môžu byť schopné prekonať to len pôžičkami s vyššou úrokovou sadzbou, než je sadzba, ktorú platí Komisia. Okrem toho platenie úrokov presúva finančnú záťaž zo zmluvných strán do rozpočtu Spoločenstva a následne na daňových poplatníkov. Preto nie je také zrejmé, že platenie úrokov je stimulom pre rôzne útvary Komisie, aby platili včas.

4 KÓD DOBRÝCH ADMINISTRATÍVNYCH VÝROBKOV

Dovoľte mi, aby som sa zaoberal touto iniciatívou z vlastnej iniciatívy, ktorá má podľa môjho názoru zásadný význam. Ak sa mandát európskeho ombudsmana zameriava na predchádzanie nesprávnemu úradnému postupu inštitúcií a orgánov Spoločenstva, je nevyhnutné, aby občania aj európski úradníci vedeli, o čom je dobrá správa vecí verejných.
Vo svojej výročnej správe za rok 1997 som predstavil definíciu pojmu „zlá správa“, ktorú Parlament jednomyseľne prijal:

K nesprávnemu úradnému postupu dochádza, keď verejný orgán nekoná v súlade s pravidlami alebo zásadami, ktoré je povinný dodržiavať.

Vzhľadom na neexistenciu konkrétnejších kritérií je však ťažké vymedziť túto definíciu. Preto som v júli 1999 predložil návrh kódexu dobrej správnej praxe. Takýto kódex by dal európskym občanom myšlienku správy orientovanej na služby. Zlepšila by sa tým povesť Únie vo všetkých členských štátoch. Európski občania by takisto dostali jasné informácie o službe, ktorú majú právo očakávať, a mali by úradníkom poskytovať poradenstvo o tom, čo sa od ich práce očakáva.
Komisia pracovala na svojej vlastnej verzii kódexu od roku 1997, ale v marci 1999, po jej spoločnej rezignácii, bola táto záležitosť zastavená. Sekretariát ombudsmana sa potom rozhodol prijať výzvu na uverejnenie kódexu dobrej správnej praxe a začať vyšetrovanie z vlastného podnetu týkajúce sa existencie takýchto kódexov vo všetkých európskych inštitúciách.
Kódex ombudsmana sa nezaoberá vzťahmi medzi administratívou a jej úradníkmi, ale medzi administratívou a občanmi s cieľom vymedziť službu, ktorú majú európski občania právo požadovať od európskej administratívy.
Vo všeobecnosti bol postoj inštitúcií a orgánov Spoločenstva pozitívny. Niektorí z nich nám dali vedieť, že prijali takýto kódex. Jeden z týchto orgánov, Európska agentúra na hodnotenie liekov so sídlom v Londýne, prijal náš návrh s určitými zlepšeniami, zatiaľ čo iné začali rozvíjať svoje vlastné projekty. Komisia oznámila svoj zámer prijať kódex, hoci stále nie je jasné, ako tento zámer vykoná.
Vyšetrovanie ex officio je stále otvorené, ale podľa môjho názoru a vzhľadom na širokú škálu už prijatých odpovedí by bolo vhodnejšie zvážiť právnu iniciatívu na vytvorenie európskeho správneho práva o osvedčených administratívnych postupoch.
V posledných rokoch mali členské štáty aj medzinárodné organizácie tendenciu vytvárať kódexy a kontrolné zoznamy týkajúce sa dobrého administratívneho správania. Napríklad v Španielsku som si vedomý existencie zákona o správnom konaní, ktorý má korene v minulom storočí a ktorý má tendenciu regulovať právne vzťahy medzi všetkými správnymi orgánmi a tými, ktoré sú spravované. Z môjho pohľadu je však potrebné, aby sa administratíva zaviazala dodržiavať súbor všeobecných usmernení správania, ktoré sa vzťahujú nielen na tých, ktorí s ňou majú (spravované) právne vzťahy, ale aj na každého občana.
Prijatie takéhoto kódexu by pre občanov znamenalo, že Únia by mala modernú administratívu orientovanú na služby, ktorá by bola ochotná pracovať pre občanov a nepoužívala by sa ako zámienka na všetky problémy Európy.

5 ZÁVEREČNÉ VYHLÁSENIA

Najdôležitejším cieľom mojej práce v posledných rokoch bola špecializovanejšia európska administratíva v službách občanov. Preto sa mi zdá, že dosiahnutie kódexu dobrej správnej praxe je také vynikajúce.
Tento rozvoj však treba podporovať aj na vnútroštátnej, regionálnej a miestnej úrovni. Som si vedomý toho, že dodržiavanie práv každého európskeho občana si vyžaduje spoluprácu na všetkých týchto úrovniach. Z mojej skromnej pozície som sa snažil pokročiť v tomto smere a vynaložiť všetko úsilie na dosiahnutie pokroku v spolupráci s mojimi kolegami, národnými, regionálnymi a miestnymi ombudsmanmi, ako aj s rôznymi petičnými výbormi členských štátov. Domnievam sa, že spoločne musíme byť schopní formulovať flexibilné a účinné mechanizmy, aby sme občanom poskytli pomoc, ktorú potrebujú na ochranu svojich práv.
V tomto úsilí o Európu bližšie k svojim občanom, sociálnejšiu a humánnejšiu Európu verím, že každodenná práca európskeho ombudsmana, ktorý sa zaoberá sťažnosťami a vykonáva vyšetrovania z vlastnej iniciatívy, je tiež malým prínosom.
Ďakujem za pozornosť.