Späť na Sťažnosť

1. Sťažovateľ je malá súkromná spoločnosť vo Francúzsku.

2. Sťažovateľ podpísal tri zmluvy s Generálnym riaditeľstvom Komisie pre námorné záležitosti a rybárstvo (bývalé GR FISH, GR MARE). Sťažovateľovi boli udelené granty na projekty výskumu a technického rozvoja v rámci piateho rámcového programu (RP5) v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností. V roku 1999 bola podpísaná prvá zmluva (ďalej len "zmluva 1"). V roku 2001 bola podpísaná druhá a tretia zmluva ("zmluva 2" a "zmluva 3"). Oprávnené náklady na realizáciu výskumných projektov, na ktoré sa vzťahovali zmluvy 1 a 2, spolufinancovala Komisia (50 %, zmluvy o spoločných nákladoch). Pokiaľ ide o zmluvu 3, súvisiace oprávnené náklady v plnej miere financovala Komisia (100 %, zmluva o zosúladenom postupe). Financovanie EÚ podliehalo pravidlám finančnej účasti Spoločenstva uvedeným v prílohe IV k rozhodnutiu Európskeho parlamentu a Rady 182/1999/ES [1].

3. Sťažovateľ úspešne zrealizoval projekty. V októbri 2005 zástupcovia Komisie vykonali audit zmlúv 1, 2 a 3 v priestoroch sťažovateľa.

4. V januári 2006 Komisia informovala sťažovateľa o zisteniach auditu. Uviedla, že nemôže akceptovať priemerné hodinové sadzby zamestnancov, ktoré sťažovateľ uviedol vo výkazoch nákladov, keďže sa výrazne líšia od skutočných hodinových sadzieb zamestnancov. Komisia sa domnievala, že je to v rozpore so zmluvnými ustanoveniami, v ktorých sa stanovuje, že žiadny takýto rozdiel by nemal byť významný (článok 23 prílohy II k zmluvám 1 a 2). Komisia uviedla, že ak sťažovateľ neodpovie na zistenia audítorov do 30 dní od ich doručenia, Komisia začne postup vymáhania preplatku.

5. V následnej korešpondencii sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas so zisteniami auditu.

6. V decembri 2006 Komisia zaslala sťažovateľovi konečné závery auditu. Informovala ju, že i) sa domnieva, že na to, aby sa rozdiel medzi skutočnými nákladmi a priemernými nákladmi považoval za nevýznamný, nemal by byť väčší ako 5 %; ii) Komisia pristúpi k vymáhaniu sumy 33 557,32 EUR, ak sťažovateľ do januára 2007 nepredloží žiadne pripomienky k rozpisu nákladov.

7. Sťažovateľ vo svojej odpovedi zopakoval svoje predchádzajúce argumenty týkajúce sa záverov auditu.

8. Vo februári 2008 Komisia po výmene korešpondencie informovala sťažovateľa, že sa rozhodla začať postup vymáhania sumy 32 541,07 EUR v súvislosti so zmluvami č. 1, 2 a 3. K svojmu listu pripojila súhrnnú tabuľku, ktorá obsahovala výpočty pre každú zmluvu. V tabuľke sa uvádza suma, ktorá sa má vymôcť, vypočítaná na základe skutočných nákladov. Poukázalo sa na zmluvné ustanovenia. Komisia uviedla, že ak sťažovateľ neodpovie do 30 dní od doručenia uvedeného listu s dodatočnými informáciami, ktoré by mohli viesť Komisiu k zmene jej záverov, Komisia zašle sťažovateľovi oznámenie o dlhu.

9. Komisia následne od sťažovateľa vymohla sumu 32 541,07 EUR.

10. Sťažovateľ sa potom obrátil na ombudsmana.

Predmet žiadosti

11. Sťažovateľ tvrdil, že žiadosť Komisie o vrátenie pomoci bola nespravodlivá.

12. Tvrdila, že Komisia by mala akceptovať, že vzhľadom na tri zmluvy o výskume ako skupinu sťažovateľ použil metódu priemerných nákladov na zamestnancov spôsobom, ktorý výrazne nezmenil jej náklady v porovnaní so skutočnými nákladmi, najmä ak pojem „významný“ nebol v zmluvách vymedzený. Komisia by preto mala sťažovateľovi vrátiť aspoň časť vymoženej sumy.

Požiadavku

13. Dňa 16. marca 2009 ombudsman začal vyšetrovanie uvedeného tvrdenia a sťažnosti. Vyšetrovanie nezahŕňalo ďalšie tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa údajného diskriminačného zaobchádzania na základe výsledkov auditu a odvrátiteľného oneskorenia pri správe zmlúv Komisiou. Ombudsman informoval sťažovateľa o dôvodoch, prečo tak neurobil. Domnieval sa, že neexistujú dostatočné dôvody na to, aby viedol vyšetrovanie argumentu sťažovateľa týkajúceho sa údajnej diskriminácie, keďže Komisia v tejto súvislosti poskytla primerané vysvetlenia vo svojej korešpondencii so sťažovateľom. Pokiaľ ide o údajné oneskorenie v správe zmlúv Komisiou a v procese auditu, ktorému sa dalo predísť, ombudsman poznamenal, že dvojročná lehota na podanie sťažnosti, ktorá mu bola predložená, uplynula. Preto sa na základe článku 2 ods. 4 štatútu európskeho ombudsmana [2] domnieval, že nie je oprávnený zaoberať sa týmto aspektom prípadu.

14. Sťažnosť bola postúpená Komisii so žiadosťou o poskytnutie stanoviska do 30. júna 2009. Komisia požiadala o predĺženie lehoty, ktorá bola udelená do 31. júla 2009. Dňa 15. septembra 2009 Komisia zaslala svoje stanovisko, ktoré bolo postúpené sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľ zaslal svoje pripomienky.

OMBUDSMANOVÁ ANALÝZA A PREDBEŽNÉ ZÁVERY

A. Tvrdenie o neoprávnenom vymáhaní preplatku a súvisiacej pohľadávky

Argumenty predložené ombudsmanovi týkajúce sa údajnej nespravodlivosti a súvisiaceho nároku

15. Sťažovateľ sa odvolal na článok 23 prílohy II k zmluve 1 a zmluve 2 a článok 18 prílohy II k zmluve 3. V týchto článkoch sa stanovuje, že sa môžu použiť priemerné náklady na zamestnancov za predpokladu, že sa výrazne nelíšia od skutočných nákladov. Tvrdila, že výklad slov „výrazne sa nelíši“zo strany Komisie v tom zmysle, že rozdiel by nemal byť väčší ako 5 %, sa v zmluvách neuvádzal. Komisia uložila túto definíciu sťažovateľovi, slabšej zmluvnej strane, vo svojich konečných záveroch auditu z decembra 2006. Sťažovateľ tvrdil, že to predstavuje právnu chybu a zneužitie právomoci.

16. Tvrdila tiež, že Komisia ju mala okamžite informovať v roku 2001, keď sa dozvedela, že sťažovateľ používa metódu priemerných nákladov, o rizikách spojených s jej používaním a o uvedenom kritériu prahovej hodnoty 5 %. Sťažovateľ sa domnieval, že Komisia sa dopustila nedbanlivosti, keď tak neurobila a neinformovala ho o uvedených skutočnostiach až po audite v decembri 2006, a to napriek opakovaným žiadostiam sťažovateľa o vysvetlenie. Z prvého výkazu nákladov predloženého v máji 2001 vyplývalo, že sťažovateľ použil metódu priemerných nákladov a Komisia uhradila náklady v októbri 2002. Ak by Komisia v tom čase upozornila sťažovateľa, že by nemal používať priemerné hodinové sadzby, sťažovateľ by prijal primerané opatrenia s cieľom vyhnúť sa budúcim problémom a od začiatku by používal skutočné náklady. Okrem toho až v decembri 2006 Komisia informovala sťažovateľa, že priemerné sadzby sa často používajú v podnikoch s vysokým počtom zamestnancov na uľahčenie plánovania a realizácie projektov. Pre sťažovateľa (ako MSP [3]) by bolo jednoduché použiť skutočné hodinové sadzby, keďže z rôznych výkazov nákladov boli účtované len mzdy dvoch až šiestich osôb.

17. Sťažovateľ sa odvolal aj na pokyny Komisie uverejnené na jej príslušnej webovej stránke, konkrétne na „zvolenie systému úhrady nákladov na výskumné, demonštračné a kombinované zmluvy účastníkom“[4], v ktorom sa stanovuje, že „právnická osoba by mala kedykoľvek uplatňovať jeden a ten istý systém úhrady nákladov“. Navrhovateľ poukázal na to, že jeho priemerné náklady sa výrazne nelíšia od skutočných nákladov, ak sa tieto tri zmluvy posudzujú spoločne a nie samostatne a ak Komisia do svojich výpočtov nezahrnula strop nákladov stanovený v tretej zmluve. V tejto súvislosti tvrdila, že argumentácia Komisie bola nesprávna a že len so zreteľom na svoj vlastný prospech uplatnila zmluvnú hornú hranicu s cieľom porovnať priemerné a skutočné náklady na zamestnancov v tretej zmluve. Navrhovateľ tvrdil, že Komisia by mala akceptovať odôvodnenie navrhovateľa, ktoré bolo nasledovné. Ak by sa metóda priemerných nákladov v súvislosti s osobnými nákladmi uplatnila na tri zmluvy o výskume ako skupina, výsledok rozdielu medzi priemernými nákladmi a skutočnými nákladmi by nebol významný. To by zase znamenalo, že Komisia by mala sťažovateľovi vrátiť aspoň časť vymoženej sumy.

18. Komisia vo svojom stanovisku zamietla argumenty a tvrdenie sťažovateľa. Po prvé, poukázala na to, že finančná účasť EÚ v rámci 5. RP pozostáva z čiastočnej alebo úplnej refundácie oprávnených nákladov účastníkov. Mali by však vylúčiť akékoľvek ziskové rozpätie (všeobecné podmienky predmetných zmlúv: Článok 22 zmlúv 1 a 2 [5] a článok 17 zmluvy 3 [6]. Komisia uviedla, že EÚ nenakupuje služby, ale poskytuje dotácie alebo granty organizáciám, ktoré vykonávajú výskum. Výsledok ich výskumu zostáva ich vlastníctvom. Základným pravidlom pre granty je, že organizácie by nemali mať zo samotného grantu žiadny zisk. Komisia ďalej poukázala na to, že akýkoľvek rozdiel medzi priemernými a skutočnými osobnými nákladmi vo výkaze nákladov sťažovateľa predstavuje náklady, ktoré sťažovateľovi skutočne nevznikli, ale ktoré boli napriek tomu zaplatené z finančných prostriedkov Spoločenstva. To predstavovalo zisk pre sťažovateľa a porušilo podmienky príslušných zmlúv (článok 22 prílohy II k zmluvám 1 a 2 [7] a článok 17 prílohy II k zmluve 3 [8] a ustanovenia článku 109 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách [9]).

19. Komisia uznala, že v predmetných zmluvách sa nevymedzuje pojem „významný rozdiel“, pokiaľ ide o rozdiel medzi priemernými a skutočnými nákladmi. Význam tohto pojmu by sa však mal určiť na základe zásady opísanej vyššie a stanovenej v predmetných zmluvách, a to, že grant by nemal vytvárať zisk. Okrem toho sa vo formulári výkazu nákladov vyžaduje, aby dodávateľ osvedčil, že vykázané náklady odrážajú skutočne vynaložené náklady a že na účely auditu Komisie sú k dispozícii všetky podporné dokumenty.

20. Komisia ďalej uviedla, že jej generálne riaditeľstvá zapojené do realizácie výskumných projektov systematicky používajú prahovú hodnotu 5 % s cieľom posúdiť význam rozdielu medzi priemernými a skutočnými nákladmi.

21. V každom prípade vzhľadom na to, že v zmluve 1 bol rozdiel medzi skutočne zaplatenými nákladmi na zamestnancov a nákladmi na zamestnancov účtovanými sťažovateľom vo výkaze nákladov viac ako 30 % v prospech sťažovateľa, kritérium významnosti vo výške 5 % nebolo relevantné. Rozdiel viac ako 30 % možno charakterizovať len ako významný.

22. Zmluva jasne zakazovala dosahovanie zisku z grantu. Pred auditom vedel o predmetnom rozdiele len sťažovateľ. Komisia usúdila, že navrhovateľ mal informovať Komisiu a prestať používať priemerné náklady. V tejto súvislosti Komisia nesúhlasila s tým, aby sa sťažovateľ opieral o pokyny na webovom sídle Komisie, ako sa uvádza v bode 17, a vysvetlila, že v rámci piateho rámcového programu mohol sťažovateľ kedykoľvek prejsť z priemerných na skutočné náklady, keďže účelom zmlúv bolo prispieť k skutočne vzniknutým nákladom. Dokument, na ktorý sa sťažovateľ odvolával, nazvaný „Voľba účastníka systému úhrady nákladov na výskumné, demonštračné a kombinované zmluvy“sa týkal celkového modelu úhrady uplatniteľného na zmluvu, a nie voľby dodávateľa, pokiaľ ide o nárokovanie si nákladov na zamestnancov.

23. Komisia ďalej poukázala na to, že predmetné zmluvy boli založené na štandardných podmienkach. Ich cieľom bolo uľahčiť realizáciu projektov a zároveň zabezpečiť správne finančné riadenie.

24. Podľa názoru Komisie skutočnosť, že v období od júna 2006 do júna 2007 postupne znížila sumu, ktorá sa má vrátiť, z 91 694,28 EUR na 32 541,07 EUR, naznačuje, že obe strany mali možnosť predložiť svoje argumenty týkajúce sa výsledkov auditu, a preto Komisia konala voči sťažovateľovi spravodlivo. Komisia poukázala na skutočnosť, že vzhľadom na nedostatok uspokojivého zdôvodňujúceho materiálu súhlasila s tým, že prijme výpočet sťažovateľa týkajúci sa hodinových sadzieb dvoch vlastníkov sťažovateľa v súvislosti so zmluvami č. 1, 2 a 3. Majitelia tvrdili, že odpracovali len 300 hodín ročne, čo viedlo k hodinovej sadzbe 79,91 eura. Odmena skutočne vyplatená dvom vlastníkom sťažovateľa bola zdokumentovaná v účtovníctve. Neboli však k dispozícii dostatočné podporné dokumenty na stanovenie počtu hodín za rok, ktoré vlastníci skutočne odpracovali pre svoju spoločnosť, t. j. sťažovateľa.

25. Pokiaľ ide o údajné nedbanlivé správanie, Komisia najprv poukázala na to, že všetky potrebné informácie a usmernenia pre účastníkov projektov financovaných EÚ v rámci 5. RP sú zostavené spôsobom, ktorý je „priateľský pre používateľov“ na týchto webových sídlach:

htttp://cordis.europa.eu/fp5 a

htttp://cordis.europa.eu/fp5/management/home.html

26. Ďalej uviedla, že keďže výkazy nákladov predložené sťažovateľom neobsahovali žiadne informácie o skutočných sadzbách, až po sprístupnení zistení auditu sa Komisia dozvedela o významnom rozdiele medzi skutočnými a priemernými osobnými nákladmi v zmluve 1. Na druhej strane bol pre sťažovateľa rozdiel viac ako 30 % ľahko rozpoznateľný, pretože si bol plne vedomý svojich skutočných sadzieb, pričom pri príprave výkazov nákladov použil priemerné sadzby.

27. Podľa Komisie si sťažovateľ mohol vybrať buď skutočné náklady, alebo model priemerných nákladov na vykazovanie nákladov. Komisia preto nekonala z nedbanlivosti tým, že neinformovala sťažovateľa o rizikách spojených s použitím metódy priemerných nákladov. Akékoľvek takéto riziko bolo úplne pod kontrolou sťažovateľa a mal zodpovednosť zabezpečiť, aby informácie oznámené Komisii boli úplné a úplné.

28. Pokiaľ ide o argument a tvrdenie týkajúce sa zmluvného stropu, Komisia uviedla strop ako limit pre záväzok Komisie spolufinancovať oprávnené náklady partnera. Tento limit sa preto musí dodržať pri porovnávaní skutočných a priemerných nákladov s cieľom určiť sumu, ktorú si partner môže nárokovať na základe zmluvy. Malo by sa porovnať hrubé mzdové náklady, a nie príspevok Spoločenstva na tieto náklady. Podľa názoru Komisie predstavuje horná hranica základný zmluvný parameter na porovnanie. Komisia trvala na tom, že zmluvy by sa napriek tomu mali posudzovať individuálne. Tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa uplatnenia zmluvnej hornej hranice na všetky tri zmluvy považoval za irelevantné. Podľa názoru Komisie je každá zmluva samostatným právnym záväzkom a malo by sa s ňou tak aj zaobchádzať. Žiadny grant poskytnutý na základe jednej zmluvy by nemal vytvárať zisk, ktorý by mohol byť kompenzovaný hypotetickou budúcou zmluvou. Výpočet zmien v nákladoch na zamestnancov by preto nemal byť založený na celkových mzdových nákladoch pre všetky tri zmluvy. Okrem toho prístup sťažovateľa spočívajúci v tom, že by sa všetky zmluvy posudzovali spoločne, by diskriminoval iných dodávateľov, pretože na rozdiel od sťažovateľa nie všetci dodávatelia majú s Komisiou niekoľko zmlúv, ale možno len jednu zmluvu. Okrem toho by bez auditu nebolo možné overiť, či boli náklady nadhodnotené, ak by posúdenia nákladov záviseli od budúcich zmlúv.

29. Z toho vyplýva, že so sťažovateľom sa musí zaobchádzať rovnako ako so všetkými zmluvnými stranami tohto druhu. To znamená, že horná hranica stanovená v každej konkrétnej zmluve sa musí dodržiavať len vo vzťahu k tejto zmluve. Všetky výpočty by mali vychádzať z maximálnych oprávnených nákladov stanovených v každej jednotlivej zmluve.

30. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že sa domnieva, že je správne použiť priemerné sadzby pre všetky tri zmluvy. Poukázala na to, že náklady, ktoré vznikli pri plnení zmluvy 1, boli vyvážené nákladmi, ktoré vznikli pri plnení zmlúv 2 a 3. Otázka zaobchádzania s každou zmluvou ako so samostatným záväzkom nebráni pochopeniu priemerných nákladov v rámci rôznych zmlúv. Sťažovateľ zdôraznil, že dodržal rozpočtový strop pre každý z projektov, ktoré vykonal.

31. Sťažovateľ napokon poukázal na to, že pri výklade pravidla „jedna právnická osoba – jeden účtovný systém“ konal v dobrej viere. Sťažovateľ pochopil toto pravidlo v tom zmysle, že musí použiť rovnakú metódu odkazovania na náklady pre všetky svoje projekty s Komisiou. Zamietla tvrdenie Komisie, že z predmetných zmlúv dosiahla zisk. Ďalej tvrdila, že skutočnosť, že Komisia neposkytla predchádzajúcu definíciu pojmu „významný rozdiel“, spôsobila, že príslušné zmluvné ustanovenia sú bezvýznamné a nevymáhateľné.

Hodnotenie ombudsmana

32. Článok 23 bod 1 písm. b) prílohy II, ktorý je rovnaký v zmluvách 1 a 2, a článok 18 bod 1 písm. b) prílohy II zmluvy 3 znejú takto:

„V prípade dodávateľov, ktorí používajú systém úplných nákladov, osobné náklady zahŕňajú:

- skutočné náklady (hrubá odmena a súvisiace poplatky)

priemerné náklady na zamestnancov, ak zodpovedajú bežnej praxi príslušného dodávateľa, za predpokladu, že sa tieto náklady výrazne nelíšia od skutočných nákladov a že Komisia takéto praktiky považuje za prijateľné.“

33. Uvedené články by sa mali vykladať v spojení s článkom 109 nariadenia o rozpočtových pravidlách, článkom 22 všeobecných podmienok pre zmluvy 1 a 2 a článkom 17 všeobecných podmienok pre zmluvu 3. Uvádza sa v ňom, že všetky oprávnené náklady sú náklady, ktoré skutočne vznikli (zaúčtované a zaplatené) počas trvania projektov, bez ziskového rozpätia)[10].

34. Z toho vyplýva, že podľa zmlúv sa priemerné náklady na zamestnancov uvádzajú vo výkaze nákladov len za týchto podmienok: i) priemerné náklady na zamestnancov sa výrazne nelíšia od skutočných nákladov na zamestnancov; ii) táto prax predstavuje bežnú prax dodávateľa; iii) Komisia považuje tento postup za prijateľný; a iv) príjemca grantu nedosahuje zisk v dôsledku vykazovania nákladov týmto spôsobom.

35. Ombudsmanka sa zaoberala otázkou, či sťažovateľ dosiahol zisk v dôsledku vykazovania priemerných nákladov namiesto skutočných nákladov. Oprávnené náklady dohodnuté v zmluve 1 predstavovali 282 540 EUR. Sťažovateľ vo svojom výkaze nákladov na zmluvu 1 v dôsledku použitia systému priemerných nákladov na svoje výpočty uviedol, že oprávnené náklady predstavovali 281 936,62 EUR. Na druhej strane sa pri audite zistilo, že skutočné náklady vynaložené na projekt predstavovali 212 540,80 EUR. Rozdiel, ktorý vyplýva z uplatnenia rôznych metód výpočtu, v každom prípade naznačuje zisk pre sťažovateľa, keďže platba EÚ bola vyššia ako skutočne vynaložené náklady. Hoci tento zisk nemusí nevyhnutne znamenať „zisk“v ekonomickom alebo účtovnom zmysle, napriek tomu sa zdá, že pre navrhovateľa predstavuje ziskové rozpätie.

36. Ombudsmanka sa zaoberala aj otázkou, či Komisia akceptovala spôsob vykazovania nákladov sťažovateľa, konkrétne na základe priemerných a nie skutočných nákladov. Z dostupných dôkazov nevyplýva, že by Komisia namietala proti výkazu priemerných nákladov na zamestnancov sťažovateľa za rok 2001 v súvislosti so zmluvou č. 1. Ombudsmanka preto chápe, že Komisia to implicitne považovala za prijateľný spôsob vykazovania nákladov. Okrem toho sa zdá, že to bola bežná prax sťažovateľa, o ktorej informoval Komisiu v októbri 1999 počas rokovaní o zmluve č. 1 [11].

37. Na druhej strane však v súlade so zásadou spravodlivého zaobchádzania strán bolo implicitné prijatie Komisiou odôvodnené, keďže Komisia mohla oprávnene očakávať, že sťažovateľ splní druhú podmienku týkajúcu sa vykazovania priemerných nákladov, a to, že medzi skutočnými a priemernými nákladmi neexistuje významný rozdiel.

38. Pokiaľ však ide o zmluvu 1, rozdiel bol 30 %. Ombudsman považuje za rozumné, aby Komisia tvrdila, že rozdiel 30 % je významný. Zdá sa preto, že sťažovateľ nesplnil príslušnú zmluvnú podmienku na vykazovanie priemerných nákladov na zamestnancov.

39. Ombudsmanka tiež súhlasí s tým, že zabezpečenie riadneho finančného hospodárenia si vyžaduje, aby Komisia vždy uplatňovala rovnaké kritériá pri posudzovaní významu rozdielu medzi nákladmi na zamestnancov, ktoré sa jej oznamujú podľa rôznych modelov. Komisia vyložila znenie pojmu „významný rozdiel“odkazom na prahovú hodnotu. V tejto súvislosti poukázala na to, že internou praxou jej generálnych riaditeľstiev je zvážiť významný rozdiel vo výške 5 % medzi nákladmi na zamestnancov vykázanými podľa rôznych modelov.

40. Podobne ombudsman nepovažuje uvedený výklad Komisie za neprimeraný. Sťažovateľ sa nemôže odvolávať na zásadu contra proferentem, konkrétne na to, že pojem „významný rozdiel“by sa mal vykladať voči strane, ktorá uložila jeho zahrnutie do zmluvy (v tomto prípade Komisii), za okolností, keď tento rozdiel predstavuje 30 %. Domnieva sa teda, že rozdiel 30 % by sa mal akceptovať ako podstatný rozdiel.

41. Na druhej strane ombudsman považuje za rozumné tvrdenie sťažovateľa, že pri absencii definície v zmluve by určite bolo užitočné, keby Komisia informovala sťažovateľa na začiatku ich zmluvných rokovaní, že 5 % považuje za maximálny prijateľný rozdiel. Platí to najmä v prípade, keď sa domnievame, ako už bolo uvedené, že Komisia môže jednostranne zmeniť administratívnu prax generálnych riaditeľstiev Komisie. Bolo by tiež užitočné, keby Komisia upozornila sťažovateľa na skutočnosť, že systém priemerných nákladov je vhodnejší na účtovné účely veľkých podnikov a nie je tak vhodný pre MSP, ako je sťažovateľ [12]. To by sťažovateľa vopred varovalo pred výpočtom nákladov spôsobom, ktorý si zvolil.

42. Ako však už bolo uvedené, ombudsman považuje za rozumné domnievať sa, že zmluvné ustanovenie týkajúce sa „významného rozdielu“nemožno vykladať tak, aby umožňovalo rozdiel 30 %. Takýto rozdiel možno označiť len za významný a ani zďaleka nedosahuje 5 % rozdiel, ktorý Komisia považovala za prijateľný. Z tohto dôvodu sa ombudsman domnieva, že Komisia nekonala nespravodlivo, keď od sťažovateľa vymohla sumu 32 541,07 EUR. Nenachádza preto žiadny prípad nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa.

43. Ombudsman okrem toho nie je presvedčený o tom, že názor sťažovateľa možno podporiť, to znamená, že tento rozdiel by sa mohol spriemerovať, ak by sa všetky jeho osobné náklady spracovali spoločným zohľadnením zmlúv 1, 2 a 3. Sťažovateľ sa domnieva, že ak by sa všetky tri zmluvy posudzovali spoločne a ak by sa porovnanie priemerných a skutočných nákladov na zamestnancov týkalo len príspevku Spoločenstva, na rozdiel od hrubých mzdových nákladov (ako to navrhla Komisia), neexistoval by žiadny významný rozdiel. Sťažovateľ preto tvrdí, že údaje za tri zmluvy by sa mali agregovať. Sťažovateľ okrem toho tvrdil, že pri porovnávaní by sa nemal zohľadňovať strop nákladov v zmluve 3.

44. Po prvé, ombudsman súhlasí s Komisiou, že zmluvné záväzky sťažovateľa vyplývajúce z jednej zmluvy by sa nemali posudzovať na základe iných zmlúv. V predmetných zmluvách nie je nič, čo by naznačovalo akúkoľvek súvislosť medzi nimi. Každá zmluva sa vzťahuje na konkrétny výskumný projekt, ktorý je oddelený od iných zmlúv. Zmluva 1, uzatvorená v roku 1999, neobsahuje žiadne náznaky, že by sa v roku 2001 uzavreli iné zmluvy. Okrem toho pokyny, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, konkrétne „zvolenie systému náhrady nákladov na výskumné, demonštračné a kombinované zmluvy účastníkom“, bez ohľadu na ich obsah, nemôžu mať prednosť pred zmluvami. Okrem toho nie je dôvod domnievať sa, že takéto pokyny predstavujú spoľahlivý zdroj výkladu zmlúv.

45. Ombudsmanka však poznamenáva, že aj keď sa použije metóda výpočtu sťažovateľa, v rámci ktorej sa sčítajú náklady na zamestnancov v prípade troch zmlúv a zmluvná horná hranica sa neuplatní v prípade tretej zmluvy, celkový rozdiel v prípade troch zmlúv medzi priemernými nákladmi na zamestnancov a skutočnými nákladmi na zamestnancov je 9,39 %. Rozdiel medzi priemernými nákladmi na zamestnancov a skutočnými nákladmi na zamestnancov vyplývajúcimi z uplatňovania dvoch modelov vykazovania nákladov by však bol približne 15,3 % v porovnaní s 9,39 %, ak by sa strop zohľadnil v prípade zmluvy 3 [13]. Tieto dve čísla (s uplatnením stropu alebo bez neho) možno takisto považovať za významné rozdiely.

46. Ako tiež správne uviedla Komisia, akékoľvek porovnanie použitia metód skutočných a priemerných nákladov musí zohľadňovať obmedzený príspevok Únie, ktorý možno požadovať. Tento príspevok sa stanovuje na základe celkových oprávnených nákladov, ktoré by sa mohli požadovať v rámci zmluvy (v zmluve 1 bol príspevok EÚ 50 % celkových oprávnených nákladov), a predstavuje kategóriu zodpovednosti nezávislú od nákladov. Príspevok EÚ je preto irelevantný pri určovaní toho, či je rozdiel medzi skutočnými a priemernými nákladmi významný alebo nevýznamný.

47. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že v súvislosti s týmto tvrdením nie sú opodstatnené žiadne ďalšie vyšetrovania. Tvrdenie sťažovateľa, že Komisia by mu mala vrátiť aspoň časť vymoženej sumy, preto nemožno prijať.

B. Závery

Ombudsman na základe svojho vyšetrovania tejto sťažnosti uzatvára túto sťažnosť s nasledujúcim záverom.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Tvrdenie sťažovateľa nemožno prijať.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

ĎALŠIE POZNÁMKY

Ombudsmanka navrhuje, aby Komisia zvážila, že na svojom webovom sídle ponúkne dodávateľom jasné usmernenia týkajúce sa rôznych účtovných metód vykazovania nákladov na výskumné programy.

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 21. apríla 2010

---

[1] Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 182/1999/ES z 22. decembra 1998 o piatom rámcovom programe Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností (1998 až 2002).

[2] Článok 2.4 štatútu ombudsmana znie takto: „Sťažnosť sa podáva do dvoch rokov odo dňa, keď sa osoba podávajúca sťažnosť dozvedela o skutočnostiach, na ktorých je založená.“

[3] Malý a stredný podnik.

[4] K dispozícii na webovom sídle http://www.cordis.lu/fp5/cont-admin.htm.

[5] Článok 22 bod 1 prílohy II k zmluvám 1 a 2 znie takto: „Oprávnené náklady … spĺňajú tieto podmienky: vzniknúť počas trvania projektu… a vylúčiť akékoľvek ziskové rozpätie“.

[6] Článok 17 bod 1 prílohy II k zmluve 3 znie takto: „Oprávnené náklady … musia spĺňať tieto podmienky: vzniknúť počas trvania projektu… a vylúčiť akékoľvek ziskové rozpätie“.

[7] Pozri poznámku pod čiarou č. 6.

[8] Pozri poznámku pod čiarou č. 7.

[9] Článok 109 ods. 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1 – 48; Mim. vyd. 01/004, s. 74), stanovuje: „Cieľom ani účinkom grantu nesmie byť dosiahnutie zisku pre príjemcu.“

[10] Pozri poznámky pod čiarou č. 5 a 6.

[11] Sťažovateľ sa odvolal na svoj list, v ktorom uviedol, že: „Les taux appliqués dans le projet FISHREG … sont les taux en viguer pratiqués par notre société dans le cadre de ce type de programme“.

[12] Ako Komisia uviedla vo svojom liste zaslanom sťažovateľovi v decembri 2006.

[13]

Zmluva	Vyúčtované/zaplatené	Prijaté	Rozdiel	Príspevok EÚ
Zmluva č. 1	281 939,62 EUR	212 540,80 EUR	–69 398,82 EUR	34 699,41 EUR
Zmluva č. 2	191 089,10 EUR	191 714,17 EUR	+625,07 EUR	+312,54 EUR
Zmluva č. 3	42 802,20 EUR	44 648,00 EUR	+1 845,80 EUR	+1 845,80 EUR
Spolu				–32 541,07 EUR