- Exportovať
- Prihlásiť sa na odber týkajúci sa prípadu
- Nechajte si zasielať e-mailové upozornenia na aktualizácie prípadu
- Nechajte si zasielať upozornenia na aktualizácie prípadu prostredníctvom RSS.
- SK Slovenčina
Strojové preklady môžu obsahovať chyby, ktoré môžu znižovať ich zrozumiteľnosť a presnosť. Ombudsman nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadné nezrovnalosti. Ak potrebujete najaktuálnejšie informácie a chcete mať právnu istotu, pozrite si zdrojovú verziu, ktorá sa nachádza na uvedenom odkaze angličtina.
Ak potrebujete viac informácií, prečítajte si dokument o našej jazykovej politike a politike prekladu.
Rozhodnutie európskej ombudsmanky o ukončení vyšetrovania sťažnosti 230/2012/ER proti Európskej komisii
Rozhodnutie
Prípad 230/2012/ER - Otvorené dňa Pondelok | 27 februára 2012 - Rozhodnutie z dňa Piatok | 14 februára 2014 - Dotknutý orgán Európska komisia ( Nezistil sa žiadny nesprávny úradný postup )
Okolnosti predchádzajúce sťažnosti
1. Táto vec sa týka vybavovania sťažnosti Európskej komisie na porušenie právnych predpisov v súvislosti so zlučiteľnosťou francúzskych právnych predpisov o liehovinách a príslušnej vykonávacej praxe s právom EÚ. Vec sa týka aj toho, ako Komisia vybavuje žiadosť o prístup k viacerým dokumentom súvisiacim so sťažnosťou na porušenie právnych predpisov.
2. Sťažovateľ je združenie, ktoré presadzuje záujmy európskych liehovarov na výrobu vína. Dňa 13. apríla 2010 predložila Komisii sťažnosť týkajúcu sa porušenia, pokiaľ ide o francúzsku prax umožňujúcu výrobu vínnych destilátov z vedľajších produktov výroby vína, a nielen z vína (predmetná prax). Sťažovateľ tvrdil, že predmetný postup porušuje právo EÚ, najmä nariadenie č. 110/2008 [1]. Tvrdila tiež, že nekalá hospodárska súťaž zo strany francúzskych výrobcov, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že na výrobu liehovín označených ako „vínne liehoviny“ môžu používať suroviny, ktoré sú oveľa lacnejšie ako víno, spôsobuje nevyčísliteľnú škodu destilačnému priemyslu iných členských štátov.
3. Po stretnutí so sťažovateľom a po vyžiadaní informácií od francúzskych orgánov 8. júna 2010 a ďalších objasnení 17. septembra 2010 Komisia formálne začala konanie o nesplnení povinnosti a 16. februára 2011 zaslala Francúzsku formálnu výzvu. Konanie o porušení povinnosti bolo zaregistrované pod referenčným číslom 2010/2162. Francúzsko dostalo dva mesiace na odpoveď.
4. Zástupcovia Komisie sa 3. marca 2011 opäť stretli so sťažovateľom. Počas stretnutia Komisia informovala sťažovateľa o časovom rámci pre rôzne fázy postupu v prípade nesplnenia povinnosti. Komisia tiež objasnila, že v rámci konania o nesplnení povinnosti nemožno priznať náhradu škody za straty, ktoré utrpeli jednotlivci. Sťažovateľ alebo jeho členovia by skôr mali v záujme získania náhrady škody zvážiť prijatie vhodných právnych krokov na vnútroštátnych súdoch.
5. Dňa 27. apríla 2011 Komisia na žiadosť francúzskych orgánov predĺžila lehotu na odpoveď na výzvu o jeden mesiac. Vo svojej odpovedi, ktorá bola zaslaná 18. mája 2011, francúzske orgány tvrdili, že predmetný postup je zákonný. Požiadali tiež o stretnutie s Komisiou, ktoré sa konalo 6. septembra 2011.
6. Sťažovateľ požiadal 10. mája 2011 o ďalšie stretnutie s Komisiou. Komisia však 23. mája 2011 odmietla uskutočniť ďalšie stretnutie so sťažovateľom, pričom tvrdila, že nie sú k dispozícii žiadne nové informácie a že diskusie s vnútroštátnymi orgánmi stále prebiehajú.
7. Sťažovateľ 29. augusta 2011 znovu napísal Komisii a vyzval ju, aby podnikla kroky proti Francúzsku v súvislosti s novým zberom hrozna. Poskytla podrobný opis veľmi vážnych dôsledkov uvedenej praxe pre destilačný priemysel, vinársky priemysel a spotrebiteľov. Zdôraznil, že nezákonnú povahu tejto praktiky uznal komisár zodpovedný za túto záležitosť na vypočutí v Európskom parlamente. Dospela preto k záveru, že Komisia by mala uznať naliehavosť situácie a stanoviť Francúzsku krátku lehotu na nápravu údajného porušenia. Sťažovateľ sa takisto domnieval, že Komisia by mala prijať dočasné opatrenia na ochranu záujmov európskych liehovarov, ako je dočasný zákaz obchodovania s francúzskymi vínnymi destilátmi v súlade s článkom 24 ods. 3 nariadenia č. 110/2008. Sťažovateľ 8. septembra 2011 požiadal o stretnutie s cieľom prediskutovať možnosť prijatia plánovaných predbežných opatrení, ale Komisia 23. septembra 2011 žiadosť zamietla.
8. Dňa 26. októbra 2011 sťažovateľ požiadal o prístup k dokumentom obsiahnutým v spise svojej sťažnosti na porušenie právnych predpisov.
9. Dňa 11. novembra 2011 príslušný komisár odpovedal na parlamentnú otázku o stave sťažnosti na porušenie a vyhlásil, že francúzske orgány sú pripravené ukončiť prax umožňujúcu výrobu vínnych destilátov z určitých vedľajších produktov výroby vína, ale že rokovania o iných vedľajších produktoch stále prebiehajú.
10. Dňa 18. novembra 2011 Komisia odpovedala na žiadosť sťažovateľa o prístup. Komisia vo svojej odpovedi identifikovala zoznam piatich dokumentov, na ktoré sa vzťahuje žiadosť o prístup, ale zamietla prístup ku všetkým z nich na základe článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia 1049/2001 [2] (ochrana účelu inšpekcií). Dňa 25. novembra 2011 sťažovateľ predložil opakovanú žiadosť o prístup k dokumentom, ktorú Komisia 16. januára 2012 zamietla.
11. Dňa 24. januára 2012 sa sťažovateľ obrátil na európskeho ombudsmana.
Predmet vyšetrovania
12. Ombudsmanka začala vyšetrovanie týchto obvinení a tvrdení:
Obvinenia
(1) Komisia riadne nevybavila sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov.
Na podporu svojho tvrdenia navrhovateľ tvrdil, že:
i) Komisia napriek a) naliehavosti veci a b) skutočnosti, že už viackrát uznala nezákonnosť príslušnej francúzskej praxe, neprijala odôvodnené stanovisko v primeranej lehote a neodôvodnila omeškanie.
ii) Komisia náležite nezohľadnila škodlivé dôsledky francúzskej praxe pre destilačný a vinársky priemysel, ako aj pre spotrebiteľov, a najmä neprijala dočasný zákaz obchodovania s francúzskymi vínnymi destilátmi s cieľom chrániť uvedené odvetvia a spotrebiteľov.
iii) Komisia zamietla žiadosť sťažovateľa o stretnutie s ním bez toho, aby poskytla primerané dôvody na jeho zamietnutie.
(2) Komisia nezákonne zamietla sťažovateľovi prístup k požadovaným dokumentom.
Na podporu svojho tvrdenia navrhovateľ tvrdil, že:
i) Komisia nevykonala konkrétne a individuálne posúdenie obsahu každého dokumentu obsiahnutého v spise a neoverila, či bola všeobecná domnienka proti zverejneniu, na ktorú sa odvolávala, skutočne uplatniteľná;
ii) Komisia nezohľadnila všetky skutkové a právne okolnosti dostupné v čase, keď prijala rozhodnutie o zamietnutí prístupu, a najmä obsah vyhlásení komisára Ciolosa v jeho odpovediach na viaceré parlamentné otázky;
iii) Komisia nezohľadnila prevažujúci verejný záujem na zverejnení, ktorý predstavujú záujmy skupín osôb dotknutých francúzskou praxou (členov destilačného a vinárskeho priemyslu a spotrebiteľov).
Pohľadávky
(1) Komisia by mala Francúzsku adresovať odôvodnené stanovisko týkajúce sa protiprávneho postupu.
(2) Komisia by mala prijať dočasný zákaz obchodovania s francúzskymi vínnymi destilátmi, kým Francúzsko nesplní svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov EÚ.
(3) Komisia by mala sťažovateľovi poskytnúť prístup k požadovaným dokumentom.
Vyšetrovanie
13. Ombudsman 27. februára 2012 požiadal Komisiu, aby do 31. mája 2012 predložila stanovisko k tvrdeniam a tvrdeniam sťažovateľa. Stanovisko Komisie bolo postúpené sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok, ktorú sťažovateľ zaslal 29. júna 2012. Sťažovateľ zaslal dodatočné pripomienky 15. februára 2013 a 7. októbra 2013.
Ďalší vývoj
14. Dňa 28. februára 2012 Komisia zaslala francúzskym orgánom odôvodnené stanovisko. Komisia vo svojom odôvodnenom stanovisku dospela k záveru, že Francúzsko si tým, že akceptovalo uvádzanie liehovín na trh pod označením, ktoré sa vzťahuje na víno, zatiaľ čo surovina používaná na ich výrobu je vedľajším produktom výroby vína, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z nariadenia č. 110/2008. Komisia takisto informovala francúzske orgány, že ak sa do dvoch mesiacov neprijmú opatrenia na zabezpečenie súladu s príslušnými pravidlami EÚ, vyhradzuje si právo postúpiť vec Súdnemu dvoru.
15. Sťažovateľ sa 20. júla 2012 obrátil na Komisiu a zdôraznil, že napriek uplynutiu dvojmesačnej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku francúzski výrobcovia naďalej uvádzali na trh pod názvom „vínny destilát“ liehoviny vyrobené z vedľajšieho produktu výroby vína a že existujúce zásoby týchto liehovín neboli zničené. Sťažovateľ zdôraznil, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa existencia porušenia práva EÚ členským štátom musí posudzovať v závislosti od situácie ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku a že následné opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi na zabezpečenie riadneho vykonávania práva EÚ nie sú relevantné pri posudzovaní toho, či dotknutý členský štát porušil právo EÚ. Sťažovateľ preto vyzval Komisiu, aby ho i) informovala o opatreniach, ktoré prijala po vydaní odôvodneného stanoviska v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z oznámenia Komisie COM/2012/154 o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva EÚ [3], ii) prijala všetky vhodné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby francúzske orgány okamžite prestali uplatňovať príslušnú prax, a iii) postúpila vec Súdnemu dvoru. Podľa sťažovateľa však Komisia nikdy neposkytla informácie o opatreniach, ktoré prijala po vydaní odôvodneného stanoviska.
16. Dňa 7. augusta 2012 Komisia informovala sťažovateľa, že francúzske orgány vo svojej odpovedi na odôvodnené stanovisko Komisie oznámili svoj zámer ukončiť predmetnú prax do 1. augusta 2012.
17. Dňa 15. februára 2013 sťažovateľ upozornil ombudsmana na odpoveď na písomnú parlamentnú otázku o stave postupu v prípade nesplnenia povinnosti, ktorú poskytol príslušný komisár 31. januára 2013. Komisár vo svojej odpovedi informoval Parlament, že francúzske orgány odpovedali na odôvodnené stanovisko 24. apríla 2012 a oznámili svoj zámer od 1. augusta 2012 zrušiť povolenie na uvádzanie liehovín vyrobených z vedľajších produktov výroby vína na trh. V nadväznosti na dodatočnú žiadosť Komisie o poskytnutie záruk, pokiaľ ide o účinnosť ich oznámeného rozhodnutia, francúzske orgány poskytli podrobné informácie o tom, ako sa bude realizovať stiahnutie z trhu a ako sa budú vykonávať kontroly s cieľom skontrolovať, či výrobcovia vínnych destilátov dodržiavajú prijaté opatrenia.
18. Komisia 8. augusta 2013 napísala sťažovateľovi a poskytla mu informácie, ktoré už príslušný komisár poskytol Parlamentu 31. januára 2013. Komisia takisto informovala sťažovateľa, že 30. mája 2013 sa rozhodla sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov uzavrieť.
Analýza a závery ombudsmana
Úvodné poznámky
19. Ombudsmanka poznamenáva, že sťažovateľ vo svojich dodatočných pripomienkach z 15. februára 2013 zdôraznil, že napriek jeho žiadostiam o informácie, najmä žiadosti zaslanej 20. júla 2012, ho Komisia neinformovala o vývoji sťažnosti vo veci porušenia právnych predpisov, a najmä o opatreniach prijatých po vydaní odôvodneného stanoviska voči Francúzsku. Sťažovateľ poukázal na to, že niektoré informácie o stave postupu v prípade nesplnenia povinnosti mohol získať len nepriamo, konkrétne z odpovede príslušného komisára na písomnú parlamentnú otázku z 31. januára 2013. Podľa sťažovateľa neposkytnutie informácií zo strany Komisie opäť ukázalo, že Komisia sa sťažnosťou vo veci porušenia právnych predpisov riadne nezaoberala.
20. Sťažovateľ takisto zdôraznil, že opatrenia prijaté Komisiou po jej odôvodnenom stanovisku neboli dostatočné. Poukázala na to, že Komisia i) pasívne súhlasila s predĺžením francúzskej praxe výrazne nad rámec lehoty, ktorú stanovila vo svojom odôvodnenom stanovisku, napriek vážnym dôsledkom pre výrobcov vínnych destilátov, ii) neprijala opatrenia na kontrolu účinného vykonávania svojho odôvodneného stanoviska francúzskymi orgánmi a iii) neprijala žiadne opatrenia týkajúce sa uvádzania zásob liehovín, ktoré už boli vyrobené v rozpore s právom Únie, na trh.
21. V nadväznosti na list Komisie z 8. augusta 2013 (pozri bod 18 vyššie) sťažovateľ 7. októbra 2013 predložil ombudsmanovi dodatočné pripomienky. Sťažovateľ poukázal na to, že list Komisie z 8. augusta 2013 len reprodukoval informácie, ktoré už poskytol príslušný komisár v Parlamente, bez toho, aby poskytol ďalšie podrobnosti. Sťažovateľ takisto zdôraznil, že odpoveď Komisie bola zaslaná viac ako rok po predchádzajúcom informačnom liste zo 7. augusta 2012 a viac ako šesť mesiacov po odpovedi komisára na parlamentnú otázku. Sťažovateľ sa domnieval, že takéto oneskorenie nebolo odôvodnené a že Komisia porušila zásady dobrej správy vecí verejných, ktoré by mala dodržiavať pri vybavovaní sťažností na porušenie právnych predpisov.
22. Pokiaľ ide o obsah odpovede Komisie, sťažovateľ opätovne potvrdil, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď sa obmedzila na prijatie vyhlásení poskytnutých francúzskymi orgánmi a nezaviedla žiadne opatrenie na kontrolu účinného vykonávania svojho odôvodneného stanoviska. Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie Komisie uzavrieť sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov nezohľadňuje otázku uvádzania na trh zásob liehovín, ktoré už boli vyrobené v rozpore s právom EÚ.
23. Vo svojich vyhláseniach uvedených vyššie sa sťažovateľ vyjadruje k i) údajnému neovereniu vykonávania dohody dosiahnutej s francúzskymi orgánmi zo strany Komisie, ii) údajnému nepreskúmaniu otázky predaja zásob liehovín, ktoré už boli vyrobené v rozpore s právom EÚ, a iii) tomu, že Komisia včas neinformovala sťažovateľa o vývoji a uzavretí prípadu. Ombudsmanka poznamenáva, že tieto argumenty sa týkajú záležitostí, ktoré vznikli po podaní sťažnosti jej úradu, a že nie sú záležitosťami, na ktoré sa v plnej miere vzťahujú tvrdenia sťažovateľa (pozri bod 12). Z tohto dôvodu sa ombudsman domnieva, že nie je vhodné zaoberať sa týmito záležitosťami v tomto rozhodnutí. Navrhovateľ sa však môže obrátiť na Komisiu. Ak by Komisia neposkytla uspokojivú odpoveď v primeranej lehote, sťažovateľ by potom mohol zvážiť predloženie novej sťažnosti ombudsmanovi.
24. Je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o tretí z uvedených argumentov, zdá sa, že Komisia informovala sťažovateľa o svojom rozhodnutí uzavrieť prípad až niekoľko mesiacov po prijatí tohto rozhodnutia. Ombudsmanka tiež poznamenáva, že sa zdá, že za toto opomenutie nebolo poskytnuté žiadne ospravedlnenie.
A. Pokiaľ ide o vybavovanie sťažnosti na porušenie právnych predpisov Komisiou
Argumenty predložené ombudsmanovi
25. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia riadne nevybavila jeho sťažnosť týkajúcu sa porušenia právnych predpisov. Na podporu svojho tvrdenia navrhovateľ predložil podporné argumenty uvedené v bode 12.
26. Komisia podrobne opísala kroky, ktoré podnikla od prijatia sťažnosti o nesplnení povinnosti 13. apríla 2010 do prijatia odôvodneného stanoviska 28. februára 2012. Pokiaľ ide o podporné tvrdenie sťažovateľa (i), Komisia zdôraznila, že čas potrebný na vydanie formálnej výzvy zo 17. februára 2011 a odôvodneného stanoviska z 28. februára 2012 bol spôsobený právnou zložitosťou prípadu a potrebou požiadať francúzske orgány o informácie a stretnúť sa s nimi, čo považovala za nevyhnutné na úplné dodržiavanie ich práva na obhajobu. Komisia dodala, že navrhovateľ neposkytol dôkazy o údajnej nenapraviteľnej ujme spôsobenej výrobcom vínneho destilátu. Vzhľadom na závažnosť tejto záležitosti však Komisia 2. decembra 2010 začala audítorské vyšetrovanie predmetnej praxe podľa postupu stanoveného v nariadení 885/2006 [4]. V čase predloženia stanoviska Komisie ombudsmanovi vyšetrovanie stále prebiehalo. Komisia napokon uviedla, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri určovaní, či a kedy je vhodné podať žalobu proti členskému štátu z dôvodu porušenia práva Únie, a že cieľom konania pred podaním žaloby je poskytnúť dotknutému členskému štátu príležitosť splniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, a využiť svoje právo na obhajobu.
27. Pokiaľ ide o podporný argument navrhovateľa (ii), Komisia zdôraznila, že zohľadnila škodlivé dôsledky predmetného postupu pre dotknuté odvetvia, ako aj pre spotrebiteľov, o čom svedčí skutočnosť, že formálnu výzvu a odôvodnené stanovisko prijala hneď, ako to bolo vzhľadom na okolnosti prípadu možné, a že začala uvedené audítorské prešetrovanie. Pokiaľ ide o predbežné opatrenia, Komisia jasne uviedla, že nemá právomoc prijať dočasný zákaz obchodovania s francúzskymi vínnymi destilátmi podľa článku 24 ods. 3 nariadenia č. 110/2008.
28. Pokiaľ ide o podporný argument sťažovateľa iii), Komisia potvrdila, že zamietla jeho žiadosti o stretnutie z 10. mája 2011 a 8. septembra 2011, ale tiež zdôraznila, že svoje zamietnutia riadne odôvodnila. Komisia najmä vo svojom liste z 23. mája 2011 uviedla, že jej zástupcovia sa už 3. marca 2011 stretli so sťažovateľom a že nie sú k dispozícii žiadne nové informácie. Komisia tiež zdôraznila, že diskusie s francúzskymi orgánmi prebiehajú, ale podrobnosti týkajúce sa týchto diskusií musia zostať dôverné, aby sa zabránilo oslabeniu úsilia presvedčiť Francúzsko, aby ukončilo porušovanie práva EÚ. Rovnaké úvahy boli vyjadrené v liste Komisie z 23. septembra 2011, ktorým Komisia zamietla žiadosť o stretnutie, ktorú sťažovateľ predložil 8. septembra.
29. Navrhovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že pokiaľ ide o jeho podporný argument i), Komisia neposkytla dôkazy o tom, že vec bola právne zložitá. Naopak, príslušný komisár už v odpovedi na parlamentnú otázku zo 7. januára 2011 vyhlásil, že francúzska prax je v rozpore s právom Únie. Ten istý komisár potom v odpovedi na ďalšiu parlamentnú otázku z 10. novembra 2011 uznal, že prebiehajúce rokovania s francúzskymi orgánmi vyriešili tento problém len čiastočne (pozri bod 9 vyššie). Sťažovateľ takisto zdôraznil, že skutočnosť, že audítorské vyšetrovanie stále prebieha, poukazuje na zdržanlivosť prístupu Komisie. Napokon, pokiaľ ide o priestor Komisie na voľné uváženie v konaniach o nesplnení povinnosti, sťažovateľ zdôraznil, že toto voľné uváženie sa musí uplatňovať v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných, ako to dokazujú rozhodnutia európskeho ombudsmana v tomto bode.
30. Navrhovateľ sa osobitne neodvolal na svoj podporný argument ii). Pokiaľ ide o jeho podporný argument iii), sťažovateľ tvrdil, že dôvody, ktoré Komisia uviedla na odôvodnenie zamietnutia jeho žiadostí o usporiadanie stretnutia, neboli presvedčivé a že tieto zamietnutia skôr preukázali jeho neochotu mať s ním priamy kontakt. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ odkázal na ďalšiu žiadosť o stretnutie, na ktorú Komisia neodpovedala.
Hodnotenie ombudsmana
31. Sťažnosti občanov predstavujú jeden z najdôležitejších zdrojov informácií o možných porušeniach práva EÚ členskými štátmi. Takéto sťažnosti umožňujú Komisii lepšie plniť svoju úlohu strážkyne zmlúv.
32. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní sťažností na nesplnenie povinnosti podaných občanmi a že nie je povinná začať konanie o nesplnení povinnosti v každom prípade, keď členský štát porušil právo EÚ. Občania teda nie sú oprávnení požadovať od Komisie, aby zaujala osobitné stanovisko, pokiaľ ide o podstatu ich sťažností na nesplnenie povinnosti. Diskrečná právomoc Komisie sa však musí uplatňovať v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Ombudsmanka predovšetkým poznamenáva, že Komisia vo svojom oznámení COM/2012/154 a vo svojom predchádzajúcom oznámení COM/2002/141 [5] prijala určité záväzky, pokiaľ ide o vybavovanie sťažností na porušenie právnych predpisov.
33. Ombudsmanka tiež poukazuje na to, že rozsah jej mandátu v takýchto sťažnostiach sa obmedzuje na preskúmanie toho, či Komisia konala v súlade s pravidlami a zásadami, ktoré sú pre ňu záväzné pri vybavovaní sťažnosti vo veci porušenia právnych predpisov. Jej vyšetrovanie nezahŕňa preskúmanie otázky, či vnútroštátne právne predpisy, prax a súdne rozhodnutia môžu byť v rozpore s právom Únie. V dôsledku toho sa rozsah preskúmania ombudsmana v tejto oblasti obmedzuje na posúdenie toho, či Komisia zjavne prekročila hranice svojej diskrečnej právomoci.
34. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že Komisia riadne nevybavila jeho sťažnosť týkajúcu sa porušenia právnych predpisov. V nasledujúcich bodoch ombudsman postupne posúdi argumenty, ktoré sťažovateľ predložil na podporu svojho tvrdenia.
35. Pokiaľ ide o prvý podporný argument sťažovateľa (pozri bod 12), ombudsman poznamenáva, že podľa bodu 8 oznámenia COM 2012/154 „[v]šeobecným pravidlom je, že Komisia prešetrí sťažnosti s cieľom dospieť k rozhodnutiu o vydaní formálnej výzvy alebo o uzavretí prípadu najneskôr do jedného roka od dátumu registrácie sťažnosti. Ak sa tento limit prekročí, Komisia o tom písomne informuje sťažovateľa na jeho žiadosť“[6]. Ombudsmanka poznamenáva, že v oznámení sa nestanovuje konečný časový rámec na to, aby Komisia prijala kroky, ktoré nasledujú po zaslaní formálnej výzvy a vedú buď k postúpeniu veci Súdnemu dvoru, alebo k jej uzavretiu. Ombudsman sa však domnieva, že počas tejto fázy konania pred podaním žaloby je Komisia naďalej viazaná všeobecnou zásadou dobrej správy vecí verejných, ktorá vyžaduje, aby sa rozhodnutia prijímali v primeranej lehote.
36. V prejednávanej veci sťažovateľ podal 13. apríla 2010 sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov. Komisia 8. júna 2010 vyzvala francúzske orgány, aby poskytli informácie, a jej zástupcovia sa 29. júna 2010 stretli so sťažovateľom. Dňa 17. septembra 2010 Komisia požiadala francúzske orgány o ďalšie spresnenia a 16. februára 2011 zaslala výzvu. Ombudsmanka preto poznamenáva, že výzva bola zaslaná francúzskym orgánom desať mesiacov a tri dni po tom, ako jej bola predložená sťažnosť na porušenie. Vzhľadom na uvedený sled udalostí sa ombudsman domnieva, že obdobie, ktoré uplynulo medzi podaním sťažnosti na porušenie právnych predpisov a zaslaním formálnej výzvy, bolo primerané.
37. Pokiaľ ide o čas, ktorý Komisia potrebovala na prijatie odôvodneného stanoviska, ombudsmanka poznamenáva, že po tom, ako Komisia zaslala formálnu výzvu, sa jej zástupcovia 3. marca 2011 opäť stretli so sťažovateľom. Komisii bola 18. mája 2011 doručená odpoveď francúzskych orgánov na jej formálnu výzvu. V tejto odpovedi francúzske orgány požiadali o stretnutie, ktoré sa konalo 6. septembra 2011. Napokon 28. februára 2012, teda o niečo viac ako mesiac po tom, ako sťažovateľ podal sťažnosť ombudsmanovi, Komisia zaslala francúzskym orgánom odôvodnené stanovisko. Ombudsmanka preto poznamenáva, že Komisia zaslala francúzskym orgánom svoje odôvodnené stanovisko o niečo viac ako rok po prijatí formálnej výzvy. Ombudsman sa predovšetkým domnieva, že vzhľadom na žiadosť francúzskych orgánov bolo rozumné, aby Komisia považovala uskutočnenie stretnutia za nevyhnutné na zaručenie práva na obhajobu, a teda aby pred prijatím ďalších opatrení počkala až do septembra 2011.
38. Ombudsmanka tiež poznamenáva, že po stretnutí s francúzskymi orgánmi uplynulo takmer šesť ďalších mesiacov pred zaslaním odôvodneného stanoviska Komisiou. Podľa Komisie bol tento dodatočný čas potrebný z dôvodu právnej zložitosti prípadu. Ombudsman však poznamenáva, že Komisia neposkytla žiadne konkrétnejšie vysvetlenie, prečo bol prípad obzvlášť zložitý.[7] Ombudsman preto nie je presvedčený, že právna zložitosť prípadu mohla odôvodniť dodatočné oneskorenie.
39. Komisia však tiež poukázala na to, že po tom, ako francúzske orgány odpovedali na výzvu, pokračovali rokovania s cieľom nájsť priateľské riešenie sporu. Potvrdzuje to aj vyhlásenie príslušného komisára v Parlamente z 10. novembra 2011. Ombudsmanka sa domnieva, že vzhľadom na prebiehajúce rokovania nebol čas, ktorý uplynul medzi stretnutím Komisie s francúzskymi orgánmi a prijatím odôvodneného stanoviska, neprimeraný.
40. Navrhovateľ však tvrdil, že naliehavosť záležitosti si vyžaduje, aby Komisia konala rýchlejšie. Podľa sťažovateľa by akékoľvek oneskorenia v konaní pravdepodobne spôsobili škodu jeho členom. V tejto súvislosti ombudsmanka poukazuje na to, že konania o nesplnení povinnosti nie sú primárne zamerané na ochranu záujmov súkromných subjektov, ktoré môžu byť dotknuté údajným porušením práva Únie a ktoré majú k dispozícii primerané súdne prostriedky nápravy, aby sa mohli domáhať nápravy na vnútroštátnej úrovni. V tomto prípade Komisia uznala, že nebezpečenstvo nenapraviteľnej ujmy pre zainteresované strany by mohlo predstavovať výnimočnú okolnosť, ktorá odôvodňuje stanovenie kratšej lehoty na odpoveď na formálnu výzvu. Komisia však takisto vysvetlila, že v tomto prípade navrhovateľ neposkytol dostatočné dôkazy na preukázanie toho, že existuje riziko, že by mohlo dôjsť k takejto nenapraviteľnej ujme. Ombudsmanka poznamenáva, že sťažovateľ sa obmedzil len na tvrdenie o existencii vážnej ujmy pre výrobné odvetvie bez toho, aby poskytol konkrétne dôkazy na podporu tohto názoru. Preto považuje záver Komisie v tejto súvislosti za primeraný.
41. Sťažovateľ tiež zdôraznil, že Komisia sa mala zaoberať sťažnosťou na porušenie rýchlejšie vzhľadom na skutočnosť, že už viackrát uznala nezákonnosť francúzskej praxe a že v každom prípade neuviedla dôvody odôvodňujúce omeškanie. V tejto súvislosti ombudsman poznamenáva, že prvé vyhlásenie príslušného komisára Parlamentu o stave sťažnosti na nesplnenie povinnosti bolo vydané 11. novembra 2011, približne tri mesiace pred zaslaním odôvodneného stanoviska francúzskym orgánom. Ombudsmanka okrem toho poukazuje na to, že fáza pred podaním žaloby v konaní o nesplnení povinnosti má dvojaký cieľ: Na jednej strane umožňuje dotknutému členskému štátu v plnom rozsahu uplatniť svoje právo na obhajobu a na druhej strane smeruje k rýchlemu ukončeniu údajného porušenia práva Únie tým, že sa usiluje o urovnanie sporu zmierom, a tým sa vyhýba potrebe obrátiť sa na Súdny dvor. Bolo teda úplne legitímne a rozumné, aby Komisia začala rokovania s francúzskymi orgánmi s cieľom nájsť riešenie problému nastoleného sťažovateľom. Ombudsman sa domnieva, že čas, ktorý uplynul medzi zaslaním výzvy a prijatím odôvodneného stanoviska, nebol neprimeraný. Ombudsmanka sa preto tiež domnieva, že nebolo potrebné, aby Komisia uviedla dodatočné dôvody, pokiaľ ide o čas, ktorý potrebovala na vyriešenie tohto prípadu.
42. Pokiaľ ide o druhý podporný argument sťažovateľa (pozri bod 12 vyššie), ombudsmanka poznamenáva, že článkom 24 ods. 3 nariadenia č. 110/2008 sa Komisia poveruje úlohou zabezpečiť po konzultácii s členskými štátmi jednotné uplatňovanie nariadenia. Podľa Komisie sa toto ustanovenie nemôže vykladať tak, že jej umožňuje prijať zákaz uvádzania výrobkov na trh v prípade, že členský štát nedodržiava nariadenie. Ombudsmanka sa domnieva, že výklad pravidla zo strany Komisie, ktorý sťažovateľ nespochybnil, sa zdá byť primeraný.
43. Pokiaľ ide o tretí podporný argument sťažovateľa (pozri bod 12), ombudsmanka poukazuje na to, že v oznámení Komisie sa Komisii neukladá povinnosť organizovať stretnutia so sťažovateľmi a že vo všeobecnosti má Komisia pri vybavovaní sťažností týkajúcich sa porušenia právnych predpisov širokú mieru voľnej úvahy. Komisia teda môže zamietnuť žiadosť o stretnutie pod podmienkou, že svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
44. V tomto prípade sťažovateľ tvrdil, že dôvody, ktoré poskytla Komisia na odmietnutie požadovaného stretnutia, neboli presvedčivé a jednoducho preukázali neochotu Komisie mať s ním priamy kontakt. Ombudsman však poznamenáva, že Komisia vo svojich listoch z 23. mája 2011 a 23. septembra 2011 poznamenala, že jej zástupcovia sa už 3. marca 2011 stretli so sťažovateľom a že sťažovateľ neposkytol žiadne nové informácie, ktoré by odôvodňovali usporiadanie ďalšieho stretnutia. V tejto súvislosti ombudsmanka zdôrazňuje, že sťažovateľ nespresnil, prečo by sa od Komisie za okolností prípadu vyžadovalo ďalšie stretnutie s ňou. Ombudsmanka sa preto domnieva, že v súvislosti s rozhodnutím Komisie nezorganizovať ďalšie stretnutie so sťažovateľom sa nezistil žiadny nesprávny úradný postup.
45. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k záveru, že v konaní Komisie nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa. Ombudsman sa preto domnieva, že ani druhé tvrdenie sťažovateľa nemôže uspieť. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa, ombudsmanka poznamenáva, že Komisia medzičasom prijala odôvodnené stanovisko voči Francúzsku, a preto sa toto tvrdenie stalo bezpredmetným.
B. Pokiaľ ide o odmietnutie Komisie poskytnúť prístup k požadovaným dokumentom
Argumenty predložené ombudsmanovi
46. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že Komisia nezákonne zamietla prístup k požadovaným dokumentom. Na podporu svojho tvrdenia navrhovateľ vychádzal z podporných argumentov uvedených v bode 12.
47. Pokiaľ ide o podporné tvrdenie sťažovateľa i), Komisia vo svojom stanovisku odkázala na precedens stanovený rozsudkom Všeobecného súdu z 9. septembra 2011 vo veci T-29/08 [8]. Podľa všeobecnej domnienky stanovenej Všeobecným súdom Komisia nebola povinná vykonať konkrétne a individuálne preskúmanie obsahu každého dokumentu, ale mohla sa jednoducho domnievať, že zverejnenie ktoréhokoľvek z týchto dokumentov by mohlo ohroziť ciele prebiehajúceho vyšetrovania porušenia. Komisia tiež poukázala na to, že existencia tejto všeobecnej domnienky nevylučuje právo sťažovateľa predložiť dôkazy preukazujúce, že zverejnenie daného dokumentu sa na ňu nevzťahovalo. Sťažovateľ však v tomto prípade nepredložil žiadne tvrdenie v tomto zmysle.
48. Pokiaľ ide o podporný argument sťažovateľa (ii), Komisia zdôraznila, že vyhlásenia príslušného komisára uvedené v jeho odpovediach na niekoľko parlamentných otázok nemôžu ovplyvniť jej posúdenie opakovanej žiadosti sťažovateľa. Komisia zdôraznila, že tieto vyhlásenia nepredstavujú žiadne oficiálne potvrdenie toho, že došlo k porušeniu práva Únie, keďže takéto konštatovanie prináleží len Súdnemu dvoru.
49. Pokiaľ ide o podporný argument iii), Komisia zdôraznila, že záujem na zverejnení, ktorý predložil navrhovateľ, bol čisto súkromný, a preto ho nebolo možné zohľadniť. Podľa Komisie verejný záujem na ukončení možného porušovania práva Únie lepšie poslúžil zachovaniu atmosféry vzájomnej dôvery medzi Komisiou a dotknutým členským štátom.
50. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach navrhol iný výklad precedensu stanoveného v rozsudku Všeobecného súdu vo veci T-29/08 a uviedol, že ho nemožno chápať tak, že oprávňuje Komisiu nevykonať konkrétne a individuálne preskúmanie požadovaných dokumentov alebo neskúmať s odkazom na prejednávanú vec, či sa všeobecné úvahy, ktoré sa zvyčajne uplatňujú na konkrétny typ dokumentu, skutočne uplatňujú na požadované dokumenty. Sťažovateľ sa predovšetkým domnieval, že Komisia neposúdila uplatniteľnosť uvedenej domnienky v danom prípade.
51. Sťažovateľ takisto nesúhlasil so stanoviskom Komisie k hodnote, ktorú treba priznať verejným vyhláseniam príslušného komisára, a zdôraznil, že prijatie argumentu Komisie by znamenalo, že parlamentné otázky by sa stali bezpredmetnými.
52. Sťažovateľ napokon zdôraznil, že posúdenie existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení predstavuje základný prvok hodnotenia, ktoré viedlo k rozhodnutiu nezverejniť dokument. V prejednávanej veci Komisia takéto posúdenie nevykonala. Jediný verejný záujem, na ktorý Komisia poukázala, bol príliš široký a v skutočnosti sa naň bolo možné odvolávať v súvislosti s každou činnosťou Komisie zahŕňajúcou výmenu názorov s členskými štátmi. Takýto výklad výnimky by však nevyhnutne oslabil jej zamýšľaný obsah.
Hodnotenie ombudsmana
53. Podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 inštitúcie odmietnu prístup k dokumentu, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
54. Ombudsman poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa výnimky zo všeobecného práva na prístup k dokumentom musia vykladať a uplatňovať striktne [9]. Samotná skutočnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou, nemôže sama osebe odôvodniť uplatnenie tejto výnimky. Na to, aby sa dotknutá inštitúcia mohla zákonne odvolávať na výnimku, je preto povinná určiť, i) či by prístup k dokumentu konkrétne a skutočne poškodil chránený záujem, a ii) či neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Toto posúdenie musí vyplývať z dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené [10].
55. Ombudsman však poukazuje aj na to, že Súdny dvor povolil niekoľko výnimiek z povinnosti inštitúcií preskúmať konkrétne a individuálne dokumenty, ku ktorým sa žiadal prístup. Súdny dvor najmä rozhodol, že dotknutá inštitúcia má v zásade možnosť založiť svoje rozhodnutia na všeobecných domnienkach, ktoré sa uplatňujú na určité kategórie dokumentov, keďže na žiadosti o sprístupnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy sa môžu uplatniť podobné všeobecné úvahy, a to za predpokladu, že inštitúcia v každom prípade preukáže, že všeobecné úvahy, ktoré sa bežne uplatňujú na konkrétny typ dokumentu, sa v skutočnosti uplatňujú na konkrétny dokument, o ktorého sprístupnenie bola požiadaná [11].
56. Ombudsman ďalej poznamenáva, že Súdny dvor doteraz výslovne uznal možnosť odvolávať sa na takéto všeobecné domnienky vo viacerých prípadoch, konkrétne v súvislosti s postupmi preskúmania štátnej pomoci [12], postupmi kontroly koncentrácií [13] a konaniami prebiehajúcimi na súdoch EÚ [14]. Ombudsmanka zdôrazňuje, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 14. novembra 2013, ktorým sa potvrdilo predchádzajúce rozhodnutie Všeobecného súdu vo veci T-29/08, rozhodol, že na podobnú všeobecnú domnienku sa možno odvolávať v súvislosti s dokumentmi týkajúcimi sa postupov v prípade nesplnenia povinnosti. Súdny dvor tým potvrdil právnu zásadu, ktorú už uviedol Všeobecný súd vo svojom rozsudku vo veci T-191/99 [15].
57. V prejednávanej veci ombudsman poznamenáva, že je nesporné, že všetky dokumenty požadované sťažovateľom a výslovne identifikované Komisiou v jej odpovedi na žiadosť o prístup sa týkali konania o nesplnení povinnosti 2010/2162, ktoré v čase podania žiadosti prebiehalo. Zo všeobecnej domnienky uznanej v judikatúre Súdneho dvora a Všeobecného súdu vyplýva, že za takýchto okolností sa Komisia mohla oprávnene domnievať, že zverejnenie požadovaných dokumentov by mohlo ohroziť účel prebiehajúceho konania. Dôsledkom tohto zistenia je, že Komisia v zásade nebola povinná vykonať konkrétne a individuálne preskúmanie každého z týchto dokumentov [16]. Ombudsman sa preto domnieva, že prvé podporné tvrdenie sťažovateľa nemožno prijať.
58. Ďalšou otázkou, ktorú treba zvážiť, je, či sťažovateľ bol schopný preukázať, že na jeden alebo viacero z týchto dokumentov sa uvedená domnienka nevzťahuje, alebo že existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie [17].
59. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že Komisia mala zohľadniť vyhlásenia príslušného komisára v jeho odpovediach na viaceré parlamentné otázky týkajúce sa postupu v prípade nesplnenia povinnosti.
60. Ombudsman sa domnieva, že v zásade, ak inštitúcia už úplne alebo čiastočne zverejnila obsah dokumentu, nemožno už predpokladať, že zverejnenie tohto dokumentu by ohrozilo jeden zo záujmov chránených výnimkami stanovenými v nariadení č. 1049/2001 [18]. V prejednávanej veci ombudsmanka poznamenáva, že predtým, ako Komisia odpovedala na žiadosť o prístup, príslušný komisár odpovedal na parlamentnú otázku týkajúcu sa stavu sťažnosti vo veci porušenia právnych predpisov. Komisár vo svojej odpovedi poskytol všeobecné informácie o rôznych fázach konania o porušení povinnosti a potom poskytol určité informácie o štádiu, v ktorom v tom čase prebiehalo konanie o porušení povinnosti proti Francúzsku. Poskytnuté informácie však boli obmedzené. Komisár sa totiž obmedzil na vyhlásenie, že francúzske orgány sú pripravené ukončiť prax umožňujúcu výrobu vínnych destilátov z určitých vedľajších produktov výroby vína, ale že rokovania o iných vedľajších produktoch stále prebiehajú. Podľa názoru ombudsmana tieto vyhlásenia nie sú také, aby vyvrátili všeobecnú domnienku proti zverejneniu, na ktorú sa odvoláva Komisia. Je pravda, že komisár 31. januára 2013 vo svojej odpovedi na parlamentnú otázku poskytol o niečo konkrétnejšie informácie. Toto vyhlásenie však bolo urobené po tom, ako Komisia už rozhodla o žiadosti sťažovateľa o prístup k dokumentom. Na účely posúdenia, či bolo toto rozhodnutie nesprávne, teda nie je relevantné.
61. Pokiaľ ide o existenciu prípadného prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení, sťažovateľ poukázal na záujmy skupín osôb dotknutých francúzskou praxou, t. j. členov destilačného a vinárskeho priemyslu a spotrebiteľov, ktorých zastupuje.
62. Ombudsmanka súhlasí s názorom Komisie, že uvedený záujem mal súkromný charakter. Preto sa jej tvrdenie, že sťažovateľ nepreukázal existenciu prevažujúceho verejného záujmu, javí ako primerané.
63. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k záveru, že v konaní Komisie nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa. Ombudsman sa preto tiež domnieva, že ani tretie tvrdenie sťažovateľa nemôže uspieť.
C. Záver
Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanka uzatvára túto sťažnosť s týmto záverom:
Nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu.
Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.
Emily O´Reilly
V Štrasburgu 14. februára 2014
[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 110/2008 z 15. januára 2008 o definovaní, popise, prezentácii, označovaní a ochrane zemepisných označení liehovín (Ú. v. EÚ L 39, 2008, s. 16).
[2] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
[3] Oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 2. apríla 2012, ktorým sa aktualizuje zaobchádzanie so vzťahmi so sťažovateľom v súvislosti s uplatňovaním práva Únie, COM(2012) 154 final.
[4] Nariadenie Rady (ES) č. 885/2006 z 21. júna 2006, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005, pokiaľ ide o akreditáciu platobných agentúr a iných orgánov a zúčtovania EPZF a EPFRV (Ú. v. EÚ L 171, 2006, s. 90).
[5] Oznámenie COM/2012/154 Komisia prijala 2. apríla 2012 a nahradilo predchádzajúce oznámenie COM/2002/141 z 20. marca 2002. V novom oznámení sa potvrdili záväzky, ktoré Komisia predtým prijala, a zaviedli sa len malé zmeny.
[6] Je užitočné poukázať na to, že slová „na jeho žiadosť“neboli zahrnuté do anglickej verzie tohto ustanovenia v oznámení z roku 2002.
[7] V skutočnosti príslušný komisár pri viacerých príležitostiach vyhlásil, že podľa názoru Komisie francúzska prax predstavuje porušenie práva EÚ.
[8] Pozri vec T-29/08, LPN/Komisia, Zb. 2011, s. II-6021.
[9] Pozri vec C-266/05 P, Sison/Rada, Zb. 2007, s. I-1233, bod 63.
[10] Pozri spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, Zb. 2008, s. I-4723, bod 49.
[11] Pozri spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P uvedené v poznámke pod čiarou 9, bod 50.
[12] Pozri vec C-139/07 P, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, Zb. 2010, s. I-5885.
[13] Pozri rozsudok z 28. júna 2012 vo veci C-404/10 P, Komisia/Editions Odile Jacob, zatiaľ neuverejnený, a rozsudok z 28. júna 2012 vo veci C-477/10 P, Komisia/Agrofert Holding, zatiaľ neuverejnený.
[14] Pozri spojené veci C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 P, Švédsko a iní/API a Komisia, Zb. 2010, s. I-8533.
[15] Vec T-191/99 Petrie a iní/Komisia, Zb. 2001, s. II-3677.
[16] Pozri vec T-29/08 citovanú v poznámke pod čiarou 7, bod 127.
[17] Pozri vec T-29/08 citovanú v poznámke pod čiarou 7, bod 128 a vec C-139/07 citovanú v poznámke pod čiarou 11, bod 62.
[18] Ombudsman však súhlasil s tým, že neoprávnené zverejnenie dôverného dokumentu treťou stranou by sa ako také nemalo považovať za dostatočný dôvod na odôvodnenie zverejnenia tohto dokumentu. Ombudsman najmä poukázal na to, že ak by inštitúcia bola povinná poskytnúť verejnosti prístup k dôvernému dokumentu len z dôvodu, že bol nezákonne sprístupnený treťou osobou, táto inštitúcia by bola nútená schváliť neoprávnené sprístupnenie ex post. Tento záver však nemožno uplatniť v prípadoch, keď samotná inštitúcia úmyselne úplne alebo čiastočne sprístupní verejnosti obsah požadovaného dokumentu. Pozri rozhodnutie európskeho ombudsmana z 19. decembra 2012 vo veci 2161/2011/ER a rozhodnutie z 27. septembra 2013 vo veci 98/2012/ER.
- Exportovať
- Prihlásiť sa na odber týkajúci sa prípadu
- Nechajte si zasielať e-mailové upozornenia na aktualizácie prípadu
- Nechajte si zasielať upozornenia na aktualizácie prípadu prostredníctvom RSS.