O OKOLNOSTIACH, KTORÉ VIEDLI K PODANIU SŤAŽNOSTI

1. Sťažnosť predložili ombudsmanovi dvaja právnici (ďalej len „sťažovatelia“) v mene spoločnosti A.

2. Sťažovatelia požiadali Komisiu, aby podľa nariadenia č. 1049/2001[1] poskytla svojim klientom prístup k dokumentom uvedeným v rozhodnutí Európskej komisie (ďalej len „rozhodnutie“)[2]. Sťažovatelia chceli použiť dokumenty v súdnych sporoch pred vnútroštátnymi súdmi, v ktorých sa spoločnosť A snažila získať náhradu škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku porušenia právnych predpisov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže.

3. Komisia odmietla poskytnúť prístup k týmto dokumentom na základe týchto výnimiek stanovených v nariadení č. 1049/2001:

• ochranu účelu vyšetrovania; a
• ochrana obchodných záujmov.

PREDMET VYŠETROVANIA

4. Sťažovatelia tvrdili, že Komisia nesprávne odmietla poskytnúť svojim klientom prístup k určitým dokumentom uvedeným v rozhodnutí. Tvrdili, že Komisia by mala poskytnúť svojim klientom prístup k dokumentom.

VYŠETROVANIE

5. Sťažovatelia podali 6. decembra 2006 sťažnosť ombudsmanovi, ktorý ju 23. januára 2007 postúpil Komisii. Komisia 2. júla 2007 zaslala svoje stanovisko. Ombudsman ju postúpil sťažovateľom s výzvou na predloženie pripomienok, ktorú zaslali 28. septembra 2007.

6. Dňa 21. apríla 2008 ombudsman požiadal Komisiu, aby svojim útvarom umožnila nahliadnuť do dokumentov, ku ktorým sťažovatelia požiadali o prístup. Inšpekcia sa uskutočnila 23. mája 2008. Sťažovatelia boli o tejto inšpekcii informovaní 9. júna 2008 a dostali kópiu správy o inšpekcii.

7. Ombudsman 16. júla 2008 napísal Komisii žiadosť o priateľské riešenie sťažnosti. Komisia zaslala svoju odpoveď 13. októbra 2008. Ombudsman ju postúpil sťažovateľom s výzvou na predloženie pripomienok, ktorú zaslali 27. októbra 2008.

8. Ombudsman adresoval 16. decembra 2008 Komisii návrh odporúčania. Dňa 24. júna 2009 Komisia zaslala svoju odpoveď. Ombudsman ju postúpil sťažovateľom s výzvou na predloženie pripomienok, ktorú zaslali 1. októbra 2009.

ANALÝZA A ZÁVERY OMBUDSMANA

A. Údaje o neoprávnenom odmietnutí prístupu k dokumentom a súvisiacemu nároku

Argumenty predložené ombudsmanovi

9. Sťažovatelia požiadali Komisiu, aby im poskytla prístup k určitým dokumentom uvedeným v rozhodnutí.

10. Sťažovatelia tvrdili, že podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora by sa výnimky z práva na prístup k dokumentom mali vykladať a uplatňovať striktne. Poukázali tiež na to, že nariadenie č. 1049/2001 sa pri vymenúvaní výnimiek z práva na prístup k dokumentom nevzťahuje na kategóriu pozostávajúcu z dokumentov súvisiacich s prebiehajúcimi prípadmi. Dodali, že odmietnutie prístupu z dôvodu prebiehajúceho prípadu by znamenalo, že prístup bude vždy zamietnutý až do uzavretia prípadu. Sťažovatelia sa v tejto súvislosti odvolali na spojené veci T-391/03 a T-70/04 Franchet a Byk/Komisia[3]. Poukázali tiež na to, že vyšetrovanie Komisie sa v skutočnosti skončilo.

11. Sťažovatelia tiež uviedli, že požadované dokumenty sa v rozhodnutí použili len na poskytnutie podkladových informácií. Dodali, že dokumenty neboli spomenuté v rozsudku Súdu prvého stupňa. Okrem toho dôvody, ktoré spoločnosť C uviedla vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa, neodkazujú na tieto dokumenty.

12. Sťažovatelia tiež poukázali na to, že informácie boli zostavené v roku 2001, a preto vzhľadom na zmeny, ku ktorým došlo na trhu odvtedy, informácie už nie sú citlivé z obchodného hľadiska. Tvrdili, že Komisia uplatnila závery, ku ktorým sa dospelo pred niekoľkými rokmi, bez toho, aby overila, či sú v čase podania žiadostí o prístup stále platné.

13. Podľa sťažovateľov právo na náhradu škody a právo spoločnosti A na obhajobu predstavujú prevažujúci verejný záujem. Malo by sa zvážiť aj právo na obhajobu spotrebiteľov, ktorí boli v dôsledku nekalých praktík odsúdených Komisiou povinní kupovať výrobky spoločnosti C.

14. Komisia vo svojom stanovisku ombudsmanovi poznamenala, že dokumenty, ku ktorým sťažovatelia požiadali o prístup, jej umožnili preukázať úmyselnú a strategickú povahu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže zo strany spoločnosti B. Vyšetrovanie viedlo k tomu, že Komisia prijala rozhodnutie. Spoločnosť C podala proti rozhodnutiu odvolanie na Súd prvého stupňa. Keď Komisia prijala rozhodnutie týkajúce sa opakovanej žiadosti sťažovateľov o prístup, odvolanie stále prebiehalo na Súde prvého stupňa. Keď Súd prvého stupňa zamietol toto odvolanie, spoločnosť C podala proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa odvolanie na Súdny dvor.

15. Komisia tvrdila, že v prípade zrušenia rozhodnutia Súdnym dvorom by bola Komisia povinná opätovne preskúmať príslušné dokumenty s cieľom prijať nové rozhodnutie. Poskytnutie prístupu verejnosti k týmto dokumentom pred prijatím nového rozhodnutia Komisie by ohrozilo cieľ vyšetrovania. V dôsledku toho sa na tieto dokumenty vzťahoval článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.

16. Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľov na spojené veci T-391/03 a T- 70/04 Franchet a Byk/Komisia, Komisia vysvetlila, že hoci opätovné otvorenie prešetrovania spoločnosti B môže byť neisté, nie je čisto hypotetické. Stručne povedané, ak by Súdny dvor zrušil rozhodnutie, Komisia by musela vykonať nové vyšetrovanie založené na prvkoch spisu od okamihu, keď sa objavil problém, ktorý viedol k zrušeniu.

17. Komisia dospela k záveru, že uvedená judikatúra nezakazuje uplatňovanie výnimky týkajúcej sa ochrany prešetrovania v tomto prípade a že za týchto okolností sa výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 uplatňuje až do skončenia súdneho konania.

18. Komisia pripomenula, že päť požadovaných dokumentov pochádza od spoločností, ktoré sa zúčastnili na prešetrovaní Komisie. Dva dokumenty pochádzajú od spoločnosti D a pozostávajú z odpovede spoločnosti D na žiadosť Komisie o informácie a jednej z jej príloh. Ďalšími dokumentmi sú kópie interných e-mailových výmen spoločnosti B, ktoré Komisia získala počas inšpekcie kancelárií spoločnosti B.

19. Komisia tvrdila, že päť dokumentov obsahuje citlivé obchodné informácie o stratégiách, fungovaní a rozvoji príslušných spoločností. Pokiaľ ide o prvé dva dokumenty, na titulnej strane odpovede spoločnosti D sa uvádza, že z dôvodu citlivej povahy obsiahnutých informácií je celá odpoveď a jej prílohy dôverné. Pokiaľ ide o ďalšie tri dokumenty, spoločnosť B vyhlásila, že obsahujú dôverné informácie. V čase vypracovania znenia rozhodnutia, ktoré nemá dôverný charakter, spoločnosť B dokonca namietala proti zverejneniu odkazov a opisov týchto dokumentov, ktoré boli pôvodne súčasťou dôvernej verzie rozhodnutia. Komisia v tom čase preskúmala žiadosť spoločnosti B a rozhodla, že tieto dokumenty by sa mali považovať za dôverné a odkazy na tieto dokumenty v uverejnenej verzii by sa mali obmedziť na čísla strán. Komisia vykonala podrobnú analýzu obsahu týchto dokumentov s cieľom určiť citlivosť ich obsahu. Táto analýza bola podobná preskúmaniu, ktoré by vykonala v rámci žiadosti o prístup podľa nariadenia č. 1049/2001.

20. Za týchto okolností sa Komisia domnievala, že nie je potrebné opätovne konzultovať s autormi týchto dokumentov, pretože bolo jasné, že prístup k nim by sa nemal udeliť, ani ich opätovne preskúmať v rámci nariadenia č. 1049/2001, keďže jej útvary už vykonali konkrétne posúdenie za podobných okolností.

21. Komisia poznamenala, že ochrana obchodných záujmov stanovená v nariadení č. 1049/2001 je vyjadrením povinnosti Komisie rešpektovať obchodné tajomstvo stanovenej v článku 339 ZFEÚ (predtým článok 287 Zmluvy o ES)[4] a v článku 20 nariadenia 17/62 (nahradeného článkom 28 nariadenia 1/2003[5]). Toto pravidlo ukladá Komisii povinnosť chrániť dôverné informácie a obchodné tajomstvá. Komisia poznamenala, že spoločnosti sa opierajú o pravidlá politiky hospodárskej súťaže a judikatúru súdov Spoločenstva, ktoré vymedzujú, ktoré informácie môže Komisia poskytnúť tretím stranám. Komisia dospela k záveru, že nemôže poskytnúť prístup k takýmto dokumentom a nemôže poskytnúť podrobnejšie informácie bez toho, aby odhalila obsah týchto dokumentov.

22. Podľa Komisie z odôvodnenia sťažovateľov, pokiaľ ide o prevažujúci verejný záujem, vyplýva, že existuje súkromný záujem na zverejnení, a nie verejný záujem. Prevažujúcim verejným záujmom je podľa Komisie možnosť Komisie účinne vykonávať svoje právomoci a zabezpečiť, aby pravidlá hospodárskej súťaže a oprávnený záujem dotknutých spoločností, pokiaľ ide o obchodné záujmy, neboli poškodené.

23. Komisia dodala, že predmetné dokumenty sú krátke a neobsahujú časti, ku ktorým by sa mohol poskytnúť prístup. V dôsledku toho sa výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 uplatňovali na tieto dokumenty v celom rozsahu.

Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia

24. Zásady dobrej správy vecí verejných vyžadujú, aby sa v prípade zamietnutia žiadosti o prístup k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001[6] poskytli platné a presvedčivé argumenty.

25. Ombudsman poukázal na to, že podľa článku 2 nariadenia č. 1049/2001,

„každý občanÚnie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte má právo na prístup k dokumentom inštitúcií v súlade so zásadami, podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v tomto nariadení... Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky dokumenty, ktoré má inštitúcia v držbe, t. j. dokumenty, ktoré vypracovala alebo prijala a ktoré má v držbe, vo všetkých oblastiach činnosti Európskej únie.“

Ombudsman poznamenal, že podľa Komisie nie je možné poskytnúť prístup verejnosti k požadovaným dokumentom, pretože takýto prístup by ohrozil účel vyšetrovania Komisie týkajúceho sa spoločnosti B, ako aj ochranu obchodných záujmov spoločnosti B a/alebo spoločnosti D bez toho, aby existoval prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

26. Pokiaľ ide o ochranu účelu vyšetrovania, Komisia tvrdila, že akékoľvek zverejnenie dokumentov požadovaných sťažovateľmi by narušilo účel vyšetrovania spoločnosti B. V tejto súvislosti Komisia dodala, že správne konanie sa s konečnou platnosťou neukončí, kým Súdny dvor nerozhodne o odvolaní.

27. Ombudsman poukázal na to, že riziko narušenia chráneného záujmu musí byť primerane predvídateľné a nie čisto hypotetické[7].

28. Ombudsman v prvom rade poznamenal, že nie je isté, či Súdny dvor zruší rozhodnutie.

29. Aj keby Súdny dvor zrušil rozhodnutie, nie je isté, či Komisia obnoví správne konanie. Hoci je v právomoci Komisie opätovne začať správne konanie, ak sa dôvody zrušenia týkajú formálnych vád[8] alebo porušenia práva na obhajobu[9], zrušenie rozhodnutia súdmi Spoločenstva nemôže viesť k opätovnému začatiu konania, ak vadu, ktorá viedla k zrušeniu rozhodnutia, nemôže Komisia následne napraviť. Nie je teda isté, či by sa správne konanie obnovilo, aj keby bolo rozhodnutie zrušené.

30. Aj keby bolo rozhodnutie zrušené a aj keby Komisia opätovne otvorila správne konanie proti spoločnosti B, samotná existencia prešetrovania by neznamenala, že zverejnenie dokumentov požadovaných sťažovateľmi by narušilo toto prešetrovanie. S cieľom preukázať, že vyšetrovanie by bolo ohrozené zverejnením dokumentov, by Komisia musela konkrétne a vo vzťahu ku každému z dokumentov preukázať, ako by zverejnenie tohto vyšetrovania narušilo toto vyšetrovanie, napríklad tým, že preukáže, že zverejnenie konkrétneho dokumentu by jej bránilo použiť tento dokument na účely zistenia porušenia článku 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) alebo článku 102 ZFEÚ (predtým článok 82 ES) spoločnosťou B[10], alebo by jej bránilo v získavaní ďalších dôkazov. Ako uviedli sťažovatelia, Súd prvého stupňa v spojených veciach T-391/03 a T-70/04 Franchet a Byk/Komisia[11] uviedol, že

„článok 4 ods. 2 tretia zarážka nariadenia č. 1049/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie, ktorého cieľom je chrániť „účel inšpekcií, vyšetrovaní a auditov“, sa uplatňuje len vtedy, ak zverejnenie predmetných dokumentov môže ohroziť dokončenie inšpekcií, vyšetrovaní alebo auditov“. (Zvýraznenie doplnené)

31. Ombudsman nevylúčil možnosť, že zverejnenie konkrétneho dokumentu by mohlo v určitých prípadoch ohroziť účel vyšetrovania. Ombudsman však opakovane zastáva názor, že akékoľvek odmietnutie prístupu môže byť platné a presvedčivé len vtedy, ak je presný spôsob, akým zverejnenie naruší vyšetrovanie, jasne a presne vysvetlený[12]. Na to, aby bolo možné dospieť k takémuto záveru, by preto bolo potrebné vykonať analýzu špecifického obsahu tohto dokumentu. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenal, že Súd prvého stupňa zamietol ako nedostatočné posúdenie dokumentov podľa kategórií, a nie na základe skutočných informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch[13]. Súdny dvor ďalej uviedol, že inštitúcia by sa nemala opierať len o tvrdenia, ktoré nie sú nijako podložené podrobnými tvrdeniami, aby odôvodnila svoje odmietnutie prístupu[14]. Mal by skôr vysvetliť, ako by prístup k tomuto dokumentu mohol konkrétne a účinne ohroziť záujem chránený výnimkou stanovenou v článku 4 nariadenia č. 1049/2001[15].

32. Ombudsman poznamenal, že v prejednávanej veci Komisia nepredložila žiadne podrobné argumenty, ktoré by zohľadňovali konkrétny obsah dokumentov s cieľom preukázať, že zverejnenie dokumentov požadovaných sťažovateľmi by narušilo účel akéhokoľvek budúceho vyšetrovania. V dôsledku toho ombudsman nesúhlasil s tým, že Komisia poskytla platné a presvedčivé vysvetlenie, pokiaľ ide o dôvody, prečo sa výnimka vzťahuje na zverejnenie dokumentov požadovaných sťažovateľmi.

33. Komisia takisto tvrdila, že akékoľvek zverejnenie dokumentov požadovaných navrhovateľmi by narušilo ochranu obchodných záujmov spoločnosti B a/alebo spoločnosti D.

34. Ombudsman pripomenul, že podľa článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 „pokiaľ ide o dokumenty tretích strán, inštitúcia konzultuje s treťou stranou s cieľom posúdiť, či je uplatniteľná výnimka podľa odseku 1 alebo 2, pokiaľ nie je jasné, či dokument musí alebo nebude zverejnený.“

Pripomenul tiež judikatúru súdov Spoločenstva, v ktorej sa uvádza, že:

„... pokiaľ ide o dokumenty tretích strán, v článku 4 ods. 4 nariadenia sa inštitúciám ukladá povinnosť konzultovať s dotknutou treťou stranou s cieľom posúdiť, či je uplatniteľná výnimka podľa článku 4 ods. 1 alebo 2, pokiaľ nie je jasné, že dokument by sa mal alebo nemal zverejniť. Z toho vyplýva, že inštitúcie nie sú povinné konzultovať s dotknutou treťou osobou, ak je zrejmé, či dokument má alebo nemá byť zverejnený.

35. Poznamenal, že Komisia pri uverejnení rozhodnutia konzultovala so spoločnosťou B a spoločnosťou D. Pokiaľ ide o prvé dva dokumenty, ktoré vypracovala spoločnosť D, spoločnosť D ich označila za dôverné. Pokiaľ ide o ďalšie tri dokumenty, spoločnosť B oznámila Komisii, že obsahujú dôverné informácie.

36. Podľa judikatúry súdov Spoločenstva „... preskúmanie, ktoré musí inštitúcia v zásade vykonať na uplatnenie výnimky, sa musí vykonať konkrétnym spôsobom a musí vyplývať z odôvodnenia rozhodnutia“.[17]

Súdy Spoločenstva ďalej uviedli, že „takéto preskúmanie nemusí byť potrebné, ak je vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu zrejmé, že prístup sa musí zamietnuť alebo naopak poskytnúť. Mohlo by to tak byť okrem iného v prípade, ak by niektoré dokumenty boli buď po prvé zjavne v celom rozsahu zahrnuté do výnimky z práva na prístup, alebo naopak, zjavne prístupné v celom rozsahu, alebo napokon už boli predmetom konkrétneho a individuálneho posúdenia Komisiou za podobných okolností“.[18]

37. Podľa Komisie jej analýza ukázala, že tieto dokumenty jasne obsahujú citlivé obchodné informácie týkajúce sa obchodných stratégií, ako aj fungovania a rozvoja dotknutých spoločností. Komisia tiež uviedla, že vzhľadom na skrátenú dĺžku dokumentov nie je čiastočný prístup možný.

38. V priebehu tohto vyšetrovania vykonali útvary ombudsmana kontrolu piatich dokumentov s cieľom vyhodnotiť vysvetlenie predložené Komisiou, pokiaľ ide o citlivú obchodnú povahu dokumentov. Po dôkladnom preskúmaní všetkých piatich dokumentov dospeli útvary ombudsmana k záveru, že každý dokument jasne obsahuje citlivé obchodné informácie. Útvary ombudsmana takisto dospeli k záveru, že zverejnenie ktoréhokoľvek z týchto dokumentov by poškodilo oprávnené obchodné záujmy tretích strán. Ombudsmanka tiež dospela k záveru, že čiastočný prístup nie je možný.

39. Ombudsmanka pri dosahovaní uvedeného záveru zohľadnila argument sťažovateľov, že trh sa v posledných rokoch výrazne zmenil. Ombudsman sa však domnieval, že vzhľadom na dôkladné preskúmanie dokumentov, ktoré vykonali jeho útvary, informácie obsiahnuté v požadovaných dokumentoch zostávajú z obchodného hľadiska citlivé.

40. Aj keď dokument obsahuje citlivé obchodné informácie, prináleží inštitúcii, ktorá má tento dokument, aby v súlade s článkom 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 posúdila existenciu prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení tohto dokumentu.

41. Ombudsmanka poznamenala, že spoločnosť A vyžaduje prístup k dokumentom požadovaným od Komisie, aby mohla podať žalobu o náhradu škody proti spoločnosti C na vnútroštátnom súde. Ombudsmanka poznamenala, že Komisia zastáva názor, že právo spoločnosti A požadovať náhradu škody od spoločnosti C je skôr „súkromným záujmom“ než „verejným záujmom“.

42. Ombudsmanka však poznamenala, že Komisia vo svojej pracovnej knihe pripojenej k Bielej knihe o žalobách na náhradu škody za porušenie antitrustových pravidiel ES[19] uviedla, že:

„zvýšená úroveň žalôb o náhradu škody... bude mať pozitívny účinok zvyšujúci sa odstrašujúci účinok pre potenciálnych porušovateľov. Žaloby o náhradu škody môžu skutočne dopĺňať verejné presadzovanie tým, že k riziku administratívnej sankcie pripočítajú riziko, že budú musieť nahradiť škoduspôsobenú poškodeným...

Komisia ďalej uviedla, že

„tresty za náhraduškody a vymáhanie zo strany verejných orgánov sa do určitej miery nevyhnutne vzájomne prelínajú. Väčšie presadzovanie zo strany verejných orgánov, ako aj prostredníctvom súkromných opatrení zvýši odstrašujúci účinok a zvýši pravdepodobnosť, že porušovatelia znášajú nákladyna spôsobenú škodu.

V tom istom dokumente Komisia pripustila, že:

„[ja]by adresáti príkazu na sprístupnenie mali mať možnosť odvolávať sa na všeobecnú ochranu dôvernosti s cieľom blokovať zverejnenie akýchkoľvek citlivých obchodných informácií, prístup k dôkazom, ktoré sú nevyhnutné na zistenie pravdy, by sa často prakticky stal prakticky nemožným.

a že

„[F]alebo vylúčenie alebo obmedzenie zverejnenia, aby bolo odôvodnené, by záujmy na ochrane dôvernosti museli jednoznačne prevážiť záujmy žalobcu, ktoré sa zvyčajne zhodujú s verejným záujmom, na účinnej náhrade škody spôsobenej porušením antitrustových pravidiel“.[23] (zvýraznenie doplnené)

43. Ombudsman tiež poznamenal, že Súdny dvor vo veci C-453/99 [24] uviedol:

„Úplná účinnosť článku [81] zmluvy a najmä praktický účinok zákazu stanoveného v článku [81 ods. 1] by boli ohrozené, ak by žiadna osoba nemala možnosť domáhať sa náhrady škody spôsobenej zmluvou alebo správaním, ktoré by mohlo obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž.

Existencia takéhoto právatotiž posilňuje fungovanie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva a odrádza od často skrytých dohôd alebo postupov, ktoré môžu obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž. Z tohto hľadiska môžu žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi významne prispieť k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Spoločenstve.“

Ombudsmanka preto pochopila, že Komisia sa domnieva, že žaloby o náhradu škody úzko súvisia s verejným presadzovaním pravidiel hospodárskej súťaže a že slúžia na podporu „verejného záujmu“ (okrem podpory „súkromného záujmu“). Ombudsman súhlasil s tým, že hoci spoločnosť A môže mať súkromný záujem na požadovaní náhrady škody od spoločnosti C, jej žaloba o náhradu škody slúži aj verejnému záujmu.

44. Podľa judikatúry súdov Spoločenstva v prípade uplatnenia jednej z výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 prináleží inštitúcii, ktorá má dokument, overiť, či existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie daného dokumentu[25]. Celkovo je na inštitúcii, ktorá je držiteľom dokumentu, aby vyvážila osobitný záujem, ktorý má byť chránený nezverejnením dokumentu, a verejný záujem na sprístupnení dokumentu[26]. Všeobecný záujem v prejednávanej veci spočíva v tom, že žaloby o náhradu škody zvyšujú odstrašujúci účinok práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

45. Ombudsman poznamenal, že Komisia doteraz nevykonala posúdenie, pokiaľ ide o to, či potreba uľahčiť žaloby o náhradu škody proti spoločnosti C predstavuje prevažujúci verejný záujem, ktorý by odôvodňoval zverejnenie predmetných dokumentov. Ombudsmanka predbežne dospela k záveru, že toto nevykonanie takéhoto posúdenia predstavuje potenciálny prípad nesprávneho úradného postupu. S cieľom napraviť tento možný prípad nesprávneho úradného postupu ombudsmanka predložila tento návrh na priateľské riešenie:

„Komisia by mohla vykonať primerané preskúmanie toho, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov požadovaných sťažovateľmi. Komisia by pritom mohla zohľadniť verejný záujem na uľahčení súkromného presadzovania, ako sa uvádza v judikatúre Súdneho dvora a vo svojej bielej knihe o žalobách o náhradu škody za porušenie antitrustových pravidiel ES“.

46. Ombudsman sa domnieval, že spomedzi faktorov, ktoré by sa mali zohľadniť pri posudzovaní existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení, by Komisia mala posúdiť, či dokumenty, ktoré sú predmetom žiadosti o prístup, skutočne obsahujú informácie, ktoré môžu byť vo všeobecnosti užitočné pri každej žalobe o náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi. Takéto informácie by sa mohli týkať napríklad škody spôsobenej tretím osobám, ako je spoločnosť A, a príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže a škodou spôsobenou týmto tretím osobám. Ak dokumenty skutočne obsahujú informácie, ktoré môžu byť užitočné na to, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť akúkoľvek žalobu o náhradu škody, ktorá mu bola predložená, ombudsman predpokladal, že bude pravdepodobnejšie, že bude existovať prevažujúci verejný záujem na zverejnení týchto dokumentov.

47. Ombudsman sa tiež domnieval, že medzi faktormi, ktoré by sa mali zohľadniť pri posudzovaní existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení, je to, či vnútroštátny súd môže účinne požiadať o prístup k predmetným dokumentom podľa článku 15 nariadenia č. 1/2003[27]. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenal, že hoci vnútroštátne súdy sú osobitne oprávnené požiadať Komisiu o dokumenty podľa nariadenia č. 1/2003 a uplatniteľnej judikatúry[28], môže byť pre vnútroštátny súd ťažké podať takéto žiadosti, pokiaľ si nie je vedomý toho, že Komisia má k dispozícii dokumenty, ktoré môžu byť relevantné pre žalobu o náhradu škody, ktorá mu bola predložená. Konkrétne môže byť nepravdepodobné, že vnútroštátny súd požiada Komisiu, aby jej poskytla dokumenty, pokiaľ si nie je vedomý toho, že predmetné dokumenty obsahujú informácie, ktoré môžu byť relevantné, pokiaľ ide o škodu spôsobenú tretím osobám, a/alebo pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi porušením práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže a škodou spôsobenou týmto tretím osobám. Komisia by preto mala preskúmať, či i) už urobila (napríklad prostredníctvom informácií uvedených v jej rozhodnutí) alebo ii) môže v súčasnosti (napríklad prostredníctvom priamej korešpondencie s vnútroštátnym súdom) overiť, že má k dispozícii dokumenty, ktoré môžu byť relevantné pre konanie pred uvedeným súdom, aby tak vnútroštátnemu súdu umožnil uplatniť svoje právo požadovať kópie takýchto dokumentov.

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho priateľskom návrhu riešenia

48. Komisia najprv tvrdila, že nariadenie č. 1049/2001 by sa nemalo používať na zhromažďovanie dôkazov týkajúcich sa súkromných žalôb o náhradu škody[29].

49. Komisia takisto tvrdila, že argumenty predložené navrhovateľmi sa týkali len súkromného záujmu na zverejnení. Uviedol, že hoci je pravda, že súkromné žaloby o náhradu škody vo všeobecnosti dopĺňajú verejné presadzovanie práva, a teda slúžia verejnému záujmu, hlavným cieľom sťažovateľov je podať súkromnú žalobu o náhradu škody v záujme svojho klienta. Komisia odkázala na bod 138 spojených vecí T-391/03 a T- 70/04 Franchet a Byk/Komisia[30], v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol, že právo žalobcu na obhajobu vo veci je záujmom súkromnej povahy. Komisia preto tvrdila, že záujem sťažovateľov získať prístup k požadovaným dokumentom nepredstavuje prevažujúci verejný záujem.

50. Komisia sa domnievala, že požadované dokumenty patria do výlučne administratívnych funkcií Komisie. V dôsledku toho, ako potvrdil Súd prvého stupňa vo veci T-403/05, záujem verejnosti na získaní prístupu k dokumentu na základe zásady transparentnosti nemá rovnakú váhu v prípade dokumentu vypracovaného v správnom konaní, ktorého cieľom je uplatniť pravidlá upravujúce kontrolu koncentrácií alebo právo hospodárskej súťaže vo všeobecnosti, ako v prípade dokumentu týkajúceho sa konania, v ktorom inštitúcia Spoločenstva koná ako zákonodarca[31]. Situácia sťažovateľov je podobná situácii, v ktorej bol vydaný rozsudok vo veci T-403/05. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa spresnil, že prevažujúci verejný záujem v zmysle nariadenia musí mať objektívnu a všeobecnú povahu a nesmie byť odlíšiteľný od osobných alebo súkromných záujmov, ako sú záujmy týkajúce sa výkonu žaloby podanej proti inštitúciám Spoločenstva, keďže takéto individuálne alebo súkromné záujmy nepredstavujú relevantnú skutočnosť[32]. Komisia tiež poukázala na to, že v záujme transparentnosti uverejňuje verzie svojich protimonopolných rozhodnutí, ktoré nemajú dôverný charakter.

51. Ak by sa Komisia domnievala, že uľahčenie žaloby o náhradu škody predstavuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov, musela by vždy, keď sa žiadosť predloží na podporu žaloby o náhradu škody, poskytnúť dokumenty týkajúce sa antitrustových konaní. Rozhodnutie zverejniť požadované dokumenty by preto malo ďalekosiahle dôsledky. Ak by Komisia sprístupnila požadované dokumenty, oznámila by podnikateľskej sfére, že informácie zhromaždené v priebehu antitrustového konania budú verejne dostupné, ak sa podá žiadosť o prístup v súvislosti so žalobou o náhradu škody, aj keď by takéto zverejnenie poškodilo obchodné záujmy podnikov, ktoré boli predmetom konania. To by predstavovalo jasné porušenie povinností Komisie podľa článku 339 ZFEÚ (predtým článok 287 Zmluvy o ES) a článku 28 nariadenia1/2003 [33] a v dôsledku toho by vystavilo Spoločenstvo žalobám o náhradu škody proti nemu. Okrem toho by takéto zverejnenie viedlo k situácii, keď by podniky obmedzili svoju spoluprácu na absolútne minimum a stali by sa veľmi neochotnými predložiť informácie, ktoré sú nevyhnutné pre Komisiu pri vykonávaní antitrustových vyšetrovaní. Takýto výsledok by vážne ovplyvnil schopnosť Komisie presadzovať právne predpisy EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, a teda plniť úlohy, ktoré jej boli zverené zmluvou.

52. Sťažovatelia vo svojich pripomienkach nesúhlasili s Komisiou. Zastávali názor, že boj proti protisúťažným praktikám prostredníctvom pomoci súkromným žalobám o náhradu škody predstavuje prevažujúci verejný záujem. Vyjadrili poľutovanie nad tým, že Komisia neodpovedala na žiadosť ombudsmana, aby zvážila informovanie vnútroštátneho súdu o tom, že má k dispozícii dokumenty, ktoré môžu byť relevantné pre konanie pred uvedeným súdom. Poznamenali, že napriek svojej povinnosti zachovávať dôvernosť Komisia vo svojom rozhodnutí upozornila na tieto dokumenty. Podobne by to mohlo upriamiť pozornosť vnútroštátnych súdov na tieto dokumenty. Sťažovatelia poukázali na to, že vnútroštátne súdy buď nevedeli, alebo sa zdráhajú využiť možnosť, ktorá existuje podľa nariadenia č. 1/2003, požiadať Komisiu o dokumenty.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

53. Ombudsman nesúhlasil s tvrdením Komisie, že nariadenie č. 1049/2001 by sa nemalo používať na zhromažďovanie dôkazov o žalobách o náhradu škody v súkromnom vlastníctve. Nariadenie č. 1049/2001 sa vzťahuje na všetky dokumenty v držbe inštitúcie, na ktorú sa vzťahuje žiadosť o prístup. Skutočnosť, že osobitné pravidlá môžu za určitých okolností udeliť konkrétnym stranám osobitné práva na prístup k tým istým dokumentom, neznamená, že žiadosť o prístup verejnosti k tým istým dokumentom sa nemôže podať aj podľa nariadenia č. 1049/2001. V tejto súvislosti ombudsman poznamenal, že Súd prvého stupňa uviedol, že:

„... skutočnosť, že podnik, ktorý je účastníkom koncentrácie, nemá právo na prístup k interným dokumentom v správnom spise na základe článku 17 ods. 3 nariadenia č. 802/2004, neznamená, že možno vylúčiť, že každá osoba, bez ohľadu na to, kto je, môže mať právo na prístup k týmto dokumentom na základe zásad stanovených v nariadení č. 1049/2001“.[34]

Stručne povedané, existencia privilegovaných prístupových práv podľa osobitných nariadení nevylučuje možnosť požiadať o prístup podľa nariadenia č. 1049/2001.

54. Ombudsman ďalej poznamenal, že tento argument Komisia prvýkrát vzniesla vo svojej odpovedi na svoj návrh na priateľské riešenie. Komisia v prejednávanej veci nezamietla žiadosť sťažovateľov o prístup a ich opakovanú žiadosť z dôvodu, že nariadenie č. 1049/2001 sa neuplatňuje na požadované dokumenty.

55. Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že ak by Komisia považovala uľahčenie žaloby o náhradu škody za „naliehavý verejný záujem“, musela by vždy, keď sa predloží žiadosť na podporu žaloby o náhradu škody, vydať dokumenty týkajúce sa antitrustových konaní, ombudsman poznamenal, že toto vyhlásenie môže byť zavádzajúce. Existencia verejného záujmu na súkromnoprávnom presadzovaní neznamená, že tento verejný záujem by bol v každom prípade „nadradujúcim“ verejným záujmom. Na otázku, či je verejný záujem na súkromnoprávnom presadzovaní „nadradeným“ verejným záujmom, možno odpovedať len vyvážením verejného záujmu na súkromnoprávnom presadzovaní na jednej strane a záujmami, na ktorých sú založené výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, na druhej strane. Nemožno vylúčiť, že v určitých výnimočných prípadoch by Komisia po preskúmaní konkrétnej žiadosti o prístup mohla konštatovať, že verejný záujem na zverejnení neprevažuje nad nezverejnením dokumentu.

56. Pokiaľ ide o konkrétne argumenty predložené Komisiou, ombudsman sa najprv zaoberal ochranou obchodných záujmov tretích strán a potom ochranou účelu vyšetrovania.

Ochrana obchodných záujmov tretích osôb

57. Článok 4 ods. 2 nariadenia 1049/2001 stanovuje:

„Inštitúcie zamietnu prístup k dokumentu, ak by sa zverejnením porušila ochrana:

— obchodné záujmy fyzickej alebo právnickej osoby vrátane duševného vlastníctva,

pokiaľ neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.“

Ombudsman sa domnieval, ako sa uvádza v jeho návrhu na priateľské riešenie, že požadované dokumenty obsahujú citlivé obchodné informácie a že zverejnenie týchto dokumentov môže poškodiť oprávnené obchodné záujmy tretích strán. Výnimka týkajúca sa ochrany obchodných záujmov sa však uplatňuje len vtedy, ak neexistuje prevažujúci verejný záujem. Komisia musí pri uplatňovaní článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 vyvážiť záujem, ktorý má byť chránený nezverejnením, a verejný záujem.

58. Na základe pracovnej knihy Komisie pripojenej k Bielej knihe o žalobách o náhradu škody za porušenie antitrustových pravidiel ES[35] a rozsudku Súdneho dvora vo veci C-453/99[36] ombudsman dospel k názoru, že verejný záujem v tomto prípade vyplýva z posúdenia, že žaloby o náhradu škody zvyšujú odstrašujúci účinok právnych predpisov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže. Ombudsman preto nesúhlasil s tvrdením Komisie, že v tomto prípade ide len o súkromný záujem. Ako uvádza samotná Komisia, vo svojej odpovedi na návrh ombudsmana na priateľské riešenie „súkromné žaloby o náhradu škody dopĺňajú verejné presadzovanie a slúžia verejnému záujmu“. Ombudsman ďalej poznamenal, že vo veci T-22/02 Komisia tvrdila, že: „... existencia prostriedkov nápravy občianskoprávnej náhrady škody môže tiež spĺňať verejný záujem, pokiaľ by mohli odradiť od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže. Právo Spoločenstva považuje tieto prostriedky nápravy za nevyhnutné na zabezpečenie úplného uplatňovania článkov 81 ES a 82 Zmluvy oES[37].

59. Komisia odkázala na vec T-403/05 [38], ktorú považovala za podobnú tejto veci, aby bez ďalšej analýzy dospela k záveru, že neexistuje prevažujúci verejný záujem na sprístupnení požadovaných dokumentov sťažovateľom.

60. Ombudsmanka nesúhlasila so záverom Komisie. Uviedol, že žalobca vo veci T-403/05 tiež podal žalobu o náhradu škody proti Komisii z dôvodu pochybení, ku ktorým došlo v rámci oznámenia o fúzii[39]. Jediným „verejným“ záujmom, ktorý žalobca tvrdil vo veci T-403/05, bol „verejný záujem na riadnom výkone spravodlivosti“. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol, že žalobca tvrdil, že prístup k dotknutému dokumentu by mu umožnil lepšie argumentovať vo svojej žalobe o náhradu škody proti Komisii. Stručne povedané, záujem na uľahčení „riadneho výkonu spravodlivosti“ sa týkal výlučne skutočnosti, že zverejnenie dokumentov by mohlo žalobcovi pomôcť vyhrať žalobu o náhradu škody. Žalobkyňa neuviedla žiadny iný záujem, ktorý by sa odlíšil od záujmu na úspešnom konaní o žalobe o náhradu škody.

61. Súdny dvor poznamenal, že relevantný verejný záujem musí mať „objektívny a všeobecný charakter a nesmie byť odlíšiteľný od individuálnych alebo súkromných záujmov, ako sú záujmy týkajúce sa výkonu žaloby podanej proti inštitúciám Spoločenstva“. Súdny dvor ďalej poznamenal, žetakéto „osobné alebo súkromné záujmy nepredstavujú prvok, ktorý je relevantný pre zváženie záujmov podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia“. Záver, ktorý treba vyvodiť z veci T-403/05, spočíva v tom, že záujem na úspešnom konaní vo veci náhrady škody bez akéhokoľvek odkazu na akýkoľvek iný rozlíšiteľný verejný záujem, ktorý má objektívnu a všeobecnú povahu, nie je relevantný pre zváženie záujmov podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.

62. V prejednávanej veci však sťažovatelia podali na vnútroštátny súd žalobu o náhradu škody proti spoločnosti, o ktorej Komisia rozhodla, že porušila právo hospodárskej súťaže EÚ. Sťažovatelia požiadali o prístup k dokumentom v držbe Komisie s cieľom uľahčiť ich žalobu o náhradu škody proti tejto spoločnosti. Je nesporné, že klient sťažovateľa má súkromný záujem na podaní tejto žaloby o náhradu škody. Ako sa však zdôraznilo vyššie, ide aj o verejný záujem, keďže konanie sťažovateľov by malo odradiť iné spoločnosti od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ. Samotná Komisia dôsledne uvádza, že realizáciu tohto verejného záujmu môže uľahčiť súkromnoprávne presadzovanie. Tento verejný záujem odrádzať spoločnosti od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ sa jasne odlišuje od súkromného záujmu na získaní náhrady od konkrétnej spoločnosti. Okrem toho verejný záujem odrádzať spoločnosti od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ je jasne objektívny a všeobecný.

63. Stručne povedané, výnimka týkajúca sa ochrany obchodných záujmov sa musí porovnať s verejným záujmom na zverejnení, aby sa overilo, či verejný záujem na zverejnení skutočne prevažuje nad záujmom na ochrane obchodných záujmov. Preto prináleží Komisii, aby dôkladne analyzovala skutkové okolnosti a odôvodnila svoje následné rozhodnutie.

64. Vyváženie opísané v odseku 63 sa musí vykonať pre každý dokument, ku ktorému sa požaduje prístup, a musí sa zohľadniť špecifický obsah každého dokumentu.

65. Kategorizácia súboru dokumentov ako dokumentov obsahujúcich citlivé obchodné informácie neznamená, že všetky dokumenty sú rovnako citlivé. Citlivá povaha dokumentov sa môže líšiť, keďže určité informácie môžu byť veľmi citlivé, zatiaľ čo iné informácie môžu byť menej citlivé. Pri vykonávaní analýzy opísanej v bode 63 by preto Komisia mala zohľadniť osobitný obsah každého dokumentu, ako aj povahu a význam obchodných záujmov, ktoré sa majú chrániť, s cieľom presne vyvážiť súkromné a verejné záujmy.

O ochrane účelu vyšetrovania

66. Komisia vo svojej odpovedi na návrh na priateľské riešenie predložila nový argument. Tvrdila, že ak by mala zverejniť požadované dokumenty, správa, ktorú by zaslala podnikateľskej komunite, spočíva v tom, že informácie zhromaždené v priebehu antitrustového konania sa zverejnia, a to aj v prípade, že by takéto zverejnenie poškodilo obchodné záujmy podnikov.

67. Ombudsman poznamenal, že tento argument by sa mal chápať ako odkaz na inú výnimku podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, konkrétne na ochranu účelu vyšetrovania.

68. Ombudsmanka si bola plne vedomá verejného záujmu na zabezpečení toho, aby Komisia mohla účinne vykonávať svoju úlohu pri presadzovaní článkov 101 a 102 ZFEÚ (predtým články 81 a 82 Zmluvy o ES). Schopnosť Komisie zhromažďovať informácie je dôležitým prvkom, ktorý zabezpečuje, aby mohla účinne plniť svoju úlohu.

69. Hoci sa však pripúšťa, že pokiaľ ide o schopnosť Komisie zhromažďovať informácie, môže sa uplatniť výnimka týkajúca sa ochrany účelu vyšetrovania, táto výnimka sa musí zvážiť aj vo vzťahu k verejnému záujmu na zverejnení, aby sa overilo, či verejný záujem na zverejnení v skutočnosti prevažuje nad záujmom na ochrane účelu vyšetrovania. Je opäť na Komisii, aby vykonala túto úplnú analýzu a odôvodnila svoje následné rozhodnutie.

70. Ombudsman sa však domnieva, že pri vzájomnom zvažovaní záujmov je potrebné rozlišovať medzi tromi kategóriami dokumentov:

• dokumenty dobrovoľne predložené Komisii v rámci programu zhovievavosti;
• dokumenty získané na základe žiadosti Komisie v súlade s článkom 18 nariadenia 1/2003;[40]
• dokumenty získané po inšpekcii vykonanej Komisiou v súlade s článkom 20 nariadenia 1/2003[41].

71. Ombudsman nevylúčil možnosť, že za určitých okolností môže byť v záujme ochrany verejného záujmu potrebné zabezpečiť ochranu informácií, ktoré boli dobrovoľne predložené Komisii v rámci programu zhovievavosti, a to najmä vtedy, ak sa strane predkladajúcej informácie poskytne úplná zhovievavosť. Účinnosť programu zhovievavosti by v skutočnosti nemala byť ohrozená.

72. Ombudsman nevylúčil, že účinnosť programu zhovievavosti by mohla závisieť aj od dôvery žiadateľa, že Komisia nezverejní dokumenty tretím stranám. V prejednávanej veci však Komisia nezískala žiadny z požadovaných dokumentov v rámci žiadosti o zhovievavosť.

73. Článok 18 nariadenia 1/2003 umožňuje Komisii požadovať od podnikov a združení podnikov, aby Komisii poskytli všetky potrebné informácie. Strana, ktorá je príjemcom žiadosti podľa článku 18 nariadenia 1/2003, v zásade nemôže túto žiadosť zamietnuť alebo zadržať určité informácie. Možno odôvodnene predpokladať, že napriek povinnosti odpovedať na žiadosť podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003 môžu mať podniky, najmä v prípade žiadostí o informácie, ktoré sú široko formulované, určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o informácie poskytnuté Komisii[42]. Je ťažké zaručiť, aby sa Komisii poskytli rovnaké informácie, ak by existovala možnosť, že takéto informácie by mohli byť zverejnené. V prejednávanej veci boli dokumenty od spoločnosti D zhromaždené podľa článku 11 nariadenia 17[43], čo zodpovedá článku 18 nariadenia 1/2003, ktorý sa teraz uplatňuje. Po preskúmaní týchto dokumentov počas inšpekcie ombudsman nemohol vylúčiť, že zverejnenie týchto dokumentov by mohlo mať nepriaznivý vplyv na schopnosť Komisie zhromažďovať informácie.

74. Na rozdiel od kategórií dokumentov opísaných v bodoch 72 – 73 vyššie sa dokumenty, ktoré sa získali na základe tzv. „úsvitnej razie“, t. j. inšpekcia vykonaná Komisiou v súlade s článkom 20 nariadenia 1/2003, predtým článkom 14 nariadenia č. 17[44], získavajú bez súhlasu alebo spolupráce vyšetrovanej strany. Ombudsman ako taký nesúhlasil s tým, že právomoc Komisie zhromažďovať takéto dokumenty by bola akýmkoľvek spôsobom negatívne ovplyvnená skutočnosťou, že prístup verejnosti k týmto dokumentom by sa nakoniec mohol udeliť. V prejednávanej veci Komisia získala tri požadované dokumenty v rámci inšpekcie, ktorú vykonala v súlade s bývalým článkom 14 nariadenia 17 v priestoroch spoločnosti B. Preto by prípadné zverejnenie týchto dokumentov nemohlo mať vplyv na schopnosť Komisie zhromažďovať informácie.

75. Ako už bolo uvedené, Komisia by mala v súlade s článkom 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 vyvážiť záujem ochrany dokumentov získaných počas vyšetrovania s verejným záujmom na ich zverejnení. V dôsledku toho by Komisia mala, pokiaľ ide o dokumenty spoločnosti D, posúdiť, či ochrana citlivých obchodných informácií a jej schopnosť zhromažďovať informácie prevažuje nad verejným záujmom odrádzať spoločnosti od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ. Pokiaľ ide o dokumenty spoločnosti B, Komisia by mala posúdiť, či je ochrana citlivých obchodných informácií nadradená verejným záujmom odrádzať spoločnosti od porušovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ.

76. Vzájomné zváženie záujmov, ako je opísané vyššie, tiež vyžaduje, aby inštitúcia posúdila konkrétny obsah každého dokumentu s cieľom overiť, do akej miery môže byť dokument všeobecne relevantný pre akúkoľvek tretiu osobu v rámci žalôb o náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi (pozri bod 46 vyššie). Ombudsman sa okrem toho domnieval, že medzi skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení, patrí otázka, či vnútroštátny súd môže účinne požiadať o prístup k predmetným dokumentom podľa článku 15 nariadenia č. 1/2003 (pozri bod 47 vyššie)[45].

77. Pokiaľ ide o obavu Komisie, že môže byť vystavená žalobám o náhradu škody, ak sprístupní dokumenty, ombudsman zastával názor, že Komisia nemôže niesť zodpovednosť v rámci žaloby o náhradu škody, ak sprístupní dokumenty v súlade s pravidlami o zverejňovaní, ktoré sú pre ňu záväzné, vrátane pravidiel, ktoré sú v súlade s nariadením č. 1049/2001.

78. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman zistil, že Komisia naďalej odmietala vykonať úplnú analýzu požadovanú podľa nariadenia č. 1049/2001, konkrétne zvážiť verejný záujem na zverejnení s výnimkou týkajúcou sa ochrany obchodných záujmov, a v prípade dokumentov spoločnosti D výnimku týkajúcu sa ochrany účelu vyšetrovania s cieľom overiť, či verejný záujem na zverejnení v skutočnosti prevažuje nad týmito záujmami. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. Preto predložil zodpovedajúci návrh odporúčania.

79. Návrh odporúčania sa týkal len postupu, ktorý by Komisia mala dodržiavať v súvislosti s dokumentmi, ku ktorým sa žiadal prístup podľa nariadenia č. 1049/2001. Neprejudikoval výsledok konania. Je na Komisii, aby tento postup vykonala. Návrh odporúčania a návrh na priateľské riešenie mali rovnaký účel, a to odporučiť a navrhnúť, aby Komisia vykonala úplnú analýzu dokumentov, ku ktorým sa podľa nariadenia č. 1049/2001 požaduje prístup.

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

80. Komisia vo svojej replike najprv posúdila, či žaloba o náhradu škody môže predstavovať verejný záujem. Odkázal na veci T-391/03 a T-70/04 Franchet a Byk/Komisia[46] a dospel k záveru, že právo na obhajobu ako také nemôže predstavovať prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentu. Okrem toho uviedol, že vo veci MyTravel/Komisia[47] vo veci T-403/05 Súd prvého stupňa rozhodol, že v rámci žaloby o náhradu škody podanej podnikom proti inštitúcii Spoločenstva cieľ žalobkyne získať prístup k dokumentom, aby mohol lepšie argumentovať vo svojej žalobe o náhradu škody, sám osebe nepredstavuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení, ktorý by bol dostatočne veľký na to, aby prevažoval nad výnimkou stanovenou v článku 4 nariadenia č. 1049/2001.

81. Komisia nesúhlasila s výkladom ombudsmana, podľa ktorého by verejný záujem v zmysle nariadenia č. 1049/2001 existoval len v dôsledku skutočnosti, že žiadateľ o prístup sa odvoláva na možnosť podať žalobu o náhradu škody. Ako vyplýva z judikatúry, podľa nariadenia č. 1049/2001 sa prístup k dokumentom neposkytuje na jeden presne vymedzený účel. Po udelení prístupu jednej osobe sa dokumenty dostanú do verejnej sféry a sú prístupné všetkým. Prevažujúci verejný záujem preto musí byť platný pre celú „verejnosť“ a nemôže byť platný len pre osobu podávajúcu žiadosť. Okrem toho z rozsudku Súdneho dvora vo veciach T-391/03 a T-70/04 vyplýva, že je potrebné odlíšiť všeobecný záujem, ktorý predstavuje základné právo, od toho, že sa v konkrétnom prípade prejavuje individuálne.

82. Komisia ďalej uviedla, že právo na náhradu škody a žaloby o náhradu škody súkromného antitrustového práva vo všeobecnosti zvyšujú účinnosť článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ (predtým články 81 ES a 82 ES) a môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok protisúťažného správania. Týmto spôsobom sledujú verejný záujem. Vzhľadom na veľmi vážnu ujmu, ktorú možno podniku spôsobiť zverejnením citlivých obchodných informácií, však takéto záujmy musia byť chránené prostriedkami, ktoré spravodlivo vyvažujú potrebu umožniť náhradu škody a oprávnené záujmy podnikov. Právo podnikov mať obchodné tajomstvo a iné obchodné informácie chránené inštitúciami Spoločenstva je totiž zakotvené aj v Zmluve podľa článku 339 ZFEÚ (predtým článok 287 ES) a prebraté do sekundárnych právnych predpisov. Ako Súdny dvor uviedol vo veci T- 353/94 Postbank NV/Komisia[48], aj keď Komisia ponúka svoju spoluprácu vnútroštátnym jurisdikciám, Komisia nemôže za žiadnych okolností porušiť záruky, ktoré jednotlivcom poskytujú ustanovenia Spoločenstva o služobnom tajomstve.

83. Vo všeobecnosti súkromné žaloby o náhradu škody dopĺňajú verejné presadzovanie práva, keďže „výrazne prispievajú k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Spoločenstve“.[49] Komisia spresnila, že v pracovnej knihe pripojenej k Bielej knihe o žalobách o náhradu škody za porušenie antitrustových pravidiel ES, na ktorú ombudsman odkazuje vo svojom návrhu priateľského riešenia, sauvádza, že nariadenie č. 1049/2001 by sa nemalo používať na zhromažďovanie dôkazov o žalobách o náhradu škody. V oddiele 104 tohto dokumentu sa uvádza, že: „V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že podľa názoru Komisie článok 255 ES a nariadenie č. 1049/2001, ktoré stanovujú zásady, podmienky a obmedzenia prístupu verejnosti k dokumentom v držbe inštitúcií Spoločenstva, zvyčajne nepredstavujú vhodný právny základ na získanie prístupu k dôkazom na účely uplatnenia súkromných žalôb o náhradu škody.“ Poznámka pod čiarou č. 50 v pracovnom dokumente ďalej vysvetľuje, že: Osoby žiadajúce o prístup k dokumentom podľa [nariadenia č. 1049/2001] nemusia svoju žiadosť odôvodniť. Ak je dokument prístupný podľa uvedeného nariadenia, môže mať prístup ktokoľvek. Dôsledkom je, že sprístupnenie jednej osobe má za následok, že dokument vstupuje do verejnej sféry, pretože je prístupný komukoľvek inému. Dokumenty predložené Komisii v rámci antitrustových konaní môžu svojou povahou obsahovať citlivé obchodné informácie, ktorých zverejnenie by mohlo poškodiť oprávnené záujmy dotknutých podnikov. Okrem toho si verejné záujmy, napríklad ochrana účelu inšpekcií a vyšetrovania v zmysle článku 4 nariadenia č. 1049/2001, môžu vyžadovať aj ochranu takýchto informácií. Účastníci konania v občianskoprávnych konaniach o náhradu škody by sa preto nemali spoliehať na uvedené nariadenie, aby získali prístup k dôkazom v súvislosti so svojím nárokom na náhradu škody.“

84. Komisia dospela k záveru, že na pracovný dokument sa v tomto prípade nemožno odvolávať s cieľom odôvodniť prevažujúci verejný záujem v zmysle nariadenia č. 1049/2001.

85. Komisia ďalej skúmala konkrétny obsah každého dokumentu, pričom zvážila záujem, ktorý má byť chránený nezverejnením, a verejný záujem na zverejnení. Podľa Komisie, aj keby toto posúdenie viedlo k záveru, že v prejednávanej veci existuje prevažujúci verejný záujem, nebolo by možné poskytnúť prístup. Dva z požadovaných dokumentov pochádzajú od spoločnosti D. Prvý dokument je odpoveďou spoločnosti D na žiadosť Komisie o informácie. Tento dokument obsahuje informácie o množstve výrobkov, ktoré spoločnosť D dodala rôznym klientom. Druhým dokumentom je list od spoločnosti D spoločnosti C o dodávkach výrobkov.

86. Ďalšie tri dokumenty obsahujú internú e-mailovú korešpondenciu spoločnosti B. Tieto dokumenty poskytujú základné informácie o dodávke výrobkov a používajú sa v rozhodnutí ilustrovať stratégiu spoločnosti B. Inými slovami, poskytujú dôkazy o porušení práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

87. Komisia uviedla, že nemožno vylúčiť, že týchto päť dokumentov môže byť relevantných, pokiaľ ide o nároky tretích osôb na náhradu škody. Pri posudzovaní existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení však Komisia zvážila aj to, či vnútroštátny súd môže účinne požiadať o prístup k predmetným dokumentom podľa článku 15 nariadenia č. 1/2003.

88. Komisia poznamenala, že jej rozhodnutie obsahuje konkrétne informácie o piatich predmetných dokumentoch. V rozhodnutí sa uvádza obsah dokumentov a jasný odkaz na číslo strany spisu, na ktorom sa dokument nachádza. Informácie dostupné v rozhodnutí Komisie poskytujú vnútroštátnemu súdu možnosť požiadať o účinný prístup k dokumentom na základe článku 15 nariadenia č. 1/2003.

89. Komisia poukázala na to, že použitie článku 15 nariadenia č. 1/2003 je jediným vhodným právnym základom na získanie prístupu k dokumentom za predpokladu, že neexistujú žiadne výnimky, ktoré by odôvodňovali zamietnutie v súlade so zisteniami Súdneho dvora vo veci C-2/88 Zwartveld [50], konkrétne z naliehavých dôvodov týkajúcich sa potreby vyhnúť sa akémukoľvek zasahovaniu do fungovania a nezávislosti Spoločenstiev a ochrany práv tretích osôb. Článok 15 nariadenia č. 1/2003 v zásade umožňuje získať dokumenty na účely žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnym súdom bez toho, aby existovalo riziko, že dokumenty sa stanú verejne prístupnými. V súlade s rozsudkom T-353/94[51] by totiž vnútroštátny súd musel zabezpečiť ochranu dôverných informácií, najmä obchodných tajomstiev.

90. Komisia sa domnievala, že podľa ustanovení nariadenia č. 1049/2001 a vzhľadom na súčasnú judikatúru nemožno v tomto prípade preukázať verejný záujem na zverejnení. Preto nebolo potrebné žiadne ďalšie porovnávacie posúdenie záujmov, ktoré sa majú chrániť. Okrem toho, aj keby existoval verejný záujem, zverejnenie dokumentov by nebolo odôvodnené, pretože právo Spoločenstva stanovuje ochranu verejného záujmu prostredníctvom osobitného postupu, podľa ktorého dokumenty obsahujúce citlivé obchodné informácie nemusia byť sprístupnené širokej verejnosti.

91. Sťažovatelia vo svojich pripomienkach uviedli, že Komisia nevylúčila, že predmetné dokumenty by mohli mať určitý záujem na žalobe o náhradu škody a že nepriamo nabádala vnútroštátny súd, aby požiadal o prístup k týmto dokumentom podľa článku 15 nariadenia 1/2003, aby sa tieto dokumenty nezverejnili. Sťažovatelia požiadali ombudsmana, aby zopakoval návrh, ktorý adresoval Komisii vo svojom priateľskom návrhu riešenia, konkrétne, aby sa mohla obrátiť na vnútroštátny súd, aby ho podnietila k predloženiu tejto žiadosti.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

92. Ako sa uvádza v návrhu odporúčania, ombudsman na úvod zdôrazňuje, že nariadenie č. 1049/2001 sa vzťahuje na všetky dokumenty, ktoré má Komisia k dispozícii. Nariadenie č. 1049/2001 preto predstavuje vhodný právny základ na vybavovanie žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom, o ktoré ide v prejednávanej veci[52]. Skutočnosť, že prístup k dokumentom v spise o hospodárskej súťaži, ktorý má Komisia, môže byť poskytnutý určitým privilegovaným stranám na základe osobitných nariadení, v žiadnom prípade neznamená, že nariadenie č. 1049/2001 sa nevzťahuje ani na tieto dokumenty[53].

93. Ombudsman súhlasí s tým, že mnohé dokumenty, ktoré sú súčasťou spisu Komisie v konaniach EÚ v oblasti práva hospodárskej súťaže, budú vzhľadom na samotnú povahu týchto konaní obsahovať obchodné tajomstvo a iné citlivé obchodné informácie[54]. Ak konkrétna analýza dokumentu, ktorý má Komisia v držbe, vedie k záveru, že dokument obsahuje obchodné tajomstvo a/alebo iné citlivé obchodné informácie, prístup verejnosti k takýmto dokumentom možno poskytnúť len vtedy, ak existuje „prevážnyverejný záujem“ na ich zverejnení[55].

94. Ombudsman v tejto súvislosti poukazuje na to, že presným účelom jeho návrhu odporúčania bolo požiadať Komisiu, aby vykonala úplnú analýzu požadovanú podľa nariadenia č. 1049/2001, konkrétne aby posúdila, či existuje „prevážny verejný záujem“ na zverejnení dokumentov. Pri vypracúvaní návrhu odporúčania však ombudsmanka nerobila žiadne predpoklady, pokiaľ ide o prípadný výsledok takejto analýzy.

95. Komisia tvrdí, že v tomto prípade neexistuje „verejný záujem“ v zmysle nariadenia č. 1049/2001 na zverejnení dokumentov. Tvrdila, že podľa nariadenia č. 1049/2001 sa dokument po udelení prístupu jednej osobe stáva verejne prístupným. Na základe toho dospel k záveru, že „vyšší verejný záujem musí byť platný pre celú verejnosť“.

96. V prejednávanej veci majú sťažovatelia zjavne súkromný záujem na získaní prístupu k predmetným dokumentom. Klient sťažovateľov chce získať dokumenty, aby zvýšil svoje šance na získanie náhrady škody od spoločnosti, o ktorej sa zistilo, že porušila právne predpisy EÚ v oblasti hospodárskej súťaže. Ombudsman súhlasí s tým, že individuálny dôvod žiadateľa na získanie prístupu nie je faktorom, ktorý by sa mal zohľadniť pri rozhodovaní o tom, či by sa prístup mal alebo nemal udeliť[56].

97. Okrem súkromného záujmu na získaní náhrady škody od spoločnosti, ktorá už porušila právo hospodárskej súťaže EÚ, však existuje aj verejný záujem na posilnení súkromného presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ na vnútroštátnych súdoch. Hoci široká verejnosť priamo nezíska náhradu škody z takýchto žalôb o náhradu škody, záujem širokej verejnosti je napriek tomu poháňaný odstrašujúcim účinkom úspešných žalôb o náhradu škody na budúce správanie všetkých podnikov, na ktoré sa vzťahuje právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Je to tak preto, že zvýšená účinnosť právnych predpisov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže má vo všeobecnosti pozitívny vplyv na konkurenčnú štruktúru všetkých trhov v EÚ, čím sa spotrebiteľom poskytuje prístup k lepším výrobkom a/alebo nižším cenám. Zvýšenie odstrašujúceho účinku práva hospodárskej súťaže EÚ, čo zase zvyšuje jeho účinnosť, je preto v záujme všetkých občanov EÚ.

98. Stručne povedané, takéto podniky budú menej pravdepodobné, že porušia právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže, a teda budú menej pravdepodobné, že poškodia spotrebiteľov v EÚ vo všeobecnosti, ak sa domnievajú, že existuje väčšia pravdepodobnosť, že žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátne súdy proti podnikom, ktoré porušujú právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže, budú úspešné. V tejto súvislosti ombudsmanka zdôrazňuje, že Komisia súhlasí s tým, že súkromné žaloby o náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel sledujú aj „verejný záujem“[57].

99. Ombudsman zdôrazňuje, že ak žiadateľ môže (aj) mať samostatný súkromný záujem na získaní prístupu k dokumentu, nie je to faktor, ktorý by mal mať pozitívny alebo negatívny vplyv na analýzu toho, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Pokiaľ ide o tento bod, ombudsman poznamenáva, že Komisia odkazuje na Franchet a Byk[58] s cieľom tvrdiť, že „je potrebné odlíšiť všeobecný záujem od skutočnosti, že sa prejavuje individuálne v konkrétnom prípade.“[59] ombudsman poznamenáva, že Súd prvého stupňa vo veci Franchet a Byk uviedol:

„Všeobecný záujem, ktorý žalobcovia tvrdia, je právo na spravodlivý proces. Je určite pravda, že právo na spravodlivé súdne konanie je samo osebe všeobecným záujmom. Skutočnosť, že toto právo sa v prejednávanej veci prejavuje individuálnym záujmom žalobkýň na sebaobrane, však znamená, že záujem, na ktorý sa žalobcovia odvolávajú, nie je všeobecným, ale súkromným záujmom.

100. Stručne povedané, Súd prvého stupňa uviedol, že vo veci Franchet a Byk nemožno vôbec rozlišovať medzi právom na spravodlivý proces (ktoré by bolo vo všeobecnom záujme in abstracto) a prejavom tohto práva vo veci, ktorú prejednáva Súdny dvor (právo na spravodlivý proces sa prejavilo v už citovanom rozsudku Franchet a Byk ako individuálny záujem žalobkýň na ich obhajobu). Treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci je všeobecným záujmom zvýšenie odstrašujúceho účinku úspešných žalôb o náhradu škody na budúce správanie všetkých podnikov, na ktoré sa vzťahuje právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Tento všeobecný verejný záujem nie je rovnaký ako osobitný záujem sťažovateľov. Stručne povedané, v prejednávanej veci možno všeobecný záujem (zvýšenie odstrašujúceho účinku práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže na budúce správanie všetkých podnikov) jasne odlíšiť od záujmu sťažovateľov (ktorým je získať náhradu škody v rámci konkrétnej žaloby o náhradu škody)[61].

101. Podobne ombudsman poznamenáva, že Komisia opäť odkazuje na vec MyTravel [62]. Uvádza, že v rámci žaloby o náhradu škody podanej podnikom proti inštitúcii Spoločenstva Súd prvého stupňa rozhodol, že cieľ žalobcu, ktorým je získať prístup k dokumentom na účely lepšieho obhajovania svojho prípadu v rámci žaloby o náhradu škody, sám osebenepredstavuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení, ktorý by mohol mať prednosť pred výnimkou stanovenou v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. Ako sa uvádza v návrhu odporúčania (pozri body 60 – 62 vyššie), ombudsman už uviedol, že jediným „verejným záujmom“, ktorý žalobca tvrdil vo veci MyTravel,je „verejný záujem na riadnom výkone spravodlivosti“. Súd prvého stupňa uviedol, že v tomto kontexte žalobca tvrdil, že prístup k predmetným dokumentom by mu umožnil lepšie argumentovať svojím prípadom v rámci žaloby o náhradu škody proti Komisii. Stručne povedané, záujem na uľahčení „riadneho výkonu spravodlivosti“ sa v tomto prípade týkal výlučne skutočnosti, že zverejnenie dokumentov by mohlo žalobcovi pomôcť vyhrať žalobu o náhradu škody. Žalobkyňa neuviedla žiadny iný záujem, ktorý by sa odlíšil od záujmu na úspešnom pokračovaní jej žaloby o náhradu škody. Súd prvého stupňa poznamenal, že relevantný verejný záujem musí mať „objektívny a všeobecný charakter a nesmie byť nerozoznateľný od individuálnych alebo súkromných záujmov, ako sú záujmy týkajúce sa výkonu žaloby podanej proti inštitúciám Spoločenstva“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Súd prvého stupňa ďalej poznamenal, že takéto„osobné alebo súkromné záujmy nepredstavujú prvok, ktorý je relevantný pre zváženie záujmov podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia“. Z rozsudku MyTravel treba vyvodiť záver, že záujem na úspešnom konaní vo veci náhrady škody bez akéhokoľvek odkazu na akýkoľvek iný rozlíšiteľný verejný záujem, ktorý má objektívnu a všeobecnú povahu, nebude relevantný pre zváženie záujmov podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Ako však už bolo uvedené, v tomto prípade možno všeobecný záujem (zvýšenie odstrašujúceho účinku práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže na budúce správanie všetkých podnikov, na ktoré sa vzťahuje právo hospodárskej súťaže EÚ) jasne odlíšiť od záujmu sťažovateľov (ktorým je získať náhradu v rámci konkrétnej žaloby o náhradu škody). Tento rozlišujúci verejný záujem má tiež objektívnu a všeobecnú povahu.

102. Hoci existuje určite verejný záujem na posilnení súkromného presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ pred vnútroštátnymi súdmi, táto skutočnosť sama osebe automaticky neznamená, že v tomto prípade bude existovať verejný záujem na zverejnení predmetných dokumentov. Ombudsman v prvom rade zdôrazňuje, že na to, aby verejný záujem posilnil súkromné presadzovanie pravidiel hospodárskej súťaže EÚ tým, že sa predpokladá, že bude existovať verejný záujem na zverejnení predmetných dokumentov, musia byť predmetné dokumenty relevantné pre súdy konajúce so žalobami o náhradu škody. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že Komisia vo svojom podrobnom stanovisku adresovanom ombudsmanovi v skutočnosti uviedla, že predmetné dokumenty môžu obsahovať informácie, ktoré môžu byť relevantné, pokiaľ ide o žaloby o náhradu škody.

103. Samotná skutočnosť, že existuje verejný záujem na zverejnení predmetných dokumentov, nevyžaduje zverejnenie dokumentov podľa nariadenia č. 1049/2001. Aby bolo zverejnenie právne záväzné, verejný záujem musí mať prednosť pred záujmami nezverejnenia.

104. Hoci Komisia vo svojom stanovisku namietala proti potrebe vykonať zváženie požadované podľa nariadenia č. 1049/2001, napriek svojim argumentom k tomu pristúpila. Celkovo zvážila záujem, ktorý má byť chránený nezverejnením, a verejný záujem na zverejnení. Ombudsmanka v prvom rade vyjadruje Komisii uznanie za tento pozitívny prístup, ktorý v praxi znamená, že Komisia bola ochotná riadiť sa návrhom odporúčania ombudsmana.

105. Ombudsmanka sa domnieva, že zásady dobrej správy vecí verejných vyžadujú, aby Komisia poskytla podrobné a presvedčivé vysvetlenia, pokiaľ ide o to, ako vykonala vyváženie požadované podľa nariadenia č. 1049/2001. Ombudsman v skutočnosti opakovane zastáva názor, že akékoľvek odmietnutie prístupu môže byť platné a presvedčivé len vtedy, ak je presný spôsob, akým zverejnenie naruší vyšetrovanie, jasne a presne vysvetlený[64]. V tejto súvislosti poukazuje na to, že dôkladné posúdenie vyžaduje, aby Komisia zaujala stanovisko, pokiaľ ide o úroveň ujmy, ktorá by bola spôsobená zverejnením záujmu chráneného výnimkou, a rozsah, v akom by zverejnenie malo prospech verejnosti. Úroveň škody spôsobenej zverejnením sa potom môže porovnať s prínosom pre verejný záujem vyplývajúcim zo zverejnenia s cieľom určiť, či má verejný záujem na zverejnení prednosť pred škodou spôsobenou zverejnením. Aby bolo možné dospieť k takémuto záveru, je potrebné vykonať analýzu konkrétneho obsahu dokumentov. Ombudsman v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to, že Súd prvého stupňa zamietol ako nedostatočné posúdenie dokumentov na základe kategórií, a nie na základe skutočných informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch[65]. Súdny dvor ďalej uviedol, že inštitúcia by sa nemala opierať len o tvrdenia, ktoré nie sú nijako podložené podrobnými argumentmi na odôvodnenie svojho odmietnutia prístupu[66].

106. Ombudsman poznamenáva, že Komisia sa odvolala na vec T-353/94 (Postbank NV/Komisia)[67]. Hoci sa táto vec priamo netýka otázky prístupu verejnosti k dokumentom (týka sa priamej spolupráce medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi), ombudsman ju považuje za relevantnú, pokiaľ ide o posúdenie relatívneho významu, ktorý musia súdy Spoločenstva prikladať ochrane dôverných informácií a obchodných tajomstiev, ktoré Komisia získala v konaniach vo veci hospodárskej súťaže. Súd prvého stupňa v tejto veci uviedol:

„Pri poskytovaní spolupráce vnútroštátnym súdom však Komisia nemôže v žiadnom prípade ohroziť záruky, ktoré jednotlivcom poskytujú ustanovenia Spoločenstva týkajúce sa služobného tajomstva (pozri rozsudok Delimitis, už citovaný, bod 53). Zachovanie takýchto záruk vyžaduje, aby Komisia na základe žiadosti podniku o oprávnenie predložiť týmto súdom dokumenty obsahujúce dôverné informácie a obchodné tajomstvo prijala všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby právo dotknutých podnikov na ochranu týchto informácií nebolo ohrozené postúpením písomností vnútroštátnym súdom alebo počas ich postúpenia vnútroštátnym súdom. Takéto preventívne opatrenia môžu zahŕňať najmä informovanie týchto osôb o dokumentoch alebo pasážach dokumentov, ktoré obsahujú dôverné informácie alebo obchodné tajomstvá. Ako už bolo uvedené, potom je úlohou vnútroštátneho súdu zaručiť ochranu dôvernosti takýchto informácií alebo obchodných tajomstiev.

Z rozsudku Postbank teda vyplýva, že v rozsahu, v akom sa musia prijať významné preventívne opatrenia aj pri priamom prenose takýchto informácií vnútroštátnemu súdu, je potrebné prikladať veľmi významnú váhu potrebe ochrany dokumentov obsahujúcich takéto informácie[69].

107. Komisia poznamenala, že dva z požadovaných dokumentov pochádzajú od spoločnosti D. Prvý dokument je odpoveďou spoločnosti D na žiadosť Komisie o informácie. Tento dokument obsahuje informácie o množstve výrobkov, ktoré spoločnosť D dodala rôznym klientom. Druhým dokumentom je list od spoločnosti D spoločnosti C o dodávkach výrobkov. Ombudsman súhlasí s tým, že toto vysvetlenie postačuje na preukázanie toho, že tieto dokumenty obsahujú informácie, ktoré sú z obchodného hľadiska veľmi citlivé.

108. Komisia uvádza, že ostatné tri dokumenty obsahujú internú e-mailovú korešpondenciu spoločnosti B. Poskytujú základné informácie o dodávkach výrobkov. Ombudsmanka sa domnieva, že toto vysvetlenie je dostatočné aj na preukázanie toho, že tieto dokumenty obsahujú citlivé obchodné informácie.

109. Pri dosahovaní týchto záverov ombudsman náležite zohľadňuje skutočnosť, že úroveň podrobnosti požadovaná od Komisie pri poskytovaní takýchto vysvetlení nemôže byť nikdy taká, aby od Komisie vyžadovala, aby zverejnila dôverné informácie obsiahnuté v posudzovaných dokumentoch[70].

110. Naopak, pokiaľ ide o rozsah verejného záujmu na zverejnení, ombudsman zastáva názor, že pri posudzovaní rozsahu, v akom by verejnosť mala prospech zo zverejnenia predmetných dokumentov, sú relevantné tieto otázky:

a) Do akej miery by tieto dokumenty mohli byť užitočné pri určovaní toho, či sú žaloby o náhradu škody riadne podložené, a teda do akej miery je zverejnenie užitočné na posilnenie súkromného presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ? Stručne povedané, aké dôležité by mohli byť dokumenty v žalobách o náhradu škody?

b) Existujú nejaké iné alternatívy okrem poskytnutia prístupu verejnosti k požadovaným dokumentom, ktoré by dosiahli rovnaký konečný výsledok zlepšenia súkromného presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ?

111. Pokiaľ ide o význam konkrétnych informácií pre žalobu o náhradu škody, ombudsman poznamenáva, že Komisia vo svojom podrobnom stanovisku adresovanom ombudsmanovi v skutočnosti určila, či predmetné dokumenty môžu obsahovať informácie, ktoré môžu byť relevantné v súvislosti so žalobou o náhradu škody (pozri bod 87 vyššie). Komisia preskúmala obsah každého dokumentu a uviedla informácie o jeho obsahu. Z týchto informácií vyplýva, do akej miery môžu byť predmetné dokumenty relevantné pre vnútroštátny súd.

112. Pokiaľ ide o to, či existujú iné alternatívy okrem prístupu verejnosti k predmetným dokumentom, ktoré by dosiahli rovnaký konečný výsledok zvýšenia odstrašujúceho účinku práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže prostredníctvom účinnejšieho systému súkromného presadzovania, Komisia poukázala aj na článok 15 nariadenia č. 1/2003. Podľa článku 15 nariadenia č. 1/2003 sú vnútroštátne súdy osobitne oprávnené požadovať od Komisie dokumenty na účely uplatňovania článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Vnútroštátne súdy tak môžu mať prístup k dokumentom obsahujúcim citlivé obchodné informácie bez toho, aby ich obsah sprístupnili účastníkom konania alebo verejnosti. Verejný záujem zvýšiť odstrašujúci účinok právnych predpisov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže prostredníctvom účinnejšieho systému súkromného presadzovania je teda možné dosiahnuť bez toho, aby sa verejnosti poskytol prístup k dokumentom. Táto skutočnosť je priamo relevantná pre zváženie, ktoré je Komisia povinná vykonať podľa nariadenia č. 1049/2001.

113. Skutočnosť, že rovnaký verejný prospech vyplývajúci z účinnejšieho systému presadzovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami možno dosiahnuť prostredníctvom alternatívneho kanála, a to prostredníctvom článku 15 nariadenia č. 1/2003, a že tento kanál poskytuje záruky na ochranu oprávnených záujmov tretích strán[71], výrazne znižuje váhu potreby poskytnúť prístup verejnosti v kontexte vyváženia. Táto pripomienka neznamená, že nariadenie č. 1/2003 sa uplatňuje na predmetné dokumenty s vylúčením nariadenia č. 1049/2001, ale že úplná analýza podľa nariadenia č. 1049/2001 zohľadňuje ako relevantný faktor účinky nariadenia č. 1/2003[72].

114. Ombudsmanka poznamenáva, že Komisia vo svojom podrobnom stanovisku objasnila potenciálnu relevantnosť informácií obsiahnutých v predmetných dokumentoch pre žalobu o náhradu škody na vnútroštátnom súde. Ombudsmanka tiež poznamenáva, že sťažovatelia by mohli na toto podrobné stanovisko upozorniť vnútroštátny súd, ktorý má podľa článku 15 nariadenia 1/2003 možnosť požiadať Komisiu o dokumenty na účely uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ. Ombudsman napokon poznamenáva, že Komisia informovala sťažovateľov aj o tejto možnosti[73]. Ombudsmanka zastáva názor, že Komisia tým zvýšila praktickú účinnosť mechanizmu podľa článku 15 ako spôsobu podpory verejného záujmu na presadzovaní práva súkromného sektora, čím sa znížila potreba presadzovať rovnaký verejný záujem prostredníctvom poskytnutia prístupu verejnosti k príslušným dokumentom. Ombudsmanka by chcela vyzvať Komisiu, aby zvážila, či by bolo užitočné prijať podobný prístup v budúcich prípadoch, a preto uvedie ďalšiu poznámku.

115. Ombudsman vo svojom návrhu odporúčania takisto požiadal Komisiu, aby vyvážila verejný záujem na zverejnení dokumentov s výnimkou, pokiaľ ide o ochranu účelu vyšetrovania, s cieľom overiť, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Komisia teraz vykonala dostatočnú analýzu, aby preukázala, prečo verejný záujem na zverejnení v súvislosti so všetkými piatimi dokumentmi neprevažuje nad výnimkou stanovenou v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001, konkrétne výnimkou týkajúcou sa potreby ochrany obchodných záujmov. Ak je zrejmé, že odmietnutie prístupu verejnosti je odôvodnené jednou výnimkou stanovenou v nariadení č. 1049/2001, nebude potrebné preukázať, že odmietnutie prístupu verejnosti by bolo odôvodnené aj na základe inej výnimky. Teraz je jasné, že rozhodnutie Komisie neposkytnúť prístup verejnosti je riadne odôvodnené podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001. V tejto súvislosti ombudsman v prejednávanej veci nepovažuje za potrebné, aby Komisia zvážila aj verejný záujem na zverejnení dokumentov s výnimkou týkajúcou sa ochrany účelu vyšetrovania.

116. Súhrnne, berúc do úvahy všetky uvedené faktory, ombudsman dospel k záveru, že Komisia prijala jeho návrh odporúčania na vykonanie úplnej analýzy dokumentov, ku ktorým sa požaduje prístup podľa nariadenia č. 1049/2001.

117. Ombudsmanka si uvedomuje citlivú a zložitú povahu otázok, ktorými sa zaoberá toto vyšetrovanie, ktoré sa týkajú uplatňovania nariadenia č. 1049/2001, ako aj rozvíjajúcej sa politiky Komisie týkajúcej sa presadzovania právnych predpisov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami. Ombudsmanka poznamenáva, že Komisia vyvinula značné úsilie, aby sa čo najviac zaoberala otázkami nastolenými v tejto sťažnosti. V tejto súvislosti by chcel poďakovať Komisii za ducha spolupráce, v ktorom mu v priebehu tohto vyšetrovania odpovedala.

B. Závery

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ju ombudsman uzatvára týmto záverom:

Komisia prijala návrh odporúčania ombudsmana.

Sťažovatelia a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

ĎALŠIA POZNÁMKA

Ombudsmanka poukazuje na to, že Komisia by mohla podporiť verejný záujem na súkromnom presadzovaní prostredníctvom mechanizmu článku 15 nariadenia 1/2003 tým, že pri odpovedi na žiadosť o prístup podľa nariadenia č. 1049/2001 k dokumentom v spisoch Komisie v oblasti hospodárskej súťaže i) uvedie, že podľa článku 15 nariadenia 1/2003 sú vnútroštátne súdy oprávnené požiadať Komisiu o dokumenty na účely uplatňovania článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ a ii) či predmetné dokumenty môžu byť relevantné pre žaloby o náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi.

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 6. apríla 2010

---

[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

[2] Spoločnosť C (právny nástupca spoločnosti B) podala proti rozhodnutiu odvolanie na Súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa potvrdil rozhodnutie Komisie. Spoločnosť C podala proti rozsudku Súdu prvého stupňa odvolanie na Európsky súdny dvor. Súdny dvor zamietol odvolanie spoločnosti C (táto sťažnosť adresovaná ombudsmanovi sa netýka otázok, ktorými sa európske súdy zaoberajú v uvedených prípadoch).

[3] Spojené veci T-391/03 a T-70/04 Franchet a Byk/Komisia, Zb. 2006, s. II-2023. V už citovanom rozsudku Franchet a Byk/Komisia Súdny dvor uviedol, že: „... článok 4 ods. 2 tretia zarážka nariadenia č. 1049/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie, ktorého cieľom je chrániť „účel inšpekcií, vyšetrovaní a auditov“, sa uplatňuje len vtedy, ak zverejnenie predmetných dokumentov môže ohroziť dokončenie inšpekcií, vyšetrovaní alebo auditov. ... s cieľom umožniť, aby sa na rôzne dokumenty týkajúce sa inšpekcií, vyšetrovaní alebo auditov vzťahovala výnimka uvedená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, kým sa nerozhodne o následných opatreniach, by prístup k dokumentom IAS závisel od neistej, budúcej a prípadne vzdialenej udalosti v závislosti od rýchlosti a starostlivosti rôznych orgánov.“

[4] Článok 339 ZFEÚ (predtým článok 287 ES) stanovuje:

„Členovia inštitúcií Únie, členovia výborov a úradníci a ostatní zamestnanci Únie sú povinní aj po skončení svojich povinností nezverejňovať informácie, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných vzťahoch alebo nákladových zložkách.“

[5] Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 20; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

[6] Rozhodnutie o sťažnosti 1463/2005/TN.

[7] Spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko/Rada a iní, zatiaľ neuverejnené, bod 43.

[8] Spojené veci T-305/94, T-306/94, T-307/94, T-313/94, T-314/94, T-315/94, T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Limburgse Vinyl/Komisia, Zb. 1999, s. II-931.

Odsek 151 znie takto: „Vzhľadom na tento všeobecný cieľ a na úlohu zverenú Komisii sa Súd prvého stupňa domnieva, že hoci po rozsudku z 15. júna 1994, ktorým sa zrušilo rozhodnutie z roku 1988, Komisia nebola povinná prijať rozhodnutie s cieľom potvrdiť existenciu vytýkaného protisúťažného správania, nebránilo jej ani v tom, aby tak urobila...“ (zvýraznenie doplnené)

[9] Pozri vec T-37/91, ICI/Komisia, Zb. 1995, s. II-1901.

V § 72 sa uvádza: Rovnako nedostatok objektívnosti, ktorý údajne preukázala Komisia, ktorá podľa žalobkyne vykladala určité dokumenty spôsobom, ktorý skresľuje ich význam, sa musí preskúmať v rámci preskúmania správnosti posúdenia dôkazov Komisiou. Nepredstavuje porušenie práva na obhajobu, ktoré by mohlo viesť k zrušeniu rozhodnutia a prípadne k opätovnému začatiu správneho konania.

Pozri tiež vec C-395/96 P Compagnie Maritime Belge Transports a iní/Komisia, Zb. 2000, s. I-1365.

[10] Ombudsman poznamenáva, že nemožno predpokladať, že zverejnenie dokumentu obsiahnutého v spise Komisie automaticky spôsobí, že tento dokument sa stane nepoužiteľným na účely konštatovania porušenia článku 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) a článku 102 ZFEÚ (predtým článok 82 Zmluvy o ES). Zastávať takýto názor by znamenalo, že Komisia nemôže na účely uplatnenia článku 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) a článku 102 ZFEÚ (predtým článok 82 ES) použiť žiadne informácie, ktoré sú už verejne dostupné. Takýto názor je zjavne neprijateľný, v neposlednom rade preto, že Komisia pravidelne používa informácie, ktoré sú už verejne dostupné, ako dôkaz v konaní o uplatnení článku 101 ZFEÚ (predtým článok 81 ES) a článku 102 ZFEÚ (predtým článok 82 ES).

[11] Uvedené spojené veci T-391/03 a T- 70/04 Franchet a Byk/Komisia.

[12] Rozhodnutie o sťažnosti 1844/2005/GG.

Rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. marca 2000, JT’s Corporation/Komisia, T-123/99, Zb. s. II-3269, bod 46 a vec T-2/03, Verein fņr Konsumenteninformation/Komisia, Zb. 2005, s. II-1121, bod 73.

Spojené veci C -39/05 P a C-52/05 P, Švédsko/Rada a i., už citované, bod 63.

Spojené veci C -39/05 P a C-52/05 P, Švédsko/Rada a i., už citované, bod 49.

[16] Vec T-168/02, IFAW/Komisia, Zb. 2004, s. II-4135, body 55 – 56.

Rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2006, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T-237/02, Zb. s. II-5131, bod 77; pozri aj vec T-36/04 API/Komisia, rozsudok z 12. septembra 2007, zatiaľ neuverejnený, bod 54.

[18] Vec T-36/04 API/Komisia, už citovaný, bod 58.

[19] Biela kniha o žalobách o náhradu škody za porušenie antitrustových pravidiel ES, KOM(2008) 165 v konečnom znení; Pracovný dokument útvarov Komisie, SEK(2008) 404.

[20] Odsek 15.

[21] Odsek 20.

[22] Odsek 114.

[23] Odsek 116.

Vec C-453/99, Courage/Crehan, Zb. 2001, s. I-629, body 26 – 27.

Spojené veci C -39/05 P a C-52/05 P, Švédsko/Rada a i., už citované, bod 44.

[26] spojených vecí C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko/Rada a i., už citovaný, bod 45.

[27] V článku 15 nariadenia č. 1/2003 (už citovanom vyššie) sa uvádza: „1. V konaniach o uplatňovaní článku 81 alebo článku 82 zmluvy môžu súdy členských štátov požiadať Komisiu, aby im poskytla informácie, ktoré má k dispozícii, alebo svoje stanovisko k otázkam týkajúcim sa uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže spoločenstva...“

[28] Vec C- 2/88 IMM Zwartveld [ 1990] I-03365, bod 22, kde sa uvádza, že „je povinnosťou každej inštitúcie Spoločenstva poskytnúť aktívnu pomoc takýmto vnútroštátnym súdnym konaniam predložením dokumentov vnútroštátnemu súdu...“

[29] V tejto súvislosti Komisia odkázala na poznámku pod čiarou č. 24, oddiel 104 pracovného dokumentu.

[30] už citované spojené veci T-391/03 a T-70/04 Franchet a Byk/Komisia.

Rozsudok z 9. septembra 2008, MyTravel/Komisia, T-403/05, zatiaľ neuverejnený, bod 49.

Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T- 403/05 MyTravel/Komisia, už citovaný, bod 65.

[33] V článku 28 nariadenia č. 1/2003 (citovanom vyššie) sa uvádza:

„... Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov, ich úradníci, zamestnanci a iné osoby pracujúce pod dohľadom týchto orgánov, ako aj úradníci a štátni zamestnanci iných orgánov členských štátov nezverejnia informácie, ktoré získali alebo si vymenili podľa tohto nariadenia a na ktoré sa vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo.“

Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T- 403/05 MyTravel/Komisia, už citovaný, bod 89.

[35] Biela kniha o žalobách o náhradu škody za porušenie antitrustových pravidiel ES, citovaná vyššie.

[36] Rozsudok Courage/Crehan, už citovaný.

[37] Prípad T-22/02 Sumitomo Chemical/Komisia, Zb. 2005, s. II-4065, bod 128.

[38] Vec T-403/05 MyTravel/Komisia, už citovaná.

Vec T-212/03 MyTravel/Komisia, Zb. 2008, s. II-1967. Nesprávne posúdenie koncentrácie oznámenej na základe nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi, zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1310/97 z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 217), bolo chybou, ktorá bola základom tejto žaloby o náhradu škody proti Komisii.

[40] V článku 18 nariadenia č. 1/2003 (už citovanom vyššie) sa uvádza:

„S cieľom vykonávať úlohy, ktoré jej boli pridelené týmto nariadením, môže Komisia jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požadovať od podnikov a združení podnikov, aby poskytli všetky potrebné informácie.“

[41] V článku 20 nariadenia č. 1/2003 (už citovanom vyššie) sa uvádza:

„S cieľom vykonávať úlohy, ktoré jej ukladá toto nariadenie, môže Komisia vykonávať všetky potrebné inšpekcie podnikov a združení podnikov.“

[42] Voľná úvaha spoločnosti však môže byť zanedbateľná, ak je žiadosť Komisie o informácie veľmi špecifická.

[43] Článok 11 nariadenia č. 17: Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy, ktoré sa v tom čase uplatňovalo (Ú. v. ES 13, 1962).

[44] Článok 14 nariadenia č. 17: Prvé nariadenie, ktorým sa vykonávajú články 85 a 86 zmluvy, ktoré sa v tom čase uplatňovalo vyššie.

[45] ombudsman poznamenáva, že Komisia sa nezaoberala jeho argumentom uvedeným v jeho návrhu na priateľské riešenie, ktorý sa týka povinnosti Komisie spolupracovať s vnútroštátnymi súdmi.

Spojené veci T-391/03 a T-70/04 Franchet a Byk/Komisia, už citované.

Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T- 403/05 MyTravel/Komisia, už citovaný.

Vec T-353/94 Postbank NV/Komisia, Zb. 1996, s. II-0921.

V § 90 sa uvádza: „Pri poskytovaní spolupráce vnútroštátnym súdomvšak Komisia nemôže v žiadnom prípade ohroziť záruky, ktoré jednotlivcom poskytujú ustanovenia Spoločenstva týkajúce sa služobného tajomstva (pozri rozsudok Delimitis, už citovaný, bod 53). Zachovanie takýchto záruk vyžaduje, aby Komisia na základe žiadosti podniku o oprávnenie predložiť týmto súdom dokumenty obsahujúce dôverné informácie a obchodné tajomstvo prijala všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby právo dotknutých podnikov na ochranu týchto informácií nebolo ohrozené postúpením písomností vnútroštátnym súdom alebo počas ich postúpenia vnútroštátnym súdom. Takéto preventívne opatrenia môžu zahŕňať najmä informovanie týchto osôb o dokumentoch alebo pasážach dokumentov, ktoré obsahujú dôverné informácie alebo obchodné tajomstvá. Ako už bolo uvedené, potom je úlohou vnútroštátneho súdu zaručiť ochranu dôvernosti takýchto informácií alebo obchodných tajomstiev.“

Rozsudok Courage a Crehan, už citovaný, bod 27.

[50] Vec C-2/88 IMM Zwartveld, už citovaná.

[51] vec T-353/94 Postbank NV/Komisia, už citovaná.

[52] Pozri bod 53 vyššie.

[53] V rámci tohto vyšetrovania bola Komisia spočiatku zdržanlivá pri vykonávaní analýzy podľa nariadenia č. 1049/2001. Tvrdila, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1/2003 sa na predmetné dokumenty vzťahovalo, nariadenie č. 1049/2001 sa na ne neuplatňuje. Napriek tejto počiatočnej zdržanlivosti však Komisia následne ombudsmanovi poskytla odôvodnenia podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Ombudsmanovi sa tiež umožnilo overiť (prostredníctvom inšpekcie zo strany jeho útvarov), či sú tieto odôvodnenia opodstatnené. Ombudsman sa pritom domnieva, že Komisia teraz súhlasí s tým, že nariadenie č. 1049/2001 sa skutočne vzťahuje na predmetné dokumenty. Ombudsman poznamenáva, že prvotná zdržanlivosť Komisie pri uznaní toho, že nariadenie č. 1049/2001 sa uplatňuje na dokumenty, ktoré sú predmetom preskúmania, nastala pred objasnením, ktoré Súd prvého stupňa uviedol v bode 89 veci T-403/05 MyTravel/Komisia (uvedenej v bode 53 tohto rozhodnutia). Pozri tiež bod 104 tohto rozhodnutia.

[54] Tak je to v prípade dokumentov, ktoré sú predmetom preskúmania v rámci tohto vyšetrovania.

[55] V prejednávanej veci si to vyžaduje, aby Komisia zvážila verejný záujem na zverejnení dokumentov, ktoré sú predmetom preskúmania, a i) výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov (táto výnimka sa týka všetkých piatich dokumentov) a ii) výnimku týkajúcu sa ochrany účelu vyšetrovania (táto výnimka sa podľa ombudsmana týka len dokumentov získaných od spoločnosti D) s cieľom overiť, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov.

[56] Ombudsman poznamenáva, že ak sa právo požiadať o prístup verejnosti k dokumentu skutočne uplatňuje, je veľmi pravdepodobné, že žiadateľ bude mať osobitný individuálny záujem na získaní prístupu k tomuto dokumentu. Ombudsman poznamenáva, že táto skutočnosť nijako pozitívne alebo negatívne neurčuje, či môže existovať aj verejný záujem na tom, aby sa žiadosti o prístup verejnosti k takýmto dokumentom poskytli osobám, ktoré sa skutočne rozhodnú požiadať o prístup k dokumentu.

[57] Pozri bod 83 vyššie.

[58] Pozri už citovaný rozsudok Franchet a Byk/Komisia, T-391/03 a T-70/04.

[59] Pozri bod 80 vyššie.

[60] Pozri bod 138 už citovaného rozsudku Franchet a Byk/Komisia (T-391/03 a T-70/04).

[61] Na ilustráciu tohto citlivého bodu ombudsman poznamenáva, že nemožno vylúčiť, že osoby, ktoré žiadajú o prístup k dokumentom, aby ich mohli využiť na získanie náhrady škody pre seba z dôvodu minulých porušení článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ, by nemohli mať žiadny záujem na zvýšení budúceho odstrašujúceho účinku práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Stručne povedané, v takýchto prípadoch možno jasne rozlíšiť individuálny záujem osoby, ktorá žiada o prístup, a verejný záujem na udelení prístupu. Naproti tomu osoby, ktoré hľadajú dokument, pretože majú individuálny záujem brániť sa, nemôžu tvrdiť, že zároveň nemajú záujem na zabezpečení dodržiavania zásady práva na spravodlivé súdne konanie. Stručne povedané, v takýchto prípadoch nemožno jasne rozlíšiť individuálny záujem a verejný záujem.

Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T- 403/05 MyTravel/Komisia, už citovaný.

[63] Zdôraznenie ombudsmana.

[64] Rozhodnutie o sťažnosti 1844/2005/GG.

Rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 2000, JT’s Corporation/Komisia, T-123/99, Zb. s. II-3269, bod 46 a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2005, Verein fņr Konsumenteninformation/Komisia, T-2/03, Zb. s. II-1121, bod 73.

Spojené veci C -39/05 P a C-52/05 P, Švédsko/Rada a i., už citované, bod 63.

[67] Pozri už citovaný rozsudok Postbank NV/Komisia, T-353/94.

[68] Pozri rozsudok Postbank NV/Komisia, T-353/04, už citovaný, bod 90.

[69] ombudsman však považuje za potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že ochrana takýchto dokumentov obsahujúcich takéto informácie je významná, neznamená, že dokumenty nemožno nikdy zverejniť. Stručne povedané, právne záruky, ktoré jednotlivcom poskytujú ustanovenia Spoločenstva o služobnom tajomstve uvedené v Postbank, nie sú absolútne. Právne záruky musia zohľadňovať najmä uplatniteľné právne predpisy, ako sú pravidlá stanovené v nariadení č. 1049/2001, ktoré umožňujú prístup verejnosti za výnimočných okolností (konkrétne v prípade prevažujúceho verejného záujmu).

Vec T-105/95 WWF UK/Komisia, Zb. 1997, s. II-313. V § 65 sa uvádza: „Z praktického hľadiska by nebolo možné uviesť dôvody, ktoré by odôvodňovali potrebu dôvernosti každého jednotlivého dokumentu bez toho, aby sa zverejnil obsah dokumentu, a tým by sa výnimka zbavila samotného účelu.“

[71] Vo veci T- 353/94 Postbank NV/Komisia (už citovanej vyššie) Súdny dvor uviedol, že povinnosť lojálnej spolupráce medzi inštitúciami a vnútroštátnymi orgánmi vyžaduje, aby vnútroštátny súd zabezpečil ochranu dôverných informácií, najmä obchodných tajomstiev.

[72] Ombudsman starostlivo preskúmal vyhlásenie Komisie, ako je uvedené v bode 90 tohto rozsudku, že aj keby existoval verejný záujem, zverejnenie dokumentov by nebolo odôvodnené, pretože právo Spoločenstva stanovuje ochranu verejného záujmu prostredníctvom osobitného postupu, podľa ktorého dokumenty obsahujúce citlivé obchodné informácie nemusia byť sprístupnené širokej verejnosti. Ombudsman nechápe toto vyhlásenie ako pokus Komisie vrátiť sa k svojmu pôvodnému (nespravodlivému) stanovisku, že nariadenie č. 1/2003 sa uplatňuje na vylúčenie nariadenia č. 1049/2001. Skôr chápe, že Komisia sa správne domnieva, že možnosť prístupu k dokumentom podľa nariadenia č. 1/2003 je relevantným faktorom, ktorý treba zohľadniť pri vykonávaní zváženia podľa nariadenia č. 1049/2001.

[73] Ombudsman poznamenáva, že v odpovedi na opakovanú žiadosť sťažovateľov Komisia uviedla:

„povinnosť lojálnej spolupráce medzi inštitúciami a vnútroštátnymi orgánmi, najmä súdmi, môže viesť k tomu, že Komisia poskytne súdom dokumenty, ku ktorým verejnosť nemá prístup, v súlade s uzneseniami Súdneho dvora vo veciach Zwartveld“.