- Exportovať
- Prihlásiť sa na odber týkajúci sa prípadu
- Nechajte si zasielať e-mailové upozornenia na aktualizácie prípadu
- Nechajte si zasielať upozornenia na aktualizácie prípadu prostredníctvom RSS.
- SK Slovenčina
Strojové preklady môžu obsahovať chyby, ktoré môžu znižovať ich zrozumiteľnosť a presnosť. Ombudsman nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadné nezrovnalosti. Ak potrebujete najaktuálnejšie informácie a chcete mať právnu istotu, pozrite si zdrojovú verziu, ktorá sa nachádza na uvedenom odkaze angličtina.
Ak potrebujete viac informácií, prečítajte si dokument o našej jazykovej politike a politike prekladu.
Návrh riešenia v rámci vyšetrovania sťažnosti 682/2014/JF o vybavovaní žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom Komisiou
Riešenie - Datum Utorok | 20 mája 2014
Prípad 682/2014/JF - Otvorené dňa Utorok | 20 mája 2014 - Odporúčanie týkajúce sa Piatok | 16 decembra 2016 - Rozhodnutie z dňa Utorok | 19 decembra 2017 - Dotknutý orgán Európska komisia ( Zistený nesprávny úradný postup ) - Krajina Španielsko
Vyhotovené v súlade s článkom 3 ods. 5 štatútu európskeho ombudsmana [1]
Komisia odmietla zaregistrovať žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom, ktorú podal stážista v mimovládnej organizácii Access Info Europe. Organizácia sa obrátila na ombudsmana so sťažnosťou, že Komisia požaduje príliš veľa informácií od ľudí, ktorí chcú získať prístup verejnosti k jej dokumentom.
Ombudsman súhlasí s tým, že Komisia je oprávnená požadovať od žiadateľov, aby uviedli svoje celé meno. Ombudsman však nie je presvedčený, že požiadavka, aby všetci žiadatelia uviedli svoju poštovú adresu a oblasť podnikania, je v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Potreba zabezpečiť právnu istotu, chrániť osobné údaje, zabrániť zneužívaniu práva na prístup verejnosti a čo najefektívnejšie využívať obmedzené zdroje inštitúcie sa podľa názoru ombudsmana zvyčajne dá dosiahnuť inými spôsobmi, ktoré sú lepšie v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných.
Ombudsmanka preto navrhuje, aby sa Komisia zaregistrovala a zaoberala sa predmetnou žiadosťou a aby upustila od požiadavky, aby všetci žiadatelia uvádzali svoje úplné adresy a obchodné oblasti. Komisia však môže vyzvať žiadateľov, aby poskytli takéto informácie, pričom vysvetlí užitočnosť ich poskytnutia.
Okolnosti predchádzajúce sťažnosti
1. Sťažnosť podala mimovládna organizácia Access Info Europe, ktorá prevádzkuje webovú stránku AsktheEU.org, ktorej cieľom je zlepšiť transparentnosť, pokiaľ ide o prístup k dokumentom inštitúcií EÚ.
2. Dňa 14. novembra 2013 osoba pracujúca ako stážista v Access Info Europe predložila Komisii prostredníctvom webového sídla AsktheEU.org žiadosť o prístup verejnosti k niektorým dokumentom Komisie. Žiadosť bola podaná v súlade s právnymi predpismi EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom inštitúcií EÚ, t. j. s nariadením 1049/2001 [2]. Osoba podávajúca žiadosť podpísala žiadosť svojím krstným menom.
3. Nasledujúci deň Komisia odpovedala, že na registráciu žiadosti vo svojej databáze prístupu k dokumentom potrebuje meno, priezvisko, krajinu pobytu a odvetvie činnosti žiadateľa. Žiadateľ odpovedal, že v nariadení č. 1049/2001 sa od žiadateľov nevyžaduje, aby takéto informácie poskytli [3]. Vysvetlila však, že pracovala ako stážistka pre Access Info Europe a opäť podpísala svoj e-mail svojím krstným menom.
4. Komisia odpovedala, že jej žiadosť o meno, priezvisko, krajinu pobytu a odvetvie činnosti žiadateľa sa nezakladá na žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej z nariadenia č. 1049/2001. Komisia požiadala o tieto informácie, pretože „aby mohla žiadateľovi zabezpečiť zákonné právo na odpoveď, musí poznať základné údaje o tejto osobe. Registračný systém [Komisie] vyžaduje tieto informácie, aby bolo možné spracovať žiadosť „[4]. Komisia uviedla, že po prijatí týchto informácií žiadosť zaregistruje.
5. Žalobkyňa odpovedala, že je poľskou občiankou, ktorá žije vo Švédsku a pracuje ako stážistka v spoločnosti Access Info Europe, ktorá je právnickou osobou registrovanou v Španielsku. Zastávala názor, že v zmluvách o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“) a o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sa od žiadateľov o prístup verejnosti k dokumentom nevyžaduje, aby poskytovali informácie týkajúce sa ich odvetví činnosti. Tieto informácie nie sú relevantné v prípade, keď verejnosť vykonáva základné právo požiadať o prístup k dokumentom. Požiadať o takéto informácie bolo preto podľa nej nevhodné.
6. Okrem toho, hoci žalobkyni nevadilo, že Komisii poskytla svoje priezvisko, domnievala sa, že nariadenie č. 1049/2001 od nej nevyžaduje úplnú identifikáciu. Okrem toho Komisia už poznala jej meno a e-mailovú adresu. Podľa názoru žiadateľa „prístup k dokumentom je základným ľudským právom..., ktoré môže uplatňovať akákoľvek osoba (právnická alebo fyzická osoba, občan alebo osoba s pobytom)“v EÚ. Inštitúcie Únie nemusia vedieť, kto je žalobcom, aby si splnili svoju povinnosť, ktorá im vyplýva zo Zmlúv, vykonávať svoju prácu čo najotvorenejšie. Tvrdila, že Rada Európy napríklad od žiadateľov nevyžadovala, aby sa identifikovali [5]. V každom prípade by žiadosť Komisie, aby sa identifikovala, mala zmysel len vtedy, ak by Komisia mohla preukázať jej totožnosť s dostatočnou mierou istoty, konkrétne prostredníctvom kópií jej pasu a/alebo dokladov o pobyte. Komisia však o takéto dokumenty nepožiadala a žiadosť, aby sa identifikovala, bola v konečnom dôsledku zbytočná. Ak by však Komisia žiadala o doklady totožnosti, podľa názoru žalobkyne by to spôsobilo nadmernú byrokratickú záťaž, ktorá by bola nezlučiteľná s právom na prístup k informáciám. Okrem toho požiadavky Komisie neboli v súlade s jej doterajšou praxou, pokiaľ ide o žiadosti, ktoré jej boli doručené prostredníctvom webového sídla AsktheEU.org a ktoré priamo predložili jednotliví žiadatelia. Žalobkyňa opäť podpísala svoj e-mail s krstným menom.
7. Komisia vo svojej odpovedi odkázala na tento záznam na webovom sídle AsktheEU.org:
„Prečo sa moje meno a moja žiadosť verejne objavia na stránke?
Vašu žiadosť zverejňujeme na internete, aby si ju mohol každý prečítať a využiť informácie, ktoré ste našli. Žiadosti zvyčajne nevymažeme (ďalšie podrobnosti).
Vaše meno je súčasťou vašej žiadosti, takže musí byť tiež zverejnené. Je to len spravodlivé, pretože zverejníme meno štátneho zamestnanca, ktorý píše odpoveď na vašu žiadosť.
Použitie vášho skutočného mena tiež pomáha ľuďom skontaktovať sa s vami, aby vám pomohli s vaším výskumom alebo kampaňou s vami.
Môžem požiadať o prístup k informáciám pod pseudonymom?
Pri podávaní žiadosti o prístup k dokumentom sa odporúča použiť svoje skutočné meno. Uplatňujete právo, ktoré je základom otvorenej a demokratickej spoločnosti, a to by malo byť pod vaším skutočným menom.
Ak máte pocit, že vaše meno je veľmi dobre známe – napríklad ste slávna osoba alebo dobre známy novinár alebo známy orgánu EÚ – možno budete chcieť získať priateľa alebo kolegu, aby podal žiadosť. Ak ste naozaj uviazli, kontaktujte nás a my sa pokúsime pomôcť vám podať žiadosť; Upozorňujeme, že nemáme zdroje na to, aby sme to urobili pre všetkých.
Upozorňujeme, že ak použijete pseudonym, nebudete si môcť uplatniť svoje zákonné právo odvolať sa u európskeho ombudsmana alebo na Súdnom dvore.
Žiadame meno a priezvisko. Ak máte viac ako jedno meno alebo priezvisko, môžete ich použiť, ale minimum je meno a priezvisko.
Ak uvidíme hlúpe mená alebo skutočne zrejmé pseudonymy, odstránime žiadosť a kontaktujeme žiadateľa. Prosím, nevydávajte sa za niekoho iného!
Komisia opäť vysvetlila, že žiadosť žalobkyne zaregistruje hneď, ako poskytne svoje meno, priezvisko, krajinu a odvetvie činnosti.
8. Dňa 10. apríla 2014 sa sťažovateľ obrátil na európskeho ombudsmana.
Vyšetrovanie
9. Ombudsmanka začala vyšetrovanie sťažnosti a identifikovala toto tvrdenie a tvrdenie:
Komisia nesprávne zamietla prihlášku zo 14. novembra 2013.
Komisia by mala žiadosť zaregistrovať alebo jasne vysvetliť, prečo tak nemôže urobiť, s osobitným zreteľom na podrobné argumenty predložené žiadateľom.
10. V priebehu vyšetrovania ombudsman dostal stanovisko Komisie k sťažnosti a následne pripomienky sťažovateľa ako odpoveď na stanovisko Komisie. V riešení navrhnutom ombudsmanom sa zohľadňujú argumenty a stanoviská predložené stranami.
Tvrdenie o neoprávnenom zamietnutí registrácie žiadosti
Argumenty predložené ombudsmanovi
11. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ tvrdil, že Komisia i) ukladala nezákonné a neprimerané podmienky na registráciu žiadostí o prístup k dokumentom a ii) náležite nezohľadnila argumenty žiadateľa.
12. Komisia vo svojom stanovisku uznala, že sa nezaoberala podrobnými argumentmi žiadateľa a ospravedlnila sa za túto skutočnosť. Potvrdila tiež svoje rozhodnutie zamietnuť prihlášku a uviedla, že žiadateľka môže opätovne podať svoju prihlášku za predpokladu, že tiež informuje Komisiu o svojom priezvisku a úplnej adrese [6]. Komisia odpovedala aj na tvrdenia sťažovateľa takto:
13. Komisia sa nedomnieva, že žiadateľom ukladá protiprávne a neprimerané podmienky. Uviedla, že v platných pravidlách sa stanovuje právo na prístup predovšetkým k občanom EÚ a právnym subjektom zaregistrovaným v krajine EÚ [7]. Aby bolo možné overiť, či žiadateľ patrí do tejto kategórie, inštitúcie EÚ musia poznať meno, priezvisko a úplnú adresu žiadateľa. Do apríla 2014 Komisia požiadala žiadateľov, aby uviedli svoje meno a priezvisko, ako aj svoju e-mailovú adresu a krajinu pobytu alebo registrácie. Od apríla 2014 vyžadovala aj úplnú a platnú poštovú adresu vrátane ulice, PSČ a mesta. Komisia vo svojom elektronickom formulári žiadosti o dokumenty jasne vysvetľuje, že si vyhradzuje právo zamietnuť registráciu žiadosti, ak sú poskytnuté údaje nesprávne alebo neúplné.
14. Komisia uviedla, že uplatnila uvedené opatrenia s cieľom zabezpečiť:
a) Právna istota: Podľa článku 297 ZFEÚ „rozhodnutia, v ktorých sa uvádza, komu sú určené, sa oznamujú tým, ktorým sú určené, a nadobúdajú účinnosť týmto oznámením.“V kódexe dobrej správnej praxe Komisie sa takisto stanovuje, že rozhodnutia Komisie by sa mali oznamovať „dotknutým osobám a stranám“, t. j. konkrétnemu príjemcovi, a nie anonymnej strane. Keď žiadatelia žiadajú o prístup verejnosti k dokumentu podľa nariadenia č. 1049/2001, žiadajú inštitúcie EÚ, aby prijali rozhodnutia. Odpovede, ktoré môžu byť predmetom správneho alebo súdneho preskúmania, musia byť preto adresátom zaslané doporučenou zásielkou s potvrdením o prijatí. „Pri absencii potvrdenia o prijatí nie je možné zistiť, či boli dodržané zákonné lehoty na nápravu.“ Ak žiadateľ neodhalí svoju totožnosť a nedodrží platnú lehotu na podanie sťažnosti európskemu ombudsmanovi alebo odvolania na Súdnom dvore Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), je zbavený opravných prostriedkov. Komisia tým, že od žiadateľov požaduje, aby poskytli svoje mená, priezviská a platné poštové adresy, zabezpečuje nielen to, aby mohla žiadateľom oznámiť svoje rozhodnutia, ale aj to, aby žiadatelia mohli tieto rozhodnutia napadnúť, ak si to želajú. Iné inštitúcie, konkrétne Súdny dvor Európskej únie, takisto žiadajú žiadateľov, aby vo svojich elektronických formulároch uviedli svoje celé mená a adresy na účely žiadostí o prístup k dokumentom;
b) Ochrana súkromia a integrity jednotlivca , ak sa žiadosť o prístup k dokumentom týka dokumentov vrátane osobných údajov: Stanovenie toho, či má žiadateľ pobyt v EÚ, je nevyhnutnou podmienkou správneho uplatnenia výnimky z ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca [8] v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Bavarian Lager [9]. V právnych predpisoch Únie o ochrane osobných údajov (ďalej len "nariadenie 45/2001") sa vyžaduje, aby sa v tretej krajine alebo medzinárodnej organizácii príjemcu zabezpečila primeraná úroveň ochrany [10]. Komisia preto musí poznať meno, priezvisko a poštovú adresu žiadateľa;
c) Efektívne využívanie jej obmedzených zdrojov na vybavovanie žiadostí predložených „skutočnými“žiadateľmi: Anonymné žiadosti nemožno považovať za žiadosti podané „skutočnými“žiadateľmi. Bez toho, aby boli žiadatelia povinní uviesť meno, priezvisko a adresu, môžu podávať žiadosti na základe vymyslenej, nejasnej totožnosti alebo totožnosti tretej osoby. Komisia tým, že žiada žiadateľov, aby uviedli svoje mená, priezviská a poštové adresy, chráni seba a ostatných občanov a právnické osoby pred zneužitím; a
d) Možnosť neformálnej konzultácie so žiadateľom s cieľom nájsť spravodlivé riešenie prípadov, keď sa požaduje veľmi dlhý dokument alebo veľmi veľký počet dokumentov:[11] Táto možnosť by nemala byť ohrozená tým, že žiadateľ podá početné žiadosti s rôznou alebo nejasnou totožnosťou [12]. V rokoch 2012 a 2013 Komisia dostala 57 opakovaných žiadostí od jedného žiadateľa pôsobiaceho pod 13 rôznymi totožnosťami, keďže má podozrenie.
15. Komisia súhlasila s tým, že pravidelné požadovanie dôkazov od žiadateľov o ich totožnosť by bolo neprimerané, a ubezpečila sťažovateľa, že tak neurobí a ani nemá v úmysle urobiť. Vo výnimočných prípadoch, najmä ak má vážne oprávnené pochybnosti o tom, či žiadateľ predložil svoju žiadosť na základe svojej skutočnej totožnosti, si však Komisia vyhradzuje právo požiadať o dôkaz totožnosti [13].
16. Komisia okrem toho uviedla, že požiadala žalobkyňu, aby poskytla informácie o svojom odvetví činnosti len na štatistické účely a na účely transparentnosti. Komisia tieto informácie uvádza vo svojej výročnej správe o prístupe k dokumentom (ďalej len „výročná správa“). Žiadatelia nie sú povinní poskytnúť tieto informácie a poskytnutie týchto informácií nie je nevyhnutnou podmienkou registrácie ich žiadostí. Žalobkyňa poskytla tieto informácie, ale aj keby tak neurobila, jej žiadosť o prístup k dokumentom by bola zaregistrovaná, pokiaľ by uviedla aj svoje priezvisko.
17. Komisia vo svojom súčasnom elektronickom formulári žiadosti o prístup k svojim dokumentom žiada žiadateľov, aby vysvetlili svoju „obchodnú doménu“prostredníctvom rozbaľovacej ponuky s rôznymi možnosťami. Ak žiadatelia nechcú špecifikovať svoju doménu, môžu v rozbaľovacej ponuke jednoducho vybrať možnosť „Občania“. Komisia považuje tieto informácie za relevantné a nepovažuje za nevhodné požiadať o ne. V každom prípade Komisia registruje žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré jej boli doručené e-mailom a listom a ktoré tieto informácie neposkytujú. Takéto žiadosti sa vo výročnej správe uvádzajú ako prípady, v ktorých profil žiadateľa nebol „špecifikovaný“.
18. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach tvrdil, že okrem uvedenia svojho krstného mena, štátnej príslušnosti a krajiny pobytu žiadateľ poskytol Komisii aj celé meno, poslanie, krajinu registrovaného sídla a oblasť činnosti sťažovateľskej organizácie. Sťažovateľ v skutočnosti tvrdil, že žalobkyňou v tomto prípade bola samotná spoločnosť Access Info Europe, a nie jednotlivý zástupca spoločnosti Access Info Europe, ktorý podal žiadosť v jej mene. Vzhľadom na to, že žiadosť podala sťažovateľka, právnická osoba, nebolo potrebné, aby jej zástupca uviedol jej priezvisko; Komisia teda mohla žiadosť zaregistrovať.
19. Sťažovateľ nesúhlasil so stanoviskom Komisie, že právo na prístup k dokumentom inštitúcií „patrí v prvom rade občanom EÚ a právnym subjektom s bydliskom alebo zaregistrovaným v krajine EÚ“. Poznamenala, že podľa vlastných pravidiel Komisie majú žiadatelia, ktorí nemajú bydlisko (alebo sídlo) v členskom štáte, rovnaké právo na prístup ako občania EÚ alebo žiadatelia, ktorí majú bydlisko alebo sídlo v členskom štáte. Okrem toho podľa navrhovateľa musí Komisia zaobchádzať so všetkými žiadateľmi vrátane žiadateľov z tretích krajín rovnako. Sťažovateľ spochybnil, či sa Komisia skutočne snaží zistiť, či je žiadateľ občanom EÚ, keď sa poštová adresa nachádza v tretej krajine, a či v takom prípade zaobchádza s týmto žiadateľom inak ako so žiadateľom EÚ s bydliskom v členskom štáte EÚ. Sťažovateľ takisto spochybnil, či Komisia ukladá požiadavky žiadateľovi z tretej krajiny žijúcemu v členskom štáte, ktoré neukladá občanovi EÚ. Ak tak urobí, sťažovateľ spochybnil, či by sa takéto požiadavky mohli považovať za zlučiteľné so základným právom na prístup k dokumentom. Sťažovateľ zastával názor, že by nemalo záležať na tom, kto podáva žiadosť o prístup.
20. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že Komisia systematicky zamieta registráciu žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom, ktoré jej boli doručené bez adresy, bez ohľadu na to, či požadované dokumenty obsahujú osobné údaje alebo nie. Podľa názoru sťažovateľa Komisia obavy týkajúce sa ochrany údajov nerieši správne a vyžaduje od všetkých žiadateľov, aby poskytli svoje poštové adresy. To je preto neprimerané. Bolo by vhodnejšie, keby Komisia pri zverejňovaní dokumentov obsahujúcich osobné údaje vysvetlila, ako sa tieto údaje môžu alebo nemusia použiť.
21. Sťažovateľ takisto zastával názor, že v ZFEÚ sa nevyžaduje, aby Komisia zasielala svoje rozhodnutia poštou. V ZFEÚ sa vyžaduje, aby sa rozhodnutia dostali k osobám, ktorých sa tieto rozhodnutia týkajú. Zasielaním rozhodnutí e-mailom sa znižuje administratívna záťaž a náklady žiadateľa aj inštitúcie. Existujú technické možnosti, ktoré by mohli zabezpečiť, aby Komisia dostala potvrdenie o prijatí na e-mail, napríklad prostredníctvom funkcie „potvrdenie o prijatí“programu Outlook. Podľa sťažovateľa Európska agentúra pre lieky (ďalej len „EMA“) používa softvérový program, ktorým sa zabezpečuje bezpečné prijímanie dokumentov agentúry EMA žiadateľmi. Zasielanie odpovedí na žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré môžu byť predmetom správnych alebo súdnych odvolaní, doporučenou poštou je v porovnaní s dostupnými riešeniami elektronického doručovania nákladné a neefektívne.
22. Sťažovateľ ďalej vyjadril názor, že žiadateľ, ktorý uprednostňuje zostať v anonymite, je stále „skutočným“žiadateľom uplatňujúcim základné právo. Žiadateľ môže mať opodstatnené dôvody na podanie žiadosti anonymne alebo pod pseudonymom, konkrétne byť aktivistom, známym novinárom alebo oznamovateľom. V každom prípade nie je jasné, ako žiadosť o poštovú adresu umožní identifikáciu totožnosti žiadateľa. Žiadateľ môže jednoducho uviesť svoje celé meno a poštovú adresu alebo požiadať príbuzného alebo priateľa, aby podal žiadosť. Sťažovateľ ďalej poznamenal, že Komisia nesúhlasí s tým, aby žiadatelia pri predkladaní žiadostí prostredníctvom webového sídla AsktheEU.org používali jeho poštovú adresu. Nová politika Komisie spôsobuje sťažovateľovi ťažkosti, keďže webové sídlo AsktheEU.org je navrhnuté tak, že ak sú žiadatelia povinní poskytnúť svoje adresy, tieto adresy sa nevyhnutne zverejnia na webovom sídle.
23. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že komunikácia so žiadateľmi prostredníctvom e-mailu a telefónu by umožnila riešenie v prípadoch, keď sa požaduje prístup k veľmi dlhému dokumentu alebo veľmi veľkému počtu dokumentov. Správanie jedného žiadateľa, ktorý podáva viacero žiadostí a opakovaných žiadostí, by v žiadnom prípade nemalo viesť k politikám, ktoré negatívne ovplyvňujú všetkých potenciálnych žiadateľov o prístup verejnosti k dokumentom Komisie.
24. Sťažovateľ zastával názor, že požiadavka, aby žiadatelia uviedli svoje odvetvia činnosti, je invazívna a nevhodná. Je invazívna, pretože Komisia nevysvetľuje žiadateľom, ako tieto informácie použije alebo či budú mať vplyv na spracovanie ich žiadostí. Je to nevhodné, pretože žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom je právom, ktoré by nemalo závisieť od toho, či žiadatelia vyhlásia svoju pracovnú oblasť alebo dokonca uvedú, že sú občanmi. Zdá sa, že možnosť „občan“vylučuje osoby s pobytom v EÚ, ktoré nie sú občanmi EÚ. V zozname chýbajú ďalšie možnosti, ako napríklad "podnikateľ"alebo "lobista". V každom prípade Komisia podmienila registráciu žiadosti o prístup poskytnutím informácií o odvetví jej činnosti žalobkyňou a zamietla registráciu jej žiadosti, aj keď tieto informácie poskytla. Okrem toho Komisia vo svojom stanovisku ombudsmanovi jasne neuviedla, že poskytnutie týchto informácií je skutočne dobrovoľné.
25. Sťažovateľ napokon informoval ombudsmana, že podľa svojej analýzy informácií, ktoré Komisia medzitým dostala, pred aprílom 2014 Komisia požadovala dôkaz o totožnosti žiadateľa a poštovej adrese žiadateľa len v obmedzenom počte prípadov, konkrétne ak pokusy o kontakt so žiadateľom zlyhali alebo ak mala vážne pochybnosti o totožnosti žiadateľa. Od apríla 2014, keď nadobudla účinnosť nová politika, a do konca roka bola registrácia zamietnutá približne 25 žiadostiam o prístup verejnosti k dokumentom Komisie z dôvodu neposkytnutia poštovej adresy žiadateľmi. Sťažovateľ ďalej postúpil ombudsmanovi odkazy na otázky týkajúce sa prístupu k dokumentom Komisie, ktoré vzniesli niektorí poslanci EP, a odpovede Komisie na tieto otázky [14].
26. V priebehu vyšetrovania sťažovateľ objasnil, že okrem toho, že sa zaoberá odmietnutím Komisie zaregistrovať svoju individuálnu žiadosť, želá si tiež, aby ombudsman preskúmal dodatočné požiadavky Komisie (nasledujúce po predmetnej žiadosti) na registráciu žiadostí o prístup verejnosti. , Sťažovateľ požiadal, aby sa argumenty, ktoré predložil v súvislosti s konkrétnou žiadosťou, zohľadnili aj pri posudzovaní dodatočných požiadaviek, ktoré Komisia zaviedla po podaní konkrétnej žiadosti, ombudsmanom.
Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu riešenia
27. Právne predpisy EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom inštitúcií EÚ boli prijaté s cieľom zabezpečiť čo najširší a najjednoduchší prístup k týmto dokumentom spôsobom, ktorý je v súlade s osvedčenými administratívnymi postupmi [15].
28. Občania EÚ a fyzické a právnické osoby s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte majú právo na prístup k dokumentom inštitúcií EÚ [16]. Inštitúcie EÚ môžu poskytnúť prístup k svojim dokumentom aj fyzickým a právnickým osobám, ktoré nemajú pobyt alebo sídlo v členskom štáte [17]. V pravidlách Komisie, ktorými sa vykonávajú právne predpisy EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom (ďalej len "vykonávacie rozhodnutie")[18], sa nerozlišuje medzi fyzickými a právnickými osobami z EÚ a z krajín mimo EÚ, pokiaľ ide o právo na prístup k jej dokumentom [19]. Hoci Komisia tvrdila, že právo na prístup k jej dokumentom „patrí v prvom rade občanom EÚ a právnym subjektom s bydliskom alebo zaregistrovaným v krajine EÚ“, ombudsmanka nie je presvedčená o relevantnosti tohto argumentu. Naďalej platí, že nariadenie č. 1049/2001 umožňuje poskytnúť prístup osobám, ktoré nemajú bydlisko v danom členskom štáte, a Komisia to stanovila vo svojich vlastných vykonávacích ustanoveniach [20].
29. Zostáva určiť, či Komisia poskytuje verejnosti prístup k svojim dokumentom čo najjednoduchším spôsobom a spôsobom, ktorý je v súlade s osvedčenou administratívnou praxou, keď žiada žiadateľov o poskytnutie ich mena, priezviska, úplnej adresy a odvetvia činnosti.
30. Ombudsman považuje za primerané, aby Komisia požiadala žiadateľov o poskytnutie ich mena a priezviska alebo v prípade právnickej osoby ich registrovaného titulu. Ombudsmanka zastáva názor, že otvorená a transparentná administratíva EÚ by v zásade mala mať právo očakávať otvorenosť od občanov alebo právnických osôb, ktorým slúži. Dôvera medzi inštitúciami EÚ a občanmi EÚ alebo právnickými osobami sa v konečnom dôsledku buduje na základe kontaktov medzi týmito stranami. Od úradníkov EÚ sa vyžaduje, aby sa pri kontakte s občanmi alebo právnickými osobami identifikovali podľa mena [21]. To isté teda možno očakávať od občanov alebo právnických osôb, ktoré by v zásade nemali mať právo na anonymitu pri podávaní žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom.
31. Požiadavka, aby sa žiadatelia identifikovali podľa svojho skutočného mena, slúži aj ako východiskový bod na odhalenie možného zneužitia práva na prístup verejnosti. Tieto otázky sa podrobnejšie rozpracujú ďalej v texte.
O zamietnutí registrácie žiadosti o prístup
32. V tomto prípade Komisia požiadala osobu, ktorá podala žiadosť, aby poskytla svoje meno, priezvisko, krajinu pobytu a odvetvie činnosti. Táto osoba poskytla požadované informácie s výnimkou svojho priezviska. Komisia žiadosť nezaregistrovala. Ombudsmanovi nie je jasné, či žiadosť, tak ako bola podaná, mala byť predložená v mene organizácie sťažovateľa , a nie v mene jednotlivca, ktorý bol stážistom v tejto organizácii. Vzhľadom na spôsob, akým bola žiadosť a doplňujúca korešpondencia formulovaná, bolo rozumné, aby Komisia považovala žiadosť za predloženú jednotlivcom. Keďže ombudsman pripúšťa, že bolo rozumné, aby Komisia požiadala žalobkyňu (ako pochopila situáciu), aby uviedla svoje celé meno, Komisia bola oprávnená zamietnuť registráciu jej žiadosti, ak neposkytla tieto informácie.
33. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti ombudsmanovi objasnil, že žiadosť bola podaná v jeho mene, t. j. v mene právnickej osoby so sídlom v členskom štáte EÚ, ktorý je okrem toho mimovládnou organizáciou dobre známou Komisii [22]. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť sa Komisii stala zrejmou v priebehu tohto vyšetrovania, podľa názoru ombudsmana už neexistuje dôvod, aby sa Komisia nezaoberala žiadosťou sťažovateľa o prístup. Ombudsman preto navrhne zodpovedajúce riešenie uvedené nižšie.
o všeobecnej politike Komisie týkajúcej sa informácií požadovaných od žiadateľov o prístup verejnosti k jej dokumentom
34. Sťažovateľ vyjadril obavy v súvislosti s požiadavkou Komisie, aby všetci žiadatelia uviedli svoju úplnú poštovú adresu a odvetvie činnosti.
35. Pokiaľ ide o potrebu žiadateľov poskytnúť svoju poštovú adresu, Komisia tvrdila, že tieto informácie sú potrebné na zabezpečenie právnej istoty. Hoci ombudsmanka uznáva, že doporučený list s potvrdením o prijatí je vhodným spôsobom oznámenia [23], nie je presvedčená, že právnu istotu možno zabezpečiť len prostredníctvom listov zaslaných na poštovú adresu žiadateľa [24]. Od vydania príslušnej judikatúry uplynul čas a komunikačné technológie urobili veľký krok vpred. Moderná komunikácia sa uskutočňuje najmä prostredníctvom e-mailu, ktorý je prostriedkom komunikácie s občanmi, ktorý je zvyčajne plne v súlade s osvedčenými administratívnymi postupmi, alebo je dokonca vhodnejší z hľadiska nich, vzhľadom na to, že je rýchlejší, jednoduchší na správu ako doporučená pošta a prakticky bezplatný. Existujú jednoduché funkcie zahrnuté aj vo všeobecne používaných e-mailových systémoch, ktoré umožňujú odosielateľom vedieť, kedy boli ich správy prijaté adresátmi a či došlo k poruchám pri doručení. Okrem toho existujú inštitúcie, ktoré používajú špecializované e-mailové systémy na oznamovanie rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú práva alebo záujmy jednotlivcov. Napríklad Európsky úrad pre výber pracovníkov (ďalej len „EPSO“) informuje uchádzačov, ktorí sa zúčastňujú na jeho verejných výberových konaniach, o ich výsledkoch prostredníctvom e-mailovej schránky profilu EPSO. Ďalším príkladom je, že samotná Komisia, ako aj agentúry EÚ oznamujú hodnotiace správy svojim zamestnancom elektronickými prostriedkami a akceptujú, že lehota troch mesiacov na podanie sťažnosti týkajúcej sa týchto správ začína plynúť od oznámenia informácií týmito prostriedkami [25]. Podobne existujú právne predpisy EÚ, v ktorých sa výslovne stanovuje možnosť oznamovania elektronickými prostriedkami s jasnými požiadavkami týkajúcimi sa potvrdenia o prijatí [26]. Ombudsman nevidí a Komisia riadne nevysvetlila, prečo by používanie e-mailových systémov s niektorými z uvedených bezpečnostných funkcií a/alebo osobitnými požiadavkami týkajúcimi sa potvrdenia o prijatí nestačilo na zabezpečenie toho, aby bol žiadateľ informovaný o rozhodnutí Komisie spôsobom, ktorý by zabezpečil právnu istotu, pokiaľ ide o právo žiadateľa napadnúť rozhodnutie, ak si to želá. Požiadavka, aby žiadateľ uviedol úplnú poštovú adresu, aby Komisia mohla zaregistrovať žiadosť o prístup, preto nie je nepochybne v súlade s osvedčenou administratívnou praxou.
36. Komisia takisto uviedla, že poštová adresa je potrebná na zabezpečenie súkromia a bezúhonnosti jednotlivca, ak sa žiadosť týka dokumentov obsahujúcich osobné údaje. Hoci je pravda, že Komisia musí venovať pozornosť primeranosti úrovne ochrany osobných údajov poskytovanej treťou krajinou, ak má žiadateľ pobyt mimo EÚ [27] - a ak Komisia skutočne udelí prístup k takýmto osobným údajom po vykonaní váženia stanoveného v rozsudku Bavaria lager - každý jednotlivý žiadateľ je povinný poskytnúť svoju poštovú adresu bez ohľadu na to, či žiada o dokumenty obsahujúce osobné údaje. Okrem toho by na dodržanie tohto aspektu pravidiel EÚ o ochrane údajov stačilo, aby Komisia poznala krajinu pobytu žiadateľa. Požiadavka, aby žiadateľ uviedol úplnú poštovú adresu, aby Komisia mohla zaregistrovať žiadosť o prístup, preto nie je nepochybne v súlade s osvedčenou administratívnou praxou.
37. Komisia napokon tvrdí, že povinnosť poskytnúť poštovú adresu jej umožňuje chrániť svoje obmedzené zdroje pred zneužitím, napríklad od žiadateľov, ktorí nie sú „skutoční“, a od žiadateľov, ktorí podávajú početné rozdelené žiadosti pod rôznymi menami, aby sa vyhli tomu, že budú musieť súhlasiť so spravodlivým riešením žiadosti o prístup k veľmi mnohým dokumentom. Ako už bolo uvedené, ombudsmanka súhlasí so zásadou, že žiadatelia nemajú nárok na anonymitu, a preto by mali pri žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií EÚ uviesť svoje meno a priezvisko. Súhlasí preto aj s tvrdením Komisie, že žiadatelia by nemali podávať „žiadosti pod vymyslenou totožnosťou, nejasnou totožnosťou alebo pod totožnosťou tretej osoby“.
38. Ombudsmanka uznáva, že administratíva EÚ je oprávnená prijať vhodné a primerané opatrenia s cieľom zabrániť zneužívaniu práv vyplývajúcich z nariadenia č. 1049/2001. Ak má Komisia oprávnené pochybnosti o totožnosti konkrétneho žiadateľa, ktorý zjavne používa falošnú totožnosť (alebo totožnosť) alebo totožnosť niekoho iného, s cieľom zneužiť pravidlá prístupu verejnosti, zdá sa byť primerané snažiť sa overiť totožnosť tohto žiadateľa. Môže sa to uskutočniť napríklad vyžiadaním poštovej adresy žiadateľa a zaslaním doporučeného listu, v ktorom sa vyžaduje potvrdenie o prijatí. Vo vhodnom prípade by sa mohol prijať rušivejší krok pri vyhľadávaní dokladov totožnosti.[28] Otázka, či existujú oprávnené pochybnosti o totožnosti, ako aj oprávnené dôvody domnievať sa, že právo na prístup sa zneužíva, je úlohou Komisie posúdiť prípad od prípadu a jasne uviesť dôvody svojich obáv v tejto súvislosti.
39. Ombudsman však nevidí a Komisia riadne nevysvetlila, ako potreba zabrániť zneužívaniu odôvodňuje potrebu, aby všetci žiadatelia poskytli svoju poštovú adresu. Hoci súhlasí s názorom Komisie, že jej zdroje by mali byť určené na poskytovanie služieb skutočným žiadateľom, nie je presvedčená názorom Komisie, že informácie, ktoré by sa museli požadovať výnimočne, by sa mali požadovať ako všeobecné pravidlo. Vzhľadom na to, že Komisia zdôrazňuje potrebu efektívneho využívania svojich zdrojov, zasielanie odpovedí e-mailom by malo jasný zmysel aspoň v tých prípadoch, keď je prístup udelený a keď zverejnené dokumenty neobsahujú osobné údaje. V takýchto prípadoch by nebolo potrebné žiadať o poštovú adresu. Ombudsman chápe, že Európsky parlament napríklad v takýchto prípadoch používa e-mail. Na základe uvedeného sa ombudsman nedomnieva, že politika Komisie požadovať od všetkých žiadateľov, aby poskytli svoju poštovú adresu, je nesporne v súlade s jej povinnosťou zabezpečiť čo najjednoduchší prístup k jej dokumentom spôsobom, ktorý je v súlade s osvedčenými administratívnymi postupmi. Preto nižšie navrhne zodpovedajúce riešenie.
40. Ombudsmanka napokon poznamenáva, že v online formulári Komisie na vyžiadanie prístupu verejnosti k jej dokumentom [29] sa časť „Obchodná doména“označuje ako „Požadované informácie“. Vo formulári sa ďalej uvádza, že Komisia „si vyhradzuje právo odmietnuť vybavenie žiadosti v prípade neúplných alebo nesprávnych údajov v uvedenej elektronickej forme“. Ombudsmanka nevidí žiadny platný dôvod na to, aby Komisia odmietla zaoberať sa žiadosťou o prístup k dokumentom, pretože nebola uvedená žiadna „obchodná doména“. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že Komisia vysvetlila, že registruje žiadosti, ktoré jej boli zaslané e-mailom alebo listom a ktoré neobsahujú žiadne informácie o „obchodnej doméne“žiadateľa [30]. Je nekonzistentné, že žiadatelia, ktorí používajú online formulár žiadosti, si musia nevyhnutne vybrať jednu z možností rozbaľovacej ponuky (konkrétne možnosť „Občania“, ak si neželajú uviesť svoju podnikateľskú doménu), zatiaľ čo žiadatelia, ktorí podávajú žiadosť e-mailom alebo listom, nemusia poskytovať žiadne informácie o svojich odvetviach činnosti.
41. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka nedomnieva, že politika Komisie, podľa ktorej sa od žiadateľov žiadajúcich o prístup verejnosti k jej dokumentom prostredníctvom jej online formulára vyžaduje, aby poskytli svoju „obchodnú doménu“, je v súlade s osvedčenými administratívnymi postupmi. Opätovne navrhne príslušné riešenie uvedené nižšie.
42. To však neznamená, že Komisia nemôže nabádať žiadateľov, aby poskytovali informácie, ako je ich poštová adresa alebo oblasť podnikania, najmä ak žiadateľ nemá pobyt v EÚ. Komisia by mala vo svojom online formulári žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom vysvetliť užitočnosť poskytnutia takýchto informácií. Ombudsmanka sa domnieva, že občania budú s väčšou pravdepodobnosťou poskytovať tieto údaje, ak pochopia dôvody, ktoré viedli Komisiu k tomu, aby im tieto údaje poskytla.
Návrh riešenia
Vzhľadom na toto predbežné posúdenie ombudsmanka navrhuje, aby Komisia:
i) zaregistrovať žiadosť o prístup k dokumentom Komisie podanú 14. novembra 2013 a bezodkladne sa ňou zaoberať;
ii) nepožadovať od všetkých žiadateľov, aby pri podávaní žiadosti o prístup verejnosti k jej dokumentom uviedli svoju poštovú adresu; a
iii) upustiť od požiadavky, aby žiadatelia deklarovali svoju „obchodnú doménu“.
Komisia však môže žiadateľov nabádať, aby uviedli svoju poštovú adresu alebo krajinu pobytu, ako aj svoju „obchodnú doménu“. Komisia by mala vo svojom online formulári žiadosti vysvetliť užitočnosť poskytnutia takýchto informácií.
Štrasburg, 15. 9. 2015
Emily O'Reilly
Európsky ombudsman
[1] Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (94/262/ESUO, ES, Euratom), Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15.
[2] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
[3] Článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje: „Žiadosti o prístup k dokumentom sa podávajú akoukoľvek písomnou formou vrátane elektronickej formy v jednom z jazykov uvedených v... Zmluve o ES a dostatočne presným spôsobom, aby orgán mohol dokument identifikovať. Žiadateľ nie je povinný žiadosť odôvodniť.“
[4] Komisia zahrnula odkaz na online formulár dostupný v jej registri dokumentov: http://ec.europa.eu/transparency/regdoc/index.cfm?fuseaction=fmb
[5] Žiadateľ sa odvolal na článok 4 Dohovoru Rady Európy o prístupe k úradným dokumentom, v ktorom sa podľa neho stanovuje, že „zmluvné strany môžu žiadateľom poskytnúť právo zostať v anonymite s výnimkou prípadov, keď je zverejnenie totožnosti nevyhnutné na spracovanie žiadosti.“V dôvodovej správe k dohovoru sa uvádza, že „v tomto dohovore sa od zmluvných strán nevyžaduje, aby žiadateľom udelili právo predkladať žiadosti anonymne, ale podporuje sa to zahrnutím nepovinnej povinnosti v tejto súvislosti. V krajinách, v ktorých takéto právo existuje, sa nepovažovalo za potrebné vyžadovať totožnosť žiadateľa, ak žiadateľ zároveň nie je povinný uviesť dôvody svojej žiadosti.“
[6] Komisia upustila od požiadavky, aby žalobkyňa poskytla informácie o svojom odvetví činnosti. Ombudsmanka chápe, že to tak bolo, pretože sťažovateľka už Komisii vysvetlila, že pracovala ako stážistka pre Access Info Europe.
[7] Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001: „[a]kkoľvek občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte má právo na prístup k dokumentom inštitúcií v súlade so zásadami, podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v tomto nariadení.“
[8] Článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001: „Inštitúcie odmietnu prístup k dokumentu, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana... súkromia a bezúhonnosti jednotlivca, najmä v súlade s právnymi predpismi [Únie] týkajúcimi sa ochrany osobných údajov.“
[9] Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 29. júna 2010 vo veci C-28/08 P, Európska komisia/The Bavarian Lager Co. Ltd., Zb. 2010, s. I-6055, body 56 až 63.
[10] Článok 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2001 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102).
[11] V súlade s článkom 6 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001: „[i] v prípade, že sa žiadosť týka veľmi dlhého dokumentu alebo veľmi veľkého počtu dokumentov, príslušná inštitúcia sa môže so žiadateľom neformálne poradiť s cieľom nájsť spravodlivé riešenie.“
[12] Komisia v tejto súvislosti uviedla, že "Všeobecný súd vo svojom rozsudku vo veci Ryanair potvrdil, že článku 6 ods. 3 sa nemožno vyhnúť rozdelením žiadosti na viacero žiadostí [rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-494/08, Ryanair Ltd/Komisia, bod 34]".
[13] Komisia odkázala ombudsmana na pripomienky, ktoré predložil v rámci vyšetrovania 2310/2013/VL.
[14] http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?type=WQ&reference=E-2015-005902&language=EN;
http://www.europarl.europa.eu/sides/getAllAnswers.do?reference=E-2015-005902&language=EN;
http://www.europarl.europa.eu/sides/getAllAnswers.do?reference=E-2015-001076&language=EN
[15] Článok 1 nariadenia č. 1049/2001: „Účelom tohto nariadenia je: a) vymedziť zásady, podmienky a obmedzenia verejného alebo súkromného záujmu, ktorými sa riadi právo na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie... takým spôsobom, aby sa zabezpečil čo najširší prístup k dokumentom, b) stanoviť pravidlá zabezpečujúce čo najjednoduchšie uplatňovanie tohto práva a c) podporovať osvedčené administratívne postupy v oblasti prístupu k dokumentom.“
[16] Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001: „[a]kkoľvek občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte má právo na prístup k dokumentom inštitúcií v súlade so zásadami, podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v tomto nariadení.“
[17] Článok 2 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001: „inštitúcie môžu za rovnakých zásad, podmienok a obmedzení poskytnúť prístup k dokumentom akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá nemá bydlisko alebo sídlo v členskom štáte.“
[18] Príloha rozhodnutia Komisie z 5. decembra 2001, ktorým sa mení a dopĺňa jej rokovací poriadok stanovujúci podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia č. 1049/2001 (Ú. v. ES L 344, s. 94; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
[19] Článok 1 vykonávacieho rozhodnutia: „[c] občania Únie a fyzické a právnické osoby s bydliskom alebo sídlom zaregistrovaným v členskom štáte uplatňujú svoje právo na prístup k dokumentom Komisie podľa článku 255 ods. 1 zmluvy... Občania tretích krajín, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte, a právnické osoby, ktoré nemajú sídlo v jednom z členských štátov, majú právo na prístup k dokumentom Komisie za rovnakých podmienok ako príjemcovia uvedení v článku 255 ods. 1 zmluvy...“(zvýraznenie doplnené)
[20] Ombudsman okrem toho poznamenáva, že podľa článku 1 vykonávacieho rozhodnutia občania tretích krajín, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte, a právnické osoby, ktoré nemajú sídlo v jednom z členských štátov „podľa článku 195 ods. 1 zmluvy... nemajú možnosť podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi. Ak im však Komisia úplne alebo čiastočne zamietne prístup k dokumentu po opakovanej žiadosti, môžu podať žalobu na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev...“Ombudsman zdôrazňuje, že v predchádzajúcom ustanovení sa neuvádza, že ombudsman má právo začať z vlastnej iniciatívy vyšetrovanie týkajúce sa odmietnutia Komisie poskytnúť prístup k dokumentu žiadateľovi, ktorý je občanom tretej krajiny, ktorý nemá pobyt v EÚ, alebo právnickej osobe so sídlom v jednom z členských štátov.
[21] Článok 14 ods. 2 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe.
[22] Vzhľadom na to, že poslaním organizácie sťažovateľov je obhajovať a podporovať právo na prístup k informáciám v Európe, ombudsman nezistil žiadny dôvod domnievať sa, že spôsob, akým sa tento prípad rieši, nebol dohodnutý s jednotlivcom, ktorý predložil žiadosť o prístup.
[23] Pozri napríklad vec T-12/90, Bayer/Komisia, Zb. 1991, s. II-219, bod 18: „Doporučený list s doručenkou je vhodným spôsobom oznámenia, keďže umožňuje určiť dátum, od ktorého začína plynúť lehota. Okrem toho sa rozhodnutie riadne oznámi, keď sa oznámi osobe, ktorej je určené, a táto osoba sa s ním môže oboznámiť...“
[24] V článku 20 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe sa vyžaduje len to, aby sa rozhodnutia ovplyvňujúce práva alebo záujmy jednotlivcov oznamovali písomne, čo nemusí nevyhnutne znamenať doporučený list.
[25] Pozri napríklad článok 7 "Odvolacie konanie" rozhodnutia Komisie zo 4. marca 2015, ktorým sa agentúram udeľuje dohoda ex ante týkajúca sa všeobecných vykonávacích ustanovení článku 87 ods. 1 PZOZ a článku 44 prvého odseku služobného poriadku [COM(2015) 1456 final]: „Správa sa stáva konečnou na základe rozhodnutia odvolacieho hodnotiteľa. Zamestnancovi sa e-mailom alebo iným spôsobom oznámi, že rozhodnutie, ktorým sa správa stáva konečnou, bolo prijaté... Takéto oznámenie predstavuje oznámenie... Lehota troch mesiacov na podanie sťažnosti stanovená v článku 90 ods. 2 služobného poriadku začína plynúť od oznámenia informácií „ a 8 „Lehoty“: „1. Lehoty... sa počítajú len od okamihu, keď bolo príslušné rozhodnutie oznámené dotknutej osobe, alebo najneskôr od okamihu, keď možno od tejto osoby konajúcej ako starostlivý úradník, zamestnanec očakávať, že sa dozvie o obsahu tohto rozhodnutia a jeho dôvodoch. 2. Tieto lehoty sa však pozastavia, ak zamestnanec nie je schopný používať elektronický systém, a to dovtedy, kým ho nebude môcť používať."(zvýraznenie doplnené)
[26] Pozri napríklad článok 13 "Doručenie s potvrdením o prijatí odporcom" nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze." Európsky platobný rozkaz sa môže odporcovi doručiť v súlade s vnútroštátnym právom štátu, v ktorom sa má doručenie uskutočniť, jedným z týchto spôsobov: a) osobné doručenie doložené potvrdením o prijatí s uvedením dátumu prijatia, ktoré odporca podpísal; b) osobné doručenie doložené písomnosťou podpísanou príslušnou osobou, ktorá vykonala doručenie, v ktorej sa uvádza, že odporca prijal písomnosť alebo ju odmietol prijať bez akéhokoľvek právneho dôvodu, a dátum doručenia; c) poštové doručenie doložené potvrdením o prijatí vrátane dátumu prijatia, ktoré odporca podpísal a vrátil; d) doručenie elektronickými prostriedkami, ako je fax alebo e-mail, doložené potvrdením o prijatí vrátane dátumu prijatia, ktoré odporca podpíše a vráti.“ (zvýraznenie doplnené)
[27] článok 9 nariadenia 45/2001 a príslušné usmernenia, ktoré poskytol európsky dozorný úradník pre ochranu údajov; https://secure.edps.europa.eu/EDPSWEB/webdav/shared/Documents/EDPS/Publications/Papers/BackgroundP/11-03-24_Bavarian_Lager_EN.pdf
[28] Pozri list európskeho ombudsmana predsedovi Barrosovi z 27. marca 2014 vo veci 2310/2013/VL.
[29] http://ec.europa.eu/transparency/regdoc/index.cfm?fuseaction=fmb
[30] Článok 10 ods. 1 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe: „Úradník musí byť dôsledný vo svojom administratívnom správaní, ako aj v správnom konaní inštitúcie. Úradník dodržiava bežné postupy inštitúcie, pokiaľ neexistujú oprávnené dôvody na to, aby sa v jednotlivých prípadoch od týchto postupov odchýlil. Ak takéto dôvody existujú, zaznamenajú sa písomne.“
- Exportovať
- Prihlásiť sa na odber týkajúci sa prípadu
- Nechajte si zasielať e-mailové upozornenia na aktualizácie prípadu
- Nechajte si zasielať upozornenia na aktualizácie prípadu prostredníctvom RSS.