Vec sa týkala odmietnutia Európskej centrálnej banky (ECB) poskytnúť verejnosti prístup k dokumentom obsahujúcim rady týkajúce sa jej politiky v oblasti rodovej rovnosti a súvisiacich opatrení. ECB sa domnievala, že zverejnenie by ohrozilo ochranu právneho poradenstva a jej interné rozhodovanie. Sťažovateľ tvrdil, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení, konkrétne na pochopení právneho odôvodnenia, o ktoré sa opiera rodová politika ECB a súvisiace opatrenia.

Vyšetrovací tím ombudsmana preskúmal sporné dokumenty. Na základe toho ombudsmanka dospela k záveru, že obsah dokumentov možno odôvodnene považovať za právne poradenstvo a že bolo rozumné, aby sa ECB domnievala, že zverejnenie dokumentov by narušilo ochranu poskytovanú právnemu poradenstvu. Ombudsmanka okrem toho považovala za primerané, aby sa ECB domnievala, že neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup.

Tieto tri prípady sa týkajú toho, ako Európska komisia uplatňovala svoje pravidlá lepšej právnej regulácie a iné procesné požiadavky pri príprave legislatívnych návrhov týkajúcich sa náležitej starostlivosti podnikov v oblasti udržateľnosti (983/2025/MAS), boja proti prevádzačstvu migrantov (2031/2024/VB) a spoločnej poľnohospodárskej politiky (1379/2024/MIK). Komisia považovala tieto návrhy za naliehavé, a preto vynechala kroky stanovené v jej pravidlách, ako sú posúdenia vplyvu a verejné konzultácie. Sťažovatelia, ktorí sú organizáciami občianskej spoločnosti, sa domnievali, že tieto opomenutia sú v rozpore s pravidlami Komisie o lepšej právnej regulácii. V dvoch prípadoch sťažovatelia takisto tvrdili, že Komisia neoverila súlad legislatívnych návrhov s cieľmi EÚ v oblasti klímy, ako sa vyžaduje v európskom právnom predpise v oblasti klímy. V jednom prípade sa sťažovateľ ďalej obával, že Komisia porušila svoj rokovací poriadok týkajúci sa medziútvarových konzultácií.   

Ombudsmanka začala vyšetrovanie týchto troch prípadov. Dostala písomnú odpoveď Komisie vo všetkých troch prípadoch, skontrolovala príslušné spisy Komisie a jej vyšetrovacie tímy sa stretli so zástupcami Komisie v rámci dvoch vyšetrovaní.

Komisia odpovedala, že pravidlá „lepšej právnej regulácie“ nie sú záväzné právne predpisy, ale súbor nástrojov tvorby politík na zber relevantných informácií, ktoré by sa mali uplatňovať primeraným spôsobom. Takisto tvrdila, že pred prijatím predmetných legislatívnych návrhov zhromaždila všetky relevantné dôkazy, konzultovala so zainteresovanými stranami a vykonala posúdenia konzistentnosti v oblasti klímy a konzultácie medzi útvarmi v súlade s platnými pravidlami.

Ombudsmanka na základe svojich vyšetrovaní zistila niekoľko procesných nedostatkov v spôsobe, akým Komisia pripravovala legislatívne návrhy, ktoré spolu predstavujú nesprávny úradný postup.

Ombudsmanka konkrétne konštatovala, že Komisia prijala široký výklad pojmu „naliehavosť“ a dostatočne neodôvodnila „naliehavosť“ legislatívnych návrhov voči verejnosti a nezdokumentovala svoje výnimky z uplatniteľných pravidiel lepšej právnej regulácie. Ombudsmanka takisto zistila, že Komisia nezaviedla postup, ktorý by zabezpečil, ako sa vyžaduje v zmluvách a judikatúre, transparentnú, na dôkazoch založenú a inkluzívnu prípravu „naliehavých“ legislatívnych návrhov. Ombudsmanka ďalej zistila, že Komisia tým, že neviedla riadne záznamy o povinných kontrolách súladu svojich návrhov s cieľmi EÚ v oblasti klímy, nekonala zodpovedne.

Na odstránenie týchto nedostatkov ombudsmanka vydala dve odporúčania. Ombudsmanka odporučila, aby Komisia zabezpečila predvídateľné, konzistentné a nesvojvoľné uplatňovanie svojich pravidiel lepšej právnej regulácie vymedzením „naliehavých“ situácií, ktoré odôvodňujú výnimku z požiadaviek stanovených v pravidlách. Okrem toho v prípade udelenia výnimiek by Komisia mala stanoviť postup na zabezpečenie toho, aby bola naliehavá príprava legislatívnych návrhov stále v súlade so zásadami transparentného a inkluzívneho legislatívneho procesu založeného na dôkazoch. S cieľom pomôcť Komisii pri plnení tejto úlohy ombudsmanka predložila štyri návrhy, ktoré zahŕňajú objasnenie jej pravidiel konzultácií so zainteresovanými stranami v prípade naliehavých návrhov a zabezpečenie toho, aby dôkazy podporujúce jej návrhy boli uverejnené včas, aby sa umožnila verejná diskusia pred prijatím právnych predpisov.

Toto vyšetrovanie z vlastného podnetu sa týkalo spôsobu, akým Európska komisia rozhoduje o žiadostiach spoločností o autorizáciu obzvlášť nebezpečných chemických látok podľa nariadenia EÚ o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (ďalej len „nariadenie REACH“). Takéto obzvlášť nebezpečné látky môžu byť karcinogénne, mutagénne, poškodzujúce reprodukciu alebo môžu mať vlastnosti narúšajúce endokrinný systém. Zatiaľ čo proces rozhodovania o týchto žiadostiach prebieha, spoločnosti, ktoré predložili žiadosti v stanovenej lehote, môžu pokračovať v používaní týchto látok v EÚ. Vzhľadom na obavy z oneskorení v rozhodovacom procese Komisie sa ombudsmanka pýtala na čas, ktorý Komisia potrebuje na rozhodnutie o žiadostiach o autorizáciu obzvlášť nebezpečných chemických látok, ako aj na transparentnosť procesu autorizácie.

Ombudsmanka zistila, že zatiaľ čo zákonná lehota je tri mesiace, Komisii trvalo v priemere 14,5 mesiaca a v niektorých prípadoch niekoľko rokov, kým pripravila návrhy rozhodnutí o udelení alebo zamietnutí povolenia. Rozhodovaciemu procesu navyše chýbala transparentnosť. Ombudsmanka zistila, že systematické nedodržiavanie zákonnej lehoty a zabezpečenie transparentnosti zo strany Komisie predstavovalo nesprávny úradný postup.

Oneskorenia predstavujú vážne riziko pre verejné zdravie a životné prostredie. Oneskorenia oslabujú aj záujmy spoločností, ktorých hospodárske činnosti môžu byť narušené v dôsledku pretrvávajúcej neistoty, pokiaľ ide o udelenie povolenia. Vzhľadom na tieto výzvy by Komisia mala urobiť všetko, čo je v jej silách, aby predložila jasný plán riešenia oneskorení.

Ombudsmanka odporučila Komisii, aby zrevidovala svoje vnútorné postupy s cieľom zabezpečiť, aby mohla rýchlejšie prijímať rozhodnutia o týchto žiadostiach. V rámci toho by Komisia mala uplatniť pravidlo, podľa ktorého musia žiadatelia preukázať, že splnili zákonné podmienky povolenia (dôkazné bremeno), a uprednostniť zamietnutie tých žiadostí, ktoré v tejto súvislosti neobsahujú dostatočné informácie. Komisia by mala takisto zabezpečiť, aby zverejňovala zmysluplnejšie súhrnné záznamy zo zasadnutí „výboru REACH“ zloženého zo zástupcov členských štátov, ktorý schvaľuje konečné rozhodnutia.

Komisia akceptovala odporúčanie ombudsmanky uverejňovať zmysluplnejšie súhrnné záznamy zo zasadnutí „výboru REACH“. Nesúhlasil však s analýzou ombudsmanky týkajúcou sa hlavných príčin oneskorení, pričom uviedol, že oneskorenia boli spôsobené najmä faktormi mimo jeho kontroly, konkrétne samotným počtom žiadostí, rozdielmi medzi členmi výboru REACH a časom potrebným na vykonanie zmien požadovaných Dvorom audítorov.

Komisia sa, žiaľ, nezaoberala odporúčaním ombudsmanky preskúmať svoje zdĺhavé vnútorné postupy a poskytla nekonzistentné a neúplné informácie o svojej praxi presadzovania dôkazného bremena pri posudzovaní žiadostí o povolenie. Celkovo Komisia nepredložila jasný a komplexný plán riešenia problému oneskorení v povoľovacom konaní. Na úplné vykonanie cieľov nariadenia REACH a nedávnej judikatúry sú potrebné ďalšie opatrenia Komisie, aby sa zabránilo oneskoreniam v riadení rizík obzvlášť nebezpečných chemických látok. Ombudsmanka preto trvá na svojom zistení nesprávneho úradného postupu.

Toto vyšetrovanie z vlastného podnetu sa týkalo spôsobu, akým Európska komisia rozhoduje o žiadostiach predložených spoločnosťami o povolenie špecifického použitia obzvlášť nebezpečných chemických látok. Tieto látky môžu byť karcinogénne, mutagénne, poškodzujúce reprodukciu alebo môžu mať vlastnosti narúšajúce endokrinný systém. Podľa nariadenia EÚ o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (ďalej len „nariadenie REACH“), zatiaľ čo tento rozhodovací proces prebieha, spoločnosti, ktoré predložili žiadosti v stanovenej lehote, môžu pokračovať v používaní látok v EÚ. Objavili sa obavy v súvislosti s oneskoreniami v rozhodovacom procese, čo znamená, že takéto nebezpečné látky sa naďalej používajú, ako aj v súvislosti s nedostatočnou transparentnosťou procesu.  

Ombudsmanka zistila, že hoci zákonná lehota je tri mesiace, Komisii trvalo v priemere 14,5 mesiaca a v niektorých prípadoch niekoľko rokov, kým pripravila návrhy rozhodnutí o udelení alebo zamietnutí povolenia. Tieto systémové oneskorenia a následné nedodržanie zákonných lehôt Komisiou v rozhodovacom procese predstavujú nesprávny úradný postup. Na riešenie tohto problému ombudsmanka odporučila, aby Komisia zrevidovala svoje vnútorné postupy s cieľom zabezpečiť, aby mohla rýchlejšie prijímať rozhodnutia o týchto žiadostiach. Odzrkadľovalo by to účel právnych predpisov, ktoré sú naliehavo potrebné na postupné ukončenie alebo kontrolu používania obzvlášť nebezpečných chemických látok. V rámci toho by Komisia mala zabezpečiť, aby spoločnosti, ktoré žiadajú o povolenie, plnili svoju povinnosť predkladať žiadosti, ktoré obsahujú dostatočné informácie na to, aby Komisia mohla rozhodnúť, či boli splnené zákonné podmienky na udelenie povolenia, a mala by uprednostniť zamietnutie tých žiadostí, ktoré neobsahujú dostatočné informácie. Znamenalo by to tiež, že spoločnosti, ktoré neposkytnú dostatočné informácie pri svojej žiadosti, by nemohli pokračovať v uvádzaní týchto látok na trh na príslušné použitie.

Ombudsmanka takisto zastávala názor, že Komisia nezabezpečuje dostatočnú transparentnosť rozhodovacieho procesu, čo predstavuje nesprávny úradný postup. Na riešenie tohto problému ombudsmanka odporučila, aby Komisia uverejnila zmysluplnejšie správy zo zasadnutí „výboru REACH“, na ktorých sa stretávajú zástupcovia Komisie a členských štátov, a schválila konečné rozhodnutia. Tieto správy by sa mali uverejniť včas a určite pred nasledujúcou schôdzou. Vzhľadom na význam rokovaní výboru by verejnosť mala mať možnosť sledovať jeho prácu v rôznych fázach rozhodovacieho procesu týkajúceho sa konkrétnych látok a pochopiť dôvody možných oneskorení, aby sa zúčastnení aktéri mohli brať na zodpovednosť.