(Vyrobené v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana (1))

Sťažnosť

Sťažovateľ pracuje ako vyslaný národný expert (ďalej len „VNE“) pre Európsku komisiu. V roku 2004 bola predvolaná ako svedok pred nemecký súd. Jej žiadosť o jednodňovú mimoriadnu dovolenku na tento účel bola zamietnutá 14. októbra 2004 z dôvodu, že platné pravidlá túto možnosť pre VNE nepredpokladali. Dňa 15. novembra 2004 podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu internú sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“). Sťažovateľ v tejto sťažnosti tvrdil, že osoby predvolané ako svedkovia boli povinné vyhovieť tomuto príkazu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že povinnosť dostaviť sa ako svedok na súd nezávisí od postavenia príslušnej osoby v Komisii. Dodala, že svedecká výpoveď nie je potešením, a preto nie je vhodné uložiť VNE povinnosť využiť na tento účel deň, ktorý im bol odobratý z nároku na dovolenku za kalendárny rok.

Podľa sťažovateľa Komisia túto sťažnosť zamietla ako neprípustnú z dôvodu, že VNE nemajú právo použiť postup stanovený v článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

Článok 6 prílohy V služobného poriadku stanovuje, že úradníkom sa môže na základe žiadosti poskytnúť mimoriadna dovolenka nad rámec riadnej dovolenky.

Podľa bodu II.b.3 („Zhrnutia“) prílohy k rozhodnutiu Komisie K(2004) 1587 z 28. apríla 2004, ktorým sa zavádzajú vykonávacie ustanovenia o dovolenke, sa úradníkom a ostatným zamestnancom môže poskytnúť mimoriadna dovolenka v trvaní jedného pracovného dňa, ak sú predvolaní, aby svedčili v prípade, ktorý sa ich priamo a osobne netýka. V takýchto prípadoch však nie je stanovená žiadna mimoriadna dovolenka pre VNE.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdila, že odmietnutie poskytnúť VNE mimoriadnu dovolenku, keď sú predvolaní, aby svedčili pred súdom, predstavuje diskrimináciu. Tvrdila, že jeden deň by sa mal pripísať na jej dovolenkový účet za rok 2004 a že existujúce pravidlá by sa mali zmeniť tak, aby sa pre VNE stanovila mimoriadna dovolenka rovnakým spôsobom ako pre úradníkov v prípadoch, keď sú predvolaní, aby svedčili pred súdom.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

Zatiaľ čo na úradníkov sa vzťahoval služobný poriadok, na VNE sa vzťahovalo výlučne rozhodnutie Komisie z 27. februára 2004, ktorým sa upravuje ich pozícia (2) (ďalej len "rozhodnutie Komisie z 27. februára 2004"). Tieto dve kategórie zamestnancov teda podliehali odlišným pravidlám.

Okrem toho Komisia nebola zamestnávateľom VNE. V súlade s článkom 1 ods. 2 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 VNE zostal v službe u svojho zamestnávateľa počas celého obdobia vyslania a naďalej ho platili jeho zamestnávatelia.

Medzi Komisiou a VNE teda neexistovala žiadna zákonná väzba ani iný pracovnoprávny vzťah, hoci VNE v podstate z praktických dôvodov záviseli od Komisie, pokiaľ ide o niektoré ich práva, najmä v oblasti dovolenky. Komisia však VNE poskytla určitý počet dní bežnej a mimoriadnej dovolenky. Okrem toho a na základe riadne odôvodnenej žiadosti zamestnávateľa VNE môže Komisia v súlade s článkom 14 ods. 4 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 v jednotlivých prípadoch poskytnúť mimoriadnu dovolenku v trvaní najviac dvoch dní v rámci 12-mesačného obdobia. Sťažovateľ využil túto možnosť 14. apríla a 10. decembra 2004.

Komisia však 22. marca 2005 doplnila do článku 14 ods. 4 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 tento pododsek 3:

„Na základe riadne odôvodnenej žiadosti VNE môže vedúci oddelenia VNE po dohode s vedúcim oddelenia zodpovedného za ľudské zdroje príslušného generálneho riaditeľstva poskytnúť dodatočnú mimoriadnu dovolenku, ak je táto platená mimoriadna dovolenka v záujme Komisie. GR pre personál a administratívu je informované.“

Komisia v tomto prípade plne rešpektovala svoje rozhodnutie z 27. februára 2004. Keďže nie je zamestnávateľom VNE, nebola povinná zmeniť toto rozhodnutie tak, aby poskytovalo ad hoc dovolenku s cieľom umožniť VNE dostaviť sa ako svedkovia pred súd.

Komisia už VNE poskytla množstvo možností dovolenky, ktoré by sa mohli využiť na pokrytie potrieb, ktoré by mohli vzniknúť počas vyslania.

Avšak vzhľadom na to, že uvedená zmena a doplnenie rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004, ktorým sa ustanovuje možnosť poskytnúť dodatočnú dovolenku, bola nedávno prijatá, Komisia bola pripravená poskytnúť sťažovateľovi dodatočnú dovolenku na rok 2005. Táto ponuka bola predložená výlučne s cieľom vyriešiť túto záležitosť a bola motivovaná skutočnosťou, že sťažovateľka požiadala o dovolenku, aby splnila povinnosť, ktorá jej bola uložená ako občianke. Nemalo sa považovať za precedens, pokiaľ ide o zaobchádzanie s nárokmi na dovolenku VNE, ani pokiaľ ide o mieru voľnej úvahy, ktorou jeho útvary disponovali v tejto oblasti.

Pripomienky sťažovateľov

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach uznala ponuku Komisie poskytnúť jej dodatočnú dovolenku. Vyjadrila však názor, že Komisia neposkytla odôvodnenie, pokiaľ ide o nerovnaké zaobchádzanie s úradníkmi a VNE v dotknutej oblasti.

Sťažovateľ uviedol, že možnosť poskytnúť dva dni mimoriadnej dovolenky VNE na základe riadne odôvodnenej žiadosti jeho zamestnávateľa nie je v tejto súvislosti relevantná, ale je odôvodnená postavením VNE, ktorí zostali v službách svojich zamestnávateľov a naďalej ich platili. Ďalej sa domnievala, že nový pododsek článku 14 ods. 4 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 pravdepodobne nepomôže vyriešiť budúce prípady podobnej povahy vzhľadom na to, že vyžaduje, aby bolo udelenie dovolenky v záujme Komisie, a že tento prípad vyvoláva pochybnosti o tom, či Komisia skutočne mala záujem na tom, aby si VNE plnili svoje povinnosti ako občania.

Sťažovateľ takisto zdôraznil, že o poskytnutí dovolenky VNE rozhodla Komisia a len Komisia. Podľa nej neexistuje žiadny dôvod, ktorý by mohol odôvodniť skutočnosť, že Komisia zaobchádzala s VNE inak ako s vlastnými úradníkmi, pokiaľ ide o plnenie povinností uložených VNE ako občanom.

Úsilie OMBUDSMANA dosiahnuť priateľské riešenie

Po dôkladnom zvážení stanoviska a pripomienok ombudsmanka nebola presvedčená, že Komisia primerane reagovala na tvrdenie sťažovateľky a jej druhé tvrdenie.

Návrh na priateľské riešenie

V článku 3 ods. 5 štatútu ombudsmana (4) sa ombudsmanovi nariaďuje, aby v čo najväčšej miere hľadal riešenie spolu s príslušnou inštitúciou s cieľom odstrániť prípad nesprávneho úradného postupu a uspokojiť sťažovateľa.

Ombudsmanka preto predložila Komisii tento návrh na priateľské riešenie:

Komisia by mohla zvážiť zmenu alebo objasnenie existujúcich pravidiel s cieľom zabezpečiť, aby sa vyslaným národným expertom mohla poskytnúť mimoriadna dovolenka za rovnakých podmienok ako úradníkom v prípadoch, keď sa musia dostaviť na súd ako svedkovia.

Tento návrh vychádzal z týchto predbežných záverov:

Stanovisko, ktoré Komisia zaujala v prejednávanej veci, nebolo úplne jasné. Zdalo sa však, že Komisia sleduje dve hlavné línie argumentácie. Po prvé sa zdalo, že Komisia naznačuje, že sa domnievala, že prípadné rozdielne zaobchádzanie bolo vysvetlené objektívnymi rozdielmi medzi úradníkmi a VNE, a teda nepredstavovalo diskrimináciu. Po druhé sa zdá, že Komisia naznačuje, že v podstate neexistuje rozdielne zaobchádzanie medzi úradníkmi a VNE, keďže neexistencia osobitného ustanovenia umožňujúceho mimoriadnu dovolenku v prípadoch, keď VNE musia byť vypočutí ako svedkovia pred súdom, bola kompenzovaná možnosťou získať mimoriadnu dovolenku v rámci iných položiek.

Pokiaľ však ide o prvú argumentáciu, Komisia neposkytla uspokojivé vysvetlenie, prečo by existujúce rozdiely medzi úradníkmi a VNE mohli viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu s týmito dvoma kategóriami zamestnancov, pokiaľ ide o rozhodovanie o žiadostiach o mimoriadne povolenie vypovedať ako svedok pred súdom. Pokiaľ ide o druhú argumentáciu Komisie, možnosť poskytnutá článkom 14 ods. 4 prvým pododsekom rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 sa nezdala dostatočná na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že s úradníkmi a VNE sa v podstate zaobchádzalo rovnako. Druhý pododsek článku 14 ods. 4 by mohol byť v tomto kontexte relevantný len vtedy, ak by Komisia bola pripravená akceptovať, že udelenie mimoriadnej dovolenky VNE v prípadoch, keď sa musia dostaviť na súd ako svedkovia, je v záujme Komisie. Nebolo však ani zďaleka jasné, že to tak skutočne bolo. Aj keby sa pripomienky Komisie mali chápať v tom zmysle, že Komisia akceptovala, že druhý pododsek článku 14 ods. 4 by sa mohol použiť v prípadoch, ako je prípad sťažovateľa, potreba zabezpečiť právnu zrozumiteľnosť by si vyžadovala, aby Komisia vyjadrila tento názor dostatočne presne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k predbežnému záveru, že skutočnosť, že Komisia nezaobchádza s úradníkmi a VNE rovnako, pokiaľ ide o žiadosti o mimoriadne povolenie dostaviť sa ako svedkovia pred súd, alebo, alternatívne, skutočnosť, že Komisia neobjasnila, že vykladá existujúce pravidlá tak, aby sa zabránilo nerovnakému zaobchádzaniu s úradníkmi a VNE v tejto oblasti, by mohla predstavovať nesprávny úradný postup.

Stanovisko Komisie

Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

Hoci sa z právneho hľadiska postavenie štátneho zamestnanca líšilo od postavenia VNE a hoci Komisia nebola zamestnávateľom VNE, vždy sa domnievala, že pravidlá uplatniteľné na VNE nemožno považovať za diskriminačné. Pokiaľ ide o dovolenku a s cieľom vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii medzi VNE a medzi VNE a štátnymi zamestnancami (ktorí čerpali viac dní mimoriadnej dovolenky), Komisia sa rozhodla poskytnúť VNE dovolenku v trvaní 2,5 pracovného dňa za každý celý mesiac služby, t. j. spolu 30 dní ročne. Na porovnanie, úradník mal nárok na dovolenku v trvaní 2 dní mesačne, t. j. 24 dní ročne.

Pri príležitosti poslednej revízie rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 Komisia okrem toho, opäť so zámerom dosiahnuť spravodlivú situáciu,

- zosúladiť počet dní, počas ktorých bola VNE poskytnutá dovolenka z dôvodu narodenia dieťaťa, s počtom dní dovolenky priznaných štátnym zamestnancom (ktorý sa pri zmene služobného poriadku v roku 2004 zvýšil z 2 na 10),

poskytnúť VNE novú dovolenku v trvaní 2 dní v prípade presťahovania sa po nástupe do zamestnania, a

- doplnila možnosť novej dodatočnej mimoriadnej dovolenky pre VNE, ak je táto platená mimoriadna dovolenka v záujme Komisie.

Okrem bežnej 30-dňovej dovolenky tak VNE disponoval deviatimi druhmi mimoriadnej dovolenky a dvoma možnosťami dodatočnej dovolenky uvedenými v článku 14 ods. 4 pododsekoch 1 a 2 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti chcela Komisia trvať na tom, aby nedošlo k nerovnakému zaobchádzaniu medzi štátnymi zamestnancami a VNE, pokiaľ ide o mimoriadnu dovolenku v prípade predvolania na súd ako svedka, a to v rozsahu, v akom bola neexistencia takejto mimoriadnej dovolenky pre VNE kompenzovaná vyšším počtom dní riadnej dovolenky.

Skutočnosť, že VNE boli postúpení svojim členským štátom s cieľom uplatniť vnútroštátne právo v tejto oblasti a zároveň im bola poskytnutá možnosť neprítomnosti v práci, keď sú predvolaní, aby svedčili ako svedkovia pred súdom, najmä v prípadoch, ako je tento, keď svedecká výpoveď nesúvisela s činnosťami VNE počas ich vyslania do Komisie, nemožno považovať za diskriminačnú.

Komisia na záver uviedla, že sa domnieva, že konala v plnom súlade so svojimi pravidlami, ktoré sa vzťahujú na VNE. Dodala, že sťažovateľovi už poskytla dodatočný deň riadnej dovolenky na rok 2005 a že sa tak stalo výlučne s cieľom nájsť riešenie tohto prípadu.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach trvala na svojej sťažnosti. Spomenula tiež, že dodatočný deň dovolenky ešte nebol pripísaný na jej účet.

Hodnotenie ombudsmana

Na základe stanoviska Komisie a pripomienok sťažovateľa k nemu ombudsmanka dospela k záveru, že nie je možné dosiahnuť žiadne priateľské riešenie.

ROZHODNUTIE

1 Údajná diskriminácia, pokiaľ ide o mimoriadnu dovolenku pre vyslaných národných expertov

1.1 Sťažovateľ pracuje ako vyslaný národný expert (ďalej len "VNE") pre Európsku komisiu. V roku 2004 bola predvolaná ako svedok pred nemecký súd. Jej žiadosť o jednodňovú mimoriadnu dovolenku na tento účel Komisia zamietla 14. októbra 2004 z dôvodu, že platné pravidlá túto možnosť nepredpokladali.

1.2 Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdila, že odmietnutie poskytnúť VNE mimoriadnu dovolenku, keď sú predvolaní, aby svedčili pred súdom, predstavuje diskrimináciu vzhľadom na to, že úradníkom bolo za podobných okolností možné poskytnúť mimoriadnu dovolenku. Tvrdila, že jeden deň by sa mal pripísať na jej dovolenkový účet za rok 2004 a že existujúce pravidlá by sa mali zmeniť tak, aby sa pre VNE stanovila mimoriadna dovolenka rovnakým spôsobom ako pre úradníkov v prípadoch, keď sú predvolaní, aby svedčili pred súdom.

1.3 Komisia vo svojom stanovisku zdôraznila, že zatiaľ čo na úradníkov sa vzťahuje Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len "služobný poriadok"), na VNE sa vzťahuje výlučne rozhodnutie Komisie z 27. februára 2004, ktorým sa upravuje ich pozícia (5) (ďalej len "rozhodnutie Komisie z 27. februára 2004"). Komisia ďalej poukázala na to, že to nebol zamestnávateľ VNE, ktorý zostal v službe svojich zamestnávateľov počas celého obdobia ich vyslania a naďalej ho platili ich zamestnávatelia. Podľa Komisie teda medzi Komisiou a VNE neexistovala žiadna zákonná väzba ani iný pracovnoprávny vzťah, hoci v podstate z praktických dôvodov títo VNE záviseli od Komisie, pokiaľ ide o niektoré ich práva, najmä v oblasti dovolenky. Komisia dodala, že napriek tomu poskytla VNE určitý počet dní bežnej a mimoriadnej dovolenky. Okrem toho a na základe riadne odôvodnenej žiadosti zamestnávateľa VNE môže Komisia v súlade s článkom 14 ods. 4 prvým pododsekom rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 v jednotlivých prípadoch poskytnúť mimoriadnu dovolenku v trvaní najviac dvoch dní v rámci 12-mesačného obdobia.

Komisia ďalej poukázala na to, že do článku 14 ods. 4 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 bol nedávno doplnený tento pododsek 6:

„Na základe riadne odôvodnenej žiadosti VNE môže vedúci oddelenia VNE po dohode s vedúcim oddelenia zodpovedného za ľudské zdroje príslušného generálneho riaditeľstva poskytnúť dodatočnú mimoriadnu dovolenku, ak je táto platená mimoriadna dovolenka v záujme Komisie. GR pre personál a administratívu je informované.“

Komisia uviedla, že v tomto prípade v plnej miere dodržala svoje rozhodnutie z 27. februára 2004 a že VNE už poskytla množstvo možností dovolenky, ktoré by sa mohli využiť na pokrytie potrieb, ktoré by mohli vzniknúť počas vyslania.

Dodal však, že vzhľadom na to, že novoprijatá zmena rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 stanovila možnosť poskytnúť dodatočné dni dovolenky, bol pripravený poskytnúť sťažovateľovi dodatočný deň dovolenky na rok 2005. Komisia zdôraznila, že táto ponuka bola predložená výlučne s cieľom vyriešiť túto záležitosť a bola motivovaná skutočnosťou, že sťažovateľka požiadala o dovolenku, aby splnila povinnosť, ktorá jej bola uložená ako občanovi. Dodala, že ju nemožno považovať za precedens, pokiaľ ide o zaobchádzanie s nárokmi na dovolenku VNE, ani pokiaľ ide o mieru voľnej úvahy, ktorou jej útvary disponujú v tejto oblasti.

1.4 Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k tomuto stanovisku trvala na svojej sťažnosti.

1.5 Po preskúmaní stanoviska Komisie a pripomienok sťažovateľa ombudsmanka poznamenala, že Komisia ponúkla sťažovateľovi dodatočnú dovolenku. Komisia však dodala, že táto ponuka bola predložená s cieľom vyriešiť túto záležitosť. Vzhľadom na to, že sťažovateľka vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie jasne uviedla, že Komisia uspokojivo neodpovedala na všeobecnejší aspekt jej sťažnosti, ombudsmanka dospela k záveru, že v tomto prípade sa doteraz nedosiahlo žiadne urovnanie. Bolo preto potrebné zaoberať sa podstatou prípadu sťažovateľa, t. j. údajnou diskrimináciou medzi úradníkmi a VNE, pokiaľ ide o poskytnutie mimoriadnej dovolenky.

1.6 Dňa 6. septembra 2005 ombudsman predložil Komisii návrh na priateľské riešenie, v ktorom ju vyzval, aby zvážila zmenu alebo objasnenie existujúcich pravidiel s cieľom zabezpečiť, aby sa VNE mohla poskytnúť mimoriadna dovolenka za rovnakých podmienok ako úradníkom v prípadoch, keď sa musia dostaviť ako svedkovia pred súd.

1.7 Vo svojej odpovedi na tento návrh Komisia poukázala na to, že VNE bola poskytnutá dovolenka v trvaní 2,5 pracovného dňa za každý celý mesiac služby, teda spolu 30 dní za rok, zatiaľ čo štátny zamestnanec mal nárok len na dovolenku v trvaní 2 dní za mesiac, teda 24 dní za rok. Komisia ďalej uviedla, že pri príležitosti poslednej revízie svojho rozhodnutia z 27. februára 2004 1. zosúladila počet dní, na ktoré bola VNE poskytnutá dovolenka z dôvodu narodenia dieťaťa, s počtom dní, na ktoré bola štátnym zamestnancom poskytnutá dovolenka, 2. udelila VNE novú dovolenku v trvaní dvoch dní v prípade presunu domov pri nástupe do zamestnania a 3. pridala možnosť novej dodatočnej mimoriadnej dovolenky pre VNE, ak je táto platená mimoriadna dovolenka v záujme Komisie. Okrem bežnej 30-dňovej dovolenky tak VNE disponoval deviatimi druhmi mimoriadnej dovolenky a dvoma možnosťami dodatočnej dovolenky uvedenými v článku 14 ods. 4 pododsekoch 1 a 2 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004. Vzhľadom na tieto skutočnosti Komisia trvala na tom, že neexistuje rozdielne zaobchádzanie medzi štátnymi zamestnancami a VNE, pokiaľ ide o mimoriadnu dovolenku v prípade predvolania na súd ako svedka, a to do tej miery, že neprítomnosť takejto mimoriadnej dovolenky pre VNE bola kompenzovaná vyšším počtom dní riadnej dovolenky. Komisia dodala, že skutočnosť, že VNE boli postúpení svojim členským štátom s cieľom uplatniť vnútroštátne právo v tejto oblasti a zároveň im bola poskytnutá možnosť neprítomnosti v práci, keď sú predvolaní, aby vypovedali ako svedkovia pred súdom, najmä v prípadoch, o aké ide v prejednávanej veci, keď svedecká výpoveď nesúvisela s činnosťami VNE počas ich vyslania do Komisie, nemožno považovať za diskriminačnú.

Komisia dospela k záveru, že sa domnievala, že konala v plnom súlade so svojimi pravidlami, ktoré sa vzťahujú na VNE. Dodala, že sťažovateľovi už poskytla dodatočný deň riadnej dovolenky na rok 2005 a že to bolo vykonané výlučne s cieľom dosiahnuť riešenie v prejednávanej veci.

1.8 Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k tomuto stanovisku trvala na svojej sťažnosti. . Uviedla tiež, že dodatočný deň dovolenky ešte nebol pripísaný na jej dovolenkový účet.

1.9 Ombudsman poznamenáva, že z prílohy k rozhodnutiu Komisie K(2004) 1587 z 28. apríla 2004, ktorým sa zavádzajú vykonávacie ustanovenia o dovolenke (výňatky z neho predložil sťažovateľ), vyplýva, že úradníkom a ostatným zamestnancom Komisie môže byť poskytnutá mimoriadna dovolenka v trvaní jedného pracovného dňa, ak sú predvolaní, aby svedčili v prípade, ktorý sa ich priamo a osobne netýka. V príslušnom texte sa však uvádza, že pre VNE v takýchto prípadoch neexistuje žiadne ustanovenie o mimoriadnej dovolenke. Na základe tohto ustanovenia sa teda zdá, že existuje rozdielne zaobchádzanie medzi úradníkmi (a ostatnými zamestnancami) na jednej strane a VNE na strane druhej.

1.10 Komisia vo svojom stanovisku k sťažnosti zdôraznila rozdiely medzi úradníkmi a VNE. Zdá sa, že tieto tvrdenia naznačujú, že Komisia sa domnievala, že akékoľvek rozdielne zaobchádzanie, ktoré by mohlo existovať, bolo vysvetlené objektívnymi rozdielmi medzi úradníkmi a VNE, a preto nepredstavovalo diskrimináciu. Ombudsman uznáva, že existujú významné rozdiely medzi úradníkmi na jednej strane a VNE na strane druhej. Treba však poznamenať, že v prejednávanej veci nie je potrebné porovnať postavenie týchto kategórií zamestnancov Komisie vo všeobecnosti, ale ich postavenie, pokiaľ ide o konkrétnu situáciu, v ktorej sa zamestnanci Komisie nachádzajú, keď ich súd vyzve, aby sa dostavili ako svedkovia vo veci, ktorá sa ich priamo alebo osobne netýka. Komisia nespochybňuje, že osoba, ktorá má za takýchto okolností vypovedať, si plní povinnosť, ktorú má ako občan. Ombudsman však nechápe, ako by skutočnosť, že osoba je úradníkom alebo VNE, mohla byť v tejto súvislosti relevantná. Povinnosť vyhovieť žiadosti súdu o dostavenie sa ako svedok vyplýva z povinnosti, ktorú má dotknutá osoba ako občan, a nie z jej postavenia úradníka alebo VNE. Podľa názoru ombudsmana sa nepreukázalo, ako by rozdiely medzi príslušným postavením úradníkov a VNE mohli oprávňovať Komisiu, aby zaobchádzala s týmito dvoma kategóriami zamestnancov odlišne, pokiaľ ide o rozhodovanie o žiadostiach o mimoriadne povolenie vypovedať ako svedok pred súdom.

Ombudsman poznamenáva, že sa nezdá, že by Komisia vo svojej odpovedi na jeho návrh priateľského riešenia trvala na tejto argumentácii. Komisia však v tejto odpovedi opätovne zdôrazňuje, že nie je zamestnávateľom VNE, ale že VNE naďalej zamestnávajú vnútroštátne orgány, ktoré ich vysielajú do Komisie. Je preto užitočné pripomenúť, že Komisia nespochybňuje, že rozhodnutia o dovolenke týkajúce sa VNE prijíma sama, a nie vysielajúce vnútroštátne orgány. Skutočnosť, že Komisia nie je zamestnávateľom VNE, je teda v tomto kontexte irelevantná.

1.11 Zdá sa, že Komisia sa vo svojom stanovisku k sťažnosti opiera o skutočnosť, že platné pravidlá stanovujú ďalšie možnosti poskytnutia mimoriadnej dovolenky VNE, ktoré by sa mohli použiť na pokrytie potrieb, ktoré by mohli vzniknúť počas vyslania. Komisia vo svojej odpovedi na návrh ombudsmana na priateľské riešenie poukázala aj na rozdiely medzi úradníkmi a štátnymi zamestnancami, pokiaľ ide o bežnú dovolenku. Zdá sa teda, že Komisia naznačuje, že v podstate nedošlo k nerovnakému zaobchádzaniu medzi úradníkmi a VNE, keďže neexistencia osobitného ustanovenia umožňujúceho mimoriadnu dovolenku v prípadoch, keď VNE musia byť vypočutí ako svedkovia pred súdom, je kompenzovaná skutočnosťou, že VNE získajú bežnejšiu dovolenku ako úradníci, a možnosťou získať mimoriadnu dovolenku v rámci iných okruhov.

1.12 S cieľom zaoberať sa týmto argumentom ombudsman považuje za vhodné rozlišovať medzi bežnou dovolenkou a mimoriadnou dovolenkou.

1.13 Pokiaľ ide o bežnú dovolenku, je pravda, že VNE dostáva dovolenku v trvaní 30 pracovných dní ročne, zatiaľ čo základný nárok úradníkov stanovuje dovolenku v trvaní len 24 pracovných dní. Treba však zohľadniť skutočnosť, že služobný poriadok a rozhodnutie Komisie K(2004) 1587 z 28. apríla 2004, ktorým sa zavádzajú vykonávacie ustanovenia o dovolenke, predpokladajú, že úradníci Komisie majú nárok na ďalšie dni dovolenky z dôvodu svojho veku (najviac 6 dní) a svojej kategórie (najviac 3 dni) a že čas na cestu (najviac 6 dní) sa pripočíta v závislosti od vzdialenosti medzi miestom výkonu práce a miestom pôvodu týchto úradníkov. Pokiaľ ide o VNE, v článku 14 ods. 5 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004 sa ustanovuje, že nárok na dovolenku za kalendárny rok v trvaní 30 pracovných dní „sa považuje za vyčerpávajúci. Predovšetkým sa nepovoľuje žiadny ďalší nárok, pokiaľ ide o cestu, vek alebo kategóriu.“ To znamená, že zatiaľ čo bežná dovolenka VNE v každom prípade predstavuje 30 pracovných dní ročne, úradníci dostanú minimálne 24 dní, ku ktorým sa pripočíta určitý počet ďalších dní, ako už bolo uvedené. Porovnanie medzi nárokom na dovolenku VNE (30 dní) a základným nárokom na dovolenku úradníkov (24 dní) sa teda zdá byť nevhodné. V každom prípade Komisia nevysvetlila, ako by takýto rozdiel medzi VNE a úradníkmi, pokiaľ ide o nárok na riadnu dovolenku, mohol odôvodniť rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o mimoriadnu dovolenku. Ombudsman považuje za užitočné poznamenať, že samotná Komisia uvádza, že nedávno zosúladila počet dní (osobitnej) dovolenky poskytnutej VNE z dôvodu narodenia dieťaťa s počtom dní dovolenky poskytnutej štátnym zamestnancom. Zdá sa, že to naznačuje, že aj podľa názoru Komisie sú VNE a úradníci porovnateľní, aspoň pokiaľ ide o určité druhy mimoriadnej dovolenky.

1.14 Pokiaľ ide o mimoriadnu dovolenku, ombudsman poznamenáva, že Komisia sa v tejto súvislosti odvoláva na článok 14 ods. 4 rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004.

1.15 Prvý pododsek tohto ustanovenia predpokladá možnosť poskytnúť VNE až dva dni mimoriadnej dovolenky v období 12 mesiacov. Vzhľadom na to, že v tomto ustanovení sa nešpecifikujú dôvody, na základe ktorých možno takúto mimoriadnu dovolenku poskytnúť, nezdá sa byť vylúčené, aby sa toto ustanovenie mohlo uplatniť v prípadoch, keď sa VNE musí dostaviť na súd ako svedok. Treba však poznamenať, že uvedené ustanovenie sa uplatňuje len vtedy, ak zamestnávateľ VNE predloží riadne špecifikovanú žiadosť, zatiaľ čo úradníci môžu za podobných okolností priamo požiadať Komisiu o mimoriadnu dovolenku. Treba tiež poznamenať, že uvedené ustanovenie predpokladá maximálne dva dni mimoriadnej dovolenky za 12 mesiacov, zatiaľ čo pravidlá uplatniteľné na úradníkov by sa mohli vykladať v tom zmysle, že jeden deň mimoriadnej dovolenky sa môže poskytnúť vždy, keď úradník musí vypovedať pred súdom. Komisia vo svojej odpovedi na návrh ombudsmana na priateľské riešenie nespochybnila, že tento výklad je možný. Podľa názoru ombudsmana teda možnosť, ktorú poskytuje článok 14 ods. 4 prvý pododsek rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004, nepostačuje na odôvodnenie záveru, že s úradníkmi a VNE sa v podstate zaobchádza rovnako.

1.16 Článok 14 ods. 4 druhý pododsek rozhodnutia Komisie z 27. februára 2004, ktorý bol do tohto ustanovenia doplnený v roku 2005, neobsahuje žiadne takéto obmedzenie. Treba však poznamenať, že toto ustanovenie sa uplatňuje len vtedy, ak je mimoriadna dovolenka, o ktorú požiadal VNE, „v záujme Komisie“. Relevantné ustanovenie by teda mohlo byť v tomto kontexte relevantné len vtedy, ak by Komisia bola ochotná akceptovať, že udelenie mimoriadnej dovolenky VNE v prípadoch, keď sú predvolaní, aby vypovedali ako svedkovia pred súdom, je v záujme Komisie. Nie je však ani zďaleka jasné, či je to skutočne tak. Ombudsman vo svojom návrhu na priateľské riešenie poznamenal, že pripomienky, ktoré Komisia uviedla vo svojom stanovisku k sťažnosti, možno vykladať aj v opačnom zmysle. Komisia však vo svojej odpovedi na tento návrh neobjasnila, či sa domnieva, že udelenie mimoriadnej dovolenky vyslaným národným expertom, ktorí sa musia dostaviť ako svedkovia pred súd, je alebo môže byť „v záujme Komisie“. Aj keby sa podania Komisie mali chápať v tom zmysle, že Komisia akceptovala, že druhý pododsek článku 14 ods. 4 by sa mohol použiť v prípadoch, ako je prípad sťažovateľa, potreba zabezpečiť právnu zrozumiteľnosť by si vyžadovala, aby bol tento názor v príslušných pravidlách vyjadrený s dostatočnou presnosťou. Podľa názoru ombudsmana by sa to mohlo dosiahnuť napríklad zmenou a doplnením rozhodnutia Komisie o VNE z 27. februára 2004 alebo jej rozhodnutia z 28. apríla 2004, ktorým sa zavádzajú vykonávacie ustanovenia o dovolenke. Treba poznamenať, že v príslušnej časti posledného uvedeného rozhodnutia sa stále uvádza, že pre VNE „neexistuje žiadne ustanovenie o mimoriadnej dovolenke“ v prípadoch, keď sú vyzvaní, aby vypovedali pred súdom.

1.17 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k záveru, že skutočnosť, že Komisia nezaobchádza s úradníkmi a VNE rovnako, pokiaľ ide o žiadosti o mimoriadne povolenie dostaviť sa ako svedkovia pred súd, alebo, alternatívne, skutočnosť, že Komisia neobjasnila, že vykladá existujúce pravidlá tak, aby sa zabránilo nerovnakému zaobchádzaniu s úradníkmi a VNE v tejto oblasti, predstavuje nesprávny úradný postup.

1.18 Ombudsman považuje za užitočné doplniť, aby sa predišlo akémukoľvek možnému nedorozumeniu, že si je plne vedomý skutočnosti, že Komisia má diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o udelenie mimoriadnej dovolenky úradníkovi, ktorý sa musí dostaviť na súd ako svedok. Uvedený záver nesprávneho úradného postupu sa teda týka neexistencie zodpovedajúcej diskrečnej právomoci na udelenie mimoriadnej dovolenky VNE (alebo neobjasnenia Komisie, že takáto zodpovedajúca diskrečná právomoc existuje, pokiaľ ide o žiadosti o mimoriadnu dovolenku za takýchto okolností). Ombudsman tiež považuje za užitočné pripomenúť, že toto vyšetrovanie sa týka len prípadov, keď sú úradníci alebo VNE vyzvaní, aby poskytli dôkazy v prípadoch, v ktorých nie sú priamo alebo osobne dotknutí. Ako sa uvádza v rozhodnutí Komisie z 28. apríla 2004, takáto mimoriadna dovolenka sa teda môže poskytnúť len vtedy, ak žalobca nie je účastníkom konania, t. j. ak nie je predmetom vyšetrovania, pričom VNE je buď stranou, ktorá podala občianskoprávnu žalobu, alebo protistranou v takom prípade.

2 Záver

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman predkladá Komisii v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu ombudsmana tento návrh odporúčania:

Návrh odporúčania

Komisia by mala zmeniť alebo objasniť existujúce pravidlá s cieľom zabezpečiť, aby sa vyslaným národným expertom mohla poskytnúť mimoriadna dovolenka za rovnakých podmienok ako úradníkom v prípadoch, keď sa musia dostaviť na súd ako svedkovia, a uplatniť tieto pravidlá na prípad sťažovateľa.

Komisia a sťažovateľ budú o tomto návrhu odporúčania informovaní. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu ombudsmana Komisia zašle podrobné stanovisko do 30. apríla 2006. Podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia rozhodnutia ombudsmana a opisu opatrení prijatých na vykonanie návrhu odporúčania.

V Štrasburgu 2. februára 2006

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 46).

(2) Rozhodnutie Komisie K(2004) 577 z 27. februára 2004 o zmene a doplnení rozhodnutia K(2002) 1559 z 30. apríla 2002, zmeneného a doplneného rozhodnutím K(2003) 406 z 31. januára 2003, ktorým sa stanovujú pravidlá vysielania národných expertov do Komisie.

(3) Rozhodnutie Komisie K(2005) 872 z 22. marca 2005.

(4) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 46).

(5) Rozhodnutie Komisie K(2004) 577 z 27. februára 2004 o zmene a doplnení rozhodnutia K(2002) 1559 z 30. apríla 2002, zmeneného a doplneného rozhodnutím K(2003) 406 z 31. januára 2003, ktorým sa stanovujú pravidlá vysielania národných expertov do Komisie.

(6) Rozhodnutie Komisie K(2005) 872 z 22. marca 2005.