Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Hlavný sťažovateľ v tejto veci [1] podal 19. novembra 2013 Európskej komisii sťažnosť na porušenie právnych predpisov týkajúcu sa Talianska, CHAP(2013)03631.

2. Taliansko 4. marca 2015 prijalo zákon č. 18/2015 o zodpovednosti sudcov (ďalej len „nový zákon“) a napravilo porušenie práva EÚ, na ktoré sa odvoláva sťažnosť o nesplnení povinnosti (t. j. napravilo nedostatky zákona č. 117/88, ktoré zistil Súdny dvor Európskej únie napríklad vo veci C-379/10 Komisia/Taliansko ^[2]). Komisia preto 26. marca 2015 sťažnosť o nesplnení povinnosti uzavrela.

3. Nasledovala korešpondencia medzi sťažovateľom a Komisiou. Navrhovateľ zaslal 9. októbra 2015 Komisii dva listy. V prvom prípade navrhovateľ dôrazne spochybnil stanovisko Komisie. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že predbežné žiadosti, ktoré podal na talianske súdy, sa osemkrát považovali za neprípustné, pretože vnútroštátne súdy naďalej uplatňovali „filter prípustnosti“ stanovený v teraz zrušenom článku 5 zákona č. 117/88. Tvrdil, že túto situáciu nemožno považovať za situáciu, ktorá je v súlade s právom EÚ alebo so zásadami ekvivalencie a efektivity, keď uplatňovanie tohto filtra už nie je možné na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 24. novembra 2011 vo veci C-379/10, Komisia/Taliansko.

4. Sťažovateľ ďalej uviedol, že bez ohľadu na to, či konanie o nesplnení povinnosti bude pokračovať alebo nie (hoci ich zastavenie by znamenalo, že by bol diskriminovaný), Komisia by mala prinajmenšom v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných uznať a jasne vyhlásiť, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (na ktoré sa vždy odvolával pred vnútroštátnymi súdmi), na ktoré sa Komisia odvolávala vo svojich úradných dokumentoch [3], sa na neho vzťahovali aj a že vnútroštátne súdy boli preto povinné dodržiavať tieto rozsudky alebo aspoň predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako sa vyžaduje v rozsudkoch Súdneho dvora Európskej únie.

5. V druhom liste z 9. októbra 2015 sťažovateľ informoval Komisiu o ďalšom prípade, do ktorého bol zapojený spolu s niekoľkými pracovníkmi poštových služieb. Tvrdil, že aj po prijatí zákona č. 18/15 talianske súdy porušili povinnosť predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania a že vnútroštátne súdy naďalej uprednostňujú vnútroštátne právo pred právom EÚ. V liste sa tiež uvádza, že táto situácia ovplyvnila mnoho ďalších ľudí v Taliansku a že 70 poslancov parlamentu s rôznymi politickými presvedčeniami požiadalo vládu, aby zasiahla s cieľom odstrániť tento problém.

6. Sťažovateľ sa potom obrátil na ombudsmana.

Vyšetrovanie

7. Ombudsmanka začala vyšetrovanie sťažnosti a zistila tieto problémy:

1) Komisia neodpovedala na niektoré body uvedené v pôvodnej sťažnosti na porušenie z 19. novembra 2013 a na listy, ktoré jej 9. októbra 2015 zaslal právnik sťažovateľov.

2) Komisia nemala uzavrieť sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov CHAP(2013)03631, pretože talianske súdy: a) úplne ignoruje právo EÚ a nový zákon č. 18/2015, ktorý bol prijatý s cieľom zosúladiť Taliansko s právom EÚ, a naďalej uplatňuje zrušený zákon č. 117/88; a b) úplne ignorujú povinnosť predkladať Súdnemu dvoru EÚ povinné návrhy na začatie prejudiciálneho konania, čím porušujú ľudské práva.

8. Ombudsmanka požiadala Komisiu, aby odpovedala na prvú otázku, a informovala ju, že určí, či bude potrebné požiadať ju o odpoveď na druhú otázku po preskúmaní jej odpovede na prvú otázku. V priebehu vyšetrovania ombudsmanka dostala odpoveď Komisie (z 2. marca 2017) na prvú otázku a následne pripomienky sťažovateľa (a jeho advokáta) v reakcii na odpoveď Komisie, ako aj ďalšiu korešpondenciu od sťažovateľa (a jeho advokáta). V rozhodnutí ombudsmana sa zohľadňujú argumenty a názory predložené stranami. Ombudsmanka sa domnieva, že Komisia vo svojej odpovedi z 2. marca 2017 vyjadrila svoje stanovisko aj k druhej otázke.

Neodpovedanie Komisie a skutočnosť, že Komisia nemala uzavrieť sťažnosť na porušenie CHAP(2013)03631

Argumenty predložené ombudsmanovi

9. Hlavné tvrdenia účastníkov konania možno zhrnúť takto.

10. Komisia sa vo svojom liste z 2. marca 2017 ospravedlnila za omeškanie s poskytnutím odpovede [4].

11. Komisia okrem iného uviedla, že Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku vo veci C-379/10, Komisia/Taliansko, vyhlásil, že Talianska republika si tým, že obmedzila zodpovednosť Talianskej republiky za porušenia práva Únie jedným zo svojich súdov rozhodujúcich v poslednom stupni „na prípady úmyselného zavinenia alebo závažného pochybenia podľa článku 2 ods. 1 a 2 zákona č. 117/88..., nesplnila svoje povinnosti“ (zvýraznenie doplnila Komisia).

12. Novým zákonom č. 18/2015, ktorým sa zmenil zákon č. 117/88, sa zrušil článok 5, ktorý obsahoval „filter prípustnosti“ vo veciach týkajúcich sa zodpovednosti sudcov. Takisto preformuloval ustanovenia článku 2 ods. 1 a 2, ktorými sa zaoberal rozsudok Súdneho dvora vo veci C-379/10. Súdny dvor sa vo svojom rozsudku z 24. novembra 2011 vo veci C-379/10 (Komisia/Taliansko) nevyjadril k článku 5 a filtru prípustnosti ako takému.  

13. V tejto súvislosti Komisia v liste o ukončení z 10. septembra 2015 dospela k záveru, že len v prípade, ak by uplatnenie filtra prípustnosti viedlo k opätovnému uplatneniu podmienok, ktoré Súdny dvor považuje za neplatné, najmä tých, ktoré sú stanovené v článku 2 ods. 2, vykonanie tohto rozsudku by mohlo podliehať preskúmaniu vnútroštátnymi súdmi.

14. Komisia poskytla aj ďalšie vysvetlenia týkajúce sa záveru uvedeného v liste o ukončení z 10. septembra 2015, v ktorom považovala sťažnosť za ojedinelý prípad. Komisia uviedla, že jej úlohou nie je zasahovať do jednotlivých sporov, aj keď, ako v prípade sťažovateľa, vedú k viacerým zložitým konaniam na viacerých súdoch. Podľa Komisie mnohé rozhodnutia týkajúce sa sťažovateľa predstavujú v tejto súvislosti ojedinelý prípad, a nie opakujúcu sa prax rôznych súdnych orgánov v rôznych veciach, aj keby sa pripustilo (čo podľa Komisie nie je prípad prejednávanej veci), že takáto prax zahŕňala nedodržiavanie práva Únie. Komisia uviedla, že to isté platí pre údajné porušenia povinnosti predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania.

15. Komisia dodala, že podľa sťažovateľa mnohé súdy posledného stupňa odmietli dodržať povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Komisia uviedla, že v rozsudkoch, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ v korešpondencii z 9. októbra 2015 a 8. júla 2016, talianske súdy sústavne považovali konania začaté jedným zo sťažovateľov za neprípustné, keďže sa neuskutočnila potrebná fáza prípustnosti, ako sa vyžaduje v článku 5 zákona platného v tom čase. Ako už bolo uvedené, článok 5 nebol priamo predmetom rozsudku vo veci C-379/10.

16. Komisia sa vyjadrila k viacerým rozhodnutiam súdov v Janove a Turíne, na ktoré sťažovateľ odkázal vo svojej korešpondencii s Komisiou.

17. Komisia dospela k záveru, že po posúdení všetkých výhrad sa nedomnievala, že existujú dôvody domnievať sa, že došlo k porušeniu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ods. 3 ZFEÚ, keďže neexistujú dôkazy, ktoré by mohli preukázať existenciu praxe nepožiadať Súdny dvor o prejudiciálne rozhodnutie.

18. Komisia takisto poukázala na to, že jej výkladové oznámenia nemajú „zásadnú hodnotu“ a nezaväzujú vnútroštátne súdy. Sú to interpretačné nástroje. Dodal, že záväzný výklad práva Únie môže formulovať len Súdny dvor.

19. Komisia potvrdila uzavretie veci CHAP(2013)3631, keďže na základe analýzy korešpondencie a rozsudkov talianskych súdov, ktoré jej boli zaslané, zastávala názor, že neexistujú dostatočné dôkazy na účely článku 258 ZFEÚ.

20. Sťažovateľ zaslal ombudsmanovi rozsiahle pripomienky na podporu svojho stanoviska, že odpoveď Komisie je neprijateľná, nezákonná a vyhýbavá a že Komisia sa dopustila nesprávneho úradného postupu. Podľa sťažovateľa Komisia neurobila to, čo požadoval ombudsman. Neodpovedala na body uvedené v sťažnosti o nesplnení povinnosti z 19. novembra 2013, na ktoré ešte neodpovedala, ani na list č. 1 z 9. októbra 2015. Okrem toho Komisia vôbec neodpovedala na list č. 2 z 9. októbra 2015.

21. Sťažovateľ okrem iného uviedol, že k svojmu listu Komisii z 9. októbra 2015 pripojil i) dve rozhodnutia Turínskeho súdu (z 21. júla 2015 a 29. augusta 2015) a ii) k svojmu listu z 8. júla 2016 (ktorý bol zaslaný ombudsmanovi po podaní sťažnosti, na ktorý však Komisia odpovedala vo svojom liste z 2. marca 2017), dve ďalšie rozhodnutia Turínskeho súdu (z 10. decembra 2015 a 13. apríla 2016), v ktorých vnútroštátne súdy naďalej uplatňovali zrušený článok 5, čím porušili jeho ľudské práva. Vnútroštátne súdy umožnili, aby vnútroštátne procesné pravidlá mali prednosť pred právom EÚ.

22. Okrem toho pripojil k listu z 8. júla 2016 tri rozsudky kasačného súdu (z 15. decembra 2015, 17. apríla 2015 a 14. mája 2015), z ktorých vyplýva, že zrušené časti zákona č. 117/88 sa stále uplatňujú. V minulosti (vo svojom liste z 9. októbra 2015) pripojil aj dekrét kasačného súdu č. 10121/15, ktorým sa takisto uplatňoval zákon č. 117/88.

23. Sťažovateľ uviedol, že v súvislosti s ďalšou sťažnosťou na porušenie právnych predpisov ((2009)2230) Komisia začala konanie o porušení právnych predpisov proti Taliansku na základe dvoch rozsudkov kasačného súdu, v ktorých sa vykladal zákon č. 117/88. Na druhej strane sťažovateľ pripojil k svojmu listu z 8. júla 2016 tri rozsudky kasačného súdu (okrem dekrétu kasačného súdu č. 10121/15), v ktorých sa preukázalo uplatňovanie zrušených ustanovení zákona č. 117/88 vo veciach, ktoré sa netýkali sťažovateľa v tejto veci. Z toho vyplynulo, že nejde o ojedinelý prípad, najmä preto, že úlohou kasačného súdu je zaručiť jednotný výklad práva. Komisia preto porušila právo na dobrú správu vecí verejných a diskriminovala sťažovateľa, keďže v tomto prípade nezačala konanie o nesplnení povinnosti.

24. Sťažovateľ takisto tvrdil, že Komisia nesprávne uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci Komisia/Taliansko nerozhodol o článku 5 zákona č. 177/88 a filtri prípustnosti ako takom. Podľa sťažovateľa je jasné, že zrušený článok 5 úzko súvisí s článkami 2, 3 a 4 zákona č. 117/88. Článok 5 stanovoval, že súd musí rozhodnúť o prípustnosti žaloby na základe článku 2 zákona. Žaloba bola neprípustná, ak neboli dodržané ustanovenia článkov 2, 3 a 4 alebo ak bola zjavne nedôvodná. Článok 5 bol zrušený s cieľom zabezpečiť účinnosť zákona upravujúceho občianskoprávnu zodpovednosť štátu a súdnictva vzhľadom na členstvo Talianska v EÚ.

25. Okrem toho podľa sťažovateľa Komisia tiež nesprávne uviedla, že neexistuje všeobecná a ustálená prax vnútroštátnych súdov nepredkladať návrhy na začatie prejudiciálneho konania. Ako už bolo uvedené, informoval Komisiu o troch rozsudkoch a jednom dekréte kasačného súdu, ktorými sa ešte uplatňovali zrušené ustanovenia zákona č. 117/88. Ak by Cour de cassation (Kasačný súd) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, je zrejmé, že by nemohol uplatniť zrušené ustanovenia zákona č. 117/88. Bolo teda preukázané, že existovala všeobecná a ustálená prax. Sťažovateľ takisto preukázal, že trestné rozsudky Turínskeho súdu sú rozsudkami v poslednom stupni. Komisia sa dopustila nesprávneho úradného postupu, keď nepravdivo vyhlásila, že „podľa názoru sťažovateľa súdy posledného stupňa nesplnili povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania“ (zvýraznené tučným písmom). Táto záležitosť bola preukázaná a nebola predmetom názoru sťažovateľa.

26. Sťažovateľ sa odvolal na ďalší list, ktorý zaslal Komisii 7. júla 2015 a v ktorom preukázal, že rozsudkom súdu v Janove č. 1730/2015 z 29. mája 2015 (dva mesiace po nadobudnutí účinnosti zákona č. 18/15) súd stále uplatňoval zrušené ustanovenia zákona č. 177/88 [5].

27. Sťažovateľ napokon uviedol, že procesná reforma, ktorú priniesol nový zákon, mala byť okamžite uplatniteľná na prebiehajúce konania. Žaloba sťažovateľa nemohla byť vyhlásená za neprípustnú z dôvodu a) rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kobler, Traghetti del Mediterraneo a Komisia/Taliansko (C-379/10) a b) reformy zákona 117/88. 

Hodnotenie ombudsmana

Otázka č. 1: Neodpovedanie

28. Navrhovateľ sa domnieva, že Komisia stále neodpovedala na všetky záležitosti uvedené v listoch z 19. novembra 2013 a 9. októbra 2015. Ombudsmanka sa však domnieva (ako uvidíme v ďalšej časti), že Komisia poskytla dôslednú a komplexnú odpoveď. Ombudsmanka poznamenáva, že listy sťažovateľa boli rozsiahle a mimoriadne podrobné. Tieto tri listy mali celkovo približne 75 strán (okrem početných príloh pripojených k listom). Komisia nie je povinná zaoberať sa každým argumentom predloženým sťažovateľom, pokiaľ poskytne presvedčivé vysvetlenie svojho stanoviska.

29. Sťažovateľ sa predovšetkým domnieva, že Komisia vôbec neodpovedala na „list č. 2“ z 9. októbra 2015. Treba však konštatovať, že Komisia sa na strane 4 svojho listu z 2. marca 2017 vyjadrila k rozsudku Janovského súdu z 21. augusta 2015, na ktorý sa vo veľkej miere odkazuje v liste č. 2 z 9. októbra 2015. Komisia okrem iného správne poznamenala, že súd, ktorý vydal rozsudok v tejto veci, nebol súdom posledného stupňa. Vnútroštátny súd v Janove preto nebol povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ods. 3 ZFEÚ.

30. V tejto súvislosti sa ombudsmanka domnieva, že prvý problém bol vyriešený, hoci Komisia mala značné oneskorenie pri odpovediach na dva listy sťažovateľov z 9. októbra 2015. Keďže sa Komisia ospravedlnila za omeškanie, žiadne ďalšie pripomienky k tejto záležitosti nie sú opodstatnené.

Otázka č. 2: Komisia nemala uzavrieť sťažnosť na porušenie právnych predpisov CHAP(2013)03631

31. Ombudsman musí rozhodnúť, či je vysvetlenie Komisie týkajúce sa neopätovného otvorenia prípadu CHAP(2013)03631 založené na jej celkovom posúdení tohto prípadu dostatočné.

32. Ombudsmanka sa domnieva, že dôvody Komisie na neobnovenie prípadu sú primerané a vhodné.

33. Ako vysvetlila Komisia, cieľom konania o nesplnení povinnosti nie je vyriešiť konkrétne prípady týkajúce sa jedného alebo malého počtu občanov. Konanie o nesplnení povinnosti je v podstate procesom, v rámci ktorého Európska komisia nadviaže dialóg s členským štátom s cieľom identifikovať a vyriešiť všeobecné a koherentné problémy pri uplatňovaní práva Únie týmto členským štátom. Komisia má pri rozhodovaní o tom, či sú postupy dostatočne konzistentné a všeobecné na to, aby viedli k začatiu konania o nesplnení povinnosti, široký priestor na voľné uváženie. Vzhľadom na to, že ombudsman disponuje voľnou úvahou, mohol spochybniť rozhodnutie Komisie nepokračovať v danom prípade len vtedy, ak Komisia nebola schopná vysvetliť, že toto rozhodnutie bolo primerané. Sťažovateľ sa domnieva, že postupy, ktoré oznámil Komisii, sú systémové. Komisia s ním nesúhlasí: Komisiu v tejto veci oslovil právnik zastupujúci relatívne malý počet jednotlivcov. Ako uviedla Komisia, aj keď sťažnosť obsahuje príklady postupov, ktoré by mohli byť v rozpore s právom EÚ ^[6], sťažovateľ odkazuje na rozhodnutia týkajúce sa neho a ostatných sťažovateľov (čo nie sú všetky rozsudky posledného stupňa). Nestačí to na preukázanie všeobecnej a konzistentnej praxe. Komisia koná rozumne, keď zastáva názor, že sťažovateľ nepreukázal, že vnútroštátne súdy (proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva) opakovane uplatňujú prax nesprávneho uplatňovania práva EÚ a nepožadujú prejudiciálne rozhodnutia [7] o správnom výklade práva EÚ.

34. V troch rozsudkoch kasačného súdu pripojených k listu z 8. júla 2016 [8] a v dekréte č. 10121/15 pripojenom k listu z 9. októbra 2015 kasačný súd považoval zrušený článok 5 a predchádzajúce znenie článku 4 zákona č. 177/88 za uplatniteľné v čase skutkových okolností vecí, ktoré mu boli predložené, a odôvodnil to [pozri napríklad rozsiahle odôvodnenie kasačného súdu v jeho rozsudku z 15. decembra 2015 (č. 25216)]. Cour de cassation (Kasačný súd) sa v podstate domnieval, že vzhľadom na to, že nový zákon č. 18/15 (ktorý nadobudol účinnosť 19. marca 2015) neobsahuje prechodné ustanovenia, nemožno ho považovať za retroaktívne uplatniteľný (prostredníctvom súdneho výkladu) na prebiehajúce veci začaté na základe návrhov (ricorsi) podaných pred 19. marcom 2015.

35. Komisia uviedla, že tento výklad [9] by mohol byť v rozpore s právom EÚ len vtedy, ak by uplatnenie filtra prípustnosti (ktorý nebol priamo predmetom rozsudku vo veci C-379/10) viedlo k opätovnému uplatneniu podmienok, ktoré Súdny dvor považuje za neplatné, najmä tých, ktoré sú stanovené v článku 2 ods. 2. Ombudsman súhlasí s týmto odôvodnením. Sťažovateľ nepreukázal, že uplatňovanie filtra prípustnosti viedlo k systematickému opätovnému uplatňovaniu podmienok stanovených v predchádzajúcej verzii článku 2 ods. 2 zákona 117/88, ktoré Súdny dvor považoval za neplatné.

36. Keďže stanovisko Komisie je primerané, v súvislosti s druhou otázkou nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. 

Závery

Na základe vyšetrovania ombudsmanka uzatvára tento prípad s týmito závermi [10]:

Prvá otázka bola vyriešená.

Pokiaľ ide o druhú otázku, Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

Emily OυReilly
európska ombudsmanka

Štrasburg, 15. 12. 2017

[1] Sťažnosť ombudsmanovi podal právnik v mene hlavného sťažovateľa a niekoľkých ďalších sťažovateľov. Väčšinu korešpondencie s Komisiou a ombudsmanom zaslal hlavný sťažovateľ a/alebo právnik. Pre jednoduchšiu orientáciu bude rozhodnutie odkazovať na „sťažovateľa“.

[2] Rozsudok Súdneho dvora z 24. novembra 2011, Komisia/Taliansko, C-379/10, ECLI:EU:C:2011:775.

[3] Sťažovateľ sa odvolával napríklad na „Výkladové oznámenie Komisie o práve Spoločenstva uplatniteľnom na verejné obstarávanie a možnostiach začlenenia sociálnych aspektov do verejného obstarávania“, KOM/2001/0566 v konečnom znení.

[4] Komisia uviedla, že jej list bol zaslaný ako odpoveď na túto korešpondenciu: 1. list č. 1 z 9. októbra 2015, 2. list č. 2 z 9. októbra 2015, 3. E-mail z 24. novembra 2015; 4. E-mail z 18. decembra 2015; 5. E-maily zo 7. a 8. júla 2016.

[5] Sťažovateľ tiež uviedol niekoľko bodov listu, ktorý zaslal 8. júla 2016 a na ktorý Komisia neodpovedala (napríklad otázka týkajúca sa skutočnosti, že rozsudok kasačného súdu z 15. decembra 2015 (č. 25216) bol vydaný bez toho, aby Súdny dvor podal návrh na začatie prejudiciálneho konania).

[6] Ako Komisia zdôraznila vo svojom liste z 10. septembra 2015, záväzný výklad práva EÚ môže poskytnúť len Súdny dvor EÚ.

[7] Pokiaľ ide o tvrdenia uvedené v sťažnosti, podľa ktorých vnútroštátne súdy nesprávne uplatnili právo Únie tým, že nepodali návrh na začatie prejudiciálneho konania, je dôležité mať na pamäti, kedy sú vnútroštátne súdy povinné tak urobiť. V súlade s článkom 267 ods. 3 ZFEÚ sú len súdy, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát), povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania za predpokladu, že rozhodnutie o otázke je nevyhnutné na to, aby súd mohol vydať rozsudok. Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Cilfit/Ministerstvo zdravotníctva (rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1982, 283/81, ECLI:EU:C:1982:335) rozhodol, že súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor EÚ, „pokiaľ nezistil, že položená otázka je irelevantná alebo že predmetné ustanovenie Spoločenstva už Súdny dvor vyložil, alebo že správne uplatňovanie práva Spoločenstva je také zrejmé, že neponecháva priestor na žiadne odôvodnené pochybnosti“. Treba poznamenať, že v rozsudku N. 25216 Cour de cassation (Kasačný súd) odôvodnil svoje rozhodnutie nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Uviedol, že vzhľadom na to, že Súdny dvor Európskej únie opakovane vyhlásil predchádzajúce znenie článku 2 zákona č. 117/88 za nezlučiteľné s právom EÚ, nie je dôvod predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania s cieľom požiadať Súdny dvor Európskej únie, aby rozhodol o nezlučiteľnosti tohto ustanovenia s právom EÚ.

[8] Ako už bolo uvedené, list z 8. júla 2016 nie je súčasťou tohto vyšetrovania.

[9] Je dôležité zdôrazniť, že Komisia nikdy neuviedla, že stanovisko kasačného súdu je určite v rozpore s právom Únie. Komisia vo svojom liste z 10. septembra 2015 uviedla „una tale posizione della Corte di Cassazione potrebbe non essere conforme al diritto dell’Unione...“ (to znamená, že takéto stanovisko kasačného súdu nemusí byť v súlade s právom EÚ) a správne poznamenala, že záväzný výklad práva EÚ môže poskytnúť len Súdny dvor EÚ.

[10] Informácie o postupe preskúmania možno nájsť na webovom sídle ombudsmana: http://www.ombudsman.europa.eu/en/resources/otherdocument.faces/en/70669/html.bookmark