Vážený pán M.,
3. a 15. októbra 1997 ste zaslali sťažnosť európskemu ombudsmanovi v mene talianskeho združenia spotrebiteľov „Movimento Consumatori“. Sťažovateľ sa týkal údajného opomenutia Komisie riadne zvážiť problémy uvedené vo Vašich sťažnostiach adresovaných inštitúcii a odpovedať na jeden z listov zo 14. júna 1996 týkajúci sa tejto záležitosti.
Dňa 1. decembra 1997 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie. Komisia zaslala svoje stanovisko 9. marca 1998, ktoré som Vám zaslal s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 28. mája 1998 mi boli doručené Vaše pripomienky.
Dňa 3. augusta 1998 a 26. novembra 1998 ste mi zaslali doplňujúce informácie týkajúce sa Vášho prípadu. S cieľom objasniť niektoré body, ktoré inštitúcia uviedla v priebehu vyšetrovania, som 17. marca 1999 požiadal Komisiu o ďalšie informácie. Dňa 6. mája 1999 ma Komisia informovala, že jej útvary zhromažďujú požadované informácie, a požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď.
Inštitúcia zaslala tieto doplňujúce informácie 18. mája 1999. Dňa 27. mája 1999 som Vám odovzdal novú odpoveď Komisie a 1. júla 1999 som dostal Vaše pripomienky.
Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledok vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažnosť sa týka spôsobu, akým Komisia riešila problém, ktorý pre spotrebiteľov predstavuje údajne nebezpečný výrobok. Podľa sťažovateľa bol konkrétny typ svietnika predávaného v Taliansku príčinou viacerých požiarov. Dňa 14. júna 1996 pán M. podal v mene talianskeho združenia spotrebiteľov formálnu sťažnosť Európskej komisii, v ktorej uviedol, že vážne škody pre spotrebiteľov boli spôsobené nehodami spôsobenými týmto svietnikom. Sťažovateľ tvrdil, že talianske orgány nedodržiavali ustanovenia článkov 6 a 8 smernice 92/59/EHS o všeobecnej bezpečnosti výrobkov (1) (ďalej len "smernica") tým, že neprijali vhodné opatrenia na kontrolu používania tohto tovaru. Poukázala aj na skutočnosť, že tieto orgány neprijali žiadne opatrenia v súvislosti s predchádzajúcim oznámením, ktoré španielske orgány zaslali všetkým členským štátom a ktoré sa týkalo rizík podobného druhu výrobku.
Sťažovateľ požiadal Komisiu, aby začala vyšetrovanie v tejto veci, keďže napriek nebezpečenstvu výrobku talianske orgány nezačali žiadny postup pre naliehavé prípady, ako sa stanovuje v článku 8 smernice. Požiadal Komisiu, aby prijala niekoľko iniciatív s cieľom kontrolovať riziká pre spotrebiteľov vrátane zriadenia naliehavého výboru na preskúmanie situácie, aby požiadala talianske orgány o ďalšie opatrenia a aby priamo zakázala tento typ svietnikov na trhu.
Sťažovateľ dostal od Komisie 10. októbra 1996 potvrdenie o prijatí, v ktorom bolo uvedené, že sťažnosť bude postúpená talianskym orgánom zodpovedným za bezpečnosť spotrebiteľov.
Sťažovateľ znovu napísal Komisii 29. mája 1997, ale nedostal žiadnu ďalšiu odpoveď na svoj list.
Vzhľadom na túto situáciu sťažovateľ 3. októbra 1997 napísal ombudsmanovi, pričom tvrdil, že Komisia neodpovedala
1) na jeho druhý list z 29. mája 1997 a
2) neprijala primerané opatrenia na zabezpečenie toho, aby výrobok uvedený v jeho sťažnosti nepredstavoval pre spotrebiteľov žiadne riziko.

Požiadavku

Stanovisko Komisie Pripomienky
Európskej komisie k sťažnosti sú zhrnuté takto:
Útvary Komisie dostali prvú sťažnosť od pána M. v júni 1996. Sťažnosť sa týkala údajného neprijatia vhodných núdzových opatrení talianskymi orgánmi na kontrolu rizík, ktoré predstavuje konkrétny typ svietnika, ako sa vyžaduje v ustanoveniach článku 8 smernice 92/59/EHS (2).
Inštitúcia poukázala na to, že cieľom tohto článku 8 je umožniť účinný a rýchly systém výmeny informácií medzi členskými štátmi a Komisiou v núdzových situáciách, ktoré predstavujú nebezpečné výrobky. Podľa názoru Komisie môžu na základe smernice začať uplatňovať článok 8 smernice len členské štáty.
V týchto prípadoch by Komisia mala byť informovaná o prijatých opatreniach a následne o nich informovať ostatné členské štáty.
Na základe týchto právnych ustanovení Komisia vysvetlila, že jej úloha v tomto type spotrebiteľských prípadov je veľmi obmedzená. Môže len overiť súlad prijatých informácií s ustanoveniami smernice a potom ich postúpiť ostatným členským štátom. Inštitúcia môže vykonať vlastné vyšetrovanie len vtedy, ak produkt predstavuje vážne a bezprostredné riziko a ak vnútroštátne opatrenia nie sú primerané. Komisia usúdila, že vzhľadom na tieto právne obmedzenia nemôže prijať žiadne z opatrení požadovaných sťažovateľom.
Komisia zdôraznila, že sťažnosť postúpila talianskym orgánom, keďže boli zodpovedné za monitorovanie bezpečnosti výrobkov a mohli prijať vhodné opatrenia. Komisia takisto požiadala, aby bola informovaná o výsledku prešetrovania. Vo svojom liste talianskym orgánom útvary Komisie poukázali na skutočnosť, že v roku 1994 španielske orgány informovali ostatné členské štáty o možných nebezpečenstvách, ktoré predstavuje podobný typ svietnika, ako sa vyžaduje v článku 7 smernice. V tomto prípade Komisia poznamenala, že talianske orgány ju neinformovali o žiadnych prijatých opatreniach.
Talianske orgány odpovedali 9. septembra 1996 na list Komisie z júna 1996 a uviedli, že nepovažovali za potrebné prijať žiadne opatrenie týkajúce sa príslušného výrobku, pretože sa nezdá, že by bol nebezpečný pre spotrebiteľov. V tomto rozhodnutí sa zohľadnila skutočnosť, že obe strany ukončili súdne konanie týkajúce sa používania výrobku pred zmierovacími sudcami C.
Na základe tejto odpovede Komisia usúdila, že tvrdenie sa týkalo len individuálneho prípadu, ktorý neovplyvnil, ale len obmedzený počet výrobkov.
Komisia postúpila tieto informácie sťažovateľovi 10. októbra 1996. V liste vysvetlila, že z dôvodu obmedzení, ktoré inštitúcii ukladajú existujúce právne predpisy, konkrétne smernica 92/59/EHS, nemôže prijať žiadnu iniciatívu.
Komisia sa vo svojom stanovisku odvolala aj na list sťažovateľa z 29. mája 1997. Odôvodnila neexistenciu odpovede na túto korešpondenciu, keďže podľa jej názoru išlo len o zopakovanie tých istých tvrdení, ktoré sťažovateľ uviedol v predchádzajúcich listoch.
Napokon Komisia ilustrovala záujem svojich útvarov o primerané uplatňovanie smernice v Taliansku tým, že zodpovedná komisárka, pani Bonino, v tom čase 13. mája 1997 napísala talianskym orgánom, aby vyjadrila svoje znepokojenie nad spôsobom vykonávania smernice 92/59/EHS v Taliansku.
Pripomienky sťažovateľa Ombudsman
postúpil stanovisko Komisie sťažovateľom s výzvou na vyjadrenie pripomienok.
Sťažovateľ vo svojom liste z 20. mája 1998 trval na argumentoch, ktoré už uviedol vo svojej sťažnosti. Pán M. však odpovedal na niektoré pripomienky, ktoré Komisia uviedla vo svojom stanovisku. Sťažovateľ zdôraznil, že cieľom jeho sťažnosti nebolo požiadať Komisiu o podporu opatrení prijatých jeho združením alebo o prijatie akýchkoľvek priamych opatrení v súvislosti s údajne nebezpečným výrobkom. Cieľom sťažovateľa bolo zabezpečiť, aby Komisia prijala potrebné opatrenia na to, aby talianske orgány dodržiavali povinnosti stanovené v smernici 92/59/EHS.
Podľa názoru sťažovateľa po oznámení španielskych orgánov v roku 1994 o nebezpečenstvách, ktoré predstavuje podobný výrobok podľa článku 8 smernice, boli talianske orgány povinné informovať Komisiu o opatreniach prijatých na ich území alebo o dôvode neprijatia žiadneho takéhoto opatrenia.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že talianske orgány neodpovedali na správy, ktoré predložili španielske orgány v roku 1994 a ktoré boli distribuované všetkým členským štátom. Komisia okrem toho neprijala žiadne opatrenia na vyžiadanie týchto informácií od talianskych orgánov. Jej útvary sa touto záležitosťou zaoberali dva roky po liste sťažovateľa z júna 1996.
Hoci Komisia spomenula list komisára Bonina talianskym orgánom z 13. mája 1997 ako príklad úsilia, ktoré jej útvary vynaložili na zabezpečenie riadneho uplatňovania smernice v Taliansku, sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že takýto list nesúvisí s konkrétnymi problémami uvedenými v jeho sťažnosti.

Ďalšie požiadavky

S cieľom objasniť niektoré argumenty, ktoré Komisia použila na svoju podporu, ombudsman požiadal inštitúciu o ďalšie informácie listom zo 17. marca 1999. Komisia obhajovala svoje stanovisko v prejednávanej veci na základe toho, že ustanovenia smernice 92/59/EHS boli vo všeobecnosti adresované členským štátom, a preto inštitúcia nemohla prijať žiadnu iniciatívu. Ombudsman vo svojom liste Komisii pripomenul, že sa zdá, že smernica v odseku 8 svojej prílohy umožňuje Komisii priamo skúmať nebezpečenstvá určitého spotrebného tovaru (3).
Vzhľadom na okolnosti prípadu sa ombudsmanka spýtala Komisie, či zvážila alebo by mala zvážiť využitie svojich právomocí na začatie vyšetrovania z vlastného podnetu.
Komisia vo svojom liste zo 6. mája 1999 uznala, že na základe smernice má určitú právomoc iniciatívy, napríklad začať vyšetrovanie z vlastného podnetu a/alebo zvolať výbor pre mimoriadne situácie. Dodala však, že tieto právomoci sa udeľujú len za výnimočných okolností, ktoré v prejednávanej veci neexistujú. Podľa názoru Komisie k využitiu týchto právomocí môže dôjsť len vtedy, ak členský štát vopred oznámil existenciu nebezpečného výrobku.
O situácii, ktorú sťažovateľ nahlásil, nebolo podané žiadne oznámenie. Aj v prípade takéhoto oznámenia Komisia dodala, že jej konanie závisí od potreby získať dodatočné informácie, a to až po overení existencie výnimočných okolností. Tieto výnimočné okolnosti sa určia na základe naliehavosti a dôležitosti rizika, ktoré predstavuje výrobok, veľkosti jeho trhu a nepredvídateľnosti nehôd.
Inštitúcia tiež uviedla niekoľko úvah o skutkovom kontexte veci. Poukázala na to, že výrobok dovtedy spôsobil len jedinú nehodu.
Ombudsman postúpil toto doplňujúce stanovisko Komisie sťažovateľovi. Pán M. vo svojej odpovedi z 30. júna 1999 zdôraznil, že Komisia už 12. júla 1994 dostala oznámenie španielskych orgánov, ktoré sa týkalo veľmi podobného druhu výrobku. Podľa jeho názoru postoj Komisie opierať sa doslovne o ustanovenia smernice svedčí o nedostatočnej ochote inštitúcie chrániť spotrebiteľov.

ROZHODNUTIE

Na základe informácií poskytnutých sťažovateľom a pripomienok predložených Európskou komisiou dospel ombudsman k týmto záverom:
1 Odpoveď na listy sťažovateľa
1.1. Sťažnosť bola Komisii zaslaná najskôr 14. júna 1996. V liste sa upozorňovalo na riziká, ktoré predstavuje konkrétny typ svietnika uvádzaného na trh v Taliansku, a na potrebu, aby Komisia podnikla ďalšie kroky s cieľom zabrániť možným škodám. Komisia na túto žiadosť odpovedala 10. októbra 1996.
Keďže sťažovateľ usúdil, že Komisia problém uspokojivo nerieši, 29. mája 1997 zaslal inštitúcii dodatočný list. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdí, že Komisia na tento list nikdy neodpovedala.
1.2. Komisia uznala, že druhý list sťažovateľa zostal nezodpovedaný. Neodpovedanie však odôvodnila tým, že táto nová korešpondencia sa týkala tých istých tvrdení ako prvá, na ktorú už odpovedala.
1.3. Európsky ombudsman uviedol, že Komisia je povinná riadne odpovedať na otázky občanov. Ako však uviedla Komisia, zdá sa, že na otázky sťažovateľa uvedené v jeho druhom liste už bola poskytnutá odpoveď. Za týchto okolností sa ombudsman domnieva, že v súvislosti s týmto aspektom prípadu nie je potrebná žiadna ďalšia poznámka.
2 Opatrenia, ktoré má Komisia prijať v prípade núdzových situácií
2.1. Sťažovateľ sa domnieval, že Komisia sa riadne nezaoberala problémom uvedeným v jeho listoch, keďže inštitúcia neprijala opatrenia, na ktoré bola vyzvaná. S cieľom kontrolovať riziká, ktoré pre spotrebiteľov predstavuje údajne nebezpečný svietnik, sťažovateľ požiadal Komisiu, aby prijala niekoľko iniciatív vrátane zriadenia výboru pre naliehavé prípady s cieľom preskúmať situáciu, požiadať talianske orgány o ďalšie opatrenia a priamo zakázať typ svietnika na trhu.
2.2. Komisia tvrdila, že na základe uplatniteľných právnych predpisov Spoločenstva, konkrétne smernice 92/59/EHS, je nad rámec jej právomocí prijať akékoľvek takéto opatrenie. Zdôraznila, že len dotknuté vnútroštátne orgány môžu určiť rozsah rizík, ktoré výrobok predstavuje, a stanoviť vhodné opatrenia na jeho kontrolu. V rámci tohto postupu môže Komisia overiť len informácie predložené zodpovednými vnútroštátnymi orgánmi a postúpiť ich ostatným členským štátom.
Okrem toho dodal, že aj v prípade oznámenia členského štátu je jeho zásah možný len za výnimočných okolností. Tieto sa určia na základe naliehavosti a dôležitosti rizika, ktoré predstavuje výrobok, veľkosti jeho trhu a nepredvídateľnosti nehôd.
Keďže talianske orgány nepredložili žiadne oznámenie, Komisia sa domnievala, že nemá právomoc zasiahnuť v tejto veci. Okrem toho dospela k záveru, že riziká, ktoré výrobok predstavuje, nie sú významné, a preto v tomto prípade neexistujú žiadne výnimočné okolnosti.
2.3. Ako sa stanovuje v smernici 92/59/EHS, Komisia môže prijať určité iniciatívy s cieľom kontrolovať vážne a bezprostredné riziká, ktoré výrobky predstavujú pre zdravie a bezpečnosť spotrebiteľov. Tieto opatrenia zahŕňajú:
a. začať vlastné vyšetrovanie a/alebo zvolať Výbor pre mimoriadne situácie (článok 8; príloha, § 8), po oznámení členského štátu o existencii vážneho a bezprostredného rizika;
b. Prijať rozhodnutie, ktorým sa od členských štátov vyžaduje, aby prijali dočasné opatrenia, ak sa inštitúcia po oznámení dozvie, že rozhodnutia prijímané na vnútroštátnej úrovni sú protichodné alebo že je potrebný prístup Spoločenstva (článok 9). V oboch prípadoch sa v smernici vyžaduje, aby členský štát pred každým takýmto opatrením informoval Komisiu.
2.4. Preto je potrebné posúdiť, či takéto informácie o nebezpečenstvách predmetného výrobku boli alebo neboli oznámené. Ako uviedla samotná Komisia vo svojom stanovisku, španielske orgány zaslali 12. júla 1994 všetkým členským štátom a Komisii oznámenie týkajúce sa podobného výrobku. Inštitúcia však zdôraznila, že na základe článkov 8 a 9 smernice nemôže prijať opatrenia, pokiaľ jej nebolo zaslané oznámenie talianskych orgánov týkajúce sa konkrétneho nebezpečného výrobku.
2.5. Od interpretácie článku zo strany Komisie. Zdá sa, že odseky 8 a 9 smernice sú presné, ombudsman dospel k záveru, že Komisia v tomto prípade konala v medziach svojej zákonnej právomoci, a preto nebol zistený žiadny prípad nesprávneho úradného postupu.
2.6. Ombudsman by však mal zdôrazniť, že problémy, ktoré predstavujú chybné výrobky, sú dôležitým zdrojom obáv pre všetkých európskych občanov. S cieľom zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, ako sa zdôrazňuje v Amsterdamskej zmluve (4), a posilniť dôveru občanov v európske inštitúcie je preto dôležité, aby tieto inštitúcie podnikli všetky možné kroky na kontrolu nebezpečných výrobkov.
3 Úloha Komisie pri monitorovaní núdzových opatrení prijatých členskými štátmi
3.1. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia takisto riadne nemonitorovala uplatňovanie práva Spoločenstva v prípade, ktorý kritizoval, pretože neprijala primerané opatrenia na zabezpečenie toho, aby talianske orgány odpovedali na oznámenie španielskych orgánov z 12. júla 1994 .. Takéto oznámenie sa týkalo rizík spôsobených podobným druhom výrobku.
3.2. Ako sa vyžaduje v článku 8 ods. 2 a 3 smernice:
„Po prijatí týchto informácií [oznámenie od členského štátu] Komisia skontroluje, či sú v súlade s ustanoveniami tejto smernice, a postúpi ich ostatným členským štátom, ktoré následne bezodkladne informujú Komisiu o všetkých prijatých opatreniach.“
„Podrobné postupy pre informačný systém Spoločenstva opísané v tomto článku sú uvedené v prílohe [ ]“.
V bode 9 prílohy k smernici sa uvádza: „Ostatné členské štáty [t. j. nie ten, ktorý podáva oznámenie] sú povinné vždy, keď je to možné, bezodkladne informovať Komisiu o týchto skutočnostiach:
a) či bol výrobok uvedený na trh na jeho území;
b) doplňujúce informácie, ktoré získal o hroziacom nebezpečenstve [ ]; a v každom prípade musia čo najskôr informovať Komisiu o týchto skutočnostiach:
c) prijaté alebo rozhodnuté opatrenia [ ];
d) ak sa na ich území našiel výrobok uvedený v týchto informáciách, ale neprijali sa žiadne opatrenia ani sa o nich nerozhodlo, a dôvody, prečo sa nemajú prijať žiadne opatrenia.“
3.3. Komisia uviedla, že nedostala žiadnu odpoveď od talianskych orgánov na španielske oznámenie z júla 1994 o rizikách podobného výrobku, ako je výrobok, ktorý kritizoval sťažovateľ. Napriek tomu, že talianske orgány neodpovedali, inštitúcia neprijala žiadne opatrenia.
3.4. Hoci Komisia mohla konať efektívnejšie, pokiaľ ide o neschopnosť talianskych orgánov reagovať na oznámenie španielskych orgánov z roku 1994, ombudsman poznamenáva, že inštitúcia podnikla kroky na zabezpečenie primeraného uplatňovania smernice v Taliansku. List, ktorý v tom čase napísala zodpovedná komisárka pani Bonino talianskym orgánom, ilustruje toto úsilie.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa preto žiadne ďalšie poznámky ombudsmana nezdajú byť potrebné. O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.
4
Záver Na základe preskúmania tejto sťažnosti Európskym ombudsmanom sa zdá, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Európskej komisie.
Ombudsmanka sa preto rozhodla prípad uzavrieť.
O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.
Úprimne,
Jacob SÖDERMAN

---

(1) Smernica Rady 92/59/EHS o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, Ú. v. ES L 228/25, 11.8.92.

(2) Článok 8 ods. 1 smernice 92/59/EHS: „Ak členský štát prijme alebo sa rozhodne prijať núdzové opatrenia na zabránenie, obmedzenie alebo uloženie osobitných podmienok na možné uvedenie výrobku alebo šarže výrobku na trh alebo ich používanie na vlastnom území z dôvodu vážneho a bezprostredného rizika [ ] pre zdravie a bezpečnosť spotrebiteľov, okamžite o tom informuje Komisiu [ ].

(3) Odsek 8 prílohy k smernici 92/59/EHS: „[...] ak to [Komisia] považuje za potrebné a s cieľom doplniť získané informácie môže za výnimočných okolností začať vyšetrovanie z vlastného podnetu a/alebo zvolať výbor pre mimoriadne situácie [...]“.

(4) Hlava XIV článok 153 Zmluvy o ES