Späť na Sťažnosť

1.         Táto sťažnosť sa týka príkazu na vymáhanie vydaného Európskou komisiou v súvislosti s projektom X. Sťažnosť bola podaná v mene spoločnosti pôsobiacej v oblasti spoločenských vied, ktorá bola partnerom konzorcia zriadeného na účely realizácie uvedeného projektu. Cieľom projektu bolo navrhnúť dlhodobé riešenia schopné umožniť rodinám s nízkymi príjmami prístup k primeranému bývaniu.

2.         Realizáciu predmetného projektu mala financovať Európska komisia a šesť demonštračných domov malo byť postavených v troch rôznych členských štátoch EÚ. Práca na projekte sa mala vykonať prostredníctvom deviatich tzv. pracovných balíkov. Sťažovateľ sa mal zúčastniť na troch z nich. Jeho úlohou bolo:

a) vykonať analýzu potrieb osôb s nízkymi príjmami pred projektovaním domov (WP1);

b) vypracúva a vykonáva prieskumy o obyvateľoch budov (WP7); a

c) posúdiť projekt a užitočnosť jeho výsledkov (WP8).

Táto sťažnosť sa týka len práce sťažovateľa v rámci WP1 a WP7.

3.         Predmetný projekt sa riadil zmluvou, ktorú podpísalo Generálne riaditeľstvo Komisie pre energetiku a dopravu a partneri konzorcia. príloha I (časť A) k zmluve pozostávala z finančných formulárov; Príloha I (časť B) obsahovala opis práce, ktorú mali partneri vykonať (ďalej len „opis práce“). V prílohe II sa stanovujú všeobecné podmienky realizácie projektu (ďalej len „všeobecné podmienky“).

4.         Z dôvodu administratívnych problémov, ktoré sa vyskytli v priebehu realizácie projektu, sa ukázalo, že demonštračné domy nebolo možné postaviť. Nevybudovanie domov znamenalo, že zmluva musela byť ukončená a Komisia musela posúdiť, koľko pomoci Spoločenstva by museli splatiť partneri konzorcia. Komisia dospela k záveru, že od všetkých partnerov získa späť určitú sumu peňazí, ktorú im Komisia predtým previedla. Pokiaľ ide o navrhovateľa, Komisia rozhodla, že by mala vymôcť sumu 36 250,54 EUR.

5.         Sťažovateľ rozhodne nesúhlasil s rozhodnutím Komisie. S cieľom objasniť situáciu najprv adresovala svoje sťažnosti koordinátorovi projektu. Koordinátor odpovedal sťažovateľovi a informoval ho o svojom chápaní situácie. Uviedol, že úradník Komisie zodpovedný za projekt (ďalej len „technický úradník“) mal dve možnosti: i) buď vykonať veľmi podrobnú analýzu projektovej práce vykonanej každým z partnerov konzorcia, alebo ii) dosiahnuť kompromisné riešenie. Vykonanie podrobnej analýzy dokončenej práce by bolo zložitejšou a časovo náročnejšou možnosťou. Znamenalo by to aj riziko ďalšieho zníženia finančného príspevku Komisie. Kompromisné riešenie bolo na druhej strane rýchlym riešením, v ktorom sa pracovné balíky z pracovného plánu brali v nominálnej hodnote. Podľa koordinátora sa Komisia rozhodla pre kompromisné riešenie. V tejto súvislosti tiež uviedol, že partneri konzorcia majú tri možnosti: i) „všetci partneri odmietajú rozhodnutie ES [Európska komisia] a požadujú podrobnú analýzu s uvedenými rizikami“; ii) „všetci partneri akceptujú kompromis ES“; alebo iii) „každý partner sa môže dostaviť do ES na vlastnú päsť [sic] a diskutovať s [úradníkom Komisie]“.

6.         Sťažovateľ sa potom obrátil na technického úradníka Komisie a dôrazne protestoval proti záveru Komisie. Tvrdila, že vykonala a dokončila viac práce v rámci WP1 a poskytla podrobný prehľad o tom, ako sa práca presunula medzi partnermi. Sťažovateľ trval na tom, že vždy poskytol príslušné podporné dokumenty pre svoju prácu, a v podstate požiadal o podrobnú analýzu práce a nárokov jednotlivých partnerov. Sťažovateľ zopakoval svoj nesúhlas s rozhodnutím Komisie v dvoch listoch adresovaných Komisii 20. mája 2005 a 5. septembra 2005 [1].

7.         Sťažovateľ 13. apríla 2006 predložil Komisii formálnu sťažnosť na porušenie Európskeho kódexu dobrej správnej praxe. Sťažovateľ tvrdil, že ešte nedostal odpoveď na uvedený list zaslaný 5. septembra 2005. Podľa sťažovateľa to predstavovalo jasné porušenie článku 14 uvedeného kódexu [2]. Okrem iného výslovne poukázala na to, že požiadala o informácie o možných prostriedkoch nápravy.

8.        Dňa 26. mája 2006 sťažovateľ podal túto sťažnosť ombudsmanovi.

9.        Dňa 29. mája 2006 Komisia odpovedala na list sťažovateľa zaslaný 5. septembra 2005. V odpovedi Komisie, ktorá poskytla konečné stanovisko inštitúcie k tejto záležitosti, sa uvádzalo toto:

„V nadväznosti na Váš list z 5. septembra 2005 Komisia odpovedala koordinátorovi zmluvy 28. novembra 2005 a 6. februára 2006, ako sa predpokladá v zmluvných ustanoveniach. Útvary Komisie vo svojich odpovediach potvrdili rozhodnutia prijaté v súvislosti s hodnotením záverečnej správy, keďže neexistovali žiadne nové prvky na prehodnotenie podmienok hodnotenia. Na tomto základe Komisia pristúpila k vymáhaniu neoprávnených zálohových platieb.

Podľa článku 5 ods. 2 zmluvy: Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev a v prípade odvolania Súdny dvor Európskych spoločenstiev majú výlučnú právomoc rozhodovať všetky spory [sic] medzi Spoločenstvom na jednej strane a zmluvnými stranami na strane druhej, pokiaľ ide o platnosť, uplatňovanie alebo akýkoľvek výklad tejto zmluvy.

[...] Dôvody na zamietnutie častí nákladov požadovaných [sťažovateľom] sa týkajú skôr príležitosti a konečnej povahy požadovanej práce a súvisiacich výdavkov než samotnej skutočnosti, že ide o výdavky. Komisii je jasné, že [sťažovateľ] sledoval výdavky na personálne náklady [sic], hoci bolo zrejmé, že projekt sa nebude realizovať podľa plánu.

Zmluva je skôr grantom než poskytovaním služieb. Je dobre preukázané, že [sťažovateľ] si bol dobre vedomý nedostatku potrebného povolenia na výstavbu budov, keďže tieto problémy sa dobre odrážajú v zápisniciach z rôznych koordinačných stretnutí, ktoré konzorcium uskutočnilo. Zatiaľ čo ostatní partneri zastavili svoju prácu, [sťažovateľ] sa podľa všetkého rozhodol pokračovať v práci na opatreniach, ktoré neboli užitočné vzhľadom na to, že budovy nebudú postavené. Komisia nie je zodpovedná za čas, o ktorom [navrhovateľ] tvrdí, že ho strávil v úlohách, ktoré nemali žiadny účel. Na základe zásady bona fide Komisia akceptovala všetky deklarované náklady, ktoré vznikli pred akýmkoľvek dôkazom o upustení od projektu, ale nemôže akceptovať žiadne nároky na náklady, ktoré vznikli neskôr.“

10.      Podľa stručného zhrnutia prípustných nákladov za obdobie od 1. januára 2000 do 15. decembra 2003 celkové náklady požadované sťažovateľom za jeho prácu na projekte predstavovali 93 984,59 EUR. Táto suma zahŕňala náklady na zamestnancov, cestovné náklady a diéty, nepriame náklady a úpravy.

11.      Pred vydaním príkazu na vymáhanie Komisia vyplatila sťažovateľovi 80 955,54 EUR. Navrhovateľ sa domnieval, že Komisia od neho neoprávnene vymohla 36 250,74 EUR [3]. Okrem toho tvrdila, že Komisia jej dlhuje dodatočnú sumu vo výške 8 733,44 eura za práce, ktoré dokončila v súvislosti s projektom. Sťažovateľ vypočítal svoju celkovú pohľadávku po príkaze na vymáhanie vo výške 44 984,18 EUR. Táto suma zahŕňala cestovné náklady a diéty, ako aj nepriame náklady.

12.      Pokiaľ ide o prácu v rámci WP1, Komisia súhlasila s tým, že sťažovateľovi vyplatí 35 500 EUR, čo bola maximálna suma plánovaná na jeho prácu v rámci WP1. Sťažovateľ však tvrdil, že vzhľadom na to, že dokončil viac práce v rámci WP1, mal nárok na vyššiu sumu. Podľa jej názoru musela Komisia zaplatiť za svoju prácu v rámci WP1 celkovú sumu 45 300 EUR.

13.      Pokiaľ ide o WP7, Komisia súhlasila s vyplatením 20 % (9 200 EUR) maximálnej sumy predpokladanej na prácu sťažovateľa v rámci WP7 (46 000 EUR). Sťažovateľ však tvrdil, že dokončil takmer 50 % práce v rámci WP7, a preto tvrdil, že mal dostať od Komisie 21 150 EUR za svoju prácu v rámci tohto pracovného programu.

SÚČASNÁ SÚČASŤ POŽIADAVKY

14.      Ombudsmanka vo svojej sťažnosti ombudsmanovi identifikovala tieto obvinenia a tvrdenia.

15.      Sťažovateľ tvrdil, že Komisia sa nesprávne rozhodla vymáhať finančné prostriedky vyplatené sťažovateľovi. V tejto súvislosti argumentovala:

a) že v rozhodnutí Komisie sa nezohľadnilo, že príslušné náklady vznikli predtým, ako bolo jasné, že demonštračné domy nebudú postavené;

b) že Komisia nesprávne nezaložila svoje rozhodnutie o vymáhaní na skutočných nákladoch, a nie na odhadovaných nákladoch, hoci príslušné uplatniteľné nariadenie Spoločenstva vyžaduje, aby prijaté náklady boli skutočnými nákladmi;

c) Komisia nesprávne dospela k záveru, že presun prác medzi "pracovnými balíkmi" projektu nebol Komisiou (výslovne alebo implicitne) schválený.

16.      Sťažovateľ ďalej tvrdil, že Komisia mu pôvodne neposkytla informácie o možných prostriedkoch nápravy (článok 19 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe).

17.      Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mala zrušiť svoje rozhodnutie o vymáhaní a zaplatiť mu v plnej výške za skutočné hodiny odpracované osobou, ktorá priamo vykonala vedeckú prácu a predložila výstupy predložené Komisii.

18.      Sťažovateľ takisto tvrdil, že Komisia neodpovedala na jeho list z 5. septembra 2005, čím porušila článok 14 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe. Vzhľadom na to, že sťažovateľ 6. júna 2006 informoval ombudsmana, že Komisia medzitým odpovedala na uvedený list, ombudsman v súlade s článkom 195 Zmluvy o ES usúdil, že už nie je potrebné zaoberať sa týmto tvrdením na účely vyšetrovania.

Požiadavku

19.      Listom z 8. augusta 2006 ombudsman začal vyšetrovanie tvrdení a nárokov sťažovateľa uvedených v bodoch 15 – 17. Požiadal preto Komisiu, aby k tejto veci predložila stanovisko, čo Komisia urobila 6. marca 2007. Stanovisko bolo postúpené sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú predložil 19. apríla 2007.

20.      Po preskúmaní stanoviska Komisie a pripomienok sťažovateľa ombudsmanka považovala za potrebné vykonať ďalšie vyšetrovania a požiadala Komisiu o určité objasnenia. Ďalšie stanovisko Komisie k otázkam ombudsmana bolo postúpené sťažovateľovi na pripomienkovanie, ktoré ombudsman zaslal 9. júna 2008.

OMBUDSMANOVÁ analýza a závery

Úvodné poznámky

Pokiaľ ide o rozsah preskúmania ombudsmanom

21.      Podľa článku 195 Zmluvy o ES je európsky ombudsman oprávnený prijímať sťažnosti „týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva.“Ombudsman sa domnieva, že k nesprávnemu úradnému postupu dochádza, keď verejný orgán nekoná v súlade s pravidlom alebo zásadou, ktoré sú preň záväzné. Nesprávny úradný postup teda možno konštatovať aj v súvislosti s plnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv uzavretých inštitúciami alebo orgánmi Spoločenstiev.

22.      Ombudsman sa však domnieva, že rozsah preskúmania, ktoré môže v takýchto prípadoch vykonať, je nevyhnutne obmedzený. Ombudsman sa predovšetkým domnieva, že v prípade sporu by sa nemal snažiť určiť, či došlo k porušeniu zmluvy ktoroukoľvek zo strán. Touto otázkou by sa mohol účinne zaoberať len príslušný súd, ktorý by mal možnosť vypočuť si argumenty účastníkov týkajúce sa príslušného vnútroštátneho práva a posúdiť protichodné dôkazy o akýchkoľvek sporných skutkových otázkach.

23.      Ombudsman sa preto domnieva, že vo veciach týkajúcich sa zmluvných sporov je opodstatnené obmedziť jeho vyšetrovanie na preskúmanie toho, či mu inštitúcia alebo orgán Spoločenstva poskytol koherentné a primerané vysvetlenie právneho základu svojho konania a prečo sa domnieva, že jeho stanovisko k zmluvnému postaveniu je odôvodnené. Ak je to tak, ombudsman dospeje k záveru, že jeho vyšetrovanie neodhalilo prípad nesprávneho úradného postupu. Týmto záverom nie je dotknuté právo strán na to, aby ich zmluvný spor preskúmal a záväzne vyriešil príslušný súd.

Pokiaľ ide o sťažnosti, ktoré údajne predložili iní členovia konzorcia

24.      Komisia vo svojom ďalšom stanovisku poznamenala, že žiadny z ostatných členov konzorcia nemal problémy s príkazom Komisie na vymáhanie ani nepodporil tvrdenie sťažovateľa. Sťažovateľ vo svojich ďalších pripomienkach poukázal na to, že toto vyhlásenie bolo zámerným pokusom Komisie uviesť ombudsmana do omylu, keďže Komisia v skutočnosti dostala sťažnosti aj od štyroch ďalších partnerov konzorcia. Hoci sa títo dodávatelia sťažovali Komisii, len sťažovateľ sa nakoniec rozhodol napadnúť rozhodnutie Komisie pred ombudsmanom.

25.      Ombudsmanka poznamenáva, že uvedená otázka nie je bezprostredne relevantná pre preskúmanie tejto sťažnosti. Takisto nie je jasné, či si sťažovateľ želal uviesť ďalšie tvrdenie týkajúce sa tejto otázky. Ombudsman sa v každom prípade domnieva, že nie je potrebné, aby preskúmal vzťah medzi Komisiou a ostatnými členmi konzorcia, keďže tento vzťah zjavne nepatrí do rozsahu tohto vyšetrovania. Ombudsman preto zastáva názor, že problém, ktorý nastolil sťažovateľ, nie je potrebné skúmať v rámci tohto vyšetrovania. Akýkoľvek pokus inštitúcie alebo orgánu Spoločenstva uviesť ombudsmana do omylu by však jednoznačne predstavoval závažný prípad nesprávneho úradného postupu. Ombudsman preto požiada Komisiu, aby mu poskytla ďalšie informácie týkajúce sa tejto otázky, aby mohol rozhodnúť, či sú potrebné ďalšie opatrenia.

Pokiaľ ide o prístup ombudsmana

26.      Ombudsmanka poznamenáva, že prvé tvrdenie sťažovateľa pozostáva z troch súborov argumentov. Prvé dve uvedené v odseku 15 písm. a) a b) sa podľa všetkého týkajú práce sťažovateľa v rámci WP7. Posledná časť, zhrnutá v odseku 15 písm. c), sa týka väčšieho pracovného zaťaženia, na ktoré sťažovateľ poukázal v rámci WP1. Ombudsman sa domnieva, že by preto mal preskúmať toto tvrdenie tak, že sa najprv zameria na argumenty predložené sťažovateľom a Komisiou týkajúce sa WP1 a potom na argumenty týkajúce sa WP7.

A. Pokiaľ ide o WP1 a presun práce medzi pracovnými balíkmi [odsek 15 písm. c)]

Argumenty predložené ombudsmanovi

27.      Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi poznamenal, že pracovné presuny medzi rozpočtovými riadkami a pracovnými balíkmi boli povolené podľa článku 22 ods. 5 všeobecných podmienok. Uviedla, že vykonala väčšinu práce v rámci WP1 a že táto skutočnosť bola náležite zohľadnená v zápisnici z úvodného zasadnutia konzorcia zo 14. januára 2000, ako aj vo finančnej dokumentácii, v výstupoch, ktoré predložil sťažovateľ, a v pláne technologického vykonávania.

28.      Dňa 20. mája 2005 Komisia zaslala e-mail partnerom konzorcia. V tomto e-maile vysvetlila, že žiadne odchýlky od WP1 nemožno akceptovať, pokiaľ nebola Komisii predložená predchádzajúca žiadosť, ktorú Komisia prijala. Komisia zdôraznila, že takúto žiadosť nikdy nedostala. V tejto súvislosti poukázala na zmenu zmluvy, v ktorej konzorcium nenavrhlo žiadne úpravy WP1.

29.      Sťažovateľ vo svojej odpovedi na uvedený e-mail tvrdil, že presun práce medzi pracovnými balíkmi sa uskutočnil v súlade s príslušnými pravidlami. Vzhľadom na to, že pracovná odchýlka v rámci 1. pracovného programu bola malá (približne 12 %), nebolo potrebné, aby koordinátor projektu odôvodnil prevod alebo zmenu zmluvy listom. Tento postup sa uplatňoval len v prípade odchýlok presahujúcich 20 %. Sťažovateľ zastával názor, že vzhľadom na to, že povolenie Komisie sa v prípade takýchto menších odchýlok nevyžadovalo, Komisia mala jednoducho analyzovať skutočnú prácu vykonanú každým partnerom. Podľa sťažovateľa to Komisia neurobila. V dôsledku toho niektorí partneri neboli platení za prácu, ktorú dokončili, zatiaľ čo iní partneri boli platení za prácu, ktorú nikdy nevykonali.

30.      Navrhovateľ ďalej tvrdil, že úvodné pripomienky k štyrom výstupom v rámci WP1, ktoré boli predložené Komisii 11. júna 2001, jasne ukázali, že všetky štyri z nich predložil.

31.      Komisia zastávala názor, že:

„[] v tejto fáze nebolo možné akceptovať vyššie náklady, ako sú náklady dohodnuté v zmluve a relevantné pre WP1 & 2 keďže počas trvania zmluvy nebola Komisii predložená žiadna takáto žiadosť o presun rozpočtu. Je potrebné objasniť, že v prípade odchýlky menej ako 20 % od rozpočtu príjemcu nie je potrebná žiadna zmena, ale stále je potrebné predbežné oznámenie, ako je vysvetlené v článku 22.5 prílohy II k zmluve, Všeobecné podmienky (list Komisie z 20. júla 2005).

32.      Komisia tiež pripomenula, že v súlade s článkom 3 zmluvy [4] musela financovať oprávnené náklady projektu do maximálnej výšky stanovenej v zmluve.

33.      Sťažovateľ vo svojich pripomienkach tvrdil, že Komisia sa úmyselne zdržala odkazovania na zápisnice z prvých projektových stretnutí, napríklad zápisnice z úvodného stretnutia zo 14. januára 2000. Táto zápisnica predstavovala platný a právny nástroj na informovanie Komisie o odchýlkach od plánovanej práce. Priznaním existencie tohto dokumentu by Komisia uznala, že bola plne informovaná o odchýlke a o väčšom objeme práce, ktorú sťažovateľ vykonal v rámci WP1. Zápisnice zo zasadnutí, pravidelné správy o pokroku a výsledky prijaté Komisiou boli dostatočné na to, aby Komisiu informovali o príslušných pracovných zmenách. Komisia však túto dokumentáciu riadne neanalyzovala. Preto sa nesprávne rozhodla zaplatiť niektorým partnerom za prácu, ktorú nikdy neurobili a nikdy nežiadali, a nezaplatila sťažovateľovi za dodatočnú prácu, ktorú dokončil a oprávnene požadoval v rámci WP1.

34.      Po analýze poskytnutých informácií ombudsmanka usúdila, že sú potrebné ďalšie informácie týkajúce sa tohto aspektu sťažnosti. Komisia bola preto vyzvaná, aby odpovedala na túto otázku:

Mohla by sa Komisia vyjadriť k argumentom sťažovateľa, že Komisia bola riadne informovaná (v súlade s článkom 22 ods. 5 všeobecných podmienok) o pracovných zmenách v rámci WP1 a o väčšej práci, ktorú sťažovateľ v tejto súvislosti vykonal prostredníctvom zápisníc zo zasadnutí, správ o pokroku, finančných dokumentov a plánu technologického vykonávania?

35.      Komisia vo svojom doplňujúcom stanovisku zopakovala, že v rozpore s článkom 22 ods. 5 všeobecných podmienok ju dodávatelia neinformovali o žiadnych odchýlkach súvisiacich s prácou.

36.      Sťažovateľ sa vo svojich ďalších pripomienkach odvolal na článok 4 všeobecných podmienok, v ktorom sa koordinátorovi ukladá povinnosť predkladať pravidelné správy obsahujúce informácie o pokroku v práci, použitých zdrojoch, odchýlkach od harmonogramu a výsledkoch. Zápisnice zo zasadnutí, pravidelné správy o pokroku, finančná dokumentácia a plán technologického vykonávania boli riadne predložené Komisii. V článku 4 sa uvádza, že „ak Komisia nepredloží pripomienky, výsledky projektu (...) sa považujú za schválené do dvoch mesiacov od ich doručenia“. Podľa sťažovateľa by Komisia porušila svoje vlastné postupy, ak by prijala záverečný projektový dokument, t. j. plán technologickej realizácie, bez preskúmania práce, ktorú vykonal každý jednotlivý partner projektu. Komisia akceptovala všetku príslušnú projektovú dokumentáciu od zápisníc zo stretnutí až po plán technologickej realizácie.

37.      Podľa sťažovateľa bol výklad článku 3 zmluvy zo strany Komisie nesprávny, pretože maximálna suma stanovená pre príspevok Spoločenstva sa nevzťahovala na jednotlivé pracovné balíky, ale na zmluvu ako celok.

Hodnotenie ombudsmana

38.      Ombudsman na úvod poznamenáva, že v súlade s článkom 22 ods. 5 všeobecných zmluvných podmienok sú dodávatelia oprávnení previesť medzi sebou rozpočet uvedený v tabuľke orientačného rozdelenia odhadovaných oprávnených nákladov za predpokladu, že: i) „informujú Komisiu o takýchto prevodoch pri podpise dohody potvrdzujúcej, že rozsah projektu a podmienky účasti (...) sa zásadne nezmenili“; a že ii) „celkové prevedené sumy nepresahujú 20 % sumy pridelenej príjemcovi v tabuľke orientačného rozdelenia odhadovaných oprávnených nákladov.“

39.      V súlade s článkom 2 ods. 1 písm. g) všeobecných podmienok bol koordinátor poverený administratívnou koordináciou projektu. Úlohou koordinátora bolo konkrétne informovať Komisiu o „prevodoch v rozpočte uvedených v tabuľke s orientačným rozdelením odhadovaných oprávnených nákladov medzi dodávateľov a medzi kategórie, ktoré sa uskutočnili v súlade s článkom 22 ods. 5 tejto prílohy po oznámení príslušným subjektom.“

40.      Podľa článku 2 ods. 2 písm. f) všeobecných podmienok mali dodávatelia „informovať koordinátora o presunoch v rozpočte uvedených v tabuľke o orientačnom rozdelení odhadovaných oprávnených nákladov medzi nimi a medzi kategóriami hneď, ako uskutočnili takéto presuny v súlade s podmienkami stanovenými v článku 22 ods. 5“všeobecných podmienok.

41.      Ombudsman starostlivo preskúmal zápisnicu zo zasadnutia zo 14. januára 2000, ktorá obsahuje stručný opis práce, ktorú mal sťažovateľ vykonať v rámci WP1. Podľa tejto zápisnice musel navrhovateľ „vykonať externú analýzu (...) na makroúrovni v každej z troch krajín“a „dosiahnuť internú analýzu v každej krajine“s pomocou iných partnerov.

42.      Podľa zoznamu výstupov, ktoré malo konzorcium vypracovať v rámci WP1, bol sťažovateľ zodpovedný len za „analýzu súhrnu potrieb v troch krajinách, ktorých sa experiment týkal“, ktorá bola jedným zo štyroch výstupov v rámci WP1. Ďalšími tromi výstupmi v rámci WP1 boli analýzy potrieb, ktoré sa mali vykonať v troch dotknutých krajinách. Predpokladalo sa, že vykonanie týchto analýz bude úlohou iných partnerov projektu. Zdá sa teda, že navrhovateľ skutočne vykonal viac práce v rámci WP1, než sa pôvodne predpokladalo. Uvedená zápisnica však neobsahuje žiadnu výslovnú zmienku o tom, že práca plánovaná inými projektovými partnermi bola prerozdelená sťažovateľovi a že rozpočet sa mal zodpovedajúcim spôsobom upraviť.

43.      Ombudsmanka ďalej poznamenáva, že explicitné informácie týkajúce sa odchýlok súvisiacich s prácou medzi partnermi v rámci WP1 nie sú obsiahnuté ani v úvodných pripomienkach k štyrom výstupom v rámci WP1, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že ich predložil. Okrem toho nie je uvedený v opise výsledkov dosiahnutých v pláne technického vykonávania. Navrhovateľ tvrdil, že Komisia bola riadne informovaná o odchýlkach súvisiacich s prácou prostredníctvom finančných dokumentov, ktoré Komisia schválila a akceptovala. Sťažovateľ však na podporu svojho vyhlásenia neposkytol žiadny konkrétny odkaz na konkrétny finančný dokument.

44.      Zdá sa teda, že koordinátor projektu Komisiu dostatočne neinformoval o pracovných a rozpočtových zmenách v rámci WP1, ako sa vyžaduje v článku 2 ods. 1 písm. g) a článku 22 ods. 5 všeobecných podmienok. Okrem toho neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by naznačoval, že sťažovateľ napísal koordinátorovi projektu, informoval ho o pracovných odchýlkach v rámci WP1 a požiadal, aby sa tieto informácie postúpili Komisii, ako sa stanovuje v uvedenom článku 2 ods. 2 písm. f) všeobecných podmienok.

45.      Na základe uvedených úvah sa ombudsman domnieva, že názor sťažovateľa, že Komisia bola riadne informovaná o odchýlkach súvisiacich s prácou v rámci WP1 a že WP1 (výslovne alebo implicitne) schválila presun práce medzi pracovnými balíkmi projektu, nemožno považovať za preukázaný.

46.      Ombudsmanka preto považuje záver Komisie týkajúci sa toho, či bola alebo nebola riadne informovaná o presunoch súvisiacich s prácou v rámci WP1 medzi partnermi, za primeraný. Vzhľadom na tieto okolnosti sa rozhodnutie Komisie vyplatiť sťažovateľovi 100 % predpokladaných výdavkov (35 500 EUR), ale nie vyššiu sumu požadovanú sťažovateľom (45 300 EUR), takisto javí ako primerané.

B. Pokiaľ ide o WP7

Argumenty predložené ombudsmanovi

Pokiaľ ide o načasovanie vykonanej práce [bod 15 písm. a)]

47.      Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že rozhodnutie Komisie vymáhať od neho finančné prostriedky bolo nesprávne, pretože nezohľadnilo, že príslušné náklady vznikli predtým, ako bolo jasné, že demonštračné domy nebudú postavené.

48.      Stanovisko Komisie možno zhrnúť takto.

49.      Koncom roka 2001 a začiatkom roka 2002 bolo jasné, že stavebné povolenie na budovy v lokalite v Spojenom kráľovstve nebolo udelené. V júni 2002 bolo jasné, že s francúzskymi a fínskymi lokalitami sa vyskytlo niekoľko problémov; A čo je najdôležitejšie, práca sa nezačala na žiadnom z nich. Bolo zrejmé, že bez predĺženia zmluvy sa práce nemohli dokončiť v lehote stanovenej v zmluve [5]. Všetci dodávatelia vedeli, že kladné rozhodnutie Komisie o predĺžení zmluvy nebolo isté. Z koordinačného stretnutia, ktoré sa konalo 12. decembra 2002, bolo zrejmé, že sa neuskutočnili žiadne stavebné práce.

50.      Dňa 28. januára 2003 Komisia súhlasila s podporou žiadosti o predĺženie pod podmienkou, že administratívne problémy súvisiace s výstavbou všetkých lokalít (v Spojenom kráľovstve, Francúzsku a Fínsku) sa rýchlo vyriešia. Bolo jasné, že práce stanovené v zmluve by nebolo možné dokončiť bez predmetného predĺženia. V tom čase nemalo zmysel vykonávať žiadne práce na projekte, kým nebola formálne prijatá zmena zmluvy týkajúca sa predĺženia. Sťažovateľ však naďalej vykonával určitú prácu. Podľa názoru Komisie náklady vykázané sťažovateľom v súvislosti s týmito prácami vznikli po tom, ako bolo jasné, že demonštračné domy nebudú postavené. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo možné vykonať prieskumy o obyvateľoch budov [6]; Bolo preto zbytočné pokračovať v ich príprave. V dôsledku toho Komisia 5. júna 2003 zaslala list o predbežnom ukončení. Komisia v tejto súvislosti poznamenala, že nemá zmysel dokončiť výstup, ktorý by nemal želaný vplyv, len aby sa zabezpečilo, že sa dosiahne maximálny príspevok Spoločenstva. Komisia preto nemohla niesť zodpovednosť za rozhodnutie sťažovateľa pokračovať v opatreniach, ktoré by nikam neviedli. V októbri 2003 Komisia informovala dodávateľov, že zmluva bola ukončená. Ďalej poznamenala, že sťažovateľ ju pred predložením záverečnej správy neinformoval o žiadnej prebiehajúcej práci.

51.      Na základe uvedených skutočností Komisia dospela k záveru, že táto časť prvého tvrdenia sťažovateľa je neopodstatnená.

52.      Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol tieto argumenty.

53.      Sťažovateľ nemohol informovať Komisiu o žiadnej prebiehajúcej práci až do predloženia záverečnej správy, keďže v súlade s článkami 2 a 4 všeobecných podmienok bolo úlohou koordinátora projektu zaslať Komisii všetky dokumenty a korešpondenciu týkajúcu sa projektu. Sťažovateľ by preto porušil zmluvu a príslušné postupy, ak by informoval Komisiu o akejkoľvek prebiehajúcej práci.

54.      V odpovedi na pripomienku Komisie, že po problémoch s realizáciou projektu mal sťažovateľ vedieť, že je veľmi nepravdepodobné, že by práca pokračovala alebo bola dokončená, sťažovateľ uviedol, že Komisia „neodporúčala ani nenaznačila konzorciu, aby zastavilo akúkoľvek prácu v polovici roka 2002.„ Naopak, v januári 2003 Komisia odporučila konzorciu, aby požiadalo o predĺženie o 9 mesiacov, a „ani v tomto momente Komisia nenavrhla pozastavenie všetkých prác na projekte“. Oficiálne oznámenie o zrušení zmluvy bolo vydané 15. októbra 2003. Sťažovateľ sa na základe vlastného úsudku rozhodol ukončiť svoju prácu na projekte 24. februára 2003, t. j. šesť mesiacov pred oficiálnym zrušením projektu.

55.      Po analýze poskytnutých informácií ombudsmanka dospela k záveru, že v súvislosti s týmto aspektom sťažnosti sa zdá byť potrebné ďalšie vyšetrovanie. Na tento účel požiadal Komisiu, aby sa vyjadrila k nasledujúcej otázke.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa zdá, že Komisia 28. januára 2003 súhlasila so žiadosťou o predĺženie projektu a že sťažovateľ tvrdí, že na projekte prestal pracovať 24. februára 2003 z vlastnej iniciatívy, mohla by Komisia, prosím, spresniť, kedy presne mal sťažovateľ vedieť, že projekt sa nebude realizovať, a preto mal na ňom prestať pracovať?

56.      Komisia vo svojej replike zopakovala, že vo svojom liste z 28. januára 2003 skutočne podporila žiadosť o rozšírenie zmluvy. Podmienkou však bolo rýchle vyriešenie existujúcich administratívnych problémov. Keďže táto podmienka nebola splnená, predĺženie nebolo udelené a zmluva bola ukončená. Komisia zopakovala svoj názor, že navrhovateľ vedel, že podmienky na začatie prác na príslušných lokalitách neboli splnené. Sťažovateľ sa 7. a 8. marca 2002 zúčastnil na koordinačnom stretnutí, na ktorom, ako sa uvádza v príslušnej zápisnici, boli tieto problémy už známe. Dňa 10. júna 2002 sťažovateľ spolu so všetkými ostatnými dodávateľmi vedel, že pravdepodobnosť získania predĺženia zmluvy je veľmi nízka. Všetci ostatní dodávatelia konali obozretne a v tom čase zastavili prácu na projekte s výnimkou určitých úloh koordinácie a riadenia zmlúv, ktoré neboli spojené so sťažovateľom. Komisia ďalej poukázala na to, že v decembri 2002 bolo zrejmé, že sťažovateľ nedokončil žiadne iné práce okrem prípravných úloh, ktoré Komisia prijala a zaplatila. V januári 2003 bolo stále jasné, že nemá zmysel vykonávať žiadne práce, kým sa nevyriešia problémy týkajúce sa administratívnych povolení pre všetky staveniská. Sťažovateľ teda tvrdil, že prácu vykonal v čase, keď to nebolo rozumné.

57.      Sťažovateľ vo svojich ďalších pripomienkach uviedol, že Komisia nevysvetlila, prečo projekt neukončila v roku 2001 a prečo ho naďalej financovala počas nasledujúcich dvoch rokov. Sťažovateľ zdôraznil, že nebolo spochybnené, že Komisia ukončila zmluvu až v októbri 2003, a nie skôr, t. j. v roku 2001 alebo 2002.

58.      Sťažovateľ sa odvolal na článok 7 ods. 6 všeobecných podmienok, v ktorom sa uvádza, že „hlavní dodávatelia prijmú primerané opatrenia na zrušenie alebo zníženie svojich záväzkov po prijatí listu od Komisie, v ktorom im oznámia ukončenie zmluvy (...)“. Oznámenie o zrušení zmluvy bolo z 15. októbra 2003. Sťažovateľ prestal pracovať na projekte vo februári 2003.

59.      Sťažovateľ ďalej nesúhlasil s vyhlásením Komisie, že „všetci ostatní dodávatelia prestali pracovať už 10. júna 2002“. Podľa jej názoru sa o predĺženie zmluvy nepožiadalo 10. júna 2002, ani Komisia v roku 2002 nenaznačila možné ukončenie zmluvy z technických dôvodov. Okrem toho nebolo prijaté žiadne rozhodnutie Komisie z 10. júna 2002. V tento deň sa konalo pravidelné výročné zasadnutie konzorcia, na ktorom partneri diskutovali o problémoch týkajúcich sa lokality v Spojenom kráľovstve. Žiadosť o predĺženie projektu bola podaná vo februári 2003 po stretnutí v priestoroch Komisie v Bruseli, ktoré sa uskutočnilo v januári 2003. Podľa sťažovateľa to bol okamih, keď partneri projektu zmrazili činnosti súvisiace so stavbami. Sťažovateľ už v tom čase ukončil svoju prácu a čakal na rozhodnutie Komisie.

Pokiaľ ide o skutočné a odhadované náklady [bod 15 písm. b)]

60.      Sťažovateľ tvrdil, že všetky jeho náklady súvisiace s projektom boli skutočné náklady a že Komisia mala v súlade so svojimi vlastnými pravidlami nahradiť sťažovateľovi tieto výdavky.

61.      Komisia vysvetlila, že môže financovať len oprávnené náklady na projekt. Tieto podmienky boli vymedzené v článkoch 22 a 23 všeobecných podmienok. Na to, aby boli náklady oprávnené, museli byť „potrebné“na projekt. Komisia poukázala na to, že náhrada nákladov nie je za žiadnych okolností automatickou úhradou akýchkoľvek nákladov, ktoré sa požadujú. Zodpovedný technický úradník musí vždy posúdiť potrebu nákladov vynaložených na realizáciu projektu. Podľa Komisie „prijatie iného prístupu by bolo v rozpore so zásadou riadneho finančného hospodárenia, keďže Komisia by musela uznať a uhradiť všetky skutočné náklady, t. j. všetky náklady, o ktorých dodávateľ tvrdil, že im vznikli.“

62.      Komisia zastávala názor, že náklady vykázané sťažovateľom boli len vyhlásením o čase, ktorý sťažovateľ pridelil na vykonávanie úloh, a že sťažovateľ „nepreukázal vykázané skutočné náklady“. Nebolo možné pozitívne skontrolovať správnosť tvrdenia, ale existovali dva prvky, ktoré Komisii umožnili predpokladať, že tvrdenie bolo prehnané. Išlo o tieto prípady: i) v pracovnom balíku sa predpokladalo dokončenie oveľa väčšieho počtu úloh v rámci toho istého rozpočtu a väčšina úloh nebola nikdy vykonaná; a ii) pri porovnávaní kvality predložených dotazníkov s tými, ktoré boli vyrobené v iných podobných prípadoch, sa zdalo, že navrhovateľ potreboval veľmi málo času na ich výrobu.

63.      Ako sa uvádza v bode 13, Komisia sa rozhodla prijať 20 % (9 200 EUR) predpokladaných výdavkov v rámci WP7 (46 000 EUR) na základe bona fide, „za predpokladu“, že sťažovateľ mohol stráviť príslušný čas pri plánovaní opatrenia, ktoré následne nevykonal.

64.      Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol tieto argumenty.

65.      Všetky jeho náklady boli "nevyhnutné"pre projekt počas rokov 2000, 2001, 2002 a do 24. februára 2003. Technický referent zodpovedný za projekt sa nevyjadril k výsledkom alebo finančným nárokom v rokoch 2000, 2001 alebo 2002 a skutočnosť, že sťažovateľ nemohol dokončiť svoju prácu v roku 2003, nemala nič spoločné s jeho úlohou v projekte, ale súvisela len so skutočnosťou, že iní partneri nepostavili demonštračné domy.

66.      Sťažovateľ poukázal na to, že Komisia sa dopustila formálnej chyby, keď uviedla, že navrhovateľ požadoval 46 000 EUR za WP7. Tvrdila, že to jasne naznačuje, že Komisia riadne neanalyzovala finančné dokumenty. Suma požadovaná sťažovateľom pre WP7 bola v skutočnosti 21 150 EUR; táto skutková chyba vážne narušila dôveryhodnosť akéhokoľvek výpočtu vykonaného Komisiou v súvislosti s prijatými nákladmi a žiadosťami o úhradu. Sťažovateľ sa domnieval, že vykonal približne 49 % práce, ktorú mal vykonať v rámci WP7, keďže podľa jeho názoru vypracovanie sociologických prieskumov vo všeobecnosti trvá prinajmenšom rovnako dlho ako následná porovnávacia analýza údajov. Podľa práce plánovanej v rámci WP7 mali prieskumy a vnútroštátnu analýzu vykonávať iní partneri. Sťažovateľ musel urobiť, ale z dôvodov, ktoré nemohol ovplyvniť, to bola porovnávacia analýza údajov po tom, ako uvedené národné správy dokončili iní partneri. Záver Komisie akceptovať len 20 % predpokladaných výdavkov bol preto podľa názoru sťažovateľa úplne svojvoľný.

67.      Navrhovateľ ďalej poznamenal, že Komisia neposkytla žiadny dôkaz o tom, že jej výpočty schválených nákladov a súm, ktoré sa majú uhradiť, boli založené skôr na „skutočných“ako na „odhadovaných“nákladoch. Komisia napríklad pripustila, že sťažovateľ sa musel zúčastniť na stretnutiach s inými dodávateľmi a musel stráviť určité dni cestovaním, ale neuviedla žiadne údaje týkajúce sa týchto výdavkov a spôsobu ich výpočtu vo vzťahu k akceptovanej sume 9 200 EUR. Treba uznať, že tieto cestovné náklady boli skutočné a boli riadne zaznamenané vo finančných účtoch Komisie. Sťažovateľ preto zopakoval, že Komisia mala akceptovať príslušné náklady, ktoré jej vznikli v súvislosti s výstupmi, cestovnými výdavkami a nepriamymi nákladmi (režijné náklady).

68.      Sťažovateľ rozhodne nesúhlasil so záverom Komisie, že neexistuje žiadny spôsob pozitívnej kontroly správnosti tvrdenia, a uviedol, že v článku 25 všeobecných podmienok sa jasne vysvetľuje, ako sa malo určiť odôvodnenie nákladov.

69.      Po analýze poskytnutých informácií ombudsmanka zastávala názor, že v súvislosti s touto časťou sťažnosti sa zdá byť potrebné ďalšie vyšetrovanie. Preto požiadal Komisiu, aby odpovedala na tieto otázky:

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach nesúhlasil so stanoviskom Komisie, že „neexistuje žiadny spôsob pozitívnej kontroly správnosti tvrdenia“, ktoré predložila. Mohla by sa k tomu Komisia, prosím, vyjadriť?

Mohla by sa Komisia vyjadriť aj k pripomienke sťažovateľa, že Komisia sa dopustila formálnej chyby, pokiaľ ide o sumu požadovanú sťažovateľom? Mohla by sa Komisia v tejto súvislosti vyjadriť k nezrovnalostiam medzi údajmi poskytnutými sťažovateľom a údajmi Komisie?

70.      Komisia vo svojom ďalšom stanovisku uviedla, že finančná pohľadávka sťažovateľa pozostávala z vyhlásenia o tom, koľko osobohodín strávil navrhovateľ na projekte. Komisia mohla skontrolovať tvrdenie len ex post. Väčšina požadovanej práce bola založená na pracovnom čase sťažovateľa a neexistovali overené pracovné výkazy, faktúry ani žiadne iné prvky, na základe ktorých by Komisia mohla skontrolovať skutočné výdavky. Komisia preto mohla vyhodnotiť uvedené pracovné zaťaženie len na základe predloženej práce a na základe odhadov uvedených v pracovnom programe zmluvy.

71.      Pokiaľ ide o prácu uvádzanú navrhovateľom, Komisia poznamenala, že z dotazníka predloženého navrhovateľom vyplynulo, že všetky otázky, ktoré predložil, boli všeobecné okrem jednej (otázka 003). Pridaná hodnota práce mala byť pri výklade dotazníkov po doručení všetkých vyplnených dotazníkov. Dotazníky očividne nikto nikdy nevyplnil, pretože nebolo nikoho, kto by ich dostal. Nemalo teda zmysel žiadať o náhradu nákladov súvisiacich s prácou. Tvrdenie o 423 osobohodinách bolo podľa názoru Komisie úplne neprijateľné.

72.      Pokiaľ ide o výpočty, Komisia tvrdila, že sa nedopustila žiadnej formálnej chyby, keďže súhlasila s tým, že vyplatí sťažovateľovi paušálnu sumu za prípravné úlohy vykonané v rámci WP7. Pokiaľ ide o zvyšok práce, neexistoval žiadny dôkaz, že bola dokončená.

73.      Sťažovateľ vo svojich ďalších pripomienkach zopakoval, že Komisia pri hodnotení práce vykonanej v rámci projektu nepoužila skutočné náklady, ale namiesto toho sa spoliehala na odhady. Nebolo jasné, ako mohla Komisia odhadnúť, že práca sťažovateľa zodpovedala 20 % hodnoty WP7, bez zohľadnenia overených časových výkazov.

74.      Sťažovateľ sa ďalej odvolal na články 23 a 25 všeobecných podmienok, v ktorých sa stanovujú povinnosti dodávateľov a spôsob, akým by Komisia mala vykonávať svoju kontrolu.

           Článok 23 ods. 1 písm. a) znie:

„Celý pracovný čas účtovaný na základe zmluvy sa musí zaznamenávať počas celého trvania projektu alebo v prípade koordinátora najneskôr dva mesiace po skončení trvania projektu a aspoň raz mesačne ho musí osvedčiť osoba zodpovedná za prácu určená dodávateľom (...) alebo riadne oprávnený zodpovedný finančný úradník dodávateľa.“

           Článok 25 znie takto:

„Oprávnené náklady sa uhradia, ak ich dodávateľ odôvodní. Na tento účel dodávateľ pravidelne a v súlade s bežnými účtovnými dohovormi štátu, v ktorom má sídlo, vedie účty projektu a príslušnú dokumentáciu na podporu a odôvodnenie najmä nákladov a času uvedených v jeho výkazoch. Táto dokumentácia musí byť presná, úplná a účinná.“

75.      Navrhovateľ rozhodne nesúhlasil so záverom Komisie, že nemá osvedčené časové výkazy. Tvrdila, že jej pracovné výkazy boli v súlade s pravidlami Komisie overené osobou zodpovednou za prácu a riadne oprávneným finančným úradníkom. Sťažovateľ trval na tom, že v plnej miere splnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a uchovával osvedčené časové výkazy, ktoré Komisia mohla overiť kedykoľvek počas projektu a po ňom. Sťažovateľ ďalej poznamenal, že Komisia sa rozhodla neoverovať osvedčené časové výkazy projektových partnerov. Komisia to odmietla urobiť, aj keď o to sťažovateľ v roku 2005 výslovne požiadal. Komisia sa preto rozhodla založiť svoje rozhodnutie na odhadoch bez jasných pravidiel a bez riadneho a včasného partnerského preskúmania. Nezohľadnila ani konkrétne cestovné náklady na projektové stretnutia, ktoré boli zdokumentované letenkami a cestovnými lístkami na vlak. Celkový odhad Komisie bol rýchlym riešením, ktoré v skutočnosti penalizovalo najmenšieho partnera v konzorciu, t. j. sťažovateľa, a to v absolútnom aj relatívnom vyjadrení.

76.      Podľa sťažovateľa Komisia potvrdila, že môže vyhodnotiť pracovné zaťaženie len na základe výstupov a odhadov uvedených v pracovnom programe dodávateľa. Komisia preto potvrdila, že použila skôr odhadované náklady než skutočné náklady, ktoré vznikli počas realizácie projektu. Skutočné náklady však boli jediným právnym základom pre schválenie nákladov Komisiou [7]. Skutočnosť, že Komisia neuplatnila pravidlá týkajúce sa skutočných nákladov, bola hlavným dôvodom tejto výhrady.

77.      Podľa názoru sťažovateľa sa Komisia dopustila vecnej chyby vo svojom pôvodnom stanovisku k sťažnosti tým, že potvrdila, že sťažovateľ požadoval 46 000 EUR pre WP7 a že táto suma „prevyšuje celkovú predpokladanú sumu v prípade, že by sa vykonala celá práca“. Komisia vo svojom ďalšom stanovisku nevysvetlila svoje predchádzajúce chyby vo výpočte.

78.      Práca, ktorú sťažovateľ vykonal v rámci WP7, nebola „partnersky preskúmaná“v lehote stanovenej v postupoch Komisie. Päť rokov po ukončení projektu sa Komisia pokúsila otvoriť diskusiu o kvalite práce sťažovateľa, t. j. o konkrétnych otázkach z dotazníka, ktorý navrhovateľ vypracoval v rámci WP7. Ak mala Komisia obavy týkajúce sa obsahu dotazníka, mala 60 dní na ich vyjadrenie, a nie päť rokov. V priebehu týchto 60 dní mohla Komisia odmietnuť metodickú prácu v rámci WP7, ale neurobila to.

Hodnotenie ombudsmana

79.      Ombudsman na úvod poznamenáva, že v súlade s článkom 7 ods. 1 písm. a) všeobecných podmienok môže Komisia vypovedať zmluvu „z dôležitých technických alebo ekonomických dôvodov, ktoré majú podstatný vplyv na projekt (...)“. V tomto prípade, v súlade so znením článku 7 ods. 6 všeobecných podmienok, finančný príspevok Spoločenstva pokrýva „oprávnené náklady súvisiace s výstupmi projektu schválenými Komisiou“a „oprávnené náklady následne vynaložené v dobrej viere“pred dátumom vypovedania zmluvy.

80.      Ombudsmanka chápe, že v dôsledku ukončenia zmluvy neboli v rámci WP7 dokončené žiadne výstupy. Dôvodom bolo, že demonštračné domy neboli postavené. V dôsledku toho v nich nežili žiadni obyvatelia, a preto nebolo možné vykonať žiadne sociologické prieskumy [8]. Na základe uvedeného článku 7 ods. 6 by sa mal ombudsman snažiť zistiť, či pokračovaním v práci na projekte medzi júnom 2002 a februárom 2003 boli náklady, ktoré vznikli sťažovateľovi, vynaložené v dobrej viere a či boli oprávnené na projekt.

Pokiaľ ide o otázku dobrej viery

81.      Komisia tvrdila, že partneri konajúci v dobrej viere už ukončili svoju prácu na projekte v júni 2002 po stretnutí konzorcia, ktoré sa konalo 10. júna 2002. Sťažovateľ nesúhlasil a poznamenal, že partneri skutočne pokračovali v práci minimálne do februára 2003, keď bola podaná žiadosť o rozšírenie projektu. Sťažovateľ zdôraznil, že svoju prácu na projekte ukončil 24. februára 2003, a preto všetky jeho náklady vznikli pred formálnym zrušením projektu Komisiou.

82.      Ombudsman sa domnieva, že v súlade s článkom 7 ods. 6 všeobecných podmienok (pozri bod 58 vyššie) neexistovala žiadna formálna povinnosť pre partnerov projektu vrátane sťažovateľa ukončiť prácu na projekte pred jeho formálnym zrušením (15. októbra 2003), ktorému predchádzal list Komisie o predbežnom ukončení (5. júna 2003).

83.      Ombudsman však starostlivo analyzoval zápisnice zo stretnutí projektových partnerov a poznamenáva, že na stretnutí, ktoré sa konalo 10. júna 2002, bolo jasné, že „projekt [] opäť nezískal stavebné povolenie“pre lokalitu v Spojenom kráľovstve a že bude podané odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí stavebného povolenia. Očakávalo sa, že odvolacie konanie bude trvať niekoľko mesiacov a partner zo Spojeného kráľovstva si vyhradil právo odstúpiť od projektu, ak by sa odvolanie ukázalo ako neúspešné. Zvažovala sa možnosť požiadať o predĺženie zmluvy z dôvodu ťažkostí s lokalitou v Spojenom kráľovstve. Zistilo sa však, že žiadosť o predĺženie zmluvy je „veľmi dlhý postup a nie je isté, či bude úspešný“. Pokiaľ ide o výstavbu francúzskych a fínskych lokalít, dospelo sa k záveru, že rozšírenie „nie je povinné, ale môže byť pre ne dychom“. Partneri sa v zásade dohodli, že požiadajú o predĺženie zmluvy, ale rozhodli sa počkať 6 mesiacov, kým prijmú oficiálne rozhodnutie. Navrhovateľ poznamenal, že predĺženie o 6 – 9 mesiacov by bolo lepšie ako predĺženie o 12 mesiacov.

84.      V zápisnici zo stretnutia, ktoré sa konalo 12. decembra 2002, sa uvádzalo, že „sa teraz očakáva predĺženie o deväť mesiacov“pre francúzske aj fínske lokality a že v prípade lokality v Spojenom kráľovstve je potrebné predĺženie o 12 mesiacov. Partneri projektu sa rozhodli stretnúť s Komisiou s cieľom prediskutovať možné rozšírenie kontaktu. Na ďalšom stretnutí, ktoré sa konalo 28. januára 2003, sa formálne dohodlo, že Komisia požiada o predĺženie lehoty.

85.      Predĺženie zmluvy Komisiou, o ktorom sa diskutovalo už v júni 2002, však nebolo ani zďaleka isté. Ombudsman preto zastáva názor, že projektoví partneri mali byť opatrní pred vynaložením ďalších výdavkov na projekt, pretože jeho úspešné dokončenie už nebolo isté. Treba vziať do úvahy skutočnosť, že veľká časť ďalšej práce sťažovateľa zrejme závisela od výstavby demonštračných domov a že na žiadnom z týchto miest sa nezačala žiadna výstavba. Sťažovateľ správne tvrdil, že v tom čase, konkrétne v polovici roku 2002, sa nediskutovalo o zrušení projektu, ku ktorému došlo až v októbri 2003. Úspešná realizácia projektu však bola jednoznačne pochybná už v júni 2002. Sťažovateľ mal preto starostlivo zvážiť, či má skutočne zmysel vykonať ďalšiu prácu, berúc do úvahy možnosť, že problémy by sa nevyriešili a že projekt by sa nerealizoval.

86.      Ombudsman sa však domnieva, že nie je potrebné rozhodnúť, či návrh Komisie, že sťažovateľ nekonal v dobrej viere, keď pokračoval vo svojej práci aj po druhej polovici roku 2002, je alebo nie je opodstatnený. Nezdá sa, že by Komisia zamietla všetky náklady, ktoré vznikli sťažovateľovi po polovici roku 2002. Namiesto toho akceptovala časť nákladov, ktoré sťažovateľ vykázal. Otázka, či prístup použitý pri výpočte sumy, ktorá sa má prijať, bol správny, sa rozoberá ďalej (pozri body 87 a nasl.).

Pokiaľ ide o oprávnenosť nákladov

87.      Z uvedených argumentov ombudsman chápe, že jednou z hlavných sporných otázok v tomto prípade je, či Komisia mohla založiť svoje rozhodnutie na porovnaní predpokladanej práce a práce skutočne vykonanej sťažovateľom v rámci WP7 a akceptovať len časť nárokovaných nákladov, alebo či musela vykonať podrobný audit práce sťažovateľa.

88.      Ako sa uvádza v bode 22, ombudsman sa domnieva, že rozsah preskúmania, ktoré môže vykonať v zmluvných prípadoch, je nevyhnutne obmedzený. Bude sa teda snažiť len overiť, či Komisia poskytla koherentné a primerané vysvetlenie svojho stanoviska.

89.      Ombudsmanka poznamenáva, že rozhodnutie Komisie prijať časť výdavkov vykázaných sťažovateľom na základe porovnania dokončenej a plánovanej práce bolo prijaté vtedy, keď bolo jasné, že realizácia projektu zlyhala. Takisto je jasné, že v rámci WP7 sa nedospelo k žiadnym výsledkom a že sa vykonalo len niekoľko prípravných prác. Komisia súhlasila s platbou za uvedené prípravné práce, hoci práce v rámci uvedeného pracovného programu zjavne neboli ukončené. Ombudsmanka sa domnieva, že rozhodnutie Komisie uhradiť sťažovateľovi náklady na jeho prípravné práce v rámci WP7 (t. j. na vypracovanie dotazníkov) prostredníctvom celkového posúdenia vykonanej práce vo vzťahu k plánovanej práci bolo legitímne.

90.      Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že práce nebolo možné dokončiť, pretože ostatní dodávatelia nepostavili domy, ombudsman poznamenáva, že v súlade s článkom 6 ods. 3 všeobecných podmienok Spoločenstvo nemôže niesť zodpovednosť za konanie alebo opomenutie, ktorého sa dopustili dodávatelia zapojení do plnenia príslušnej zmluvy [9].

91.      Pokiaľ ide o skutočnú prijatú sumu, ombudsmanka poznamenáva, že Komisia dospela k záveru, že tvrdenie o 423 osobohodinách na vypracovanie dotazníkov nebolo odôvodnené. Domnievala sa, že môže akceptovať len 20 % celkovej sumy predpokladanej v rámci WP7 (vrátane režijných nákladov a cestovných výdavkov). Sťažovateľ nesúhlasil s uvedeným záverom a zastával názor, že práca, ktorú vykonal v rámci WP7, predstavovala približne 49 %[10]. Žiadala, aby jej boli osobitne uhradené jej cestovné náklady a náklady na pobyt.

92.      Ombudsmanka poznamenáva, že strany sa nezhodujú v tom, aký percentuálny podiel výdavkov vykázaných sťažovateľom mala Komisia akceptovať. Vzhľadom na argumenty, ktoré Komisia predložila na odôvodnenie svojho rozhodnutia prijať len 20 % (9200 EUR) z celkovej sumy predpokladanej v rámci WP7, sa však ombudsmanka domnieva, že Komisia predložila primeraný a koherentný opis svojho prístupu.

93.      Na základe uvedených úvah ombudsman zastáva názor, že prvé tvrdenie sťažovateľa, konkrétne, že Komisia sa nesprávne rozhodla vymáhať finančné prostriedky vyplatené sťažovateľovi, nebolo preukázané.

C. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa

94.      Navrhovateľ tvrdil, že Komisia mu pôvodne neposkytla úplné informácie o možných prostriedkoch nápravy. Komisia informovala sťažovateľa, že môže vec predložiť Súdu prvého stupňa. Komisia uznala, že sa nezmieňuje o možnosti podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi, a akceptovala, že by mohla byť úplnejšia vo svojich informáciách o opravných prostriedkoch.

95.      Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že je spokojný s tým, že Komisia uznala, že neuviedla možnosť podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi.

Hodnotenie ombudsmana

96.      Vzhľadom na to, že Komisia uznala, že nezahrnula možnosť podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi ako jeden z prostriedkov nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, a vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vyjadril spokojnosť s tým, že Komisia uznala uvedené opomenutie, ombudsman sa domnieva, že nie je potrebné žiadne ďalšie vyšetrovanie týkajúce sa tohto aspektu sťažnosti.

D. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa

97.      Komisia trvala na svojom stanovisku, pokiaľ ide o rozhodnutie o vymáhaní.

98.      Sťažovateľ trval na svojej žiadosti a požiadal ombudsmana, aby požiadal Komisiu o vyplatenie čistého zostatku vo výške 44 984,18 EUR v jeho prospech.

Hodnotenie ombudsmana

99.      Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 46 a 93 musí byť tvrdenie sťažovateľa neúspešné.

E. Závery

Na základe vyšetrovaní ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti nedošlo zo strany Komisie k nesprávnemu úradnému postupu, pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa a s ním súvisiace tvrdenie. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa, žiadne ďalšie vyšetrovanie nie je opodstatnené.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 15. decembra 2008

---

[1] Tento list je z 2. septembra 2005, ale bol zaslaný až 5. septembra 2005.

[2] Európsky kódex dobrej správnej praxe je k dispozícii na webovom sídle európskeho ombudsmana: http://www.ombudsman.europa.eu.

[3] Údaj uvedený navrhovateľom, t. j. 36 250,74 EUR, sa mierne líši od údaja, ktorý Komisia podľa všetkého vymohla, t. j. 36 250,54 EUR.

[4] Článok 3 ods. 2 zmluvy znie:

„Spoločenstvo financuje oprávnené náklady projektu v súlade s tabuľkou orientačného rozpisu odhadovaných oprávnených nákladov, ktorá nasleduje po podpise tejto zmluvy, do maximálnej výšky 600 000,00 EUR (šesťstotisíc EUR).“

[5] Zmluva mala trvať 48 mesiacov od 1. januára 2000.

[6] Cieľom prieskumov bolo zhodnotiť a posteriori vhodnosť obydlí a stupeň spokojnosti ich nájomcov alebo vlastníkov. Na tento účel bolo potrebné vypracovať rámec pre pohovory (pozostávajúci z troch následných pohovorov), ktorý by bol spoločný pre všetky tri krajiny, a potom ho prispôsobiť každej krajine.

[7] Odkaz na „skutočné náklady“sa uvádza v článku 23 (priame náklady) a článku 24 (nepriame náklady) všeobecných podmienok. Oprávnenými nákladmi boli náklady vymedzené v uvedených dvoch článkoch, ktoré sú takisto v súlade so všeobecnými zásadami oprávnených nákladov stanovenými v článku 22 všeobecných podmienok.

[8] Podľa podrobného opisu projektu sa v rámci WP7 museli dosiahnuť tri výstupy (L19, L20 a L21). Týmito výsledkami boli prieskumy, ktoré sa mali uskutočniť v troch rôznych krajinách.

[9] Článok 6 ods. 3 zmluvy znie: „Spoločenstvo nemôže niesť zodpovednosť za konania a opomenutia, ktorých sa dopustili zmluvní partneri plniaci túto zmluvu (...)“

[10] Ako sa uvádza v liste sťažovateľa z 20. mája 2005.