V Štrasburgu 14. decembra 2007

Vážený pán A.,

Dňa 3. februára 2006 ste Európskemu ombudsmanovi podali sťažnosť proti Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ďalej len „úrad“), ktorá sa týkala neposkytnutia prístupu k dokumentu a riadneho vybavovania žiadosti o platbu.

Dňa 15. marca 2006 som začal vyšetrovanie tejto sťažnosti a postúpil som ju predsedovi úradu. Úrad zaslal svoje stanovisko 8. júna 2006. Poslal som Vám ju s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 18. júla 2006. Listom z 23. januára 2007 ste mi v súvislosti s Vašou sťažnosťou zaslali ďalšie informácie.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané. Ospravedlňujem sa za oneskorenie pri riešení Vášho prípadu.

Sťažnosť a jej zadná strana

Podstatné prvky tejto výhrady možno zhrnúť takto. Sťažovateľ je advokátom pred bruselskou advokátskou komorou. Zastupoval pána M. vo veci (vec T) pred Súdom prvého stupňa (ďalej len „SPS“), ktorá sa týkala žaloby o náhradu škody proti Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ďalej len „úrad“). Žalobe bolo čiastočne vyhovené a Úrad bol zaviazaný na náhradu jednej pätiny trov konania, ktoré vznikli pánovi M. v súvislosti so súdnym konaním (1). V nadväznosti na tento rozsudok vynesený 28. októbra 2004 sťažovateľ ako advokát pána M. požiadal listom z 5. novembra 2004 úrad, aby mu zaplatil sumu 2 727,08 eura, ktorá zodpovedala jednej pätine jeho odmien a výdavkov (spolu 13 635,43 eura) v tejto veci. Sťažovateľ uviedol, že tento postup je bežný a keď sa advokátovi vyplatí príslušná suma, uhradí svojmu klientovi, ale ponechá si sumu, ktorú mu jeho klient môže dlhovať. Pán M. dlhoval sťažovateľovi 4 635,42 eura a bol o tom informovaný listom zo 16. júla 2004. Dňa 7. decembra 2004 dostal sťažovateľ od úradu list, v ktorom sa uvádza, že pán M. oznámil úradu, že medzi ním a sťažovateľom neexistuje dohoda o konečnej výške poplatkov sťažovateľa v danom prípade. V dôsledku toho úrad nemohol zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu peňazí, kým sa pán M. nedohodol na konečnej sume poplatkov sťažovateľa. Sťažovateľ z tejto odpovede vyvodil, že jeho list z 5. novembra 2004 úrad oznámil pánovi M., hoci pán M. nebol jeho príjemcom.

Dňa 28. decembra 2004 sťažovateľ zaslal pánovi M. list, v ktorom mu pripomenul jeho dlh. V ten istý deň sťažovateľ opäť napísal úradu. V tomto liste zopakoval žiadosť predloženú vo svojom liste z 5. novembra 2004, pričom poukázal na to, že je v rámci jeho funkcie advokáta zabezpečiť výkon rozsudku Súdu prvého stupňa, a teda v súlade so súčasnou praxou požiadať o náhradu nákladov, ktoré mal úrad zaplatiť na základe tohto rozsudku. V tom istom liste sťažnosť dodala, že táto funkcia je nezávislá od otázky, či medzi stranami existuje dohoda alebo nezhoda, pokiaľ ide o výšku poplatkov a výdavkov.

Listom z 30. augusta 2005 úrad informoval sťažovateľa, že priamo zaplatil pánovi M. peňažnú sumu, ktorú pán M. uviedol ako sumu zodpovedajúcu 20 percentám nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so súdnym konaním. Úrad zdôraznil, že keďže pán M. mal právo na náhradu nákladov, ktoré mu ako žalobcovi vznikli v konaní pred Súdom prvého stupňa, úrad sa rozhodol zaplatiť mu sumu, o ktorú požiadal ako náhradu 20 % nákladov. Úrad sa preto domnieval, že na jednej strane splnil svoje povinnosti vyplývajúce z rozsudku Súdu prvého stupňa týkajúceho sa náhrady nákladov a na druhej strane, že spor medzi pánom M. a sťažovateľom týkajúci sa poskytovania právnych služieb nepatrí do rozsahu mandátu úradu.

Listom zo 14. septembra 2005 sťažovateľ požiadal pána M. o zaplatenie dlžnej sumy vo výške 4 635,42 eura. List však bol sťažovateľovi vrátený. Listom z 27. septembra 2005 adresovaným úradu sťažovateľ uviedol, že úrad sa nemôže odvolávať na nezhodu, ktorá by mohla existovať medzi ním a pánom M., aby odmietol nahradiť trovy konania. Sťažovateľ sa domnieval, že úrad v skutočnosti úmyselne zvýhodnil pána M. v súvislosti s jeho sporom so sťažovateľom, čím porušil pravidlá uplatniteľné na úhradu nákladov. Listom z 10. októbra 2005 predseda úradu v podstate potvrdil vyhlásenia uvedené v uvedenom liste z 30. augusta 2005. Listom z 26. októbra 2005 adresovaným predsedovi úradu sťažovateľ zdôraznil, že úrad bol zjavne informovaný pánom M., že medzi ním a sťažovateľom existuje spor týkajúci sa zaplatenia odmien, že úrad tento spor vyriešil v prospech pána M. bez konzultácie so sťažovateľom a že náklady v zásade pokrývajú odmeny advokátov a musia sa obvykle zaplatiť advokátom. Sťažovateľ okrem toho požiadal i) o kópiu žiadosti pána M. o náhradu a ii) o objasnenie dátumu, ku ktorému úrad uhradil náklady pánovi M.

Listom z 22. novembra 2005 predseda úradu odmietol poskytnúť sťažovateľovi prístup k žiadosti pána M. o náhradu. V tejto súvislosti predseda uviedol, že podľa právnej úpravy Spoločenstva o prístupe k dokumentom sa žiadosť týkala dokumentu tretej osoby, ktorý nemohol byť sťažovateľovi oznámený bez ad hoc povolenia autora dokumentu. Listom z 2. decembra 2005 sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom tvrdil, že a) pána M. nemožno považovať za tretiu stranu, keďže je úradníkom úradu a zastupoval ho pred Súdom prvého stupňa; a b) výnimky stanovené v článku 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (2) (ďalej len "nariadenie 1049/2001") by sa mali vykladať reštriktívne. Sťažovateľ vo svojej žiadosti takisto požiadal úrad, aby spresnil právny základ svojho stanoviska, že pán M. je treťou osobou.

Listom z 12. januára 2006 predseda úradu odvolanie zamietol, pričom uviedol nasledujúce skutočnosti. Jeho odmietnutie poskytnúť prístup k požadovanému dokumentu bolo založené na nariadení č. 1049/2001 a nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (3) (ďalej len "nariadenie 45/2001") v spojení. Pán M. bol voči úradu treťou osobou, pretože požadovaný dokument sa netýkal ani výkonu funkcií pána M., ani činností úradu, pre ktorý pracoval. Dokument obsahoval osobné údaje v zmysle nariadenia č. 45/2001, a preto by bol úrad pred ich zverejnením povinný konzultovať s pánom M. Predseda teda potvrdil, že v súlade s článkom 4 nariadenia č. 1049/2001 požadovaný dokument predstavuje dokument tretej osoby, ktorý nemožno oznámiť sťažovateľovi bez súhlasu jeho autora, teda pána M., keďže môže obsahovať osobné údaje a jeho zverejnenie by sa mohlo považovať za zásah do súkromného života pána M.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi uviedol tieto tvrdenia a tvrdenia:

(1) Úrad (úmyselne) nevybavil jeho žiadosť o platbu správne.

(2) Úrad mu neoprávnene odmietol poskytnúť prístup k žiadosti pána M. o náhradu.

(3) Sťažovateľovi by sa mal umožniť prístup k žiadosti pána M. o náhradu.

(4) Úrad by mu mal bezodkladne zaplatiť sumu 2 727,08 EUR, čo zodpovedá 20 percentám nákladov, ktoré musel zaplatiť podľa rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci T.

(5) Úrad by mu mal zaplatiť úroky z omeškania z uvedenej sumy (8 % ročne, vypočítané od 7. novembra 2004).

(6) Sťažovateľ by mal byť odškodnený (vo výške 15 000 EUR) za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel v dôsledku pochybení úradu.

Požiadavku

Úrad vo svojom stanovisku k sťažnosti po prvé vyjadril určité obavy týkajúce sa prípustnosti sťažnosti. Ďalej zamietla tvrdenia a tvrdenia sťažovateľa. Pokiaľ ide o tvrdenie o tom, že riadne nevybavila žiadosť sťažovateľa o platbu, v podstate zopakovala argumenty uvedené v listoch z 30. augusta 2005 a 10. októbra 2005, ktoré zaslala sťažovateľovi. Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa odmietnutia poskytnúť sťažovateľovi prístup k žiadosti pána M. o náhradu, úrad najmä uviedol, že podľa článku 118a nariadenia Rady č. 40/94 v spojení s článkami 3 a 4 (odseky 1, 2, 4) nariadenia č. 1049/2001 je povinný poradiť sa s pánom M. o tom, či by zverejnenie príslušného dokumentu poškodilo jeho súkromný život. Sťažovateľ vo svojom liste z 26. októbra 2005 požiadal, aby sa s jeho žiadosťou o prístup zaobchádzalo dôverne. To zabránilo úradu požiadať pána M. o stanovisko, pokiaľ ide o možnosť zverejnenia, a najmä o to, či sa domnieval, že sa uplatňuje jedna z výnimiek stanovených v článku 4 ods. 1 alebo 2 nariadenia č. 1049/2001. Úrad preto nemohol žiadosti sťažovateľa vyhovieť.

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojich tvrdeniach. Zamietol tiež návrh úradu, že sťažnosť by mohla byť neprípustná.

ROZHODNUTIE

1 Úvodná poznámka

1.1 Úrad vo svojom stanovisku k sťažnosti vyjadril určité obavy, pokiaľ ide o prípustnosť sťažnosti, odvolávajúc sa na článok 195 Zmluvy o ES (4) a na článok 1 ods. 3 a článok 2 ods. 7 Štatútu Európskeho ombudsmana (5). Poznamenala, že žiadosti sťažovateľa sa týkali výkonu rozsudku Súdu prvého stupňa (ďalej len „SPS“) (vo veci T), proti ktorému bolo podané odvolanie (vec C). Sťažovateľ vo svojich pripomienkach zamietol návrh úradu, že sťažnosť by mohla byť neprípustná. Následne informoval ombudsmana, že Súdny dvor odvolanie zamietol.

1.2 V tejto súvislosti stačí poznamenať, že posúdenie opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa ombudsmanom nemožno v žiadnom prípade považovať za spochybňujúce správnosť rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci T alebo uznesenia Súdneho dvora vo veci C. Tvrdenia sťažovateľa, ktoré ombudsman preskúmal, sa týkajú vybavovania žiadostí sťažovateľa o platbu a prístup k dokumentu zo strany úradu. Táto otázka nebola preskúmaná v uvedených rozsudkoch, ktoré sa týkali pracovného sporu medzi úradom a pánom M. Z toho vyplýva, že obavy o prípustnosť vyjadrené úradom vzhľadom na článok 195 Zmluvy o ES a článok 1 ods. 3 a článok 2 ods. 7 štatútu európskeho ombudsmana nie sú odôvodnené.

2 Tvrdenie, že úrad (úmyselne) riadne nevybavil žiadosť sťažovateľa o platbu

2.1 Sťažovateľ, advokát, zastupoval pána M. vo veci pred Súdom prvého stupňa. Vec sa týkala žaloby o náhradu škody proti úradu. Žalobe bolo čiastočne vyhovené a Úrad bol zaviazaný na náhradu 20 % trov konania, ktoré vznikli pánovi M. v súvislosti so súdnym konaním. Zdá sa, že v nadväznosti na tento rozsudok došlo medzi pánom M. a sťažovateľom k sporu, pokiaľ ide o zaplatenie poplatkov sťažovateľovi. Po vydaní tohto rozsudku 28. októbra 2004 sťažovateľ ako advokát pána M. požiadal listom z 5. novembra 2004 úrad, aby mu zaplatil sumu 2 727,08 eura, ktorá zodpovedala jednej pätine jeho odmien a výdavkov (spolu 13 635,43 eura) v tejto veci. Dňa 7. decembra 2004 dostal sťažovateľ od úradu list, v ktorom sa uvádza, že pán M. oznámil úradu, že medzi ním a sťažovateľom neexistuje dohoda o konečnej výške poplatkov sťažovateľa v danom prípade. V dôsledku toho úrad nemohol zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu peňazí, kým sa pán M. nedohodol na konečnej sume poplatkov sťažovateľa.

Dňa 28. decembra 2004 sťažovateľ zaslal pánovi M. list, v ktorom mu pripomenul jeho dlh. V ten istý deň sťažovateľ opäť napísal úradu. V tomto liste zopakoval žiadosť predloženú vo svojom liste z 5. novembra 2004, pričom poukázal na to, že je v rámci jeho funkcie advokáta zabezpečiť výkon rozsudku Súdu prvého stupňa, a teda v súlade so súčasnou praxou požiadať o náhradu nákladov, ktoré mal úrad zaplatiť na základe tohto rozsudku. V tom istom liste sťažovateľ dodal, že táto funkcia je nezávislá od otázky, či medzi stranami existuje dohoda alebo nezhoda, pokiaľ ide o výšku poplatkov a výdavkov. Listom z 30. augusta 2005 úrad informoval sťažovateľa, že priamo zaplatil pánovi M. peňažnú sumu, ktorú pán M. uviedol ako sumu zodpovedajúcu 20 percentám nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so súdnym konaním. Úrad zdôraznil, že keďže pán M. mal právo na náhradu nákladov, ktoré mu ako žalobcovi vznikli v konaní pred Súdom prvého stupňa, úrad sa rozhodol zaplatiť mu sumu, o ktorú požiadal ako náhradu 20 % nákladov. Úrad sa preto domnieval, že na jednej strane splnil svoje povinnosti vyplývajúce z rozsudku Súdu prvého stupňa týkajúceho sa náhrady nákladov a na druhej strane, že spor medzi pánom M. a sťažovateľom týkajúci sa poskytovania právnych služieb nepatrí do rozsahu mandátu úradu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že úrad (úmyselne) riadne nevybavil jeho žiadosť o platbu. Domnieval sa, že úrad sa postavil na stranu pána M. v súvislosti s jeho sporom s pánom M. Podľa jeho názoru úrad toto tvrdenie zamietol, pričom v podstate zopakoval svoje vyššie uvedené argumenty. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojom tvrdení.

2.2 Ombudsman v prvom rade poznamenáva, že podľa článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa (ďalej len "rokovací poriadok") sa za nahraditeľné trovy konania považujú "nevyhnutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania v súvislosti s konaním, najmä cestovné výdavky a výdavky spojené s pobytom, ako aj odmeny splnomocnených zástupcov, poradcov alebo advokátov". Podľa článku 92 ods. 1 rokovacieho poriadku „v prípade sporu týkajúceho sa trov konania, ktoré sa majú nahradiť, Súd prvého stupňa, ktorý vec prejednáva, na návrh dotknutého účastníka konania a po vypočutí druhého účastníka konania vydá uznesenie, proti ktorému nemožno podať odvolanie.“

a) nahraditeľné trovy konania sú obmedzené na jednej strane na trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s konaním pred Súdom prvého stupňa, a na druhej strane na trovy konania, ktoré boli na tento účel nevyhnutné,

b) ak neexistujú ustanovenia Spoločenstva, ktoré by stanovovali sadzobníky poplatkov, Súdny dvor musí voľne posúdiť skutkové okolnosti veci, pričom zohľadní predmet a povahu konania, jeho význam z hľadiska práva Spoločenstva, ako aj ťažkosti, ktoré predstavuje vec, množstvo práce, ktorú vec spôsobila dotknutým splnomocneným zástupcom alebo poradcom, a finančné záujmy, ktoré mali účastníci konania na konaní;

c) Súdny dvor nie je oprávnený určovať odmeny, ktoré majú účastníci konania zaplatiť svojim vlastným advokátom, ale môže určiť výšku týchto odmien, ktoré možno vymáhať od účastníka konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania;

d) Súdny dvor pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania nie je povinný zohľadniť vnútroštátne sadzobníky odmien advokátov ani žiadnu dohodu o odmenách uzavretú medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami (6).

2.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka berie na vedomie nasledujúce skutočnosti. Po prvé, zdá sa, že sťažovateľ nespochybnil správnosť stanoviska úradu, že právo na náhradu 20 % výdavkov, ktoré vznikli pánovi M. na účely konania pred Súdom prvého stupňa, mal pán M. ako účastník príslušného súdneho konania, a nie sťažovateľ (ako advokát pána M.). Zdá sa, že články 86 a nasl. rokovacieho poriadku, ktoré sa týkajú úhrady trov konania, nezakladajú právo na zaplatenie v prospech advokátov účastníkov konania, ktorí majú nárok na náhradu trov konania. Okrem toho podľa uvedených pravidiel, ako ich vykladá Súd prvého stupňa, náklady, ktoré musel úrad zaplatiť, boli „náklady, ktoré nevyhnutne vznikli [pánovi M.] na účely konania“(zvýraznenie doplnené), ktoré sa mohli, ale nemuseli nevyhnutne zhodovať s peňažnou sumou, ktorú sťažovateľ účtoval pánovi M. za poskytnutie služieb v rámci súdneho konania, alebo s peňažnou sumou stanovenou v dohode uzavretej medzi sťažovateľom a pánom M. Z tých istých pravidiel vyplýva, že keďže úrad dosiahol dohodu s pánom M. o peňažnej sume, ktorá sa má zaplatiť ako súdne trovy pánovi M., a vykonal príslušnú platbu pánovi M., úrad by sa mal považovať za konajúci v súlade s rozsudkom Súdu prvého stupňa (vo veci T), pokiaľ ide o úhradu trov konania. V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že sa nezdá, že by úrad bol informovaný o rozhodnutí súdu alebo inom záväznom akte, ktorý by ho zaväzoval zdržať sa tejto platby pánovi M. s cieľom zabezpečiť platby, ktoré by pán M. prípadne musel zaplatiť sťažovateľovi.

2.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa nezdá, že by úrad zaujal stranu pána M. v súvislosti so sporom medzi sťažovateľom a pánom M. Skôr sa zdá, že úrad len splnil svoje povinnosti vyplývajúce z rozsudku Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o úhradu trov konania. Skutočnosť, že úrad a pán M. dospeli k dohode, pokiaľ ide o „nevyhnutné výdavky, ktoré [pán M.] vynaložil na účely konania“, neznamená, ako tvrdí sťažovateľ, že úrad zaujal stanovisko k tomu, či pán M. dlhuje sťažovateľovi 4 635,42 EUR. Úrad okrem toho odpovedal (7. decembra 2004) na žiadosť sťažovateľa o platbu (list z 5. novembra 2004), pričom vysvetlil, že nemôže zaplatiť sumu peňazí požadovanú sťažovateľom, keďže pán M. oznámil úradu, že medzi ním a sťažovateľom neexistuje dohoda o konečnej výške poplatkov sťažovateľa. Zdá sa, že úrad tým konal primerane. Úrad sa tiež odôvodnene domnieval, že takáto dohoda nebola potrebná na určenie „výdavkov, ktoré nevyhnutne vznikli [pánovi M.] na účely konania“a na splnenie jeho príslušnej povinnosti zaplatiť súdne trovy podľa rozsudku Súdu prvého stupňa. Ako už bolo uvedené, tieto výdavky sa môžu, ale nemusia nevyhnutne zhodovať s peňažnou sumou stanovenou v takejto dohode.

2.5 Za týchto okolností ombudsman dospel k záveru, že tvrdenie sťažovateľa nebolo podložené. Ombudsmanka preto nezistila žiadny prípad nesprávneho úradného postupu, ktorý by zodpovedal tomuto tvrdeniu.

3 Tvrdenie, že úrad nesprávne odmietol poskytnúť sťažovateľovi prístup k žiadosti pána M. o náhradu

3.1 Sťažovateľ, advokát, zastupoval pána M. vo veci pred Súdom prvého stupňa. Vec sa týkala žaloby o náhradu škody proti úradu. Žalobe bolo čiastočne vyhovené a ÚHVT bol zaviazaný na náhradu jednej pätiny trov konania, ktoré vznikli pánovi M. v súvislosti so súdnym konaním. Zdá sa, že v nadväznosti na tento rozsudok došlo medzi pánom M. a sťažovateľom k sporu, pokiaľ ide o zaplatenie poplatkov sťažovateľovi. Listom z 30. augusta 2005 úrad informoval sťažovateľa, že priamo pánovi M. zaplatil peňažnú sumu, ktorú pán M. uviedol ako zodpovedajúcu 20 percentám nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s uvedeným súdnym konaním. Listom z 26. októbra 2005 adresovaným predsedovi úradu sťažovateľ požiadal o kópiu žiadosti pána M. o náhradu.

3.2 Listom z 22. novembra 2005 predseda úradu odmietol vyhovieť uvedenej žiadosti sťažovateľa z dôvodu, že podľa platných právnych predpisov Spoločenstva sa týkala dokumentu tretej osoby, ktorý nemohol byť sťažovateľovi oznámený bez ad hoc povolenia autora dokumentu. Listom z 2. decembra 2005 sťažovateľ podal odvolanie (opakovanú žiadosť), pričom tvrdil, že a) pána M. nemožno považovať za tretiu stranu, keďže je úradníkom úradu a zastupoval ho pred Súdom prvého stupňa; b) výnimky stanovené v článku 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (7) (ďalej len "nariadenie 1049/2001") by sa mali vykladať striktne. Sťažovateľ vo svojej žiadosti takisto požiadal úrad, aby spresnil právny základ svojho stanoviska, že pán M. je treťou osobou.

Listom z 12. januára 2006 predseda úradu zamietol opakovanú žiadosť, pričom uviedol nasledujúce skutočnosti. Jeho odmietnutie poskytnúť prístup k požadovanému dokumentu bolo založené na nariadení č. 1049/2001 a nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (8) (ďalej len "nariadenie 45/2001") v spojení. Pán M. bol voči úradu treťou osobou, pretože požadovaný dokument sa netýkal ani výkonu funkcií pána M., ani činností úradu, pre ktorý pracoval. Dokument obsahoval osobné údaje v zmysle nariadenia č. 45/2001, a preto by bol úrad pred ich zverejnením povinný konzultovať s pánom M. Predseda teda potvrdil, že v súlade s článkom 4 nariadenia č. 1049/2001 požadovaný dokument predstavuje dokument tretej osoby, ktorý nemožno oznámiť sťažovateľovi bez súhlasu jeho autora, teda pána M., keďže môže obsahovať osobné údaje a jeho zverejnenie by sa mohlo považovať za zásah do súkromného života pána M.

3.3 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že úrad mu neoprávnene odmietol poskytnúť prístup k žiadosti pána M. o náhradu. Na podporu tohto tvrdenia tvrdil, že a) pán M. nebol treťou osobou vo vzťahu k úradu, keďže bol úradníkom úradu a podal žiadosť o náhradu na základe súdneho rozsudku, ktorým sa vyriešil spor, ktorý mal s úradom; b) predmetný dokument nebol v žiadnom prípade relevantný pre súkromný život pána M. a neobsahoval žiadne osobné údaje, keďže išlo len o žiadosť o platbu.

3.4 Úrad vo svojom stanovisku k tejto sťažnosti na podporu zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prístup dodal, že podľa článku 118a nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (9) (ďalej len "nariadenie č. 40/94") v spojení s článkami 3 a 4 (odseky 1, 2, 4) nariadenia č. 1049/2001 je povinný poradiť sa s pánom M. o tom, či by zverejnenie príslušného dokumentu poškodilo jeho súkromný život, najmä jeho obchodné záujmy podľa nariadenia č. 45/2001. V skutočnosti bolo jasné, že sťažovateľ chcel mať prístup k tomuto dokumentu tretej strany v kontexte súkromného obchodného sporu medzi sťažovateľom a pánom M. Vo svojom liste z 26. októbra 2005 sťažovateľ požiadal, aby sa s jeho žiadosťou o prístup zaobchádzalo dôverne. To zabránilo úradu požiadať pána M. o stanovisko, pokiaľ ide o možnosť zverejnenia, a najmä o to, či sa domnieval, že sa uplatňuje jedna z výnimiek stanovených v článku 4 ods. 1 alebo 2 nariadenia č. 1049/2001. Úrad preto nemohol žiadosti sťažovateľa vyhovieť. Sťažovateľ okrem toho požiadal ombudsmana, aby s jeho prípadom zaobchádzal dôverne.

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojom tvrdení.

3.5 Podľa článku 118a nariadenia č. 40/94 sa nariadenie č. 1049/2001 vzťahuje na dokumenty v držbe úradu.

V článku 3 nariadenia č. 1049/2001 sa ustanovuje, že na účely tohto nariadenia „tretia strana“ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu alebo akýkoľvek subjekt mimo dotknutej inštitúcie vrátane členských štátov, iných inštitúcií a orgánov Spoločenstva alebo mimo neho a tretích krajín.“

Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 „orgány odmietnu prístup k dokumentu, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana: (...) b) súkromia a bezúhonnosti jednotlivca, najmä v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva týkajúcimi sa ochrany osobných údajov.“

Podľa článku 4 ods. 2 toho istého nariadenia „orgány odmietnu prístup k dokumentu, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana: obchodné záujmy fyzickej alebo právnickej osoby (...), pokiaľ nepreváži verejný záujem na zverejnení.“

V článku 4 ods. 4 tohto nariadenia sa stanovuje, že „pokiaľ ide o dokumenty tretích strán, inštitúcia konzultuje s treťou stranou s cieľom posúdiť, či sa uplatňuje výnimka uvedená v odseku 1 alebo 2, pokiaľ nie je jasné, či dokument môže alebo nemôže byť zverejnený.“

V článku 2 nariadenia 45/2001 sa ustanovuje, že na účely tohto nariadenia „osobné údaje“ sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (...) ; identifikovateľná osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikačné číslo alebo na jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre jej fyzickú, fyziologickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.“

3.6 Súd prvého stupňa okrem toho vo svojom rozsudku vo veci T-194/04 (10) rozhodol okrem iného takto: a) na prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje sa vzťahuje nariadenie č. 1049/2001 (11); b) výnimka stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia sa týka len sprístupnenia osobných údajov, ktoré by narušilo ochranu súkromia a nedotknuteľnosti jednotlivca(12); c) skutočnosť, že pojem "súkromný život" je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva široký a že právo na ochranu osobných údajov môže predstavovať jeden z aspektov práva na rešpektovanie súkromného života, neznamená, že všetky osobné údaje nevyhnutne spadajú pod pojem "súkromný život"(13); d) a fortiori nie každé zverejnenie osobných údajov môže ohroziť súkromný život dotknutej osoby (14); e) samotná skutočnosť, že dokument obsahuje osobné údaje, nevyhnutne neznamená, že je dotknuté súkromie alebo integrita dotknutých osôb (15).

3.7 V tomto prípade úrad zamietol opakovanú žiadosť sťažovateľa v podstate na základe tohto odôvodnenia, ktoré uviedol vo svojom stanovisku k sťažnosti: i) predmetný dokument, t. j. žiadosť pána M. o náhradu trov konania, bol dokumentom tretej osoby; ii) dokument obsahoval osobné údaje v zmysle nariadenia č. 45/2001 a mohla by sa uplatniť výnimka podľa článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001; iii) úrad by preto bol povinný konzultovať s pánom M. a získať jeho súhlas so zverejnením; iv) úrad nemohol pristúpiť k tejto konzultácii, pretože sťažovateľ označil svoju žiadosť o prístup za dôvernú.

3.8 Pokiaľ ide o bod i), ombudsman akceptuje stanovisko úradu, že predmetný dokument bol dokumentom tretej strany v zmysle článku 3 a článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001. Tento dokument vypracoval pán M. nie v rámci výkonu svojich povinností úradníka úradu, ale ako súkromná osoba a účastník konania pred Súdom prvého stupňa. V dôsledku toho by mal úrad podľa článku 4 ods. 4 tohto nariadenia konzultovať s pánom M. s cieľom posúdiť, či sa uplatňuje výnimka z článku 4 ods. 1 alebo 2, pokiaľ nebolo jasné, že požadovaný dokument by sa mal alebo nemal zverejniť.

3.9 Pokiaľ ide o bod ii), sťažovateľ tvrdil, že dokument nemôže obsahovať žiadne osobné údaje, pretože ide len o žiadosť o platbu. Toto tvrdenie nemožno prijať. V dokumente sa zjavne uvádzala konkrétna suma peňazí, o ktorú pán M. požiadal – a ktorú následne dostal (16) –, čo zodpovedá 20 percentám nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so súdnym konaním pred Súdom prvého stupňa (17). Tieto informácie predstavujú „osobné údaje“ v zmysle článku 2 nariadenia č. 45/2001.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že predmetný dokument nie je v žiadnom prípade relevantný pre súkromný život pána M. Ani toto tvrdenie nemožno prijať. Oznamovanie uvedených osobných údajov sťažovateľovi, ktoré sa týkajú určenia a zaplatenia súdnych trov pánovi M., na ktoré mal nárok ako súkromná osoba a účastník konania pred Súdom prvého stupňa, by sa mohlo odôvodnene považovať za zásah do práva pána M. na rešpektovanie jeho súkromného života (18).

3.10 Pokiaľ ide o bod iii), treba po prvé uviesť, že na rozdiel od toho, čo uviedol úrad vo svojej odpovedi na opakovanú žiadosť, požadovaný dokument by mohol byť sťažovateľovi oznámený aj bez súhlasu pána M. V tejto súvislosti článok 4 ods. 4 vyžaduje len konzultáciu, a nie povolenie tretej osoby.

Po druhé takáto konzultácia sa uskutoční, pokiaľ nie je jasné, či dokument bude alebo nebude zverejnený. To znamená, že konzultácia je potrebná, ak nie je jasné, že sa neuplatňuje žiadna z výnimiek alebo že by sa mala uplatňovať aspoň jedna z výnimiek. Ombudsman v tejto súvislosti pripomína svoje poznámky uvedené v bode 3.9 a skutočnosť, že podľa nariadenia č. 45/2001 by požadované zverejnenie osobných údajov bolo zákonné, ak by s tým pán M. jednoznačne súhlasil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman domnieva, že nebolo neprimerané, aby sa úrad domnieval, že nie je jasné, či sa mala alebo nemala uplatniť výnimka podľa článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001.

3.11 Pokiaľ ide o bod iv), sťažovateľ nespochybnil dôverný charakter svojej žiadosti o prístup a potvrdzuje ho dokumentácia predložená ombudsmanovi (19). Okrem toho relevantný argument úradu, že dôvernosť žiadosti sťažovateľa o prístup mu bránila v tom, aby požiadal pána M. o stanovisko k možnosti zverejnenia, sťažovateľ nespochybnil a je primeraný.

3.12 Na základe uvedených skutočností ombudsman dospel k záveru, že tvrdenie sťažovateľa nebolo podložené. Ombudsmanka preto nezistila žiadny prípad nesprávneho úradného postupu, ktorý by zodpovedal tomuto tvrdeniu.

4 Pohľadávky

4.1 Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 2.5 a 3.12 tohto rozhodnutia ombudsman zastáva názor, že tvrdenia sťažovateľa nemožno prijať.

5 Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsman nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu, ktorý by zodpovedal tvrdeniam sťažovateľa. Preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) V rozsudku Súdu prvého stupňa sa nestanovila skutočná výška trov konania, ktoré sa majú vymôcť.

(2) Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43.

(3) Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1.

(4) V článku 195 Zmluvy o ES sa okrem iného ustanovuje, že „(...) ombudsman vedie vyšetrovania, ktoré považuje za opodstatnené (...), okrem prípadov, keď údajné skutočnosti sú alebo boli predmetom súdneho konania.“

(5) V článku 1 ods. 3 štatútu sa stanovuje, že „ombudsman nesmie zasahovať do súdnych konaní ani spochybňovať správnosť súdneho rozhodnutia.“

Podľa článku 2 ods. 7 štatútu „ak ombudsman z dôvodu prebiehajúceho alebo ukončeného súdneho konania týkajúceho sa predložených skutočností musí vyhlásiť sťažnosť za neprípustnú alebo ukončiť jej posudzovanie, výsledok všetkých vyšetrovaní, ktoré dovtedy vykonal, sa predloží s konečnou platnosťou.“

(6) Pozri napríklad vec 178/98 DEP Fresh Marine/Komisia, Zb. 2004, s. II-3127, body 26 – 28, 33 a 41.

(7) Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43.

(8) Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1.

(9) Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1. Článok 118a (Prístup k dokumentom) bol doplnený článkom 1 nariadenia Rady (ES) č. 1653/2003 z 18. júna 2003, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. EÚ L 245, s. 36; Mim. vyd. 17/001, s. 146).

(10) Rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. novembra 2007, Bavaria Lager/Komisia (T-194/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke).

(11) Pozri bod 107 už citovaného rozsudku vo veci T-194/04 Bavaria Lager/Komisia.

(12) Pozri bod 128 už citovaného rozsudku vo veci T-194/04 Bavaria Lager/Komisia.

(13) Pozri bod 118 už citovaného rozsudku vo veci T-194/04 Bavaria Lager/Komisia.

(14) Pozri bod 119 už citovaného rozsudku vo veci T-194/04 Bavaria Lager/Komisia.

(15) Pozri bod 123 už citovaného rozsudku vo veci T-194/04 Bavaria Lager/Komisia.

(16) V tejto súvislosti treba pripomenúť, že úrad informoval sťažovateľa pred podaním jeho žiadosti o prístup, že zaplatil pánovi M. sumu, o ktorú požiadal.

(17) Úrad neobjasnil, či predmetný dokument obsahoval aj údaje týkajúce sa podrobností o nákladoch.

(18) Pozri spojené veci C-465/00, C-138/01 a C-139/01, Österreichischer Rundfunk a i., Zb. 2003, s. I-4989, bod 74.

(19) List sťažovateľa z 26. októbra 2005, v ktorom sformuloval svoju žiadosť o prístup k dokumentu, obsahuje poznámku "Confidentielle et personnelle."Kópia tohto listu bola pripojená k sťažnosti.