- Exportovať
- Prihlásiť sa na odber týkajúci sa prípadu
- Nechajte si zasielať e-mailové upozornenia na aktualizácie prípadu
- Nechajte si zasielať upozornenia na aktualizácie prípadu prostredníctvom RSS.
- SK Slovenčina
Strojové preklady môžu obsahovať chyby, ktoré môžu znižovať ich zrozumiteľnosť a presnosť. Ombudsman nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadné nezrovnalosti. Ak potrebujete najaktuálnejšie informácie a chcete mať právnu istotu, pozrite si zdrojovú verziu, ktorá sa nachádza na uvedenom odkaze angličtina.
Ak potrebujete viac informácií, prečítajte si dokument o našej jazykovej politike a politike prekladu.
Návrh odporúčaní európskej ombudsmanky v rámci jej vyšetrovania sťažnosti 1125/2011/ANA proti Európskej agentúre pre bezpečnosť sietí a informácií (ENISA)
Odporúčanie
Prípad 1125/2011/ANA - Otvorené dňa Utorok | 12 júla 2011 - Odporúčanie týkajúce sa Streda | 05 februára 2014 - Rozhodnutie z dňa Streda | 03 septembra 2014 - Dotknutý orgán Agentúra Európskej únie pre kybernetickú bezpečnosť ( Návrh odporúčania prijatý inštitúciou ) - Krajina Grécko
Vyhotovené v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana [1]
Okolnosti predchádzajúce sťažnosti
1. Táto sťažnosť sa týka spôsobu, akým agentúra ENISA riešila personálne záležitosti, ktoré vznikli v súvislosti s jej reorganizáciou.
2. Sťažovateľ pracuje pre agentúru ENISA ako dočasný zamestnanec od 1. septembra 2005. Sťažovateľ od mája 2009 pracoval ako osobný tajomník vedúceho oddelenia X a poskytoval administratívnu podporu na sekretariáte oddelenia X.
3. Od 22. februára 2010 do 17. mája 2010 bol sťažovateľ práceneschopný a pracoval na kratší pracovný čas, po uplynutí ktorého sa vrátil k práci na plný úväzok.
4. Dňa 19. mája 2010 bola sťažovateľka ústne informovaná o rozhodnutí preradiť ju na pozíciu osobnej sekretárky vedúceho oddelenia Y.
5. V korešpondencii zaslanej v období od 19. do 31. mája 2010 vedúcej oddelenia D sťažovateľka nesúhlasila s rozhodnutím a zdôraznila vplyv, ktorý to malo na jej zdravie. Sťažovateľka priložila list svojho lekára z 27. mája 2010, v ktorom sa neodporúčalo odovzdanie. Dňa 1. júna 2010 bolo na intranete oznámené preradenie sťažovateľa.
6. E-mailom z 13. júla 2010 adresovaným vedúcemu oddelenia Z sa sťažovateľka sťažovala na skutočnosť, že v rozpore s článkom 25 služobného poriadku nebola písomne informovaná o rozhodnutí o preradení ani o dôvodoch, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené.
7. Sťažovateľka podala 30. augusta 2010 sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku. Vo svojej sťažnosti požiadala a) o doručenie úradného rozhodnutia a dôvodov, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené; b) získať „ospravedlnenie za zlé riadenie a neúctivé zaobchádzanie s ňou zo strany agentúry v rozpore so služobným poriadkom“; c) dostať „ospravedlnenie za prijatie nepriaznivého rozhodnutia, ktoré sa jej týka, na základe jej zdravotného stavu, v rozpore s lekárskou radou, ktorú poskytla agentúre“; d) náhrada finančnej škody vo výške 1 000 EUR a zvýšených nákladov na lieky a lekárske prehliadky.
8. Výkonná riaditeľka agentúry ENISA (ďalej len „ED“) 15. októbra 2010 informovala sťažovateľku, že jej boli zverené úlohy administratívneho tajomníka na oddelení X na 50 % jej pracovného času a na oddelení Y na zvyšných 50 %.
9. Dňa 16. decembra 2010 ED zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2 v celom rozsahu. ED agentúry ENISA konkrétne v tomto rozhodnutí poprel, že rozhodnutie o preradení sťažovateľa na oddelenie Y bolo založené na zdravotných dôvodoch, a uviedol, že bolo prijaté s cieľom zlepšiť využívanie personálnych zdrojov a v záujme služby. Okrem toho opis práce a povinnosti, ktoré musel sťažovateľ vykonávať, zostali nezmenené a sťažovateľ nepožadoval dodatočnú odbornú prípravu. V súvislosti s preradením sťažovateľa na oddelenie X a oddelenie Y na základe 50 – 50 %, ku ktorému medzičasom došlo, výkonný riaditeľ agentúry ENISA vysvetlil, že to bolo založené na potrebe využívať zdroje čo najpružnejším a najefektívnejším spôsobom. Riešením zvoleným na tento účel bolo vytvoriť skupinu dvoch tajomníkov, ktorí by mohli poskytovať služby oddeleniu X aj oddeleniu Y.
10. Dňa 12. januára 2011 vedúci oddelenia X informoval sťažovateľa, že ED sa rozhodol presunúť ju na oddelenie X na 100 %. Sťažovateľka informovala vedúcu oddelenia X, že s presunom nesúhlasí, a požiadala o stretnutie s výkonným riaditeľom. Vedúci oddelenia X uviedol, že problém prediskutuje s výkonným riaditeľom, a požiadal sťažovateľa, aby mu poslal e-mail s uvedením dôvodov jej nesúhlasu s týmto sťahovaním. Dňa 13. januára 2011 sťažovateľka zaslala požadovaný e-mail a večer toho istého dňa dostala odpoveď, v ktorej ju informovala, že bude pracovať na oddelení X počas 90 % svojho pracovného času a na oddelení Y počas zvyšných 10 %.
11. Koncom februára 2011 bola sťažovateľka informovaná, že okrem svojich povinností v oddelení Y a oddelení X bola od 1. marca 2011 poverená úlohou sekretárskej podpory pre nového zástupcu vedúceho oddelenia X.
12. Dňa 28. marca 2011 vedúci oddelenia X informoval sťažovateľku, že jej bola zverená dodatočná úloha koordinátora finančnej misie v oddelení Z agentúry ENISA počas trvania práceneschopnosti úradujúceho pracovníka. E-mailami z 29. a 31. marca 2011 sťažovateľka predložila vedúcemu oddelenia X pripomienky týkajúce sa ťažkostí, ktoré jej spôsobili neustále sa zvyšujúce a meniace úlohy, ktoré jej boli pridelené, a otvorene vyjadrila svoj nesúhlas so spôsobom, akým s ňou zaobchádzali jej nadriadení.
13. E-mailom z 5. apríla 2011 vedúci oddelenia X informoval sťažovateľku, že s účinnosťou od 18. apríla 2011 bola 100 % presunutá do oddelenia Z a jej nové pracovné miesto zahŕňalo úlohu koordinátora finančnej misie.
14. Sťažovateľ podal 15. mája 2011 túto sťažnosť európskemu ombudsmanovi.
Predmet vyšetrovania
15. Ombudsmanka začala vyšetrovanie nasledujúcich obvinení a tvrdení.
Obvinenia:
1) Agentúra ENISA riadne neoznámila sťažovateľke rozhodnutia týkajúce sa zmien v jej profesijnej situácii.
2) Agentúra ENISA svoje rozhodnutia neodôvodnila.
3) Agentúra ENISA sa pred prijatím predmetných rozhodnutí nekonzultovala so sťažovateľom.
4) Agentúra ENISA neodpovedala na žiadosti sťažovateľa.
5) ENISA porušila povinnosť starostlivosti.
Pohľadávky:
1) Agentúra ENISA by mala príslušné rozhodnutia riadne oznámiť sťažovateľovi;
2) Agentúra ENISA by mala svoje rozhodnutia odôvodniť;
Agentúra ENISA by sa mala ospravedlniť za opomenutie oznámiť svoje rozhodnutia, uviesť ich dôvody, poradiť sa so sťažovateľom a odpovedať sťažovateľovi a zaviazať sa, že v budúcnosti nebude opakovať rovnaké konanie.
4) ENISA by sa mala ospravedlniť za porušenie svojej povinnosti starostlivosti o sťažovateľa a zaviazať sa, že v budúcnosti nebude opakovať rovnaký nesprávny úradný postup; a
5) Agentúra ENISA by mala sťažovateľke poskytnúť náhradu vo výške 3 000 EUR ex gratia za psychické ťažkosti, ktoré utrpela v dôsledku problémov v jej profesionálnom prostredí, a za výdavky, ktoré vynaložila na obnovenie rovnováhy svojho duševného zdravia.
16. Sťažovateľka vo svojich pripomienkach ďalej tvrdila, že agentúra ENISA nedodržala náležitú starostlivosť pri príprave svojho stanoviska v rámci tohto vyšetrovania. Sťažovateľ konkrétne tvrdil, že existujú chyby týkajúce sa a) záznamu o zamestnaní sťažovateľa v agentúre ENISA a b) citovanej pasáže z rozsudku Súdneho dvora [2]. Pokiaľ ide o písmeno a), sťažovateľ tvrdil, že agentúra ENISA má všetky relevantné informácie o svojej kariére v službe, a vzhľadom na skutočnosť, že agentúra ENISA požiadala o predĺženie lehoty na predloženie svojho stanoviska, chyby, ku ktorým došlo, preukazujú, že vyšetrovanie ombudsmanky neberie vážne. Pokiaľ ide o písmeno b), sťažovateľ tvrdil, že chyba v citácii skresľuje obsah rozsudku Súdneho dvora spôsobom, ktorý podporuje argumenty agentúry.
17. Treba zdôrazniť, že starostlivosť je bezpochyby základným prvkom dobrej správy vecí verejných a tvorí neodňateľnú súčasť najvyšších štandardov správania, ktoré chce ombudsman podporovať v rámci inštitúcií EÚ. Z ústavného hľadiska EÚ je starostlivosť neoddeliteľnou súčasťou zásady vzájomnej lojálnej spolupráce, ktorú musia inštitúcie EÚ navzájom vykonávať v súlade s článkom 13 ods. 2 druhou vetou Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“). Konkrétne v súvislosti s vyšetrovaním ombudsmana môžu inštitúcie EÚ „predložiť ombudsmanovi akékoľvek užitočné pripomienky“[3] a sú „povinné poskytnúť ombudsmanovi všetky informácie, o ktoré ich požiadal“[4]. Ombudsman to chápe tak, že inštitúcie EÚ musia zabezpečiť, aby sa zaoberali obvineniami a tvrdeniami sťažovateľov vznesenými v rámci vyšetrovania ombudsmana, ako aj aby sa zaoberali všetkými konkrétnymi položenými otázkami a predložili stanovisko v požadovanom časovom rámci. Hodnotenie a prípadné posúdenie poskytnutých informácií je zodpovednosťou ombudsmana. V prípade chýb alebo nepresností alebo v prípade neodôvodneného omeškania ombudsman posúdi situáciu, vyvodí potrebné závery a podľa toho bude postupovať [5].
18. V tomto prípade ombudsman berie na vedomie argumenty sťažovateľa. Avšak vzhľadom na to, že existuje dostatok listinných dôkazov týkajúcich sa zamestnania sťažovateľa v spise, akékoľvek chyby, ktoré agentúra ENISA mohla v tejto súvislosti urobiť, by nebránili ombudsmanovi v tom, aby preukázal pravdivý záznam. Okrem toho, vzhľadom na to, že príslušný rozsudok Súdneho dvora bol uverejnený, akékoľvek nezrovnalosti zistené sťažovateľom pravdepodobne neovplyvnia vecné preskúmanie tvrdení a nárokov sťažovateľa. Ombudsmanka preto nenachádza dostatočné dôvody na to, aby do svojho vyšetrovania zahrnula ďalšie tvrdenie sťažovateľky.
Vyšetrovanie
19. Dňa 14. júla 2011 ombudsman požiadal agentúru ENISA, aby predložila stanovisko k tvrdeniam a tvrdeniam sťažovateľa. Dňa 30. novembra 2011 agentúra ENISA zaslala svoje stanovisko, ktoré bolo postúpené sťažovateľovi na pripomienkovanie. Dňa 28. decembra 2011 sťažovateľka predložila svoje pripomienky.
20. Ombudsman 9. júla 2013 predložil návrh na priateľské riešenie zahŕňajúce platbu ex gratia sťažovateľovi vo výške 1 000 EUR. Agentúra ENISA zaslala svoju odpoveď 30. augusta 2013, ktorá bola postúpená sťažovateľovi na pripomienkovanie. Sťažovateľka zaslala svoje pripomienky k odpovedi agentúry ENISA 16. septembra 2013.
Analýza a závery ombudsmana
Úvodné poznámky
21. Agentúra ENISA vo svojom stanovisku poukázala na to, že sťažovateľka sa sťažovala ombudsmanovi na rozhodnutia agentúry z 1. júna 2010, 18. októbra 2010, 13. januára 2011, konca februára 2011 a 5. apríla 2011, ktorými sa údajne porušili jej práva. Sťažovateľ však podal sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku len proti prvému rozhodnutiu, ale nie proti štyrom nasledujúcim. Agentúra ENISA preto tvrdila, že sťažnosť proti nasledujúcim štyrom rozhodnutiam je neprípustná v súlade s článkom 2 ods. 8 štatútu európskeho ombudsmana [6].
22. Agentúra ENISA okrem toho tvrdila, že sťažnosť je neprípustná aj v súvislosti s prvým rozhodnutím, pretože keď sťažovateľ podal sťažnosť ombudsmanovi, toto rozhodnutie bolo nahradené iným rozhodnutím, ktoré presunulo sťažovateľa do oddelenia Y. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora vzhľadom na to, že prvé rozhodnutie už nebolo účinné a bolo nahradené rozhodnutím, ktoré uspokojilo sťažovateľa, nemala právny záujem na predložení sťažnosti ombudsmanovi [7].
23. Sťažovateľka vo svojich pripomienkach tvrdila, že účelom článku 2 ods. 8 štatútu európskeho ombudsmana je zabezpečiť, aby sa zásah ombudsmana uskutočnil po vyčerpaní možností dosiahnutia dohody medzi administratívou a úradníkom. Je zrejmé, že v prejednávanej veci takéto možnosti neexistovali, pretože prípady nesprávneho úradného postupu, ku ktorým došlo v súvislosti s prvým rozhodnutím, sa opakovali v súvislosti s nasledujúcimi štyrmi rozhodnutiami. Ak by podala sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 proti každému zo štyroch nasledujúcich rozhodnutí, tieto sťažnosti by vzhľadom na prístup agentúry ENISA k jej prvej sťažnosti boli tiež zamietnuté. Sťažovateľ okrem toho tvrdil, že ombudsman už začal vyšetrovanie celej sťažnosti, čím poskytol kladnú odpoveď na otázku prípustnosti. Sťažovateľ okrem toho tvrdil, že ustanovenia štatútu ombudsmana by sa nemali vykladať formalistickým spôsobom, ktorý by pravdepodobne odrádzal občanov od toho, aby sa na neho obracali. Sťažovateľka subsidiárne tvrdila, že ombudsmanka by stále mohla preskúmať sťažnosť proti nasledujúcim štyrom rozhodnutiam z vlastnej iniciatívy podľa článku 228 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) a článku 3 ods. 1 jej štatútu.
24. Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie agentúry ENISA, že sťažnosť by sa mala zamietnuť v celom rozsahu, pretože sťažovateľka nemá právny záujem napadnúť prvé rozhodnutie, ombudsmanka poznamenáva, že podanie sťažnosti je základným právom chráneným článkom 43 Charty základných práv Európskej únie. Okrem toho ani ZFEÚ, ani štatút ombudsmana nevyžadujú, aby sťažovateľ mal právny záujem na tom, aby mohol toto právo využiť. Tvrdenie ENISA, ktoré je založené na požiadavkách na podanie žaloby na súd Únie, preto nemožno prijať.
25. Po druhé, pokiaľ ide o námietku agentúry ENISA proti prípustnosti sťažnosti týkajúcej sa nasledujúcich štyroch rozhodnutí, ktorá je založená na článku 2 ods. 8 štatútu ombudsmana, je nesporné, že sťažnosť týkajúcu sa pracovných vzťahov s inštitúciou EÚ možno podať ombudsmanovi až po tom, ako sťažovateľ vyčerpal všetky možnosti na podanie interných administratívnych žiadostí a sťažností. Okrem toho je pravda, že sťažovateľka nepodala interné sťažnosti na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti posledným štyrom rozhodnutiam, ktoré vo vzťahu k nej prijala agentúra ENISA. Ako však sťažovateľ správne poznamenáva, z podaní agentúry ENISA jasne vyplýva, že na základe stanoviska prijatého agentúrou by boli všetky takéto ďalšie sťažnosti zamietnuté [8]. Z toho vyplýva, že požiadavka, aby sťažovateľ podal sťažnosť proti následným rozhodnutiam o preradení, by tak predstavovala prázdnu formálnu náležitosť. Ombudsmanka okrem toho nemôže v tejto súvislosti pomôcť konštatovať, že prísne naliehanie agentúry ENISA na formality sa zdá byť odlišné od skôr neformálneho spôsobu, akým samotná agentúra ENISA presunula sťažovateľa z jedného pracovného miesta na druhé. V každom prípade treba pripomenúť, že ombudsmanka môže z vlastnej iniciatívy preskúmať aj možné prípady nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti musia byť námietky agentúry ENISA voči tomuto vyšetrovaniu zamietnuté.
26. Pred analýzou sťažnosti je potrebné dodať, že z dôvodu prekrývania prvých štyroch tvrdení sťažovateľa a argumentov, ktoré sťažovateľ a agentúra ENISA predložili na podporu svojich tvrdení, sa tieto tvrdenia preskúmajú spoločne. S cieľom dodržať časové poradie, v ktorom by došlo k údajným prípadom nesprávneho úradného postupu, ombudsman preskúma tvrdenia sťažovateľa v tomto poradí: Údajné nekonzultovanie zo strany agentúry ENISA, b) uvedenie dôvodov, c) písomná komunikácia a d) odpoveď na žiadosti sťažovateľa.
A. Údajné nekonzultovanie zo strany agentúry ENISA, b) uvedenie dôvodov, c) písomné oznámenie rozhodnutí sťažovateľovi a d) odpoveď na žiadosti sťažovateľa
a) Argumenty predložené ombudsmanovi
27. Pokiaľ ide o písmeno a), sťažovateľ tvrdil, že povinnosť konzultovať so zamestnancami vyplýva tak zo záväzku agentúry ENISA v tretej fáze jej plánu reštrukturalizácie, ako aj z práva byť vypočutý [9]. Sťažovateľ tvrdil, že agentúra ENISA si túto povinnosť nesplnila a namiesto toho si zvolila manažérsky štýl zhora nadol bez toho, aby so sťažovateľom vôbec konzultovala.
28. Pokiaľ ide o písmeno b), sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutia o jej preradení jej škodili, a preto by mala vzhľadom na ustálenú judikatúru súdov Únie a článok 25 služobného poriadku uviesť dôvody, na ktorých boli založené [10]. Vzhľadom na to, že prvé rozhodnutie bolo prijaté len dva dni po jej návrate k práci na plný úväzok, sťažovateľka tvrdila, že agentúra ENISA viedla k tomuto rozhodnutiu z dôvodu jej zdravotných problémov.
29. Pokiaľ ide o písmeno c), sťažovateľ tvrdil, že agentúra ENISA tým, že písomne neoznámila rozhodnutia o preradení, porušila štvorfázový plán načrtnutý výkonným riaditeľom týkajúci sa reorganizácie agentúry, ako aj článok 25 ods. 2 služobného poriadku.
30. Pokiaľ ide o písmeno d), sťažovateľka tvrdila, že požiadala o formálne oznámenie prvého, druhého a tretieho rozhodnutia. Podľa jej názoru ENISA tým, že odmietla odpovedať na tieto žiadosti, porušila zásady riadnej správy vecí verejných.
31. Agentúra ENISA vo svojom stanovisku tvrdila, že a) prvé rozhodnutie je jednoduchým opatrením reorganizácie a ako také nie je opatrením, ktoré má nepriaznivý vplyv na sťažovateľa [11]. Z tohto dôvodu išlo len o rozhodnutie vedenia, ktoré spadá do širokej diskrečnej právomoci, ktorú má každá administratíva pri rozdeľovaní úloh medzi svojich zamestnancov. Keďže toto rozhodnutie neovplyvnilo postavenie úradníka podľa služobného poriadku ani neporušilo zásadu, podľa ktorej pracovné miesto, na ktoré je úradník pridelený, musí zodpovedať jeho platovej triede, nemožno ho považovať za akt spôsobujúci ujmu v zmysle služobného poriadku, a preto administratíva nebola povinná vypočuť ho [12]. V každom prípade, hoci neexistovala povinnosť predchádzajúceho vypočutia, výmena e-mailov medzi sťažovateľom a vedúcim oddelenia X od 21. mája do 31. mája 2010 dokazuje, že sťažovateľ bol informovaný pred prijatím prvého [13] rozhodnutia.
32. Pokiaľ ide o písmeno b), agentúra ENISA tvrdila, že prvé rozhodnutie bolo opodstatnené a odôvodnené. ENISA na podporu tohto stanoviska uviedla, že podľa judikatúry inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich útvarov tak, aby vyhovovali úlohám, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii, s ohľadom na tieto úlohy, avšak pod podmienkou, že takéto prideľovanie sa uskutočňuje v záujme služby a je v súlade so zásadou pridelenia na rovnocenné pracovné miesto. V prípade agentúry ENISA predstavovalo preradenie sťažovateľa racionalizačné opatrenie určené na zlepšenie riadenia obmedzených ľudských zdrojov agentúry, a preto bolo v záujme služby. Pridelenie sťažovateľa na miesto osobného tajomníka vedúceho oddelenia Y zahŕňalo prácu a funkcie rovnakej povahy ako predtým.
33. Agentúra ENISA okrem toho tvrdila, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora administratíva nie je povinná odôvodniť interné organizačné opatrenie prijaté v záujme služby pri dodržaní zásady zhody pracovného miesta s platovou triedou úradníka [14]. Agentúra ENISA dodala, že sťažovateľka sa nesťažovala na obsah svojich nových povinností, ale na skutočnosť, že bola „prehadzovaná“z jedného pracovného miesta na druhé. ENISA tiež tvrdila, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, ak bolo prijaté za okolností, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožňujú pochopiť rozsah opatrenia, ktoré sa ho týka. K tomu dochádza najmä vtedy, keď je úradník schopný poznať kontext, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie, ktoré mu spôsobuje ujmu [15]. Pokiaľ ide o prvé rozhodnutie, agentúra ENISA vysvetlila, že musí čeliť významným štrukturálnym výzvam, ktoré zahŕňajú prerozdelenie zdrojov, aby sa zabezpečilo riadne fungovanie rôznych oddelení. Agentúra ENISA tvrdila, že z korešpondencie medzi sťažovateľkou a vedúcou oddelenia X vyplýva, že vedela o prebiehajúcej reorganizácii. Agentúra ENISA napokon tvrdila, že rozhodnutie výkonného riaditeľa zo 16. decembra 2010, ktorým sa zamieta sťažnosť sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2, je plne odôvodnené. Týmto spôsobom administratíva v plnej miere splnila povinnosť odôvodnenia a jej odôvodnenie v tomto rozhodnutí sa považuje za zhodné s rozhodnutím o postúpení sťažovateľa oddeleniu Y [16].
34. Pokiaľ ide o písmeno c), agentúra ENISA tvrdila, že podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Ditterich sa v článku 25 ods. 2 služobného poriadku nešpecifikuje spôsob oznámenia rozhodnutia [17]. Rozhodnutie by sa malo považovať za oznámené od okamihu, keď sa o ňom zamestnanec dozvedel, bez ohľadu na použité prostriedky. Agentúra ENISA tvrdila, že v tejto súvislosti bolo prvé rozhodnutie uverejnené na intranete v súlade s praxou agentúry ENISA pri oznamovaní rozhodnutí o preradení zamestnancov. Sťažovateľ bol v každom prípade ústne informovaný o rozhodnutí pred jeho uverejnením na intranete. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Kohler možnosť, že rozhodnutie môže mať ústnu formu, nie je v zásade vylúčená ani ustanovením so všeobecnou pôsobnosťou, ani žiadnymi osobitnými ustanoveniami služobného poriadku [18].
35. Pokiaľ ide o písmeno d), agentúra ENISA poukázala na to, že vzhľadom na to, že rozhodnutie už bolo uverejnené na intranete, žiadosť sťažovateľky, aby jej bolo rozhodnutie oznámené písomne, je bezpredmetná. Dôvodom je, že sťažovateľ už o rozhodnutí vedel. Agentúra ENISA potvrdila, že rozhodnutia o preradení sa dotknutým zamestnancom oznamujú ústne a uverejňujú sa na intranete. Ďalej tvrdila, že vzhľadom na malú veľkosť agentúry je potrebná flexibilita a že nadmerný formalizmus by ju mohol paralyzovať.
36. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach odmietol argumenty, ktoré predložila agentúra ENISA.
37. Pokiaľ ide o potrebu poradiť sa s ňou pred prijatím rozhodnutí, sťažovateľka tvrdila, že aj keby neexistovala žiadna právna povinnosť, agentúra ENISA by sa s ňou mala stále poradiť v súlade s požiadavkami dobrej viery a vzájomnej dôvery, ktoré by mali charakterizovať vzťah medzi úradníkmi a administratívou. Sťažovateľ ďalej namietal proti názoru agentúry ENISA, že ústne a neformálne poskytovanie informácií týkajúcich sa už prijatého rozhodnutia bez toho, aby mala možnosť aktívne naň reagovať, by sa v skutočnosti mohlo považovať za konzultáciu.
38. Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, sťažovateľ tvrdil, že rozsiahle diskrečné právomoci agentúry ENISA nezbavujú agentúru povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutia. Naopak, v takýchto prípadoch je ešte dôležitejšie uviesť dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené. Podľa sťažovateľa agentúra ENISA len vágne poukázala na potrebu racionalizácie a lepšieho využívania obmedzených ľudských zdrojov, nevysvetlila však, ako by predmetné rozhodnutia slúžili týmto cieľom. Sťažovateľka navyše spochybnila názor agentúry ENISA, že prvé rozhodnutie ju nepriaznivo neovplyvnilo. Sťažovateľka zdôraznila, že toto rozhodnutie bolo prijaté len dva dni po jej návrate do práce na plný úväzok po zdravotných problémoch a že z tohto dôvodu mala pocit, že bola z funkcie odvolaná z dôvodu týchto zdravotných problémov, za ktoré bola agentúra v skutočnosti zodpovedná. Sťažovateľka okrem toho tvrdila, že kumulatívny účinok piatich rozhodnutí o preradení bol pre ňu obzvlášť negatívny. Zatiaľ čo v novembri 2006 pracovala ako sekretárka vedúceho oddelenia, v decembri 2011 bola jednoduchou administratívnou sekretárkou. Sťažovateľka sa preto domnieva, že jej zníženie platovej triedy bolo zrejmé.
39. Sťažovateľka takisto spochybnila argumenty agentúry ENISA, že 1) jej bol známy kontext rozhodnutia a že 2) dôvody uvedené v rozhodnutí výkonného riaditeľa zo 16. decembra 2010, ktorým sa zamieta jej sťažnosť podľa článku 90 ods. 2, predstavujú dostatočné odôvodnenie. Vágny odkaz na racionalizáciu, štrukturálne zmeny a lepšie využívanie ľudských zdrojov neposkytuje dotknutému zamestnancovi dostatočné odôvodnenie. Navrhovateľ okrem toho tvrdil, že nie je jasné, ako by tieto „štrukturálne zmeny“slúžili nepretržitej rotácii navrhovateľa v rôznych pozíciách s viacerými a meniacimi sa úlohami.
40. Pokiaľ ide o potrebu oznámiť jej rozhodnutia, sťažovateľka spochybnila výklad príslušnej judikatúry súdov EÚ agentúrou ENISA. Sťažovateľka takisto nesúhlasila s tým, čo považovala za stieranie požiadaviek druhého („písomné oznámenie“) a tretieho („uverejnenie“) odseku článku 25 služobného poriadku agentúrou ENISA. Sťažovateľ tvrdil, že splnenie druhého odseku nezbavuje inštitúciu povinnosti splniť prvé a formálne oznámiť úradníkovi svoje rozhodnutia, ktoré majú nepriaznivý účinok.
41. Pokiaľ ide o to, že agentúra ENISA nevyhovela jej žiadostiam o kópiu príslušných rozhodnutí, sťažovateľka spochybnila názor agentúry ENISA, že zaslanie odpovede na e-mail spolu s touto odpoveďou na rozhodnutie o preradení alebo poskytnutie odkazu na toto rozhodnutie na intranete by mohlo ochromiť fungovanie agentúry.
b) Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia
42. Úloha ombudsmana sa neobmedzuje na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prijatého administratívou EÚ, ale na preskúmanie toho, či v procese, ktorý viedol k prijatiu tohto rozhodnutia, došlo k nesprávnemu úradnému postupu. V tejto súvislosti ombudsmanka dôsledne zastáva názor, že hoci je nesporné, že dobrá správa vecí verejných si vyžaduje dodržiavanie právnych pravidiel a zásad, zásady dobrej správy vecí verejných idú ešte ďalej a vyžadujú, aby inštitúcie a orgány EÚ konali rozumným, primeraným, spravodlivým a na služby zameraným spôsobom.
43. Na tomto základe ombudsman preskúmal tvrdenia a tvrdenia sťažovateľa.
44. Pokiaľ ide o údajné nekonzultovanie zo strany ENISA so sťažovateľom, ombudsman uviedol, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu predstavuje vo všetkých konaniach začatých proti osobe, ktoré môžu viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, základnú zásadu práva Únie, ktorá musí byť zaručená, a to aj v prípade neexistencie pravidiel upravujúcich predmetné konanie. Táto zásada, ktorá odráža požiadavky riadnej správy vecí verejných, vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k akýmkoľvek záležitostiam, ktoré by ju mohli nepriaznivo ovplyvniť [19].
45. V prejednávanej veci ENISA tvrdila, že rozhodnutia o preradení nepredstavujú opatrenie spôsobujúce ujmu, pokiaľ takéto rozhodnutie neovplyvňuje postavenie úradníka podľa služobného poriadku ani neporušuje zásadu, podľa ktorej pracovné miesto, na ktoré je úradník pridelený, zodpovedá jeho platovej triede. Ombudsmanka sa domnievala, že stanovisko agentúry ENISA je v súlade s judikatúrou súdov Únie [20]. Ďalej poznamenala, že sťažovateľ nepredložil žiadne argumenty ani dôkazy, ktoré by preukazovali, že rozhodnutia agentúry ENISA, ktoré sa jej týkajú, nerešpektovali dve uvedené podmienky.
46. Skutočnosť, že prístup agentúry ENISA by mohol byť z právneho hľadiska správny, však neznamená, že bol v súlade aj so zásadami dobrej správy vecí verejných. Ombudsmanka v skutočnosti považovala za zrejmé, že je osvedčeným administratívnym postupom poradiť sa so zamestnancom pred jeho preradením na iné úlohy v rámci inštitúcie. Zamestnanci sú ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia byť náležite rešpektované. Konzultácia s týmito zamestnancami pred rozhodnutím o preradení sa zdá byť najzákladnejším znakom takéhoto rešpektu. Ako agentúra ENISA správne poznamenala, sťažovateľka sa v zásade nesťažuje na nové povinnosti, ktoré jej boli pridelené, ale na skutočnosť, že bola „vyhodená“. Práve takémuto negatívnemu pocitu sa možno vyhnúť konzultáciou s dotknutým zamestnancom pred jeho preradením na nové úlohy.
47. Ombudsmanka poznamenala, že sa zdá, že došlo k skutočnej a podrobnej výmene informácií medzi vedúcim oddelenia X a sťažovateľom v súvislosti s prvým rozhodnutím o preradení. K tejto výmene informácií však došlo až po ústnom oznámení predmetného rozhodnutia sťažovateľovi. Ombudsmanka preto dospela k predbežnému zisteniu, že agentúra ENISA neposkytla sťažovateľovi skutočnú príležitosť na konzultáciu pred prijatím rozhodnutí o preradení.
48. Pokiaľ ide o b) potrebu odôvodniť svoje rozhodnutia, ombudsman poznamenal, že v článku 25 ods. 2 služobného poriadku sa stanovuje, že „v každom rozhodnutí nepriaznivo ovplyvňujúcom úradníka sa uvedú dôvody, na ktorých je založené.“ Vzhľadom na to, že názor agentúry ENISA, že príslušné rozhodnutia o preradení nemali nepriaznivý vplyv na sťažovateľa v zmysle uvedeného ustanovenia, sa zdá byť správny (pozri bod 45), ombudsman dospel k záveru, že agentúra ENISA by neporušila žiadnu právnu povinnosť tým, že by sťažovateľovi neposkytla dôvody svojich rozhodnutí.
49. Z hľadiska dobrého administratívneho správania však ombudsman usúdil, že administratíva nemôže prijímať rozhodnutia, ktoré sú založené na nejasných dôvodoch alebo ktoré neobsahujú individuálne odôvodnenie [21]. Platí to najmä v prípade rozhodnutí o preradení, ktoré, ako správne poznamenala ENISA, patria do jej širokej diskrečnej právomoci. Ombudsman sústavne zastáva názor, že diskrečná právomoc nie je to isté ako svojvoľná právomoc. Administratíva, ktorá má priestor na voľné uváženie, by mala byť vždy schopná na základe objektívnych kritérií odôvodniť, prečo si zvolila konkrétnu možnosť [22]. Podľa ustálenej judikatúry súdov Únie je zákonná povinnosť odôvodnenia dodržaná, ak bolo rozhodnutie prijaté za okolností, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožňujú pochopiť rozsah opatrenia, ktoré sa ho týka [23]. Ombudsmanka sa domnievala, že podobný štandard možno uplatniť pri skúmaní, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
50. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka akceptovala, že z informácií, ktoré jej boli poskytnuté, vyplýva, že rozhodnutia o preradení týkajúce sa sťažovateľa zrejme súviseli s kontextom reorganizácie agentúry ENISA a že tento kontext bol sťažovateľovi dobre známy. Skutočnosťou však zostáva, že sťažovateľka bola informovaná o prvom rozhodnutí o preradení dva dni po tom, ako sa vrátila k práci na plný úväzok. Vo svojom rozhodnutí o sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 však výkonný riaditeľ agentúry ENISA poprel, že rozhodnutie o preradení sťažovateľa na oddelenie Y bolo založené na zdravotných dôvodoch, a vysvetlil význam pružného a efektívneho využívania zdrojov v kontexte reorganizácie agentúry ENISA. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ bol predmetom piatich rozhodnutí o preradení v období kratšom ako desať mesiacov. Za týchto okolností ombudsmanka nebola presvedčená, že všeobecné vedomosti sťažovateľa o reorganizácii agentúry ENISA znamenali, že agentúra mohla dospieť k záveru, že pre jednotlivé rozhodnutia nie je potrebné uviesť žiadne konkrétne dôvody.
51. Pokiaľ ide o písmená c) a d), kritiku sťažovateľky, že ENISA jej písomne neoznámila svoje rozhodnutia o preradení a neodpovedala na jej žiadosti o kópiu príslušných rozhodnutí, ombudsmanka považovala za zrejmé, že každé takéto rozhodnutie by malo byť riadne zaznamenané, a to aj s cieľom zahrnúť ho do osobného spisu dotknutého úradníka. Hoci oznámenie rozhodnutia o preradení prostredníctvom uverejnenia na intranete agentúry môže slúžiť na užitočné informačné účely, sotva môže nahradiť potrebu informovať najpriamejšie dotknutú osobu. Ombudsmanka sa nedomnievala, že trvať na zaznamenaní rozhodnutia o preradení do riadneho dokumentu a oznámiť tento dokument dotknutej osobe by predstavovalo „nadmerný formalizmus“, ktorý by mohol ochromiť agentúru ENISA. V každom prípade sa zdalo, že sťažovateľka by už bola spokojná, keby agentúra ENISA odpovedala na jej žiadosti jednoduchým e-mailom s odkazom na intranet.
52. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k predbežnému záveru, že opomenutie agentúry ENISA a) konzultovať so sťažovateľom, b) uviesť dôvody, c) písomne oznámiť svoje rozhodnutia sťažovateľovi a d) odpovedať na jeho príslušné žiadosti by mohlo predstavovať nesprávny úradný postup. Predložila preto návrh na priateľské riešenie v súlade s článkom 3 ods. 5 svojho štatútu. Tento návrh, ktorý zahŕňal platbu ex gratia vo výške 1 000 EUR, odrážal predbežné zistenia ombudsmana týkajúce sa všetkých obvinení a tvrdení sťažovateľa (pozri bod 65).
B. Údajné porušenie povinnosti starostlivosti zo strany ENISA
a) Argumenty predložené ombudsmanovi
53. Sťažovateľ tvrdil, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „...osobitným dôsledkom povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných je, že keď príslušný orgán prijme rozhodnutie týkajúce sa situácie úradníka, mal by zohľadniť všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a že pri tom by mal zohľadniť nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka.“ [24]
54. Podľa názoru sťažovateľky ENISA porušila povinnosť starostlivosti, pretože a) neprijala potrebné a účinné opatrenia na riešenie problémov na sekretariáte oddelenia X, ktoré jej boli známe už v máji 2009, a b) nezohľadnila jej záujem vzhľadom na psychologické problémy, ktorým čelila. Týkalo sa to najmä prvého rozhodnutia o preradení, ktoré bolo sťažovateľke ústne oznámené až dva dni po jej návrate do práce na plný úväzok a po zotavení sa z psychických problémov. Sťažovateľka okrem toho tvrdila, že časté presuny medzi oddeleniami a oddeleniami a zmeny v prideľovaní úloh neviedli k jej opätovnému začleneniu do pracovného prostredia po zdravotných problémoch, ktorým čelila.
55. Agentúra ENISA vo svojom stanovisku zopakovala široké diskrečné právomoci, ktoré má administratíva pri organizovaní svojej práce. Hoci je administratíva povinná zohľadniť nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka, neznamená to, že menovací orgán by nemohol preradiť úradníka, a to ani proti jeho vôli [25]. V prejednávanej veci ED vo svojom rozhodnutí zo 16. decembra 2010 vysvetlil kroky, ktoré podnikol pred preradením sťažovateľa. Uviedol, že jeho cieľom je zohľadniť nielen záujem služby, ale aj jeho povinnosť starostlivosti o zamestnancov dotknutých jeho rozhodnutiami o preradení. Okrem toho výkonný riaditeľ zohľadnil, že úlohy sťažovateľa zostanú rovnaké a že na ich vykonávanie nie je potrebná žiadna ďalšia odborná príprava.
56. Sťažovateľka tvrdila, že aj keby sa prijal argument agentúry ENISA, že pri prijímaní prvého rozhodnutia o preradení zohľadnila jej záujem, samotné načasovanie tohto rozhodnutia negatívne ovplyvnilo jej zotavenie sa zo zdravotných problémov, ktorými trpela. Ak by agentúra ENISA skutočne zohľadnila záujem sťažovateľa, mohla zrušiť prijatie rozhodnutia o preradení alebo ho aspoň odložiť. Všeobecnejšie sťažovateľ tvrdil, že agentúra ENISA neriešila problémy na sekretariáte oddelenia X, ktoré sa objavili v roku 2009 a boli zdrojom zdravotných problémov sťažovateľa, a okrem toho prijala štyri následné rozhodnutia o jej preradení na rôzne oddelenia s rôznym rozdelením úloh a meniacimi sa zodpovednosťami. Agentúra ENISA tak nepomáhala sťažovateľke v jej produktivite a vzbudzovala dojem, že s ňou zaobchádza ako s nevyhnutnou.
b) Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia
57. Ombudsmanka poznamenala, že ENISA a sťažovateľ súhlasia s výkladom povinnosti starostlivosti, pričom nezhoda spočíva v tom, či v tomto prípade ENISA primerane zohľadnila záujem sťažovateľa. Táto otázka vzniká v súvislosti s a) prvým rozhodnutím o preradení, ktoré bolo sťažovateľke ústne oznámené až dva dni po jej návrate do práce na plný úväzok po neprítomnosti z dôvodu zlého zdravotného stavu, a b) všetkými piatimi rozhodnutiami o preradení. Pokiaľ ide o písmeno a), ombudsmanka zastávala názor, že preradenie sťažovateľky proti nej len dva dni po návrate do práce na plný úväzok nenaznačuje veľmi starostlivú administratívu. Pokiaľ ide o písmeno b), aj keby ombudsman akceptoval, že preradenie zamestnanca päťkrát za menej ako desať mesiacov bolo v záujme služby, sotva by bolo možné tvrdiť, že záujem dotknutého zamestnanca bol v tejto súvislosti riadne zohľadnený.
58. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k predbežnému zisteniu, že agentúra ENISA dostatočne nedodržala povinnosť starostlivosti o sťažovateľa. V súlade s článkom 3 ods. 5 svojho štatútu preto predložila nižšie uvedený návrh na priateľské riešenie.
C. Tvrdenia sťažovateľa
a) Argumenty predložené ombudsmanovi
59. Ombudsmanka poznamenala, že agentúra ENISA ani sťažovateľ nepredložili žiadne pripomienky v súvislosti s prvými štyrmi tvrdeniami.
60. Pokiaľ ide o piate tvrdenie sťažovateľa, agentúra ENISA vo svojom stanovisku tvrdila, že ombudsman nemá v súlade so svojím mandátom právomoc ukladať pokuty inštitúciám EÚ. V každom prípade si návrh na náhradu škody vyžaduje, aby existovala príčinná súvislosť medzi škodou, ktorú utrpel sťažovateľ, a protiprávnym konaním inštitúcie Únie, čo podľa agentúry ENISA v súčasnosti tak nebolo. Agentúra ENISA poukázala na to, že nepochybuje o tom, že sťažovateľka, žiaľ, prekonala citlivé zdravotné problémy, a potešilo ju, že sa teraz úplne zotavila. Agentúra ENISA však pochybovala, že ťažkosti sťažovateľa možno pripísať akejkoľvek nezákonnosti z jeho strany. Vzhľadom na to, že podľa nej rozhodnutie z 1. júna 2010 nebolo aktom spôsobujúcim ujmu sťažovateľovi, ENISA sa pýtala, ako by sa tento akt mohol považovať za príčinu prípadnej škody. Agentúra ENISA preto tvrdila, že piate tvrdenie sťažovateľa by sa malo zamietnuť.
61. Sťažovateľ tvrdil, že v súbore rozhodnutí európskeho ombudsmana existuje mnoho príkladov, v ktorých príslušná inštitúcia EÚ súhlasila s platbou ex gratia. Sťažovateľ dodal, že náhrada ex gratia neznamená priznanie zodpovednosti a nevytvára precedens. Piate tvrdenie sťažovateľa by sa preto malo oddeliť od akejkoľvek diskusie o tom, či došlo k protiprávnemu konaniu alebo opomenutiu zo strany agentúry ENISA.
b) Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia
62. V tomto prípade ombudsmanka dospela k predbežnému záveru, že opomenutie agentúry ENISA a) konzultovať so sťažovateľom pred prijatím rozhodnutí o preradení, b) uviesť dôvody, c) písomne oznámiť sťažovateľovi rozhodnutia o preradení, d) odpovedať na príslušné žiadosti sťažovateľa a e) zohľadniť povinnosť starostlivosti o úradníkov by mohlo predstavovať nesprávny úradný postup. Ombudsman poznamenal, že je osvedčeným administratívnym postupom, aby sa zabezpečilo, že ak sa inštitúcia dopustí chyby, uzná ju, zaviaže sa, že ju v budúcnosti nebude opakovať, a ponúkne dotknutej osobe ospravedlnenie [26]. So zreteľom na prvé štyri tvrdenia sťažovateľa by agentúra ENISA mohla presne toto zvážiť. Na tento účel ombudsman predložil zodpovedajúci návrh na priateľské riešenie v súlade s článkom 3 ods. 5 svojho štatútu.
63. Pokiaľ ide o piate tvrdenie sťažovateľa, ombudsman sa domnieval, že prípad nesprávneho úradného postupu, ktorý nespĺňa kritériá mimozmluvnej zodpovednosti, si napriek tomu môže zaslúžiť priznanie platby ex gratia. Takáto kompenzácia ex gratia slúži dôležitému účelu, ktorým je uznať, že inštitúcia sa skutočne dopustila chyby. Vyplatenie náhrady ex gratia svedčí bez toho, aby sa vytvoril akýkoľvek precedens, o to, že inštitúcia sa stará o sťažovateľa a zároveň poskytuje kladnú odpoveď na konkrétnu sťažnosť [27].
64. Ombudsmanka poznamenala, že jej vyšetrovanie odhalilo, že správanie agentúry ENISA a konkrétne päť rozhodnutí o preradení mohli neúmyselne prispieť k tomu, že sťažovateľka mala pocit, že sa s ňou zaobchádzalo nespravodlivo. Ombudsmanka považovala za vhodné a spravodlivé, aby agentúra ENISA uznala nepríjemnosti, ktoré sťažovateľka utrpela, a zmiernila tento pocit nespravodlivosti tým, že jej vyplatí primeranú platbu ex gratia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman usúdil, že by bola primeraná suma 1 000 EUR.
D. Návrh na priateľské riešenie
65. Na základe uvedenej analýzy ombudsmanka predložila tento návrh na priateľské riešenie:
„Vzhľadom na zistenia ombudsmana by agentúra ENISA mohla zvážiť i) uznanie, že a) nekonzultovala so sťažovateľom pred prijatím rozhodnutí o preradení, b) uviedla dôvody, c) písomne oznámila rozhodnutie týkajúce sa profesionálnej situácie sťažovateľa, d) neodpovedala na príslušné žiadosti sťažovateľa a e) zohľadnila blaho sťažovateľa; ii) ponúknuť sťažovateľovi ospravedlnenie a iii) vyplatiť sťažovateľovi ex gratia sumu 1 000 EUR.“
a) Argumenty predložené ombudsmanke po jej návrhu priateľského riešenia
66. Agentúra ENISA vo svojej odpovedi na návrh ombudsmana na priateľské riešenie poďakovala ombudsmanovi za potvrdenie, že konal v súlade so služobným poriadkom. S odkazom na vyhlásenie ombudsmana v bode 45 agentúra ENISA uviedla, že dodržiavanie zákona je nevyhnutným predpokladom toho, aby boli opatrenia administratívy v súlade so zásadou dobrej správy vecí verejných. Agentúra ENISA uviedla, že „na to, aby boli rozhodnutia v súlade so zásadou dobrej správy vecí verejných, musia byť pevne a platne založené na zavedených pravidlách“.
67. Pokiaľ ide o zistenia ombudsmanky týkajúce sa možného nesprávneho úradného postupu, agentúra ENISA sa domnievala, že sa to týkalo toho, že agentúra ENISA riadne neoznámila svoje rozhodnutia sťažovateľovi. V odpovedi agentúra ENISA stručne zhrnula svoje stanovisko vyjadrené v priebehu vyšetrovania a zdôraznila, že sťažovateľka si v posudzovanom období zachovala rovnaké povinnosti a funkcie a nedošlo k žiadnej podstatnej zmene úloh, ktoré jej boli pridelené. V dôsledku toho podľa agentúry ENISA dojem, že bola "posadnutá", nezodpovedá realite alebo je prinajmenšom prehnaný. Agentúra ENISA, ktorá je malou agentúrou, pripustila, že stupeň flexibility, ktorý sa vyžaduje od jej zamestnancov, je niekedy vyšší ako u úradníkov väčších inštitúcií, ktorí majú pri výkone svojich povinností väčšiu stabilitu.
68. ENISA ďalej uznala, že možno bude musieť prehodnotiť svoju vnútornú komunikačnú stratégiu s cieľom identifikovať prípadné nedostatky komunikácie týkajúce sa tohto druhu rozhodnutia. V prípade prvého rozhodnutia o preradení však uviedla, že nie je schopná identifikovať objektívne odôvodnenie tejto sťažnosti. Agentúra ENISA vyjadrila svoju pripravenosť v súlade s návrhom ombudsmanky poskytnúť sťažovateľovi dodatočné vysvetlenia s cieľom uzavrieť záležitosť a prispieť k zlepšeniu pracovnej atmosféry v agentúre. Agentúra ENISA takisto uviedla, že obavy a návrhy sťažovateľa sa zohľadnia pri budúcich prípadoch. Agentúra ENISA okrem toho navrhla, aby sa sťažovateľ aktívne zúčastňoval na práci pracovnej skupiny, ktorú agentúra zriadi s cieľom poskytovať poradenstvo o tom, aké zlepšenia môžu byť potrebné.
69. Pokiaľ ide o návrh ombudsmana vyplatiť sťažovateľovi ex gratia sumu 1 000 EUR, agentúra ENISA informovala ombudsmana, že ho nemôže prijať. Podľa agentúry ENISA nejde o situáciu, v ktorej by existovala akákoľvek právna zodpovednosť. Za týchto okolností agentúra ENISA, ktorá je povinná riadne spravovať svoje finančné zdroje, uviedla, že nemôže prijať návrh ombudsmana, „ktorý nemá právny ani faktický základ“.
70. Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k odpovedi agentúry ENISA vyjadrila nespokojnosť z týchto dôvodov: (1) Agentúra ENISA uviedla, že dodržiavanie zásad dobrej správy vecí verejných by bolo v rozpore so zákonom; (2) Agentúra ENISA zastávala názor, že návrh priateľského riešenia sa týka len toho, že sťažovateľovi riadne neoznámila svoje rozhodnutia; (3) Agentúra ENISA tvrdila, že sťažovateľka si zachovala rovnaké povinnosti a funkcie na pracovných miestach, ktoré jej boli pridelené, ale nepredložila žiadne dôkazy na podporu tohto tvrdenia; (4) Agentúra ENISA sa snažila skresliť návrh ombudsmanky na priateľské riešenie tým, že uviedla, že je ochotná poskytnúť dodatočné vysvetlenia pre preradenie, ku ktorému došlo pred tromi rokmi, zohľadniť obavy a návrhy sťažovateľky na budúce prípady a prideliť ju do pracovnej skupiny, ktorá bude skúmať návrhy na zlepšenie; (5) Agentúra ENISA stále trvala na tom, že náhrada ex gratia predpokladá nezákonnosť jej konania; a 6. agentúra ENISA nie je ochotná riadiť sa návrhom ombudsmanky, ktorý by pomohol uzavrieť prípad a zlepšiť pracovné podmienky sťažovateľa.
b) Posúdenie ombudsmanky po jej návrhu priateľského riešenia
71. Treba poznamenať, že agentúra ENISA urobila niekoľko konštruktívnych vyhlásení k návrhu ombudsmanky na priateľské riešenie. Ombudsmanka však považuje odpoveď agentúry ENISA celkovo za najsklamanejšiu.
72. Po prvé, zdá sa, že agentúra ENISA sa s obsahom návrhu vážne nezaoberala. V skutočnosti, ako sťažovateľka správne zdôraznila vo svojich pripomienkach, zdá sa, že agentúra ENISA chápe predbežné zistenie ombudsmana o nesprávnom úradnom postupe, pokiaľ ide o to, že riadne neoznámil svoje rozhodnutia o preradení len sťažovateľovi, keď sa zistenie ombudsmana v skutočnosti týka všetkých piatich obvinení sťažovateľa.
73. Po druhé, ako poznamenal sťažovateľ, zdá sa, že agentúra ENISA naznačuje, že dodržiavanie zásad dobrej správy vecí verejných by bolo v rozpore so zákonom. Ide o najznepokojujúcejšie nedorozumenie zo strany agentúry EÚ, pokiaľ ide o povahu a rozsah jej povinností. V prospech agentúry ENISA ombudsmanka považuje za užitočné zdôrazniť, že dodržiavanie právnych predpisov je nevyhnutné, ale predstavuje len základný štandard správania, podľa ktorého sa od inštitúcií EÚ očakáva, že budú plniť úlohy, ktoré im boli zverené zmluvami a právnymi predpismi. Okrem dodržiavania právnych pravidiel a zásad musia inštitúcie EÚ dodržiavať zásady dobrej správy vecí verejných, ktoré od nich vyžadujú, aby konali rozumne, primerane, spravodlivo a so zameraním na služby.
74. Po tretie, napriek vysvetleniam ombudsmana sa zdá, že agentúra ENISA si zamieňa zásady zodpovednosti inštitúcií EÚ, ktoré sú jasne stanovené v judikatúre Súdneho dvora [28], so zásadami týkajúcimi sa náhrady ex gratia v zavedenej praxi ombudsmana [29]. V tejto praxi je pevne stanovené, že ak chce inštitúcia Únie napraviť nesprávny úradný postup, ktorého sa dopustila, mohla by za vhodných okolností vyplatiť ex gratia občanovi, ktorý utrpel ujmu v dôsledku dotknutého nesprávneho úradného postupu. Náhrada škody ex gratia, ako správne poznamenal sťažovateľ, nevyžaduje nezákonné správanie inštitúcie a nevytvára precedens, pokiaľ ide o dotknutý prípad nesprávneho úradného postupu.
75. Po štvrté, ombudsmanka zdôrazňuje, že protinávrh agentúry ENISA poskytnúť sťažovateľovi dodatočné vysvetlenia k jeho prvému rozhodnutiu o preradení, ktorý môže byť užitočný, nepostačuje na nápravu sťažností sťažovateľa, pretože má obmedzený rozsah a dosah a čo je dôležitejšie, zdá sa, že vychádza z predpokladu, že agentúra ENISA neurobila nič zlé. To isté platí pre protinávrh agentúry ENISA, aby sa sťažovateľ zúčastnil na práci pracovnej skupiny s cieľom preskúmať potrebu zlepšenia postupov agentúry ENISA. Hoci by agentúra ENISA mohla mať v budúcnosti prospech z poradenstva takejto pracovnej skupiny, nenapravilo by to sťažnosti sťažovateľa, ktoré sa týkajú minulosti. Preto by to v tomto prípade nemohlo byť alternatívou k vykonávaniu priateľského riešenia navrhnutého ombudsmanom. Na základe nepresvedčivej odpovede agentúry ENISA a vzhľadom na uvedené poznámky z toho vyplýva, že agentúra ENISA sa vo veľkej miere nezaoberala návrhom ombudsmanky na priateľské riešenie. Je preto jasné, že ombudsmanova snaha o priateľské riešenie nebola v tomto prípade úspešná.
76. Za týchto okolností a na základe už uvedeného odôvodnenia ombudsmanka potvrdzuje svoje zistenie, že konanie agentúry ENISA predstavuje nesprávny úradný postup v tomto zmysle;
- a) nekonzultoval so sťažovateľom pred prijatím rozhodnutí o preradení,
- b) neodôvodnila svoje konanie,
- c) neoznámil sťažovateľovi písomne rozhodnutia o preradení,
- d) neodpovedal na príslušné žiadosti sťažovateľa a
- e) porušil svoju povinnosť starostlivosti
S cieľom odstrániť tieto prípady nesprávneho úradného postupu a v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu ombudsmana vypracuje ombudsman nižšie uvedené návrhy odporúčaní.
77. So zreteľom na obsah odpovede agentúry ENISA na jej návrh sa ombudsmanka obáva, že neformálny štýl riadenia, ktorý bol identifikovaný v tomto prípade, by mohol mať všeobecné dôsledky. Ombudsmanka preto považuje za vhodné odporučiť agentúre ENISA, aby sa formálne zaviazala, že sa v budúcnosti už nebude dopúšťať takýchto prípadov nesprávneho úradného postupu.
E. Návrh odporúčaní
Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanka predkladá agentúre ENISA tieto návrhy odporúčaní:
1) Agentúra ENISA by mala uznať, že a) nekonzultovala so sťažovateľom pred prijatím rozhodnutí o preradení, b) neodôvodnila svoje kroky, c) neoznámila svoje rozhodnutia o preradení sťažovateľovi písomne, d) neodpovedala na príslušné žiadosti sťažovateľa a e) náležite zohľadňovala blaho sťažovateľa;
2) Agentúra ENISA by mala sťažovateľovi poskytnúť ospravedlnenie;
3) Agentúra ENISA by mala sťažovateľovi vyplatiť ex gratia 1 000 EUR;
4) Agentúra ENISA by mala dať ombudsmanovi formálny záväzok, že sa v budúcnosti už nebude dopúšťať takýchto prípadov nesprávneho úradného postupu.
Agentúra ENISA a sťažovateľ budú o týchto návrhoch odporúčaní informovaní. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana agentúra ENISA zašle podrobné stanovisko do 30. apríla 2014. Podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia návrhu odporúčaní a opisu spôsobu ich vykonávania.
Emily O'Reilly
V Štrasburgu 5. februára 2014
[1] Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (94/262/ESUO, ES, Euratom), Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15.
[2] Spojené veci 316/82 a 40/83 Kohler/Dvor audítorov, Zb. 1984, s. 641, bod 9.
[3] Článok 3 ods. 1 štatútu európskeho ombudsmana, k dispozícii na adrese http://www.ombudsman.europa.eu/resources/statute.faces
[4] Článok 3 ods. 2 štatútu európskeho ombudsmana.
[5] V sťažnosti 676/2008/RT ombudsman predložil Európskemu parlamentu osobitnú správu o nedostatočnej spolupráci zo strany Európskej komisie a konkrétne o nadmerných oneskoreniach, ku ktorým došlo pri odpovediach ombudsmanovi. Osobitná správa je k dispozícii na internetovej stránke ombudsmana http://www.ombudsman.europa.eu/cases/specialreport.faces/en/4639/html.bookmark
[6] „Ombudsmanovi sa nemôže podať žiadna sťažnosť, ktorá sa týka pracovných vzťahov medzi inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a ich úradníkmi a ostatnými zamestnancami, pokiaľ dotknutá osoba nevyčerpala všetky možnosti na predloženie interných administratívnych žiadostí a sťažností, najmä postupy uvedené v článku 90 ods. 1 a 2 služobného poriadku, a neuplynuli lehoty na odpovede orgánu, o ktorý sa žiada.“
[7] Uznesenie Súdu prvého stupňa vo veci T-128/96, Lebedef/Komisia, Zb. 1996, s. II-1679, body 19 – 21.
[8] Treba spomenúť skutočnosť, že ED agentúry ENISA vo svojom rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2 proti prvému rozhodnutiu o preradení z 1. júna 2010 zaujal stanovisko aj k druhému rozhodnutiu o preradení z 15. októbra 2010, ktoré bolo medzičasom prijaté.
[9] Vec T-237/00 Reynolds/Parlament, Zb. 2002, s. II-163.
[10] Vec T-404/06 P Landgren/ETF, Zb. 2009, s. II-2841; Vec F-74/07, Meierhofer/Komisia, Zb. 2008, s. I-A-1-319; SC-II-A-1-1745.
[11] Vec 280/87, Hecq/Komisia, Zb. 1988, s. 6433, body 9 – 10.
[12] Tamže, bod 11.
[13] Agentúra ENISA sa k sťažnosti vyjadrila len v rozsahu, v akom sa týkala rozhodnutia z 1. júna 2010.
[14] Vec F-4/09, de Britto Patricio-Dias/Komisia, rozsudok z 15. apríla 2010, neuvedený v Zbierke rozsudkov a rozhodnutí (ďalej len "Zbierka rozsudkov a rozhodnutí"), bod 61; Vec T-339/03, Clotuche/Komisia, Zb. VS s. I-A-2-29, II-A-2-179, body 153 a 195.
[15] Vec T-218/02, Napoli Buzzanca/Komisia, Zb. VS s. I-A-267, II-1221, bod 65.
[16] Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 26. mája 2011, Lebedef/Komisia (F-40/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 38).
[17] Vec 86/77, Ditterich/Komisia, Zb. 1978, s. 1855, bod 38.
[18] Spojené veci 316/82 a 40/83 Kohler/Dvor audítorov, Zb. 1984, s. 641, bod 9.
[19] Vec F-51/07, Phillippe Bui Van/Komisia, Zb. 2008, s. I-A-1-289, II-A-1-1533, body 72 – 73 a tam citovaná judikatúra.
[20] Pozri napríklad spojené veci T-78/96 a T-170/96 W/Komisia, Zb. 1998, SC-I-A-239; SC-II-745, bod 46: „Akt spôsobuje úradníkovi ujmu len vtedy, ak môže mať priamy vplyv na jeho právne postavenie, a teda ide nad rámec opatrení, ktoré sa týkajú len vnútornej organizácie služieb a ktoré nezasahujú do postavenia dotknutého úradníka podľa služobného poriadku.“
[21] Článok 18 ods. 2 ECGAB.
[22] Rozhodnutie európskeho ombudsmana, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie sťažnosti 1874/2008/BB proti Európskemu stredisku pre rozvoj odborného vzdelávania, bod 43.
[23] Pozri napríklad vec C-294/95 P, Ojha/Komisia, Zb. 1996, s.
[24] Vec T-416/04 Kontouli/Rada, Zb. 2006, s.
[25] Uznesenie Súdneho dvora vo veci C-12/05 P, Herbert Meister/ÚHVT, Zb. 2005, s.
[26] Rozhodnutie európskeho ombudsmana, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie sťažnosti 1051/2010/BEH proti Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), body 55 - 56, rozhodnutie európskeho ombudsmana, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie sťažnosti 3800/2006/JF proti Európskej komisii, bod 74.
[27] Rozhodnutie Európskeho ombudsmana, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie sťažnosti 2904/2005/(TN)FOR proti Európskej komisii, bod 64.
[28] Vec C-352/98 P, Bergaderm/Komisia, Zb. 2000, s. I-5291.
[29] Rozhodnutie európskeho ombudsmana o ukončení vyšetrovania sťažnosti 2904/2005/(TN)FOR proti Európskej komisii, rozhodnutie európskeho ombudsmana o sťažnosti 2111/2002/(BB)MF proti Európskej komisii, rozhodnutie európskeho ombudsmana o sťažnosti 1878/2002/GG proti Európskej komisii, rozhodnutie európskeho ombudsmana o ukončení vyšetrovania sťažnosti 3031/2007/(BEH)VL proti Európskej komisii.
- Exportovať
- Prihlásiť sa na odber týkajúci sa prípadu
- Nechajte si zasielať e-mailové upozornenia na aktualizácie prípadu
- Nechajte si zasielať upozornenia na aktualizácie prípadu prostredníctvom RSS.