V Štrasburgu 16. júla 2008

Vážená pani V.,

Dňa 16. augusta 2006 (1) ste Európskemu ombudsmanovi podali sťažnosť proti Európskemu parlamentu v súvislosti s postupom verejného obstarávania na pridelenie externého riadenia jaslí Wayenberg v Parlamente.

Dňa 8. novembra 2006 som postúpil sťažnosť predsedovi Parlamentu. Parlament zaslal 20. februára 2007 anglický originál svojho stanoviska a 28. februára 2007 preklad do holandčiny. Poslal som Vám ju s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 7. mája 2007.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Ospravedlňujem sa za čas potrebný na vybavenie Vašej sťažnosti.

Sťažnosť

Sťažovateľ v tomto prípade, konkrétne bvba Kidcare, je belgická spoločnosť. Od roku 1993 a po následných postupoch verejného obstarávania sťažovateľ riadil Eastman Crèche (2) Európskeho parlamentu. Podľa sťažovateľa sú relevantné tieto skutočnosti prípadu:

Dňa 4. februára 2005 Parlament uverejnil v Bruseli oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania na externé riadenie jaslí Wayenberg (3) (2005/S 25-023466). Sťažovateľ sa zúčastnil na postupe verejného obstarávania a predložil ponuku. V kritériách hodnotenia sa predpokladalo, že ponuka sa zadá ekonomicky najvýhodnejšej ponuke hodnotenej na základe týchto kritérií v zostupnom poradí:

a) hodnota pedagogického projektu (40 bodov);

b) metódy riadenia, organizácie a realizácie projektu, politika zamestnanosti, nábor a riadenie ľudských zdrojov, ako aj opatrenia prijaté s cieľom zabezpečiť stabilitu a vysokú úroveň kvalifikácie zamestnancov (30 bodov);

c) celková cena za 180 detí mesačne (30 bodov).

Dňa 27. októbra 2005 Generálne riaditeľstvo (GR) Európskeho parlamentu pre personál informovalo sťažovateľa, že jeho ponuka nebola prijatá. Parlament uviedol, že dôvody zamietnutia sú tieto:

- pedagogický projekt bol zaujímavý, ale príliš teoretický, čo zanechalo neistotu, pokiaľ ide o jeho uplatňovanie;

- metodika riadenia a organizácie sa zdala byť správna, ale neúplná v prípade jaslí so 180 deťmi.

Sťažovateľ sa 9. novembra 2005 písomne obrátil na Parlament s cieľom získať doplňujúce informácie týkajúce sa zamietnutia jeho ponuky. Dňa 17. novembra 2005 Parlament odpovedal, že ponuka spoločnosti R. bola zachovaná. Pokiaľ ide o ponuku sťažovateľa, Parlament vysvetlil, že nižšie hodnotenie viedli k týmto aspektom:

- predložená ponuka sa javila ako príliš teoretická a nedostatočne presvedčivá;

- Parlament si všimol, že projekt jaslí Wayenberg nebol dostatočne zohľadnený v porovnaní s jasľami Eastman;

- verejná súťaž poukázala na nedostatok formálnej internej komunikácie medzi rôznymi vedľajšími účastníkmi, ako aj na nedostatok dostatočných zdrojov na prípadné nahradenie personálu.

Dňa 29. novembra 2005 sťažovateľ opäť požiadal o vysvetlenie, pričom poukázal na to, že uvedené tri argumenty, ktoré predložil Parlament, sú nejasné a že sú založené na osobnom posúdení, a nie na hodnotení kritérií na vyhodnotenie ponúk.

Parlament odpovedal 9. decembra 2005 bez toho, aby poskytol ďalšie vysvetlenia. Po tomto liste sa sťažovateľ rozhodol zastaviť korešpondenciu.

Sťažovateľ podal 16. augusta 2006 túto sťažnosť Európskemu ombudsmanovi. Navrhovateľ rozdelil svoju sťažnosť na tri časti, a to na „sťažnosť“, „argumentáciu“ a „tvrdenie“. V časti týkajúcej sa argumentácie sťažovateľ tvrdil, že informácie, ktoré mu boli oznámené, boli (1) vágne, (2) nie jednoznačné, (3) založené na čisto subjektívnom posúdení, (4) neúplné a (5) nesprávne.

Sťažovateľ rozvinul každý z týchto bodov takto:

- Oznámené informácie boli nejasné, pretože napríklad v prípade najdôležitejšieho hodnotiaceho kritéria (konkrétne hodnoty pedagogického projektu) Parlament zamietol ponuku sťažovateľa len dvoma vágnymi vetami, pričom uviedol „le projet pédagogique est intéressant mais trop théorique laissant apparaître des incertitudes quant à son application concrète“(list z 27. októbra 2005) a „l]e projet pédagogique a été jugé intéressant“(list zo 17. novembra 2005).

Oznámené informácie neboli jednoznačné, pretože v liste z 27. októbra 2005 sa pedagogický projekt považoval za príliš teoretický, zatiaľ čo v liste zo 17. novembra 2005 sa celá ponuka považovala za príliš teoretickú („[l]'offre telle que présentée est apparue trop théorique et pas suffisamment convaincante“). Sťažovateľ tvrdil, že podobná zmena odôvodnenia bola prijatá aj v súvislosti s kritériom týkajúcim sa nahradenia zamestnancov: V liste zo 17. novembra 2005 Parlament uviedol, že „le projet présenté a fait ressortir (...) l'absence d'un éventail de sources suffisantes pour les remplacements éventuels du personnel“. To nebolo v súlade s následným objasnením v liste z 9. decembra 2005, že „la nature des solutions proposées dans l'offre de Kidcare [t. j. sťažovateľ] ne prenait pas suffisamment en compte la taille du projet“.

- Oznámené informácie boli založené na čisto subjektívnom hodnotení, pretože slová ako „convaincante“sú výrazom osobného hodnotenia, a nie objektívneho hodnotenia.

- Oznámené informácie boli neúplné, pretože pokiaľ ide o druhé hodnotiace kritérium, Parlament sa nevyjadril k politike zamestnanosti sťažovateľa, riadeniu ľudských zdrojov, stabilite a kvalifikácii zamestnancov.

Oznámené informácie boli nesprávne, pretože odkaz v liste Parlamentu z 9. decembra 2005 na skutočnosť, že sťažovateľ navrhol iba riaditeľa na kratší pracovný čas pre 180 detí, bol v rozpore s ponukou sťažovateľa, v ktorej sa predpokladal riadiaci tím zložený z troch osôb (vedúci kancelárie/administratívny pracovník na plný úväzok, pedagogický koordinátor na plný úväzok a generálny riaditeľ na kratší pracovný čas). V liste Parlamentu zo 17. novembra 2005 sa tiež uvádza, že chýba formálna interná komunikácia, čo je v rozpore s rôznymi bodmi uvedenými v ponuke sťažovateľa týkajúcej sa niekoľkých druhov interných stretnutí.

V oddiele s názvom „Žiadosť“ sťažovateľ uviedol, že prvky opísané vyššie v oddiele „argumentácia“ by mohli naznačovať, že Parlament nezákonne zadal zákazku firme R. a že na základe ďalších informácií rozhodne, či podá ďalšiu sťažnosť týkajúcu sa nespravodlivého zaobchádzania a porušenia jej záujmov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi uviedol dve tvrdenia a jedno tvrdenie:

1. Parlament odmietol sťažovateľovi jasne a konkrétne oznámiť relatívne výhody ponuky pre vedenie jeho jaslí Wayenberg.
2. Parlament by mal sťažovateľovi poskytnúť tieto informácie.
3. V rozpore s požiadavkou článku 19 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe Parlament sťažovateľovi neoznámil možnosti odvolania.

Požiadavku

Stanovisko Parlamentu

Vo svojom stanovisku Parlament v skratke uviedol tieto poznámky:

(1) Skutkové okolnosti a súvislosti

V nadväznosti na výzvu na predkladanie ponúk bola zákazka na správu jaslí Wayenberg zadaná firme R. Uskutočnilo sa to rozhodnutím povoľujúceho úradníka z 27. októbra 2005. V ten istý deň povoľujúci úradník informoval sťažovateľa, že jeho ponuka nebola prijatá, pričom v súhrnnej forme uviedol dôvody zamietnutia ponuky.

Listom z 9. novembra 2005 sťažovateľ požiadal o „doplňujúce informácie o dôvodoch zamietnutia ponuky“. Povoľujúci úradník odpovedal na túto žiadosť listom zo 17. novembra 2005 a poskytol doplňujúce informácie týkajúce sa dôvodov zamietnutia ponuky a mena úspešného uchádzača. Listom z 29. novembra 2005 sťažovateľ spochybnil odpoveď povoľujúceho úradníka, pričom najmä poznamenal, že „predložené argumenty boli vágne; ide najmä o (osobné) posúdenie, ktoré nepredstavuje hodnotenie kritérií na vyhodnotenie ponúk“. Tento list tiež vyvolal otázky týkajúce sa argumentov, ktoré Parlament uviedol vo svojom liste z 9. novembra 2005.

Povoľujúci úradník listom z 9. decembra 2005 odmietol tvrdenie, že výsledok verejného obstarávania bol založený na osobnom posúdení, a poskytol ďalšie vysvetlenia, konkrétne odpovede na otázky, ktoré sťažovateľ položil vo svojom liste z 29. novembra 2005. Sťažovateľ neodpovedal.

(2) Jasle Európskeho parlamentu

Do roku 2005 mal Parlament v Bruseli dve jasle pre deti v predškolskom veku: jasle Eastman (s kapacitou pre 90 detí) a jasle Trèfle (s kapacitou pre 35 detí). Na základe po sebe nasledujúcich postupov verejného obstarávania sťažovateľ riadil jasle Eastman počas 13 rokov.

Vzhľadom na to, že tieto dve zariadenia neboli schopné uspokojiť očakávaný nárast dopytu vyvolaný potenciálnymi užívateľmi čiastočne spojenými s novými zamestnancami, ktorí boli prijatí v dôsledku blížiaceho sa rozšírenia, Parlament sa v roku 2001 rozhodol spustiť projekt na vytvorenie veľkokapacitných jaslí, ktoré by mohli ubytovať všetky deti, ktoré sú v súčasnosti v existujúcich zariadeniach, mohli by tiež absorbovať čakaciu listinu a vyrovnať sa s pravdepodobným nárastom žiadostí.

Na základe nového výberového konania bola správa jaslí Wayenberg zadaná firme R. Nové jasle sú v prevádzke od 2. mája 2006. Do 31. decembra 2006, keď uplynula platnosť predchádzajúcej zmluvy sťažovateľa, fungovali jasle Eastman paralelne. Po uplynutí platnosti zmluvy so sťažovateľom 31. decembra 2006 sa rozhodlo o nezačatí nového výberového konania na jasle Eastman z dôvodu, že jasle Wayenberg by mali pokryť všetky súčasné potreby.

(3) Zadanie zákazky

Povoľujúci úradník zadal 27. októbra 2005 zákazku na správu jaslí Wayenberg na základe záverov riadne zriadeného hodnotiaceho výboru. V nadväznosti na výzvu na predkladanie ponúk v rámci verejnej súťaže podľa článkov 90 a 91 nariadenia o rozpočtových pravidlách (4) a článku 158 vykonávacích pravidiel (5) požiadalo o súťažné podklady 11 spoločností a šesť z nich predložilo ponuku. Preskúmali sa všetky ponuky, najprv s cieľom zabezpečiť, aby spĺňali kritériá vylúčenia a podmienky účasti, a potom s ohľadom na tri hodnotiace kritériá stanovené v ponuke (pozri vyššie v oddiele sťažnosti).

S cieľom zabezpečiť nestrannosť kvalitatívneho hodnotenia a znížiť nevyhnutný prvok subjektivity sa komisia pred hodnotením rozhodla preskúmať konkrétne aspekty každého hodnotiaceho kritéria a prideliť každému podkritériu konkrétny počet bodov v závislosti od riešenia, ktoré sa v ponuke hľadá alebo navrhuje. Parlament pripojil túto hodnotiacu tabuľku k svojmu stanovisku. Rovnaký postup sa použil na vyhodnotenie ponuky každej firmy. Kvalitatívne hodnotenie sa potom začlenilo do vopred stanoveného koeficientu kvality/ceny.

Na základe záverov hodnotiacej komisie povoľujúci úradník zadal zákazku firme R. a informoval ostatných uchádzačov, že ich ponuky boli zamietnuté, pričom uviedol dôvody v súlade s článkom 100 nariadenia o rozpočtových pravidlách.

Hodnotiaca komisia totiž počas posudzovania kritérií vylúčenia konštatovala, že proti sťažovateľovi prebieha súdne konanie pre porušenie povinností týkajúcich sa platenia príspevkov na sociálne zabezpečenie. Vzhľadom na to, že toto konanie nebolo ukončené a že sa týkalo výkladu príslušných pravidiel, sa však výbor rozhodol nepovažovať tento stav za dôvod na vylúčenie a pripustiť ponuku sťažovateľa na kvalitatívne hodnotenie.

Parlament poznamenal, že 15. marca 2006 sťažovateľ podal odvolanie – v súčasnosti prebieha – na belgických súdoch proti firme R., v ktorom žiadal uplatňovanie kolektívnej zmluvy 32bis („Collectieve Arbeidsovereenkomst“, CAO) o prevode podnikov. Sťažovateľ vo svojom odvolaní tvrdil, že firma, ktorej bola zákazka zadaná, by mala znášať náklady na prepustenie všetkých zamestnancov sťažovateľa. Toto odvolanie nasledovalo po viacerých hrozbách, ktoré sťažovateľ verejne vyslovil proti Parlamentu a proti firme R. Ako dôkaz Parlament pripojil k svojmu stanovisku prílohu. Sťažovateľ bol okrem toho pri viacerých príležitostiach formálne požiadaný, aby si splnil povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia, pokiaľ ide o jeho zamestnancov. Napriek tomu sťažovateľ neinformoval svojich zamestnancov, čo je v rozpore s pravidlami a zmluvnými záväzkami voči Parlamentu. V každom prípade sa Parlament rozhodol nevypovedať zmluvu vzhľadom na potrebu zaručiť určitú stabilitu deťom, ktoré navštevujú jasle Eastman, ako aj zamestnancom.

(4) Tvrdenia a nárok
Prvé tvrdenie a nárok:

Parlament pripomenul, že listom z 27. októbra 2005, teda v deň rozhodnutia o zadaní zákazky, oznámil sťažovateľovi, že jeho ponuka bola zamietnutá. V súlade s článkom 100 nariadenia o rozpočtových pravidlách a článkom 149 ods. 3 vykonávacích pravidiel uviedla dôvody zamietnutia.

V súlade s článkom 149 ods. 3 bodom 6 vykonávacích pravidiel sa v liste o zadaní zákazky stanovilo pozastavenie podpisu zmluvy na 15 dní s cieľom umožniť ostatným uchádzačom zistiť nezrovnalosti a požiadať, aby bol postup vyhlásený za neúspešný a ukončený. Sťažovateľ v tomto zmysle nepožiadal ani nepodal žiadnu inú sťažnosť.

Následne sťažovateľ listom z 9. novembra 2005 požiadal o „doplňujúce informácie o dôvodoch zamietnutia“. Parlament preto v súlade s článkom 149 ods. 3 vykonávacích pravidiel odpovedal stručným, ale štruktúrovaným spôsobom na dôvody zamietnutia, ktoré sa týkali určitých aspektov ponuky sťažovateľa.

V druhom liste z 29. novembra 2005 sťažovateľ spochybnil tieto dôvody. V tejto súvislosti i) tvrdila, že argumenty sú „vágne“, a ii) uviedla tvrdenia o subjektivite hodnotenia svojej ponuky. Sťažovateľ v skutočnosti spochybnil odpoveď Parlamentu zo 17. novembra 2005, bod po bode, vo forme otázok týkajúcich sa konkrétnych záležitostí. Nepožadovala žiadne dokumenty ani informácie inej povahy.

Parlament sa preto vo svojej odpovedi z 9. decembra 2005 obmedzil na odpoveď na otázky vznesené sťažovateľom a na tvrdenia týkajúce sa subjektivity konania.

Po odpovedi Parlamentu z 9. decembra 2005 sťažovateľ znovu nenapísal Parlamentu a nikdy nepožiadal o informácie týkajúce sa relatívnych výhod úspešnej ponuky.

Zároveň však ostatní uchádzači, ktorí predložili prijateľné ponuky, písomne požiadali o doplňujúce informácie. Všetky z nich dostali v stanovenej lehote odpoveď, v ktorej bola v súhrnnej forme uvedená podstata hodnotiacich správ. Všetci vyhlásili, že sú spokojní.

Je preto ťažké spochybniť, že Parlament konal v dobrej viere a snažil sa logicky odpovedať na kritiku a obvinenia vznesené sťažovateľom. Ak by sa sťažovateľ domnieval, že nebol informovaný o relatívnych výhodách úspešnej ponuky, bolo to spôsobené nedorozumením a skutočnosťou, že takúto žiadosť nepodal. Parlament ďalej poukázal na to, že ostatné otázky, ktoré položil sťažovateľ, sa k tejto záležitosti pristupovali z iného uhla.

Sťažovateľ preto uprednostnil získanie týchto informácií prostredníctvom ombudsmana. Keďže v článku 100 nariadenia o rozpočtových pravidlách a vykonávacích pravidlách sa nestanovuje lehota na vyžiadanie informácií o „relatívnych výhodách úspešnej ponuky“, sťažovateľ nemal dôvod obrátiť sa na ombudsmana, aby získal tieto informácie. Na získanie požadovaných informácií by kedykoľvek stačil jednoduchý list adresovaný povoľujúcemu úradníkovi s konkrétnou žiadosťou v tomto zmysle.

Vzhľadom na to, že Parlament teraz dostal sťažnosť od ombudsmana a zároveň zaslal svoje stanovisko, napíše z vlastnej iniciatívy sťažovateľovi doporučenou poštou a informuje ho o charakteristikách a relatívnych výhodách úspešnej ponuky (7).

Sťažovateľ napokon uviedol tvrdenia týkajúce sa subjektivity riadenia postupu zadávania zákazky a spochybnil dôvody zamietnutia jeho ponuky. Pokiaľ ide o tento bod, Parlament zdôraznil, že hoci je povoľujúci úradník povinný poskytnúť v lehotách stanovených v nariadení o rozpočtových pravidlách požadované informácie týkajúce sa dôvodov svojho rozhodnutia, nie je povinný vyčerpávajúcim spôsobom diskutovať s neúspešnými uchádzačmi o legitímnosti hodnotenia ponúk alebo riadnosti postupu.

Pokiaľ ide o legitímnosť zadania zákazky, táto otázka by mohla byť predmetom len odvolania na Súdnom dvore. Súlad s podmienkami účasti a kritériami na vyhodnotenie ponúk stanovenými vopred v súťažných podkladoch a pravidlách verejného obstarávania sa zaznamenáva v hodnotiacich správach a iných dokumentoch súvisiacich s hodnotením, ktoré sú súčasťou dokumentácie k verejnému obstarávaniu a sú k dispozícii všetkým dozorným orgánom. Nariadenie o rozpočtových pravidlách neumožňuje uchádzačovi priamy prístup k týmto dokumentom. Verejný obstarávateľ musí zabezpečiť, aby zverejnenie relatívnych výhod úspešnej ponuky nepoškodilo jeho obchodné záujmy.

Druhé tvrdenie

Vo svojom liste z 27. októbra 2005 povoľujúci úradník nespresnil možnosti odvolania proti rozhodnutiu.

Podľa podmienok nariadenia o rozpočtových pravidlách a vykonávacích pravidiel nie je verejný obstarávateľ povinný poskytnúť takéto informácie. Oznámenie bolo preto v súlade s príslušnými pravidlami. Parlament však nedodržal záväzky obsiahnuté v kódexe dobrej správnej praxe, v ktorom sa uvádza, že rozhodnutie inštitúcie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, musí obsahovať informácie o možnostiach odvolania, ktoré sú k dispozícii na napadnutie rozhodnutia.

Zo spisu je však zrejmé, že neuvedenie možností odvolania, ktoré bolo zjavne neúmyselné, žiadnym spôsobom nepoškodilo záujmy sťažovateľa, keďže existujú všetky dôvody domnievať sa, že aj keby sa v rozhodnutí o zamietnutí ponuky sťažovateľa uviedli možnosti odvolania, sťažovateľ by ich pravdepodobne nevyužil.

V záverečných dokumentoch sa nenachádza nič, čo by naznačovalo, že sťažovateľ mal niekedy v úmysle podať odvolanie smerujúce k zrušeniu postupu verejného obstarávania. Na jednej strane sťažovateľ nikdy nepožiadal o žiadne informácie o podmienkach takéhoto odvolania. Na druhej strane sa sťažovateľ rozhodol podať odvolanie na belgické orgány pre porušenie pravidiel o prevode podnikov. Sťažovateľ si bol preto vedomý rôznych možností odvolania a uprednostnil nespochybniť legitímnosť postupu verejného obstarávania, ale požiadať o uplatnenie pravidiel ochrany pracovníkov v prípade prevodu podnikov.

Okrem toho bol sťažovateľ v zmluvnom vzťahu s Parlamentom 13 rokov. Sťažovateľ ako poskytovateľ služieb už viac ako 10 rokov mal vedieť, že proti rozhodnutiam týkajúcim sa zadávania verejných zákaziek je možné podať odvolanie.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ v súhrne uviedol tieto pripomienky:

Sťažovateľ zastával názor, že vyhlásenie Parlamentu, že prebieha súdne konanie proti sťažovateľovi za porušenie povinností v oblasti sociálneho zabezpečenia, nie je pravdivé. Jediným postupom, do ktorého bol sťažovateľ zapojený počas postupu verejného obstarávania, bol spor so správou DPH, ktorý nemal nič spoločné so sociálnymi príspevkami. Postup, na ktorý poukázal Parlament, bol ukončený v roku 2004 rozsudkom v prospech sťažovateľa. Ponuka sťažovateľa sa netýkala súdneho konania.

Sťažovateľ odvolaním sa na CAO 32 bis prostredníctvom súdneho konania tvrdil, že firma R. by mala prevziať zamestnancov sťažovateľa, ale nie že by mala byť zodpovedná za prepustenie týchto zamestnancov.

Parlament obvinil sťažovateľa z verejného vyhrážania sa mu a uvedenej firme a odkázal na prílohu (konkrétne správu zo stretnutia zamestnancov sťažovateľa). Sťažovateľ nenašiel v texte tejto správy žiadne náznaky hrozieb. Úryvky, ktoré zdôraznil Parlament, sa týkali len vyhlásení zamestnancov a boli záväzné len pre tých, ktorí ich vydali.

Sťažovateľ tiež poukázal na to, že Parlament nie je stranou v uvedenom spore a že vzhľadom na to, že sa zdá, že administratíva zrazu vlastní dokumenty týkajúce sa tohto sporu, ktoré pochádzajú zo spisu právnika sťažovateľa, naznačuje to existenciu tajnej dohody s dodávateľom.

Na rozdiel od toho, čo uviedol Parlament, sťažovateľ dodržal všetky právne postupy týkajúce sa zatvorenia podniku a hromadného prepúšťania. Zamestnanci boli prepustení s účinnosťou od 1. augusta alebo 1. septembra 2006.

Sťažovateľ poukázal na to, že všetky uvedené skutočnosti nemajú nič spoločné so sťažnosťou ombudsmanovi, ale že Parlament sa snažil dostať sťažovateľa do zlého svetla.

Prvé tvrdenie a tvrdenie

Sťažovateľ poukázal na to, že Parlament neinformoval sťažovateľa o 15-dňovom pozastavení podpísania zmluvy, čo malo poskytnúť čas na zistenie nezrovnalostí alebo na to, aby sa konanie vyhlásilo za neúspešné. Sťažovateľ preto nemohol uplatniť svoje právo využiť tieto možnosti. Okrem toho by to bolo nemožné na základe veľmi stručných dôvodov zamietnutia. Navrhovateľ namiesto toho požiadal o dodatočné informácie do 15 dní od zamietnutia jeho ponuky. Parlament sa skryl za nadmerný formalizmus. Sťažovateľ v skutočnosti výslovne nepožadoval iné dokumenty ani informácie o relatívnych výhodách uchovanej ponuky. Sťažovateľ takisto nevzniesol obvinenia týkajúce sa subjektivity hodnotenia, ale subjektivity argumentov, ktoré použil Parlament, a ich nedostatočného odôvodnenia. Parlament sa tak úmyselne vyhol odpovedi na žiadosť sťažovateľa o jasné informácie.

Po sťažnosti ombudsmanovi Parlament teraz „spontánne“ poskytol požadované informácie vo svojom liste z 25. januára 2007.

Druhé tvrdenie

Sťažovateľ nechápal, ako mohol Parlament dospieť k záveru, že aj keby sa v rozhodnutí o zamietnutí jeho ponuky uvádzali možnosti odvolania, pravdepodobne by ich nevyužil. Ak by sťažovateľ vedel o možnostiach odvolania a disponoval informáciami, ktoré mu Parlament nakoniec oznámil v januári 2007, určite by podal žiadosť o to, aby sa konanie považovalo za neúspešné, a odvolal by sa. Sťažovateľ tiež spochybnil príčinnú súvislosť navrhovanú Parlamentom medzi jeho odvolaním pred belgickými orgánmi a jeho znalosťou možností odvolania týkajúcich sa postupu verejného obstarávania, pričom uviedol, že tieto možnosti nemajú nič spoločné.

Po preskúmaní doplňujúcich informácií zaslaných Parlamentom 25. januára 2007 sa sťažovateľ domnieval, že jeho záujmy boli poškodené, a chcel rozšíriť svoju pôvodnú sťažnosť. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol tieto argumenty:

(1) Hodnotiaca komisia nevychádzala len z dokumentov ponuky:

Parlament vo svojej odpovedi na prvú sťažnosť uviedol, že hodnotiaci výbor už pri hodnotení kritérií vylúčenia zistil, že proti sťažovateľovi prebieha súdne konanie týkajúce sa nezaplatenia príspevkov na sociálne zabezpečenie. V ponuke sťažovateľa sa tento postup nespomína. Parlament tak porušil pravidlá verejného obstarávania tým, že zohľadnil iné prvky ako tie, ktoré boli uvedené v ponuke sťažovateľa. Uvedené nesprávne informácie možno neviedli k zamietnutiu ponuky sťažovateľa, ale nepochybne prispeli k negatívnemu obrazu sťažovateľa a jeho ponuky. Sťažovateľ si okrem toho nebol istý, či to boli jediné dodatočné negatívne informácie, na ktorých sa hodnotiaci výbor zakladal.

(2) Hodnotiace kritériá opísané v hodnotiacej tabuľke boli objektívne, ale absolútne nespoľahlivé pre hodnotenie
(2.1) Hodnota pedagogického projektu:

Sťažovateľ citoval definíciu „pedagogického projektu“, ktorú poskytla Holandská jazyková únia (Nederlandse Taalunie), z ktorej vyplýva, že ide o víziu, hodnoty a voľby. V hodnotiacej tabuľke však o týchto otázkach nebolo nič alebo len veľmi málo. Z celkového počtu 40 bodov sa šesť týkalo prezentácie a štyri profesijných vzťahov s tretími osobami, čo znamenalo, že štvrtina bodov bola udelená otázkam, ktoré nemajú nič spoločné s pedagogickým projektom. Ani iné kritériá, ako napríklad „súdržnosť projektu“ (5 bodov), „uskutočniteľnosť projektu“ (4 body) a „doplnkovosť projektu“ (5 bodov), nevyhodnotili vykonané rozhodnutia. Podstatnými kritériami, aj keď nie najdôležitejšími, boli „multikultúrne aspekty“ (5 bodov) a „zoskupenie navrhovaných činností“ (5 bodov). Aj tu však obsah nebol vyhodnotený. Boli to len čísla. Nezohľadnili sa základné voľby hodnôt a pedagogických metód. Nezohľadnili sa ani postoje a správanie pedagogických pracovníkov. Preto bolo možné, že veľmi slabý vedecky štruktúrovaný projekt získal veľmi vysoké hodnotenie, zatiaľ čo hodnotný projekt, ktorý nasledoval po najnovšom vývoji, získal oveľa nižšie hodnotenie.

(2.2) Metódy riadenia, organizácie a realizácie projektu, politiky zamestnanosti, náborovej politiky, riadenia ľudských zdrojov, opatrení na zaručenie stability a úrovne kvalifikácie zamestnancov:

Aj v tomto prípade sme boli konfrontovaní so zdanlivo objektívnymi kritériami, ktoré nedostatočne odrážali kritériá na vyhodnotenie ponúk. Sťažovateľ sa pýtal, či pojem "projekt" znamená pedagogický projekt alebo spôsob riadenia jaslí vo všetkých jeho aspektoch. Sťažovateľ predložil pripomienky ku kritériám „metódy riadenia“ a „metódy na zabezpečenie stability personálu“. Pokiaľ ide o posledné kritérium, zjavne stačilo vymenovať opatrenia, ale nezdá sa, že by bolo dôležité, či boli tieto opatrenia stále aktuálne alebo či sa považovali za najlepšie postupy. Sťažovateľ poukázal na to, že politika zamestnanosti a prijímania zamestnancov a úroveň kvalifikácie zamestnancov sa pri hodnotení nezohľadnili.

Hodnotenie personálnej politiky sa obmedzilo na spôsob, akým sa nahrádzajú neprítomní zamestnanci, a na trvalú odbornú prípravu zamestnancov. Ostatné aspekty neboli zohľadnené.

(3) Hodnotenie hodnotiacim výborom nebolo správne

Pokiaľ ide o známky udelené ponuke sťažovateľa, sťažovateľ poskytol dve strany podrobných pripomienok k rôznym oddielom hodnotiacej tabuľky, ktoré okrem známok udelených v jednotlivých oddieloch obsahovali aj odkazy na príslušné strany ponuky sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ dospel k záveru, že Parlament pri zadávaní zákazky na jasle Wayenberg firme R konal protiprávne. Sťažovateľ poukázal na to, že nemá nárok na náhradu majetkovej škody, ale že chce získať náhradu morálnej škody.

ROZHODNUTIE

1 Úvodná poznámka

1.1 Do roku 2005 mal Európsky parlament v Bruseli dve jasle pre deti predškolského veku. Jedna z jaslí, Eastman Crèche (8), bola 13 rokov riadená sťažovateľom, belgickou spoločnosťou, na základe po sebe nasledujúcich výberových konaní. Druhé jasle sa nazývali jasle Trèfle. Vzhľadom na to, že tieto dve zariadenia neboli schopné uspokojiť očakávané požiadavky zvýšeného počtu potenciálnych používateľov, Parlament sa v roku 2001 rozhodol spustiť projekt na vytvorenie veľkokapacitných jaslí. Tieto nové jasle - jasle Wayenberg (9) - boli určené na ubytovanie všetkých detí, ktoré v súčasnosti využívajú existujúce zariadenia, na absorbovanie detí zaradených do čakacej listiny a na zvládnutie nárastu počtu žiadostí, ktoré sa pravdepodobne vyskytnú v dôsledku nadchádzajúcich rozšírení EÚ. Uskutočnilo sa výberové konanie, na ktorom sa zúčastnil sťažovateľ. Nakoniec však vedenie jaslí Wayenberg bolo udelené firme R.

1.2 Sťažovateľ sa následne obrátil na ombudsmana. Táto sťažnosť, ktorá bola predložená ombudsmanovi 16. augusta 2006, sa týkala údajného nedostatku informácií zo strany Parlamentu. Sťažovateľ konkrétne tvrdil, že Parlament mu odmietol jasne a konkrétne oznámiť relatívne výhody ponuky vybranej na riadenie jeho jaslí Wayenberg, a žiadal, aby mu Parlament poskytol tieto informácie. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že v rozpore s požiadavkou stanovenou v článku 19 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (10) mu Parlament neuviedol dostupné možnosti odvolania. Vo svojom liste z 8. novembra 2006, ktorým sa začalo vyšetrovanie sťažnosti, ombudsman požiadal Parlament o stanovisko k uvedeným dvom obvineniam a žiadostiam. Vyšetrovanie ombudsmana týkajúce sa týchto dvoch obvinení a tvrdenia, ako aj jeho závery sú uvedené ďalej v bodoch 2 (prvé tvrdenie, ako aj tvrdenie) a 3 (druhé tvrdenie).

1.3 Vo svojej pôvodnej sťažnosti sťažovateľ ďalej tvrdil, že informácie, ktoré mu boli oznámené v súvislosti s posúdením jeho vlastného návrhu, boli (1) nejasné, (2) nejednoznačné, (3) založené na čisto subjektívnom posúdení, (4) neúplné a (5) nesprávne. Podľa sťažovateľa by tieto problémy mohli naznačovať, že Parlament nezákonne zadal zákazku firme R. Sťažovateľ však poukázal na to, že nebude môcť posúdiť, či by ďalšia sťažnosť týkajúca sa nerovnakého zaobchádzania a porušenia jeho práv bola odôvodnená, kým nedostane informácie o relatívnych výhodách úspešnej ponuky. Ďalej poukázala na to, že tieto informácie boli predmetom uvedeného prvého tvrdenia.

1.4 Zdá sa, že listom z 25. januára 2007 Parlament nakoniec zaslal sťažovateľovi informácie, o ktoré sťažovateľ požiadal a ktoré boli predmetom prvého tvrdenia v jeho sťažnosti adresovanej ombudsmanovi. V tomto liste, v ktorom sa výslovne odkazuje na sťažnosť predloženú ombudsmanovi, Parlament informoval sťažovateľa o relatívnych výhodách úspešnej ponuky. Parlament konkrétne citoval dve strany hodnotiacej správy týkajúcej sa hodnotenia ponúk predložených sťažovateľom a úspešným uchádzačom. List tiež reprodukoval tabuľku konečného hodnotenia vypracovanú hodnotiacou komisiou, v ktorej sa šiestim konkurenčným firmám zobrazili známky udelené za každé z troch hodnotiacich kritérií, ako aj celkové známky za každé z nich. Okrem toho Parlament pripojil k svojmu listu aj podrobnejšiu päťstranovú hodnotiacu tabuľku týkajúcu sa hodnotenia ponuky sťažovateľa (s podrobným hodnotením všetkých troch kritérií a podkritérií).

1.5 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku Parlamentu tvrdil, že na základe dodatočných informácií zaslaných Parlamentom 25. januára 2007 bolo jasné, že boli poškodené jeho záujmy a že zákazka bola nezákonne zadaná firme R. Sťažovateľ preto uviedol, že chce rozšíriť svoju pôvodnú sťažnosť. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol tri „argumenty“, a to:

1. hodnotiaca komisia sa nezakladala len na dokumentoch ponuky. Odvolala sa napríklad na prebiehajúce súdne konanie proti sťažovateľovi za porušenie pravidiel sociálneho zabezpečenia, pričom v ponuke sťažovateľa sa o tomto konaní nezmieňuje;
2. hodnotiace kritériá opísané v hodnotiacej tabuľke boli objektívne, ale absolútne nespoľahlivé pre hodnotenie; a
3. hodnotenie vykonané hodnotiacim výborom nebolo správne.

1.6 Ombudsman dôkladne posúdil ďalšie informácie, ktoré mu boli poskytnuté. Pokiaľ ide o päť otázok, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej pôvodnej sťažnosti, a to, že informácie, ktoré mu boli oznámené, boli (1) vágne, (2) nie jednoznačné, (3) založené na čisto subjektívnom posúdení, (4) neúplné a (5) nesprávne, ombudsman nezistil nič, čo by na prvý pohľad tieto body podložilo. Preto neexistujú dostatočné dôvody na prešetrenie týchto otázok.

1.7 Pokiaľ ide o uvedené tri nové "argumenty", ktoré sťažovateľ uviedol vo svojich pripomienkach na podporu svojho tvrdenia, že zákazka bola nezákonne zadaná firme R., ombudsman poznamenáva, že v článku 195 Zmluvy o ES sa ustanovuje, že "ombudsman vedie vyšetrovania, ktoré považuje za opodstatnené". Ombudsman po prvé poznamenáva, že v argumentoch sťažovateľa nie je nič, čo by naznačovalo, že zákazka bola nezákonne zadaná firme R. Sťažovateľ nikdy neposkytol dôkazy, ktoré by toto tvrdenie podložili alebo uviedli dôvody, ako napríklad nezrovnalosti v rozhodnutí, prečo by sa zákazka údajne nezákonne zadala úspešnej firme. Zdá sa, že argumenty sťažovateľa sa týkajú skôr hodnotenia jeho vlastnej ponuky než údajnej nezákonnosti zadania zákazky druhej firme.

Pokiaľ ide o prvý argument sťažovateľa, že hodnotiaci výbor sa nezakladal len na dokumentoch ponuky, ombudsman poznamenáva, že ako jediný dôkaz podporujúci tento argument sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že hodnotiaci výbor počas posudzovania kritérií vylúčenia poznamenal, že proti sťažovateľovi prebieha súdne konanie, ale že tieto informácie neboli obsiahnuté v jeho ponuke. Zo stanoviska Parlamentu však vyplýva, že hodnotiaci výbor túto otázku nezohľadnil a rozhodol sa pripustiť sťažovateľa na kvalitatívne hodnotenie. V skutočnosti sa zdá, že sťažovateľovi sa v postupe verejného obstarávania darilo pomerne dobre, keďže bol nakoniec zaradený ako druhý najlepší uchádzač. Uvedený argument sťažovateľa teda neobsahuje žiadne prvky, ktoré by naznačovali, že zákazka bola zadaná nezákonne úspešnej firme.

Pokiaľ ide o druhý argument sťažovateľa, že hodnotiace kritériá boli objektívne, ale absolútne nespoľahlivé pre hodnotenie, zdá sa, že táto kritika - ktorá odráža osobný názor sťažovateľa v súvislosti s viacerými aspektmi pedagogiky - sa týka hodnotiacich kritérií (ako aj rôznych podkritérií) použitých vo výberovom konaní a bodov udelených každému z nich, a nie hodnotenia rôznych ponúk ako takých. Tento argument preto nemôže podporiť tvrdenie sťažovateľa, že zákazka bola zadaná nezákonne úspešnej firme.

Sťažovateľ po tretie tvrdil, že hodnotenie hodnotiacim výborom nebolo správne. Toto tvrdenie je založené na výklade bodov, ktoré hodnotiaci výbor udelil svojej ponuke za určité čiastkové kritériá, zo strany sťažovateľa. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hodnotenie a označenie šiestich ponúk sa uskutočnilo na porovnávacom základe a že analýza toho, či bolo hodnotenie nesprávne, by si vyžadovala hĺbkovú analýzu všetkých ponúk a známok pridelených každej z nich. Parlament a konkrétne hodnotiaci výbor však v prejednávanej veci disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri rozhodovaní o zadaní zákazky v nadväznosti na výzvu na predkladanie ponúk. Okrem toho preskúmanie Súdnym dvorom sa musí obmedziť na overenie dodržania procesných pravidiel a pravidiel odôvodnenia, vecnej správnosti skutkových okolností a neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci(11). Ombudsman sa domnieva, že by mal uplatňovať podobné normy a že jeho preskúmanie by sa preto malo obmedziť, pokiaľ ide o súčasný kontext, na preskúmanie toho, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu. Ombudsmanka preskúmala hodnotiacu tabuľku týkajúcu sa ponuky sťažovateľa a jeho pripomienok k nej. Tieto pripomienky odrážajú osobný výklad hodnotenia vykonaného hodnotiacou komisiou zo strany sťažovateľa. Z preskúmania ombudsmanom sa však zdá, že neexistujú žiadne prvky, ktoré by naznačovali, že pri hodnotení ponuky sťažovateľa došlo k zjavnej chybe.

Ombudsmanka by napokon chcela poukázať na to, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ riadil jasle Eastman v Parlamente 13 rokov, nebola i) zárukou, že sa mu automaticky udelí vedenie jaslí Wayenberg, ani ii) náznakom, že pridelenie vedenia inej firme by bolo nezákonné. Na základe týchto úvah sa zdá, že neexistujú dôvody na vyšetrovanie v tvrdení sťažovateľa, že zákazka bola zadaná nezákonne úspešnej firme.

1.8 Nakoniec sťažovateľ vo svojich pripomienkach tvrdil, že ho Parlament obvinil z toho, že sa verejne vyhrážal Parlamentu a firme R. Ombudsman poznamenáva, že dokument, na ktorý sa Parlament odvolával ako na dôkaz, bola správa zo stretnutia zamestnancov z 22. mája 2006. Vzhľadom na to, že toto stretnutie sa uskutočnilo sedem mesiacov po zadaní zákazky úspešnej firme, informácie obsiahnuté v správe nemohli zohrávať úlohu pri hodnotení ponuky sťažovateľa. Ďalej vzhľadom na to, že ako zdôraznil samotný sťažovateľ, táto otázka nemá nič spoločné s jeho sťažnosťou a že žiadosť Parlamentu o nové stanovisko k týmto tvrdeniam by ešte viac oddialila rozhodnutie o pôvodnej sťažnosti, ombudsman nepovažuje za vhodné vykonať ďalšie vyšetrovanie tejto záležitosti. Nezdá sa, že by bolo potrebné preskúmať aj ďalšie otázky vznesené sťažovateľom týkajúce sa spôsobu, akým Parlament získal túto správu. Sťažovateľ má však, samozrejme, možnosť podať novú sťažnosť v súvislosti s touto otázkou po tom, ako sa vopred obrátil na Parlament s primeranými administratívnymi postupmi.

2 O údajnom neinformovaní sťažovateľa o relatívnych výhodách zachovanej ponuky

2.1 Sťažovateľ sa zúčastnil výberového konania na zadanie zákazky na externé riadenie jaslí Wayenberg v Parlamente. Dňa 27. októbra 2005 Parlament informoval sťažovateľa, že jeho ponuka nebola zachovaná. Sťažovateľ potom niekoľkokrát napísal Parlamentu, aby získal viac informácií o zamietnutí jeho ponuky. Keďže sťažovateľ nebol spokojný s odpoveďami Parlamentu, 16. augusta 2006 podal túto sťažnosť ombudsmanovi. V tejto sťažnosti sťažovateľ uviedol dve tvrdenia a tvrdenie. Prvým tvrdením bolo, že Parlament mu odmietol jasne a konkrétne oznámiť relatívne výhody zachovanej ponuky. Sťažovateľ tvrdil, že Parlament by mu mal tieto informácie poskytnúť.

2.2 Parlament vo svojom stanovisku poskytol prehľad o výmene korešpondencie so sťažovateľom po zamietnutí jeho ponuky. Parlament tiež vysvetlil rôzne kroky postupu verejného obstarávania, ktoré viedli k zadaniu zákazky firme R. Parlament sa odvolal na vyhlásenie sťažovateľa, že nebol informovaný o relatívnych výhodách úspešnej ponuky. V tejto súvislosti Parlament vysvetlil, že to bolo spôsobené nedorozumením a skutočnosťou, že sťažovateľ nepredložil takúto žiadosť. Parlament medzitým napísal sťažovateľovi a informoval ho o charakteristikách a relatívnych výhodách úspešnej ponuky.

2.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že Parlament sa skrýva za nadmerným formalizmom. Sťažovateľ skutočne výslovne nepožiadal o iné dokumenty alebo informácie, ani nepožiadal o informácie o relatívnych výhodách ponechanej ponuky. Sťažovateľ tiež nevzniesol obvinenia týkajúce sa subjektivity hodnotenia, ale skôr subjektivity argumentov použitých Parlamentom a jeho nedostatočného odôvodnenia. Parlament sa tak úmyselne vyhol odpovedi na žiadosť sťažovateľa o jasné informácie. Medzitým však Parlament „spontánne“ poskytol požadované informácie.

2.4 Ombudsman dôkladne analyzoval dva listy, ktoré sťažovateľ zaslal Parlamentu 9. a 29. novembra 2005. V liste z 9. novembra 2005 sťažovateľ iba požiadal o doplňujúce informácie týkajúce sa dôvodov zamietnutia jeho ponuky. Sťažovateľ vo svojom liste z 29. novembra 2005 poukázal na to, že argumenty uvedené v odpovedi Parlamentu zo 17. novembra 2005 sú nejasné a preukazujú skôr osobné než objektívne hodnotenie jeho ponuky. Sťažovateľ takisto vzniesol niekoľko otázok týkajúcich sa hodnotenia jeho ponuky. Je pravda, že v žiadnom z listov sťažovateľ výslovne nežiadal, aby bol informovaný o relatívnych výhodách úspešnej ponuky.

2.5 V článku 100 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách sa ustanovuje, že "verejný obstarávateľ oznámi všetkým záujemcom alebo uchádzačom, ktorých žiadosti alebo ponuky boli zamietnuté, dôvody, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie prijaté, a všetkým uchádzačom, ktorých ponuky sú prijateľné a ktorí o to písomne požiadajú, charakteristiky a relatívne výhody úspešnej ponuky a meno uchádzača, ktorému bola zákazka zadaná. Niektoré podrobnosti však nemusia byť zverejnené, ak by ich zverejnenie bránilo uplatňovaniu práva, bolo by v rozpore s verejným záujmom alebo by poškodilo oprávnené obchodné záujmy verejných alebo súkromných podnikov, pretože by mohlo narušiť spravodlivú hospodársku súťaž medzi týmito podnikmi“(zvýraznenie doplnené).

V článku 149 ods. 1 a 2 vykonávacích pravidiel sa stanovuje, že „verejní obstarávatelia čo najskôr informujú záujemcov a uchádzačov o rozhodnutiach prijatých v súvislosti so zadaním zákazky vrátane dôvodov každého rozhodnutia o nezadaní zákazky, v súvislosti s ktorou sa uskutočnila verejná súťaž, alebo o opätovnom začatí postupu“a že „verejný obstarávateľ najneskôr do pätnástich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti oznámi informácie stanovené v článku 100 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách“.

2.6 Z článku 100 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách a článku 149 vykonávacích pravidiel vyplýva, že na získanie informácií o charakteristikách a relatívnych výhodách úspešnej ponuky musí neúspešný uchádzač predložiť písomnú žiadosť. Z týchto ustanovení však nie je úplne jasné, či písomná žiadosť musí byť výslovne označená ako žiadosť o informácie o relatívnych výhodách úspešnej ponuky alebo či postačuje aj obyčajná písomná žiadosť o dodatočné informácie vo všeobecnosti. Vzhľadom na to, že cieľom týchto ustanovení je informovať neúspešných uchádzačov, ombudsman považuje za rozumné domnievať sa, že tieto ustanovenia by sa nemali vykladať príliš reštriktívne.

2.7 Zdá sa však, že túto otázku nie je potrebné ďalej skúmať, keďže Parlament nakoniec zaslal sťažovateľovi požadované informácie, konkrétne vo svojom liste z 25. januára 2007. V tomto liste, v ktorom sa výslovne odkazuje na sťažnosť predloženú ombudsmanovi, Parlament informoval sťažovateľa o relatívnych výhodách úspešnej ponuky. Parlament konkrétne citoval dve strany hodnotiacej správy, ktoré sú relevantné pre hodnotenie ponuky sťažovateľa na jednej strane a úspešnej ponuky na strane druhej. List tiež reprodukoval tabuľku konečného hodnotenia vypracovanú hodnotiacou komisiou, v ktorej sú uvedené známky udelené šiestim konkurenčným firmám za každé z troch hodnotiacich kritérií, ako aj celkové známky za každú z nich. Okrem toho Parlament pripojil k svojmu listu aj podrobnejšiu päťstranovú hodnotiacu tabuľku týkajúcu sa hodnotenia ponuky sťažovateľa (s podrobným hodnotením všetkých troch kritérií a čiastkových kritérií).

2.8 Vzhľadom na to, že Parlament nakoniec poskytol sťažovateľovi požadované informácie, nie je potrebné žiadne ďalšie vyšetrovanie prvého tvrdenia a tvrdenia.

O údajnom neuvedení možností odvolania sa na sťažovateľa

3.1 Sťažovateľ tvrdil, že v rozpore s požiadavkou stanovenou v článku 19 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe mu Parlament neuviedol možnosti odvolania.

3.2 Parlament vo svojom stanovisku uviedol, že povoľujúci úradník vo svojom liste z 27. októbra 2005 nespresnil možnosti odvolania proti rozhodnutiu. Podľa podmienok nariadenia o rozpočtových pravidlách a vykonávacích pravidiel nie je verejný obstarávateľ povinný poskytnúť takéto informácie, a preto bolo oznámenie v súlade s príslušnými pravidlami. Parlament však uznal, že nedodržal záväzky vymedzené v Európskom kódexe dobrej správnej praxe, v ktorom sa uvádza, že rozhodnutie inštitúcie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, musí obsahovať informácie o možnostiach odvolania, ktoré sú k dispozícii na napadnutie rozhodnutia.

Parlament však uviedol, že zo spisu jasne vyplýva, že neuvedenie možností odvolania, ktoré bolo zjavne neúmyselné, nijako nepoškodilo záujmy sťažovateľa, keďže existovali všetky dôvody domnievať sa, že ak by sa v rozhodnutí o zamietnutí ponuky sťažovateľa uviedli možnosti odvolania, sťažovateľ by ich pravdepodobne nevyužil.

Okrem toho podľa Parlamentu nič nenasvedčuje tomu, že sťažovateľ mal niekedy v úmysle podať odvolanie smerujúce k zrušeniu postupu verejného obstarávania. Na jednej strane sťažovateľ nikdy nepožiadal o žiadne informácie o podmienkach takéhoto odvolania. Na druhej strane sa sťažovateľ rozhodol podať odvolanie na belgické orgány pre porušenie pravidiel o prevode podnikov. Sťažovateľ si bol preto vedomý rôznych možností odvolania a uprednostnil nespochybniť legitímnosť postupu verejného obstarávania, ale požiadať o uplatnenie pravidiel ochrany pracovníkov v prípade prevodu podnikov.

3.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že nechápe, ako by Parlament mohol dospieť k záveru, že aj keby sa v rozhodnutí o zamietnutí jeho ponuky uvádzali možnosti odvolania, pravdepodobne by ich nevyužil. Ak by sťažovateľ vedel o možnostiach odvolania a disponoval informáciami, ktoré Parlament napokon oznámil až v januári 2007, určite by podal žiadosť o to, aby sa konanie považovalo za neplatné, a odvolal by sa. Sťažovateľ tiež spochybnil súvislosť, ktorú navrhol Parlament medzi svojím odvolaním pred belgickými orgánmi a údajnou vedomosťou o možnostiach odvolania v súvislosti s postupom verejného obstarávania, pričom uviedol, že tieto možnosti nemajú nič spoločné.

3.4 Pokiaľ ide konkrétnejšie o postupy verejného obstarávania, ombudsmanka poznamenáva, že v nariadení o rozpočtových pravidlách a vykonávacích predpisoch sa nestanovuje povinnosť informovať neúspešných uchádzačov o možnostiach odvolania (12). Všeobecné zásady dobrej správy vecí verejných sa však uplatňujú aj na postupy verejného obstarávania, a teda aj na daný prípad.

3.5 Ombudsman poznamenáva, že zásady dobrej správy vecí verejných vyžadujú, aby inštitúcie, ktoré prijmú rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, uviedli možnosti odvolania, ktoré sú k dispozícii na napadnutie rozhodnutia (13).

3.6 V tomto prípade sa zdá, že Parlament vo svojom liste z 27. októbra 2005 ani vo svojej neskoršej korešpondencii so sťažovateľom neinformoval sťažovateľa o možnostiach odvolania sa proti rozhodnutiu o zadaní zákazky. Ombudsmanka poznamenáva, že keď Parlament uviedol, že sťažovateľ nepožiadal o vyhlásenie postupu za neúspešný, podľa všetkého vo svojom stanovisku uviedol, že sťažovateľ bol informovaný o pozastavení podpísania zmluvy na 15 dní, aby mohol upozorniť na nezrovnalosti alebo požiadať o vyhlásenie postupu za neplatný. Ako však uviedol sťažovateľ, nestalo sa tak.

3.7 Pokiaľ ide o argument Parlamentu, že neuvedenie možností odvolania nepoškodilo záujmy sťažovateľa, pretože sťažovateľ by v žiadnom prípade nevyužil možnosti odvolania, ombudsman sa domnieva, že toto vyhlásenie predstavuje len špekuláciu Parlamentu, pokiaľ ide o zámery sťažovateľa, a že Parlament nepodložil svoje stanovisko konkrétnymi dôkazmi.

3.8 Ombudsman sa tiež domnieva, že bolo nevhodné, aby Parlament uviedol, že nič nenaznačovalo, že sťažovateľ mal niekedy v úmysle podať odvolanie na zrušenie postupu verejného obstarávania, pretože sťažovateľ nikdy nepožiadal o žiadne informácie o podmienkach odvolania. Ako už bolo uvedené v bode 3.5, v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných bolo na Parlamente, aby informoval sťažovateľa o možnostiach odvolania, a nie na sťažovateľovi, aby o tieto informácie požiadal. Parlament sa preto nemôže odvolávať na skutočnosť, že sťažovateľ sa nepýtal na možnosti odvolania, ako na argument na podporu svojho stanoviska. Ombudsman sa tiež domnieva, že vzhľadom na to, že vec predložená belgickým súdom sa týkala prevodu podnikov, a teda nemala nič spoločné s postupom verejného obstarávania ako takým, skutočnosť, že sťažovateľ začal toto konanie v Belgicku, nepreukazuje, že vedel o možnostiach odvolania v súvislosti s rozhodnutím o zadaní zákazky.

3.9 Na základe uvedených úvah ombudsmanka dospela k záveru, že neinformovanie sťažovateľa Parlamentom o možnostiach odvolania predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu. Preto uvádza kritickú poznámku nižšie.

4 Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanom je potrebné uviesť túto kritickú poznámku:

Zásady dobrej správy vecí verejných vyžadujú, aby inštitúcie, ktoré prijmú rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, uviedli možnosti odvolania, ktoré sú k dispozícii na napadnutie rozhodnutia (14). V prejednávanej veci sa zdá, že Parlament vo svojom liste z 27. októbra 2005 ani vo svojej následnej korešpondencii so sťažovateľom neinformoval sťažovateľa o možnostiach odvolania proti rozhodnutiu o zadaní zákazky. Tvrdenie Parlamentu, že neposkytnutie príslušných informácií nepoškodilo záujmy sťažovateľa, nebolo preukázané. Ombudsmanka preto dospela k záveru, že skutočnosť, že Parlament neinformoval sťažovateľa o možnostiach odvolania, predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na to, že tento aspekt veci sa týka postupov súvisiacich s konkrétnymi udalosťami v minulosti, nie je vhodné usilovať sa o zmierlivé urovnanie veci. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Parlamentu.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Sťažnosť bola zaregistrovaná 20. septembra 2006.

(2) Jasle Eastman boli parlamentné jasle, ktoré sídlili v budove Eastman v parku Leopold v Bruseli.

(3) Jasle sídlia na Wayenbergovej ulici v Bruseli.

(4) Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 148, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74).

(5) Nariadenie Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74).

(6) Parlament mal pravdepodobne v úmysle odkázať na článok 149 ods. 2, keďže článok 149 ods. 3 neexistuje.

(7) Ombudsman poznamenáva, že Parlament tak urobil 25. januára 2007. List Parlamentu má však dva dátumy: jeden napísaný (24. januára 2007) a jeden opečiatkovaný (25. januára 2007). Toto rozhodnutie bude odkazovať na tento list ako na list „z 25. januára 2007“.

(8) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(9) Pozri poznámku pod čiarou č. 3.

(10) Európsky kódex dobrej správnej praxe je k dispozícii na webovom sídle ombudsmana (http://www.ombudsman.europa.eu).

(11) Vec T-169 Esedra/Komisia, Zb. 2002, s. II-609, bod 95.

(12) Ombudsman tiež poznamenáva, že v tomto prípade bol verejným obstarávateľom Parlament a že Parlament neprijal oznámenie podobné oznámeniu Komisie KOM(2003) 395, ktoré predpokladá, že neúspešní uchádzači budú rýchlo informovaní o zamietnutí ich ponúk, a tiež stanovuje dva kalendárne týždne pred podpísaním zmluvy, aby neúspešní uchádzači mohli požiadať o dodatočné informácie týkajúce sa dôvodov zamietnutia ich ponúk. Toto oznámenie prijala Komisia v reakcii na vyšetrovanie ombudsmana z vlastného podnetu OI/2/2002/IJH [oznámenie Komisie KOM(2003) 395 v konečnom znení z 3. júla 2003 – Postup informovania záujemcov a uchádzačov po zadaní kontaktu a pred podpísaním skutočnej zmluvy v súvislosti so zmluvami o verejnom obstarávaní zadanými Komisiou podľa článku 105 nariadenia o rozpočtových pravidlách].

(13) Pozri článok 19 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe.

(14) Pozri poznámku pod čiarou č. 13.