Prípad sa týkal odmietnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) poskytnúť úplný prístup verejnosti k súťažným podkladom a audítorským správam. SRB pri zamietnutí prístupu k častiam dokumentov vychádzala z rôznych výnimiek vyplývajúcich z právnej úpravy Únie o prístupe verejnosti k dokumentom.

Po preskúmaní sporných dokumentov a posúdení dodatočných vysvetlení SRB ombudsmanka považovala rozhodnutie SRB zamietnuť prístup verejnosti k častiam sporných dokumentov za odôvodnené.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA) týkajúcim sa údajných prípadov environmentálne klamlivej reklamy vo finančnom sektore. Orgán EBA identifikoval dva dokumenty ako dokumenty, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, a zamietol prístup k jednému z nich. Pri zamietnutí prístupu EBA tvrdil, že zverejnenie tohto dokumentu by ohrozilo ochranu obchodných záujmov, ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov, ako aj ochranu prebiehajúceho rozhodovacieho procesu.

Vyšetrovací tím ombudsmanky skontroloval predmetný dokument a súvisiace dokumenty a stretol sa so zástupcami EBA. Na základe kontroly a dodatočných vysvetlení poskytnutých počas stretnutia ombudsmanka dospela k záveru, že rozhodnutie EBA odmietnuť prístup verejnosti k predmetnému dokumentu je primerané.

Ombudsmanka uzavrela vyšetrovanie so zistením, že zo strany EBA nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k „interným dokumentom“ a „korešpondencii so Španielskom“ v súvislosti so sťažnosťou týkajúcou sa porušenia práva EÚ, ktorú sťažovateľ predtým predložil Európskej komisii. Komisia odpovedala, že nemá žiadne dokumenty zodpovedajúce opisu v žiadosti sťažovateľa o prístup, a preto nemohla tejto žiadosti vyhovieť. Komisia sa však odvolala na určité interné dokumenty, ktoré neboli zaregistrované v jej systéme správy dokumentov, keďže nespĺňali uplatniteľné kritériá registrácie. Komisia informovala sťažovateľa, že sa domnieva, že tieto dokumenty nemá k dispozícii.

Ombudsmanka skontrolovala interné dokumenty, na ktoré sa odvoláva Komisia, a považovala ich za „dokumenty“ podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom (nariadenie č. 1049/2001).

V tejto súvislosti sa ombudsman domnieval, že na to, aby dokument patril do pôsobnosti nariadenia č. 1049/2001, nie je rozhodujúce, či bol zaregistrovaný v systéme správy dokumentov inštitúcie. Hoci je rozumné, aby Komisia začala vyhľadávať dokumenty vo svojom systéme správy dokumentov, ak jednotlivci predložia cielené žiadosti o prístup verejnosti ku konkrétnym dokumentom, Komisia by mala takéto dokumenty vyhľadávať mimo svojho systému správy dokumentov. Ak Komisia následne nájde požadované dokumenty, mala by ich posúdiť na zverejnenie podľa nariadenia 1049/2001 bez ohľadu na to, či spĺňajú uplatniteľné registračné kritériá.

V tomto prípade Komisia našla požadované dokumenty. Komisia ich preto mala posúdiť na účely poskytnutia informácií. Skutočnosť, že Komisia tak neurobila, predstavuje nesprávny úradný postup.

Hoci ombudsmanka nesúhlasila s tým, ako Komisia vybavila žiadosť, domnievala sa, že pokračovanie vo vyšetrovaní s odporúčaním na posúdenie výmeny e-mailov podľa nariadenia č. 1049/2001 by nebolo užitočné. Dôvodom je, že ombudsmanka neustále zastáva názor, že prax Komisie spájať registráciu dokumentov s ich identifikáciou a spracovaním podľa nariadenia 1049/2001 je problematická, a to aj v jej odporúčaní vo veci 1316/2023/MIG. Ombudsmanka preto prípad uzavrela zistením nesprávneho úradného postupu.