V Štrasburgu 17. júla 2008

Vážený pán K.,

Listom z 25. februára 2005 ste Európskemu ombudsmanovi podali sťažnosť proti Európskej komisii. Vaša sťažnosť sa týkala toho, ako Komisia riešila sťažnosť na porušenie právnych predpisov, ktorú ste jej podali proti Grécku v súvislosti s výstavbou električkovej dráhy v Aténach. Dňa 11. apríla 2005 som začal vyšetrovanie Vašej sťažnosti.

Dňa 30. júna 2005 som dostal stanovisko Komisie k sťažnosti. Dňa 27. septembra 2005 mi boli doručené Vaše pripomienky k tomuto stanovisku. Dňa 7. decembra 2006 som predložil návrh priateľského riešenia, pokiaľ ide o jeden aspekt Vašej sťažnosti. Dňa 7. februára 2007 som dostal odpoveď Komisie na tento návrh. Listom z 18. júna 2007 ste predložili pripomienky k odpovedi Komisie. Poslali ste mi aj niekoľko ďalších listov týkajúcich sa vášho prípadu.

Teraz Vám píšem, aby som Vás informoval o výsledku môjho vyšetrovania Vašej sťažnosti. Ospravedlňujem sa za oneskorenie pri riešení Vášho prípadu.

Sťažnosť

Listom z 29. mája 2002 sťažovateľ podal na Zastúpenie Európskej komisie v Grécku sťažnosť podľa článku 226 proti gréckym orgánom za porušenie právnych predpisov Spoločenstva v oblasti životného prostredia. Táto sťažnosť sa týkala plánovaného projektu výstavby električkovej dráhy v oblasti Atén. Projekt bol spolufinancovaný Európskou úniou. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa článku 226 tvrdil, že správa o posúdení vplyvov projektu na životné prostredie (ďalej len „EIA“) bola chybná, pokiaľ ide o jej podstatu, a pripojil poznámku, v ktorej sa uvádzajú príslušné nedostatky a nedostatky. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že nebola vypracovaná žiadna štúdia o vhodnosti projektu a že analýza nákladov a prínosov bola vykonaná po posúdení vplyvov na životné prostredie. Napokon tvrdil, že občania neboli informovaní a že projekt nebol schválený dotknutou verejnosťou.

Ako sa uvádza v liste sťažovateľa Komisii z 22. februára 2005, ktorý Komisia nespochybnila, a) listom z 12. júla 2002 Komisia odpovedala, že sťažnosť sťažovateľa podľa článku 226 sa preskúma podľa smernice Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie v znení zmien a doplnení (1) (ďalej len „smernica“) a že útvary Komisie ho budú informovať o následných opatreniach v súvislosti s jeho prípadom; a b) Generálny sekretariát Komisie informoval sťažovateľa listom z 26. júla 2002, že Komisia sa pokúsi rozhodnúť o jeho sťažnosti do jedného roka.

Listom z 23. marca 2004 adresovaným sťažovateľovi Generálne riaditeľstvo Komisie pre životné prostredie (ďalej len „GR Env“) uviedlo, že ukončilo preskúmanie jeho sťažnosti a nemá v úmysle navrhnúť Komisii začatie konania vo veci porušenia právnych predpisov. Poznamenal, že smernica neoprávňuje Komisiu na preskúmanie vhodnosti projektu alebo dodržiavania schválených environmentálnych podmienok projektu. Ďalej poukázala na to, že za hodnotenie kvality posudzovania vplyvov projektu na životné prostredie a vhodnosti schválených environmentálnych podmienok sú zodpovedné členské štáty. GR Env dodalo, že tieto záležitosti nepatria do rozsahu preskúmania Komisiou, ale skôr príslušnými vnútroštátnymi, správnymi a súdnymi orgánmi.

GR Env tiež poznamenalo, že podľa gréckych právnych predpisov projekty, o aké ide v prejednávanej veci, podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Okrem toho z jej korešpondencie s gréckymi orgánmi vyplynulo, že pokiaľ ide o výstavbu a prevádzku projektu, procesné požiadavky stanovené právom Spoločenstva týkajúce sa vykonania posudzovania vplyvov na životné prostredie boli splnené. Konkrétnejšie, spis štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bol predložený príslušnému orgánu a následne postúpený príslušným prefektúrnym radám a iným príslušným orgánom, aby k nemu zaujali stanovisko. Dňa 11. júna 2001 prefektúra Atén požiadala noviny „Avgi“ a „Imerisia“, aby uverejnili oznámenie, v ktorom vyzvali občanov a ich zastupiteľské orgány, aby sa informovali o štúdii o posudzovaní vplyvov projektu na životné prostredie. Komisia preto dospela k záveru, že dotknutá verejnosť mala možnosť byť informovaná o žiadosti o „povolenie“ pre uvedený projekt a o všetkých relevantných informáciách o projekte, ako aj vyjadriť svoje stanovisko pred udelením takéhoto povolenia. Následne bolo vydané spoločné ministerské rozhodnutie, ktorým sa schválili environmentálne podmienky projektu. Dňa 6. novembra 2001 prefektúra Atén požiadala noviny "Imerisia", aby uverejnili oznámenie informujúce občanov a ich zastupiteľské orgány o tomto rozhodnutí. Dotknutá verejnosť bola preto riadne informovaná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti GR Env dospelo k záveru, že pokiaľ ide o postup posudzovania vplyvov na životné prostredie, grécke orgány splnili svoje povinnosti podľa smernice. Smernica teda nebola porušená. Za týchto okolností GR Env naznačilo, že navrhne Komisii, aby prípad uzavrela. V prípade, že sťažovateľ vedel o ďalších skutočnostiach, ktoré by mohli preukázať existenciu porušenia, bol však požiadaný, aby predložil príslušné podania GR Env do štyroch týždňov od zaslania jeho listu.

Listom z 19. októbra 2004 GR Env informovalo sťažovateľa, že v nadväznosti na jeho list z 23. marca 2004 sa Komisia 13. októbra 2004 rozhodla prípad uzavrieť a že v prípade, že zistí nové skutočnosti preukazujúce porušenie, môže sa v tejto veci opäť obrátiť na Komisiu.

Listom z 19. novembra 2004 sťažovateľ požiadal GR Env, aby odôvodnilo uvedené rozhodnutie Komisie. Poukázal na to, že nevedel o jej liste z 23. marca 2004, na ktorý odkazuje vo svojom liste z 19. októbra 2004. Položil tiež určité otázky vrátane otázky týkajúcej sa času, ktorý Komisia potrebovala na dokončenie preskúmania prípadu.

GR Env odpovedalo listom z 10. decembra 2004. K svojmu listu pripojila kópiu svojho listu z 23. marca 2004 adresovaného sťažovateľovi, ktorý obsahoval odôvodnenie rozhodnutia Komisie uzavrieť prípad. GR Env ďalej uviedlo, že pokiaľ ide o dĺžku preskúmania veci, zaslalo príslušný list z 15. septembra 2003 starostovi Palaio Faliro a tiež informovalo sťažovateľa o tejto záležitosti a o svojich stanoviskách na stretnutí 2. februára 2004 a v liste z 23. marca 2004.

Sťažovateľ odpovedal listom z 22. februára 2005, v ktorom sa sťažoval na odôvodnenie rozhodnutia Komisie uzavrieť prípad. Tvrdil, že v predmetnom projekte neboli dodržané požiadavky smernice týkajúce sa potreby informovať dotknutú verejnosť a konzultovať s ňou (články 5, 6 a 9). Oznámenia týkajúce sa posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktoré boli uverejnené v novinách „Avgi“ a „Imerisia“ 12. júna 2001, boli chybné vzhľadom na to, že i) boli uverejnené na stránkach týchto novín, ktoré obsahujú súvahy spoločností a výzvy na aukcie alebo verejné súťaže; ii) "Imerisia" sú finančné noviny a "Avgi" aj "Imerisia" majú národný, ale veľmi obmedzený obeh (každá približne 1750 kópií); iii) časť električky by bola postavená v Neo Faliro, ktoré je súčasťou oblasti Pireus, a preto by názov projektu, ako bolo oznámené, mal byť "električka v oblastiach Atén a Pireus" (a nie "električka v oblasti Atén"); iv) z tohto dôvodu mala podobné oznámenia podávať aj prefektúra Pireus; v) verejnosť bola vyzvaná, aby sa jednoducho oboznámila s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, a nie aby sa k nemu vyjadrila; vi) v žiadnom z ôsmich miestnych novín Palaio Faliro nebolo uverejnené žiadne oznámenie, v Palaio Faliro sa neorganizovala žiadna výstava s kresbami, tabuľkami, modelmi atď. a neuskutočnil sa žiadny prieskum verejnej mienky. Ani jeho takmer 70 000 obyvateľov nebolo vyzvaných, aby predložili písomné návrhy. Sťažovateľ v súvislosti s tým poznamenal, že v spoločnom ministerskom rozhodnutí 75308/5512/1990, ktorým sa transponovala smernica, sa nepočítalo s poskytovaním informácií verejnosti inými prostriedkami ako uverejnením v miestnej tlači. Sťažovateľ považoval za nedostatočné aj druhé oznámenie, ktoré bolo uverejnené až v „Imerisia“ 7. novembra 2001 a ktoré sa týkalo spoločného ministerského rozhodnutia, ktorým sa schválili environmentálne podmienky projektu.

Sťažovateľ ďalej poznamenal, že aj v prípade, ak by jeden z dotknutých občanov navštívil prefektúru, aby bol informovaný o projekte, mohol by vyvodiť len veľmi málo záverov z technickej štúdie EIA so stovkami strán, ku ktorej nebolo priložené netechnické zhrnutie jej obsahu.

Okrem toho rada prefektúry, ako to vyžadujú príslušné grécke právne predpisy, nepredložila príslušnému riaditeľstvu ministerstva životného prostredia, plánovania a verejných prác názory verejnosti na projekt spolu so svojím vlastným stanoviskom. V dôsledku toho sa nereagovanie rád prefektúr Atény a Pireus v spoločnom ministerskom rozhodnutí, ktorým sa schválilo PVŽP, svojvoľne považovalo za pozitívne stanovisko verejnosti k výstavbe električkovej dráhy.

Okrem toho električková trasa špecifikovaná v schválenej štúdii o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bola následne upravená vo viacerých bodoch. Posúdenie teda malo byť opätovne schválené po tom, ako bola dotknutá verejnosť riadne informovaná. Sťažovateľ uviedol, že k tomu nedošlo, pretože grécke orgány sa ponáhľali dokončiť výstavbu projektu za každú cenu pred olympijskými hrami.

Sťažovateľ vyjadril svoje prekvapenie nad tým, že GR Env sa domnieva, že grécke orgány splnili svoje povinnosti vyplývajúce zo smernice. Takisto spochybnil opodstatnenosť tvrdenia Komisie obsiahnutého v jej liste z 23. marca 2004, že stanovisko prefektúrnej rady nie je záväzné, pričom poznamenal, že v článku 8 smernice sa vyžaduje, aby sa „informácie zhromaždené podľa článkov 5, 6 a 7 zohľadnili v povoľovacom konaní“.

Sťažovateľ napokon uviedol niekoľko pripomienok k otázke včasnosti rozhodnutia Komisie o jeho sťažnosti podľa článku 226 a k určitým záležitostiam týkajúcim sa jeho korešpondencie s Komisiou.

Sťažovateľ následne podal sťažnosť európskemu ombudsmanovi.

Listom z 5. apríla 2005 Komisia odpovedala na list sťažovateľa z 22. februára 2005. Komisia sa po prvé odvolala na otázku trvania svojho preskúmania prípadu a odpovedala na jedno z pripomienok sťažovateľa týkajúce sa odkazov na webové stránky obsahujúce právne predpisy Spoločenstva v oblasti životného prostredia, ktoré mu poskytla. Pokiaľ ide o podstatu veci, Komisia poznamenala, že v smernici sa ukladá povinnosť informovať verejnosť a konzultovať s ňou, ale členským štátom sa ponecháva na uváženie, aké konkrétne spôsoby by mali tieto informácie a konzultácie prijať. Smernica podporuje účasť verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia, ale názor vyjadrený verejnosťou nie je pre správne orgány záväzný. Zamietnutie projektu dotknutou verejnosťou teda nemôže predstavovať porušenie práva Spoločenstva. Účasť verejnosti na postupe posudzovania vplyvov na životné prostredie však umožňuje občanom napadnúť vecnú alebo procesnú zákonnosť príslušných rozhodnutí prostredníctvom súdneho alebo iného konania. Občania Palaio Faliro, ktorí boli zjavne informovaní o blížiacej sa výstavbe električkového projektu, sa totiž obrátili na príslušný vnútroštátny súd, a to Consiglio di Stato (Štátna rada), ktorá ich žiadosť zamietla ako bezpredmetnú a okrem iného rozhodla, že požiadavky na publicitu stanovené gréckou právnou úpravou boli dodržané.

Listom z 27. mája 2005 sťažovateľ predložil niekoľko pripomienok k obsahu listu Komisie z 5. apríla 2005, v ktorých spochybnil jeho správnosť. Komisia odpovedala listom z 11. júla 2005 a sťažovateľ odpovedal listom z 27. júla 2005.

Sťažovateľ podal túto sťažnosť listom z 25. februára 2005. Uviedol, že Komisia nesprávne a oneskorene zamietla jeho sťažnosť podľa článku 226 a k jeho sťažnosti pripojila príslušnú korešpondenciu s Komisiou. Ombudsmanka začala vyšetrovanie týchto tvrdení sťažovateľa:

1. Komisia sa riadne nezaoberala jeho sťažnosťou podľa článku 226 z 29. mája 2002 týkajúcou sa možného porušenia smernice 85/337/EHS gréckymi orgánmi v súvislosti s električkovým projektom v Aténach.
2. Komisia sa dopustila prieťahov pri vybavovaní jeho sťažnosti podľa článku 226, ktorým sa dalo predísť.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, sťažovateľ tvrdil najmä to, že Komisia riadne nezohľadnila požiadavky smernice týkajúce sa: a) možnosť dotknutej verejnosti vyjadriť svoje stanovisko pred začatím projektu; a b) posúdenie vplyvov na životné prostredie, ktoré sťažovateľ považuje za nedostatočné. Sťažovateľ takisto tvrdil, že Komisia neposkytla riadne odôvodnenie svojho rozhodnutia uzavrieť prípad.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa, Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky.

Predmet sťažnosti sťažovateľa podľa článku 226, konkrétne povolenie projektu výstavby električkovej dráhy v Aténach, už bol predmetom súdneho konania pred gréckou Štátnou radou na plenárnom zasadnutí. Komisia uviedla, že vnútroštátny sudca, ktorý je tiež zodpovedný za uplatňovanie práva Spoločenstva, zamietol ako nedôvodný návrh na zrušenie rozhodnutia o schválení projektu.

Pokiaľ ide o rôzne argumenty sťažovateľa, Komisia pripomenula pripomienky, ktoré uviedla vo svojej korešpondencii s ním. Komisia poznamenala, že v smernici sa stanovuje súbor postupov, ktoré sa musia dodržiavať v súvislosti s posudzovaním vplyvov určitých projektov na životné prostredie, ktoré pravdepodobne budú mať významný vplyv na životné prostredie. Smernicou sa však Komisii neudeľuje právomoc zasahovať, pokiaľ ide o vhodnosť projektu alebo preskúmanie kvality štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a primeranosti podmienok stanovených pre projekt.

V danom prípade bol projekt podrobený posudzovaniu vplyvov na životné prostredie v zmysle smernice a boli dodržané postupy stanovené v smernici. Na konci postupu posudzovania vplyvov na životné prostredie bolo prijaté spoločné ministerské rozhodnutie 105061/29.8.2001, ktorým sa schvaľujú environmentálne podmienky projektu. Verejnosť bola informovaná a mala možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred konečným schválením projektu. Okrem toho po schválení projektu príslušné orgány informovali verejnosť a sprístupnili jej všetky potrebné informácie.

Komisia preto dospela k záveru, že riadne zohľadnila požiadavky smernice a poskytla primerané odôvodnenie svojho rozhodnutia uzavrieť prípad.

Komisia takisto predložila pripomienky k druhému tvrdeniu sťažovateľa, ktoré zamietla.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k časti stanoviska Komisie týkajúcej sa podstaty veci a jej rozhodnutia o jej uzavretí v skratke uviedol tieto pripomienky. Pokiaľ ide o argument Komisie týkajúci sa rozsudku gréckej Štátnej rady, sťažovateľ poznamenal, že Komisia najprv predložila tento argument vo svojom liste z 5. apríla 2005, konkrétne šesť mesiacov po zamietnutí jeho sťažnosti podľa článku 226, čo dokazuje, že jeho sťažnosť nebola zamietnutá na základe tohto argumentu. V tejto súvislosti odkázal na svoj list z 27. mája 2005, v ktorom sa zaoberal týmto tvrdením. Pripomenul, že grécka Štátna rada nepovolila výstavbu električkového projektu a že zamietla len žiadosť o zrušenie ministerského rozhodnutia, ktorým sa schvaľuje štúdia EIA, na základe ktorej bolo udelené povolenie na projekt. Sťažovateľ ďalej poznamenal, že na rozdiel od toho, čo sa domnievala Komisia, Štátna rada akceptovala, že dotknutá verejnosť nebola informovaná o štúdii o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

Sťažovateľ uznal, že Komisia nemá právomoc rozhodnúť o vhodnosti projektu verejných prác ani preskúmať kvalitu štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Nežiadal ho však, aby tak urobil. Komisia je naopak povinná overiť, či boli dodržané procesné požiadavky stanovené v smernici.

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že verejnosť bola informovaná a mala možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred konečným schválením projektu, sťažovateľ poznamenal, že Komisia zopakovala toto vyhlásenie bez toho, aby poskytla akékoľvek podporné dôkazy, z čoho vyplýva, že verejnosť proti projektu nevzniesla žiadne námietky. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia ignorovala dôkazy o opaku poskytnuté v jeho listoch z 22. februára, 27. mája 2005 a 27. júla 2005.

Sťažovateľ takisto predložil pripomienky k časti stanoviska Komisie týkajúcej sa jeho druhého tvrdenia.

Úsilie ombudsmana o dosiahnutie priateľského riešenia

Po dôkladnom zvážení stanoviska a pripomienok ombudsman nebol spokojný s tým, že Komisia primerane reagovala na prvé tvrdenie sťažovateľa. Na základe odôvodnenej analýzy relevantných otázok (pozri bod 1.2 a nasl. tohto rozhodnutia) preto navrhol Komisii priateľské riešenie v súlade s článkom 3 ods. 5 štatútu ombudsmana. Ombudsmanka konkrétne navrhla, aby Komisia a) zvážila preskúmanie argumentov sťažovateľa týkajúcich sa primeranosti a správnosti posudzovania vplyvov predmetného projektu na životné prostredie; b) vzhľadom na oznámenia v novinách Avgi a Imerisia prehodnotila svoje stanovisko, že nedošlo k porušeniu (ustanovení článku 6 ods. 2 až 3 a článku 9) smernice.

Komisia vo svojej odpovedi na návrh ombudsmanky na priateľské riešenie prezentovala svoje názory na uvedené otázky. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k odpovedi Komisie vyjadril svoj nesúhlas so stanoviskami Komisie a trval na svojej sťažnosti.

ROZHODNUTIE

1 Tvrdenie, že Komisia sa riadne nezaoberala podstatou sťažnosti sťažovateľa podľa článku 226

1.1 Pokiaľ ide o jeho prvé tvrdenie, sťažovateľ najmä tvrdil, že Komisia riadne nezohľadnila požiadavky smernice Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie v znení zmien a doplnení (2) (ďalej len "smernica") týkajúce sa: a) možnosť dotknutej verejnosti vyjadriť svoje stanovisko pred začatím projektu; a b) posúdenie vplyvov na životné prostredie, ktoré sťažovateľ považuje za nedostatočné. Sťažovateľ takisto tvrdil, že Komisia neposkytla riadne odôvodnenie svojho rozhodnutia uzavrieť prípad. Komisia, ktorá sa domnievala, že smernica je uplatniteľná vo veci (3), tieto argumenty aj tvrdenie sťažovateľa zamietla.

1.2 Ombudsman v príslušnej časti svojej analýzy obsiahnutej v jeho návrhu priateľského riešenia v tejto veci najprv pripomenul, že smernica v príslušnej časti stanovuje:

„Článok 3

Posudzovanie vplyvov na životné prostredie identifikuje, opíše a posúdi primeraným spôsobom, s ohľadom na každý jednotlivý prípad a v súlade s článkami 4 až 11, priame a nepriame vplyvy projektu na tieto faktory:

- ľudské bytosti, fauna a flóra;
pôda, voda, vzduch, klíma a krajina;
hmotný majetok a kultúrne dedičstvo;
- vzájomné pôsobenie medzi faktormi uvedenými v prvej, druhej a tretej zarážke.

Článok 5

1. V prípade projektov, ktoré podľa článku 4 musia byť predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie v súlade s článkami 5 až 10, členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že navrhovateľ poskytne vo vhodnej forme informácie uvedené v prílohe IV, pokiaľ:

a) členské štáty sa domnievajú, že informácie sú relevantné pre danú fázu povoľovacieho konania a pre osobitné charakteristiky konkrétneho projektu alebo typu projektu a pre environmentálne prvky, ktoré by mohli byť ovplyvnené;

b) členské štáty sa domnievajú, že od navrhovateľa možno odôvodnene požadovať, aby zhromaždil tieto informácie okrem iného so zreteľom na súčasné poznatky a metódy posudzovania.

2. (...)

3. Informácie, ktoré má navrhovateľ poskytnúť v súlade s odsekom 1, zahŕňajú aspoň:

- opis projektu obsahujúci informácie o lokalite, návrhu a veľkosti projektu,
- opis plánovaných opatrení s cieľom zabrániť významným nepriaznivým vplyvom, znížiť ich a, ak je to možné, napraviť ich,
- údaje potrebné na identifikáciu a posúdenie hlavných vplyvov, ktoré projekt pravdepodobne bude mať na životné prostredie,
- náčrt hlavných alternatív skúmaných navrhovateľom a uvedenie hlavných dôvodov jeho výberu, berúc do úvahy vplyvy na životné prostredie,
- netechnické zhrnutie informácií uvedených v predchádzajúcich zarážkach.

4. (...)

Článok 6

1. Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby orgány, ktorých sa projekt pravdepodobne týka z dôvodu ich osobitnej environmentálnej zodpovednosti, mali možnosť vyjadriť svoje stanovisko k informáciám poskytnutým navrhovateľom a k žiadosti o povolenie. Na tento účel členské štáty určia orgány, s ktorými sa má konzultovať, a to buď všeobecne, alebo od prípadu k prípadu. Informácie zhromaždené podľa článku 5 sa postúpia týmto orgánom. Podrobné podmienky konzultácií ustanovia členské štáty.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa každá žiadosť o povolenie a všetky informácie zhromaždené podľa článku 5 sprístupnili verejnosti v primeranom čase s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti možnosť vyjadriť stanovisko pred udelením povolenia.

3. Podrobné opatrenia pre takéto informovanie a porady určia členské štáty, ktoré v závislosti od konkrétnych charakteristík príslušných projektov alebo lokalít môžu najmä:

- určiť dotknutú verejnosť,
- špecifikovať miesta, kde je možné nahliadnuť do informácií,
- špecifikovať spôsob, akým môže byť verejnosť informovaná, napríklad vyvesením plagátov v určitom okruhu, uverejnením v miestnych novinách, organizáciou výstav s plánmi, výkresmi, tabuľkami, grafmi, modelmi,
- určiť spôsob, akým sa má verejnosť nahliadnuť, napríklad písomnými podaniami, verejným vyšetrovaním,
- stanoviť primerané lehoty pre rôzne fázy postupu s cieľom zabezpečiť, aby sa rozhodnutie prijalo v primeranej lehote.

Článok 8

Výsledky konzultácií a informácie získané podľa článkov 5, 6 a 7 sa musia zohľadniť v povoľovacom konaní.

Článok 9

1. Ak sa prijalo rozhodnutie o udelení alebo zamietnutí povolenia, príslušný orgán alebo orgány o tom informujú verejnosť v súlade s príslušnými postupmi a sprístupnia verejnosti tieto informácie:

- obsah rozhodnutia a všetky s ním spojené podmienky,
- hlavné dôvody a úvahy, na ktorých je rozhodnutie založené,
- v prípade potreby opis hlavných opatrení na zabránenie závažným nepriaznivým účinkom, na ich zníženie a, ak je to možné, na ich kompenzáciu. (...)„.

Ombudsmanka ďalej poukázala na nasledujúce skutočnosti. Komisia poukázala na to, že smernica jej nedáva právomoc preskúmať kvalitu štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. To je pravda. Otázkou však nie je, či táto smernica dáva Komisii uvedenú právomoc, ale či má Komisia pri riadnom plnení svojich povinností podľa článku 226 Zmluvy o ES právomoc preskúmať, či členský štát splnil povinnosti, ktoré mu smernica ukladá, pokiaľ ide o primeranosť a primeranosť posudzovania vplyvov na životné prostredie pre predmetný projekt. Samotná Komisia sa jasne domnievala, že má takúto právomoc, keďže na Súdnom dvore začala konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu práve vo veci, v ktorej sa domnievala, že posudzovanie vplyvov konkrétneho projektu na životné prostredie nespĺňa tieto požiadavky (4). V tomto prípade Súdny dvor preskúmal argumenty Komisie vzhľadom na články 2, 3, 5 a 8 smernice a dospel k záveru, že žiadosť Komisie je neopodstatnená, pretože Komisia „mala spresniť, v ktorých konkrétnych bodoch neboli požiadavky smernice splnené počas postupu schvaľovania predmetného projektu, a mala poskytnúť primerané dôkazy o nesúlade“.

Ombudsmanka okrem toho poznamenala, že ciele smernice sa lepšie plnia, keď sa argumenty týkajúce sa primeranosti a správnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktoré sa predkladajú so zreteľom na ustanovenia článkov 3 a 5 smernice, predkladajú príslušným vnútroštátnym orgánom, ktoré ich posudzujú v rámci povoľovacieho konania podľa článkov 6 a 8 smernice. Ombudsmanka poznamenáva, že Komisia ako strážkyňa zmluvy musí zabezpečiť súlad s článkom 8 smernice. Vzhľadom na uvedenú povinnosť by sa Komisia mala dôsledne zaoberať tvrdením uvedeným v sťažnosti podľa článku 226, že členský štát udelil povolenie v rozpore s článkom 8, konkrétne že členský štát nezohľadnil výsledky určitých konzultácií a konkrétne informácie získané podľa článkov 5 až 7, a najmä informácie a stanoviská predložené verejnosťou týkajúce sa primeranosti a správnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktoré poskytol navrhovateľ.

Ak sa však tvrdenia o nedodržiavaní ustanovení článkov 3 a 5 smernice predkladajú priamo Komisii prostredníctvom sťažnosti na porušenie článku 226, preskúmanie primeranosti a správnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie zo strany Komisie sa môže vzhľadom na vedeckú a technickú povahu jeho obsahu zvyčajne obmedziť na overenie toho, či sa členský štát dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie spĺňa požiadavky článkov 3 a 5 smernice. Takáto chyba sa napríklad pravdepodobne zistí, keď posudzovanie vplyvov na životné prostredie neobsahuje, ako tvrdil sťažovateľ v súvislosti s posudzovaním vplyvov predmetného projektu na životné prostredie, netechnické zhrnutie informácií uvedených v prvých štyroch zarážkach článku 5 ods. 3 smernice, hoci takéto zhrnutie sa vyžaduje v piatej zarážke článku 5 ods. 3.

Ombudsmanka ďalej pripomenula, že smernica sa vzťahuje na „úpravy rozvojových projektov“, ako sú električky, pretože jej účel by bol ohrozený, ak by sa „úpravy rozvojových projektov“ vykladali tak, že umožňujú, aby sa určité práce vymykali požiadavke posudzovania vplyvov na životné prostredie, ak je pravdepodobné, že z dôvodu svojej povahy, veľkosti alebo umiestnenia budú mať významný vplyv na životné prostredie (6). V tomto prípade sťažovateľ tvrdil, že električková trasa uvedená v schválenej štúdii o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bola následne upravená vo viacerých bodoch, a preto sa malo vykonať nové posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Komisia sa však touto otázkou nezaoberala.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman v analýze obsiahnutej v jeho návrhu priateľského riešenia dospel k záveru, že Komisia nepreukázala, že riadne preskúmala argumenty sťažovateľa týkajúce sa primeranosti a správnosti posudzovania vplyvov predmetného projektu na životné prostredie a že by to mohol byť prípad nesprávneho úradného postupu. Ombudsmanka preto navrhla, aby Komisia zvážila preskúmanie argumentov sťažovateľa týkajúcich sa primeranosti a správnosti posudzovania vplyvov predmetného projektu na životné prostredie.

1.3 V príslušnej časti svojej odpovede na ombudsmanov návrh priateľského riešenia Komisia uviedla najmä nasledujúce skutočnosti. Sťažovateľ na základe vlastných technických a vedeckých hodnotení projektu uviedol niekoľko argumentov proti posudzovaniu vplyvov predmetného projektu na životné prostredie. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie obsahovalo netechnické zhrnutie projektu. Nešlo o prípad, keď sa príslušný vnútroštátny orgán dopustil zjavne nesprávneho posúdenia v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z článkov 3 a 5 smernice, ale o prípad, keď by Komisia musela vykonať hodnotenie vedeckej a technickej kvality štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (7).

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k odpovedi Komisie uviedol niekoľko bodov, v ktorých vyjadril svoj nesúhlas s argumentáciou Komisie. Neuviedol však žiadne konkrétne, náležite podložené argumenty, ktoré by presvedčivo spochybňovali stanovisko Komisie, že nejde o prípad, keď sa príslušný vnútroštátny orgán dopustil zjavne nesprávneho posúdenia v súvislosti s plnením povinností stanovených v článkoch 3 a 5 smernice.

1.4 Komisia vo svojej odpovedi na návrh ombudsmana na priateľské riešenie uviedla najmä nasledujúce pripomienky týkajúce sa tvrdenia sťažovateľa, že električková trasa uvedená v schválenej štúdii o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bola následne vo viacerých bodoch zmenená, a preto sa malo vykonať nové posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Podľa bodu 13 prílohy II k smernici by si úpravy už schváleného projektu vyžadovali príslušné posudzovanie vplyvov na životné prostredie v prípade, že by mohli mať významné nepriaznivé účinky na životné prostredie. V tejto súvislosti majú príslušné vnútroštátne orgány určitú mieru voľnej úvahy. S cieľom preukázať, že vnútroštátne orgány sa v takomto kontexte dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, musí Komisia predložiť konkrétne dôkazy na preukázanie významných nepriaznivých vplyvov na životné prostredie spôsobených zmenami. Všeobecné argumenty sťažovateľa týkajúce sa úpravy električkovej trasy neboli v tejto súvislosti dostatočné.

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k odpovedi Komisie nebol spokojný s prístupom Komisie a uviedol niekoľko bodov na podporu svojho uvedeného argumentu.

Ombudsman poznamenáva, že sa nezdá, že by sťažovateľ najprv predložil svoj vyššie uvedený argument príslušným vnútroštátnym orgánom, ktoré mohli záležitosť preskúmať a poskytnúť príslušné vysvetlenia. Skôr sa zdá, že ju predložil priamo Komisii. Argument bol formulovaný všeobecne. Posúdenie toho, či zmeny v už povolenom projekte, ako sú tie, o ktoré ide v tomto prípade, „môžu mať významné nepriaznivé účinky na životné prostredie“v zmysle bodu 13 prílohy II k smernici, však vo veľkej miere závisí od presného obsahu týchto zmien a zvyčajne zahŕňa hodnotenia založené na príslušných environmentálnych údajoch.

V tejto súvislosti Európsky súdny dvor rozhodol takto. Po prvé Súdny dvor vysvetlil, čo je potrebné na preukázanie toho, že vnútroštátne orgány prekročili hranice svojej voľnej úvahy tým, že nevyžadovali vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie pred udelením povolenia na konkrétny projekt. V tejto súvislosti sa Komisia nemôže obmedziť na všeobecné tvrdenia bez toho, aby predložila konkrétne dôkazy preukazujúce, že dotknuté vnútroštátne orgány sa pri udeľovaní súhlasu s projektom dopustili zjavne nesprávneho posúdenia. Po druhé, Komisia musí predložiť aspoň niektoré dôkazy o vplyvoch, ktoré projekt pravdepodobne bude mať na životné prostredie (8). To znamená, že Komisia sa mohla odôvodnene rozhodnúť neprijať žiadne ďalšie opatrenia v súvislosti s uvedeným všeobecným argumentom navrhovateľa, ktorý nebol sprevádzaný dostatočnými a relevantnými údajmi o povahe predmetných zmien a najmä o ich pravdepodobných účinkoch na životné prostredie (9). Za týchto okolností je uvedený prístup, ktorý Komisia zaujala vo svojej odpovedi na návrh ombudsmana na priateľské riešenie, primeraný.

1.5 Okrem toho ombudsman v analýze obsiahnutej v jeho návrhu priateľského riešenia uviedol, že podľa smernice musia členské štáty zabezpečiť, aby sa každá žiadosť o rozvoj a všetky informácie zhromaždené podľa článku 5 sprístupnili verejnosti s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred udelením povolenia (článok 6 ods. 2 smernice). Okrem toho sa tieto názory musia zohľadniť v povoľovacom konaní (článok 8 smernice). Hoci podrobné pravidlá pre takéto informovanie verejnosti a konzultácie s ňou určujú členské štáty (článok 6 ods. 3 smernice), diskrečná právomoc, ktorú majú členské štáty v tejto súvislosti, sa musí vykonávať spôsobom, ktorý je v súlade s účelom ustanovení článku 6 ods. 2 a článku 8 smernice a potrebou zabezpečiť ich „užitočný účinok“ (potrebný účinok). To znamená, že členský štát prekračuje hranice svojej príslušnej diskrečnej právomoci, keď jeho opatrenia týkajúce sa spôsobu, akým môže byť dotknutá verejnosť informovaná, nie sú primerane vhodné na dosiahnutie cieľa a) informovať dotknutú verejnosť o projekte a jeho vplyvoch na životné prostredie na základe konkrétnych informácií a b) poskytnúť jej možnosť primerane pripraviť a vyjadriť svoje stanovisko pred udelením povolenia.

Podobne článok 9 smernice ponecháva členským štátom úlohu špecifikovať „vhodné postupy“ na informovanie verejnosti o rozhodnutí udeliť povolenie. Postupy, ktoré nie sú primerane vhodné na zamýšľaný účel informovania dotknutej verejnosti o takomto rozhodnutí, však nemožno považovať za „vhodné“ v zmysle článku 9.

V prejednávanej veci sa Komisia v podstate domnievala, že vzhľadom na oznámenia v novinách „Avgi“ a „Imerisia“ vyzývajúce občanov a ich zastupiteľské orgány, aby sa informovali o štúdii o posudzovaní vplyvov projektu na životné prostredie, nedošlo k porušeniu ustanovení článku 6 ods. 2 až 3 smernice. Navrhovateľ v podstate tvrdil, že tieto oznámenia neboli primerane vhodné na dosiahnutie uvedeného cieľa, pričom poznamenal najmä, že i) „Imerisia“ je finančný denník a „Avgi“ aj „Imerisia“ majú vnútroštátny, ale veľmi obmedzený obeh (každý približne 1 750 kópií); ii) v žiadnom z ôsmich miestnych novín Palaio Faliro nebolo uverejnené žiadne oznámenie; iii) hoci by časť električky bola postavená v Neo Faliro, ktoré je súčasťou oblasti (prefektúry) Pireus, názov projektu, ako bolo oznámené, bol jednoducho "električka v oblasti Atén" a oznámenia vydala len prefektúra Atény. Komisia sa však týmito argumentmi osobitne nezaoberala. Tieto argumenty ako také sa nezdali byť bezpredmetné. Komisia sa takisto osobitne nezaoberala tvrdením sťažovateľa, že článok 9 smernice nebol dodržaný, keďže oznámenie týkajúce sa spoločného ministerského rozhodnutia, ktorým sa schválili environmentálne podmienky projektu, bolo uverejnené len v časti „Imerisia“.

Za týchto okolností (10) ombudsman usúdil, že skutočnosť, že Komisia sa osobitne nezaoberala argumentmi sťažovateľa, že uvedené oznámenia v novinách „Avgi“ a „Imerisia“ nespĺňali požiadavky článku 6 ods. 2 až 3 a článku 9 smernice, by mohla byť prípadom nesprávneho úradného postupu. Ombudsmanka preto navrhla, aby vzhľadom na uvedené oznámenia v novinách „Avgi“ a „Imerisia“ Komisia mohla prehodnotiť svoje stanovisko, že nedošlo k porušeniu (ustanovení článku 6 ods. 2 až 3 a článku 9) smernice.

1.6 V príslušnej časti svojej odpovede na ombudsmanov návrh priateľského riešenia Komisia uviedla najmä nasledujúce skutočnosti. „Právo“ verejnosti na využívanie postupu informovania a porady, ako sa stanovuje v článku 6 ods. 2 až 3 smernice, je obmedzené, keďže členské štáty sú oprávnené stanoviť konkrétny obsah tohto postupu. To isté platí analogicky, pokiaľ ide o článok 9 smernice. Široká miera voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty v tejto súvislosti, je však obmedzená potrebou zabezpečiť potrebný účinok smernice.

V tomto prípade bola verejnosť informovaná a mala možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred schválením projektu. Prefektúra v Aténach dala štúdiu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie k dispozícii verejnosti vo svojej budove. Informovala aj obce Atény, Nea Smyrni, Palaio Faliro a Glyfada a v novinách „Avgi“ a „Imerisia“ uverejnila príslušné oznámenie. Rozhodnutie o schválení projektu bolo uverejnené v "Imerisia". Komisia preto nemala dostatok prvkov na začatie postupu v prípade nesplnenia povinnosti. Okrem toho majú uvedené noviny dobrú povesť a celoštátny obeh. Často sa používajú na tento druh oznámenia. A nie je zrejmé, že miestne noviny by lepšie presadzovali ciele smernice, pretože nie sú vždy denné a majú obmedzený obeh a význam. Okrem toho, keďže projekt sa netýkal len jednej obce, ale viacerých z nich a v podstate celej oblasti Atén, výber novín celoštátneho obehu sa zdal byť odôvodnený.

Okrem toho išlo o projekt týkajúci sa infraštruktúry a okrem toho mal veľký význam, keďže súvisel s organizáciou olympijských hier. Príslušné štúdie sa začali už v roku 1995 a v roku 2000 sa o projekte diskutovalo v gréckom parlamente, ktorý prijal zákon o zriadení subjektu zodpovedného za štúdium, výstavbu a riadenie električky. Je preto ťažké akceptovať, že grécke orgány chceli brániť verejnému informovaniu o projekte. Naopak, aktívna a zainteresovaná verejnosť mala možnosť byť informovaná a byť vypočutá.

Napokon z bodu 12 rozsudku 2173/2002 gréckej Štátnej rady týkajúceho sa spoločného ministerského rozhodnutia, ktorým sa schvaľuje výstavba projektu, jasne vyplýva, že postup zverejnenia tohto rozhodnutia bol dodržaný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia dospela k záveru, že nebolo zistené porušenie článku 6 ods. 2 až 3 a článku 9 smernice.

1.7 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k odpovedi Komisie odôvodneným spôsobom spochybnil vyššie uvedené závery. Poznamenal najmä, že hoci členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob informovania verejnosti a konzultácie s ňou, musia uplatniť aspoň jednu z metód uvedených v článku 6 ods. 3 smernice, čo sa v tomto prípade nestalo.

1.8 Pokiaľ ide o posledný bod sťažovateľa, ombudsmanka berie na vedomie nasledujúce skutočnosti. Podľa článku 6 ods. 2 až 3 smernice majú členské štáty značný priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o určenie podrobných podmienok informovania verejnosti a konzultácií s ňou. Konkrétne, členské štáty jednoducho „môžu“ špecifikovať spôsob, akým je verejnosť informovaná, „napríklad“ jedným zo spôsobov uvedených v tretej zarážke článku 6 ods. 3. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdil sťažovateľ, členské štáty nie sú povinné postupovať aspoň jedným z týchto spôsobov.

Na druhej strane treba tiež poznamenať, že sťažovateľ osobitne upozornil Komisiu na skutočnosť, že v gréckom spoločnom ministerskom rozhodnutí 75308/5512/1990 (ďalej len „JMD“), ktoré bolo vydané v súvislosti s vykonávaním smernice, sa stanovilo uverejnenie oznámenia týkajúceho sa štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v miestnej tlači (11). V článku 1 JMD sa totiž výslovne uvádza, že cieľom JMD je harmonizovať grécke právo okrem iného s ustanoveniami článkov 6 a 9 smernice. Okrem toho sa v článku 2 ods. 2 SVD stanovuje, že Rada prefektúry, ktorá dostala štúdiu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (od príslušného odboru ministerstva životného prostredia, plánovania a verejných prác), je zodpovedná za „uverejnenie oznámenia o štúdii o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v miestnej tlači“ („δημοσίευση στον τοπικό τύπο“). Je tiež zodpovedná za uverejnenie pozvánky v tlači pre občanov a subjekty, ktoré ich zastupujú, aby boli informovaní o tejto štúdii a predložili svoje názory na jej obsah v lehote nepresahujúcej 15 dní od uverejnenia. Grécko teda využilo uvedenú diskrečnú právomoc, ktorú mu priznáva článok 6 ods. 2 až 3 smernice, okrem iného tým, že požadovalo, aby sa príslušné uverejnenie uskutočnilo v miestnej tlači. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že grécka Štátna rada sa domnieva, že táto požiadavka predstavuje základný prvok postupu schvaľovania príslušného projektu a že jej nedodržanie je v rozpore s rozhodnutím o schválení projektu (environmentálne podmienky projektu)(12). V prejednávanej veci sa zdá, že publikácia týkajúca sa štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bola uverejnená len v novinách celoštátneho obehu. Dalo by sa teda odôvodnene dospieť k záveru, že uvedená požiadavka vnútroštátnych právnych predpisov nebola splnená.

1.9 Takýto záver však nevyhnutne neznamená, že Komisia sa dopustila nesprávneho úradného postupu tým, že sa rozhodla nezačať konanie o porušení povinnosti v tejto veci. V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že Komisia má diskrečnú právomoc rozhodnúť o začatí konania o nesplnení povinnosti podľa článku 226 Zmluvy o ES(13). Ombudsman sa domnieva, že keď Komisia prijme toto rozhodnutie v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, ktorý sa týka súladu s ustanoveniami článku 6 ods. 2 až 3 smernice, neprekročila by svoju uvedenú diskrečnú právomoc, ak by namiesto toho, aby sa zamerala na to, či bola alebo nebola dodržaná konkrétna relevantná požiadavka uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov, preskúmala, či dotknutý členský štát konal tak, aby poskytol dostatočné záruky súladu s ustanoveniami článku 6 ods. 2 až 3 smernice a s potrebou zabezpečiť ich užitočný účinok. Zdá sa, že to Komisia v tomto prípade urobila.

1.10 V tejto súvislosti Komisia v podstate dospela k záveru, že nebolo preukázané, že členský štát si nesplnil svoju povinnosť podľa článku 6 ods. 2 smernice zabezpečiť, aby dotknutá verejnosť mala možnosť vyjadriť sa pred prijatím rozhodnutia o povolení. Komisia založila tento záver na týchto bodoch uvedených v bode 1.6: a) prefektúra v Aténach dala štúdiu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie k dispozícii verejnosti vo svojej budove; b) prefektúra Atény informovala aj obce Atény, Nea Smyrni, Palaio Faliro a Glyfada; c) prefektúra Atén urobila príslušné oznámenie v novinách Avgi a Imerisia, ktoré majú dobrú povesť a celoštátny obeh a často sa používajú na tento druh oznámenia; d) nie je zrejmé, že miestne noviny by lepšie podporovali ciele smernice, pretože nie sú vždy denné a majú obmedzený obeh a význam; a e) posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa týkalo projektu infraštruktúry veľkého významu súvisiaceho s organizáciou olympijských hier; príslušné štúdie sa začali už v roku 1995 a v roku 2000 sa o projekte diskutovalo v gréckom parlamente.

1.11 Ombudsman sa domnieva, že uvedené písmená a) až e) sú zjavne nedostatočné na preukázanie toho, že pokiaľ ide o predmetný projekt, Grécko splnilo svoju pozitívnu povinnosť stanovenú v článku 6 ods. 2 smernice. Užitočný účinok tohto ustanovenia znamená, že spôsob, akým je dotknutá verejnosť informovaná, by mal byť primerane vhodný na dosiahnutie dvojitého cieľa, ktorým je informovať dotknutú verejnosť o existencii a dostupnosti štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a poskytnúť jej spravodlivú príležitosť na primeranú prípravu a vyjadrenie svojho stanoviska pred udelením povolenia. Pokiaľ ide o písmeno a) argumentácie Komisie, stačí poznamenať, že samotná skutočnosť, že prefektúra Atén dala štúdiu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie k dispozícii verejnosti, nepostačovala, ak ju nesprevádzali vhodné opatrenia, ktorých cieľom bolo upozorniť dotknutú verejnosť na existenciu a dostupnosť štúdie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a na možnosť vyjadriť sa k nej. Pokiaľ ide o písmeno b), je zrejmé, že poskytnutie relevantných informácií obciam, ktorých sa projekt týka, by mohlo byť relevantné na účely splnenia povinnosti uloženej článkom 6 ods. 1 smernice. Nie je však sama osebe relevantná, pokiaľ ide o článok 6 ods. 2 smernice, keďže neodkazuje na poskytovanie informácií dotknutej verejnosti. Ani písmeno c) nie je presvedčivé. Skutočnosť, na ktorú sa odvoláva Komisia bez akýchkoľvek konkrétnych podporných informácií, že tieto dve noviny sa často používali na oznámenia týkajúce sa štúdií o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, nie je všeobecne známa a spochybnil ju sťažovateľ, ktorý správne uviedol, že „Imerisia“ sa zameriava najmä na finančné záležitosti. Ešte dôležitejšie je, že je nesporné, že noviny "Avgi" a "Imerisia" majú národný a pomerne obmedzený obeh. Tento druh obehu pravdepodobne neposkytne dostatočné záruky, že sa dosiahne uvedený dvojaký cieľ. Okrem toho sa oznámenie v týchto novinách uverejnilo len raz. Pokiaľ ide o písmeno d), Komisia nevyvrátila tvrdenie sťažovateľa, že existuje značný počet miestnych novín, ktoré sa mohli použiť na informovanie verejnosti, ktorej sa projekt týka. Okrem toho aj za predpokladu, že by miestna tlač pravdepodobne nepodporovala ciele článku 6 ods. 2, takýto bod by neodôvodňoval použitie iných prostriedkov propagácie, ktoré by neboli primerane vhodné na dosiahnutie týchto cieľov. Napokon, pokiaľ ide o písmeno e), samotná skutočnosť, že predmetný projekt bol významný a mohol sa zverejniť prostredníctvom parlamentných diskusií alebo médií, nemôže viesť k domnienke, že boli splnené rovnaké ciele.

1.12 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman dospel k záveru, že Komisia sa riadne nezaoberala argumentom sťažovateľa týkajúcim sa porušenia článku 6 ods. 2 smernice a že toto porušenie, ktoré predstavuje nesprávny úradný postup, nebolo v priebehu tohto vyšetrovania napravené napriek jeho úsiliu v tejto súvislosti. Vzhľadom na povahu tohto prípadu nesprávneho úradného postupu, skutočnosť, že výstavba predmetného veľkého projektu bola dokončená už dávno, a diskrečnú právomoc Komisie uvedenú v bode 1.9 však ombudsman nepovažuje za opodstatnené ďalej sa touto záležitosťou zaoberať. V súlade s tým uzavrie tento aspekt prípadu relevantnou kritickou poznámkou.

1.13 Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa porušenia článku 9 smernice, Komisia vo svojej odpovedi na príslušnú časť návrhu ombudsmanovho priateľského riešenia poznamenala, že z bodu 12 rozsudku gréckej Štátnej rady č. 2173/2002 týkajúceho sa rozhodnutia o schválení výstavby projektu jasne vyplýva, že boli dodržané procesné pravidlá zverejňovania tohto rozhodnutia. Ombudsman poznamenáva, že Consiglio di Stato (Štátna rada) skutočne potvrdila, že postup stanovený v článku 3 JMD týkajúci sa najmä uverejnenia rozhodnutia o schválení environmentálnych podmienok projektu v tlači bol dodržaný. V článku 3 JMD sa okrem iného stanovuje, že príslušné oznámenie by sa malo uverejniť v miestnej tlači. Grécka Štátna rada dospela k uvedenému záveru, pričom zároveň uviedla, že jej bola poskytnutá kópia príslušných novín, „kde názov novín nebol viditeľný.“V skutočnosti sa zdá, že tieto noviny boli „Imerisia“, ktorá má národný a pomerne obmedzený obeh (pozri aj bod 1.11 vyššie). Zdá sa teda, že Komisia vychádzala z vyššie uvedeného záveru, ku ktorému dospela Consiglio di Stato (Štátna rada), pričom však riadne nezohľadnila relevantnú poznámku Súdneho dvora. V každom prípade Consiglio di Stato (Štátna rada) sa nezaoberala otázkou, či bola dodržaná požiadavka článku 9 smernice.

1.14 Vzhľadom na uvedené skutočnosti a na jeho príslušnú analýzu v bode 1.5 tohto rozhodnutia ombudsman dospel k záveru, že Komisia sa riadne nezaoberala argumentom sťažovateľa týkajúcim sa porušenia článku 9 smernice a že toto porušenie, ktoré predstavuje nesprávny úradný postup, nebolo v priebehu tohto vyšetrovania napravené napriek jeho úsiliu o opak. Berúc však do úvahy i) povahu tohto prípadu nesprávneho úradného postupu; ii) že výstavba príslušného veľkého projektu bola dokončená už dávno; a iii) na základe diskrečnej právomoci Komisie uvedenej v bode 1.9 ombudsman nepovažuje za opodstatnené ďalej sa touto záležitosťou zaoberať. V súlade s tým uzavrie tento aspekt prípadu relevantnou kritickou poznámkou.

2 Tvrdenie o oneskorení Komisie pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa porušenia právnych predpisov, ktorému sa dalo predísť

2.1 V prílohe k oznámeniu Komisie "Oznámenie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva"(14) sa okrem iného uvádza, že "všeobecným pravidlom je, že útvary Komisie vyšetrujú sťažnosti s cieľom dospieť k rozhodnutiu o vydaní formálneho oznámenia alebo o uzavretí prípadu najneskôr do jedného roka odo dňa registrácie sťažnosti generálnym sekretariátom."(bod 8).

2.2 V tomto prípade sa zdá, že sťažnosť sťažovateľa bola zaregistrovaná generálnym sekretariátom Komisie koncom júna alebo začiatkom júla 2002. Zdá sa, že Komisia zaslala svoje hodnotenie sťažovateľovi listom z 23. marca 2004 (15). Komisia vo svojom stanovisku k sťažnosti pripustila, že nekontaktovala grécke orgány bezprostredne po registrácii predmetnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia. Zdá sa, že Komisia v skutočnosti požiadala grécke orgány o informácie o tejto sťažnosti až v marci 2003, teda približne deväť mesiacov po jej registrácii. Komisia vysvetlila toto oneskorenie odkazom na pracovné zaťaženie GR pre životné prostredie a konštatovaním, že toto GR sa zaoberá takmer 50 % sťažností na porušenie právnych predpisov, ktorými sa zaoberá Komisia. To však nie je uspokojivé vysvetlenie. Okrem toho, že je formulovaný všeobecne, treba poznamenať, že Komisia mala prijať vhodné opatrenia týkajúce sa organizácie a fungovania GR pre životné prostredie, aby sa zabezpečilo, že toto GR bude schopné riadne a včas riešiť značný počet svojich prípadov nesplnenia povinnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman domnieva, že pri riešení prípadu sťažovateľa zo strany Komisie došlo k neodôvodnenému omeškaniu (16). Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu a ombudsman uvedie relevantnú kritickú poznámku (17).

3 Záver

Na základe vyšetrovania tohto prípadu ombudsman uvádza tieto kritické poznámky:

Z dôvodov vysvetlených v bodoch 1.5 a 1.11 – 1.14 vyššie sa Komisia riadne nezaoberala tvrdeniami sťažovateľa týkajúcimi sa porušenia článku 6 ods. 2 a článku 9 smernice 85/337. Toto zlyhanie predstavuje nesprávny úradný postup.

Z dôvodov vysvetlených v bode 2.2 Komisia potrebovala neodôvodnený čas na to, aby sa zaoberala sťažnosťou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia právnych predpisov. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Komisie.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Ú. v. ES L 175, 1985, s. 40; Mim. vyd. 08/001, s. 23, zmenená a doplnená smernicou Rady 97/11/ES z 3. marca 1997, Ú. v. ES L 73, 1997, s. 5; Mim. vyd.

(2) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(3) Vyšetrovanie ombudsmana sa netýka otázky, či a do akej miery sa smernica uplatňovala na predmetný projekt. Ombudsman však v tejto súvislosti poznamenáva, že grécka Štátna rada vo svojom rozsudku č. 2173/2002 okrem iného uviedla (bod 15), že časť projektu týkajúca sa trasy Neo Faliro-Palaio Faliro-Glifada bola stanovená v zákone č. 1515/1985 („Regulačný plán Atén“), v ktorom sa stanovilo, že táto časť električky sa bude vykladať pozdĺž pobrežia zálivu Faliro. Tento rozsudok, ktorým sa zamietla žaloba o neplatnosť spoločného ministerského rozhodnutia, ktorým sa schvaľujú environmentálne podmienky predmetného projektu, sa nezaoberal uvedenou otázkou uplatniteľnosti smernice.

(4) Pozri vec C-431/92, Komisia/Nemecko, Zb. 1995, s. I-2189, body 1 alebo 42. Ako sa uvádza v bode 42 rozsudku, Komisia sa domnievala, že „posúdenie vplyvov predmetného projektu na životné prostredie (...) nebolo v súlade s povinnosťou zohľadniť vzájomné pôsobenie medzi faktormi uvedenými v článku 3 prvej a druhej zarážke smernice (ľudia, fauna, pôda, voda, ovzdušie, klíma a krajina), čo je povinnosť, ktorá si vyžaduje celkové posúdenie týchto faktorov.“

(5) Pozri vec C-431/92, Komisia/Nemecko, už citovanú, body 39, 43-45.

(6) Pozri vec C-72/95, Kraaijeveld, Zb. 1996, s. I-5403, bod 39; Vec C-435/97, WWF, Zb. 1999, s. I-5613, bod 40.

(7) Komisia okrem iného odkázala na svoje predchádzajúce tvrdenie, podľa ktorého grécka Štátna rada vo svojom rozsudku 2173/2002 zamietla žalobu o neplatnosť ministerského rozhodnutia, ktorým sa schvaľujú environmentálne podmienky projektu. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že grécka Štátna rada v tomto rozsudku nekonštatovala, že požiadavky smernice 85/337 (alebo preberajúcej vnútroštátnej právnej úpravy) boli vo všeobecnosti dodržané. Consiglio di Stato (Štátna rada) sa skôr zaoberala konkrétnymi žalobnými dôvodmi predloženými žalobcami a zamietla ich ako nedôvodné, pričom sa nezdá, že by tieto žalobné dôvody pokrývali obavy vyjadrené sťažovateľom v súvislosti s predmetným projektom.

(8) Pozri vec C-508/03, Komisia/Spojené kráľovstvo, Zb. 2006, s. I-5517, bod 91, citujúc vec C-117/02, Komisia/Portugalsko, Zb. 2004, s. I-5517, body 85, 87.

(9) Pozri rozhodnutie ombudsmana o sťažnosti 3660/2004/PB, body 2.6 a 2.7.

(10) Ombudsman v tejto súvislosti zopakoval, že grécka Štátna rada sa vo svojom rozsudku č. 2173/2002 nezaoberala otázkou, či boli v tomto prípade splnené požiadavky (článkov 6 a 9) smernice. Súdny dvor sa jednoducho domnieval (bod 12), že samotná skutočnosť, že boli splnené požiadavky na publicitu stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch pre napadnuté rozhodnutie (schválenie environmentálnych podmienok projektu), neznamená, že predkladatelia petícií sa s týmto rozhodnutím plne oboznámili na účely preskúmania toho, či bola žaloba o neplatnosť podaná včas.

(11) JMD (konkrétne jeho článok 3 týkajúci sa zverejnenia rozhodnutia o schválení environmentálnych podmienok projektu) bol tiež spomenutý ako uplatniteľný v rozsudku 2173/2002 gréckej Štátnej rady (bod 12).

(12) Pozri rozsudok 970/2007, bod 12.

(13) Pozri najmä vec 247/87, Star Fruit/Komisia, Zb. 1989, s. 291, bod 11.

(14) KOM(2002) 141 v konečnom znení, Ú. v. ES C 244, 2002, s. 5.

(15) Sťažovateľ uviedol, že v tom čase nedostal tento list. Zjavne ho dostal až v decembri 2004 po tom, ako ho Komisia informovala o uzavretí prípadu. V súvislosti s týmto vyšetrovaním sťažovateľ vyjadril pochybnosti o tom, či mu Komisia v čase jeho vydania skutočne poslala list z 23. marca 2004. Navrhol, aby sa uskutočnilo interné administratívne vyšetrovanie a aby ombudsman mohol záležitosť vyšetriť. Ombudsman pripomína, že faktické vyhlásenie Komisie, že zaslala tento list sťažovateľovi, obsahuje (vyvrátiteľnú) domnienku pravdivosti (pozri vec T-311/00 British American Tobacco/Komisia, Zb. 2002, s. II-2781, bod 35) a že Komisia má vo všeobecnosti širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vykonávanie interných administratívnych vyšetrovaní. Poznamenáva tiež, že v spise nie je nič, čo by naznačovalo, že Komisia úmyselne nezaslala sťažovateľovi svoj list z 23. marca 2004. Ombudsman sa preto domnieva, že by nebolo opodstatnené rozšíriť rozsah jeho súčasného vyšetrovania uvedeného problému, na ktorý poukázal sťažovateľ.

(16) Ombudsman nepovažuje za potrebné posudzovať, či došlo k neodôvodnenému omeškaniu aj v jednej z nasledujúcich fáz vybavovania prípadu Komisiou.

(17) V priebehu vyšetrovania sťažovateľ požiadal ombudsmana, aby zvážil, či zamestnanci Komisie, ktorí sa v jeho prípade dopustili nesprávneho úradného postupu, môžu byť vinní z trestných alebo disciplinárnych priestupkov. V tejto súvislosti ombudsman pripomína, že podľa článku 195 Zmluvy o ES je jeho úlohou preskúmať možné prípady nesprávneho úradného postupu inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva. Nevedie teda trestné ani disciplinárne vyšetrovania týkajúce sa zamestnancov inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva, ktorých činnosť môže byť vyšetrovaná z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Podľa článku 4 ods. 2 svojho štatútu ombudsman oznamuje príslušným vnútroštátnym orgánom skutočnosti, ktoré sa môžu týkať trestného práva. V tomto prípade sa ombudsman nedozvedel o žiadnych takýchto skutočnostiach. Okrem toho podľa článku 4 ods. 2 svojho štatútu môže ombudsman informovať príslušnú inštitúciu alebo orgán Spoločenstva o skutočnostiach, ktoré spochybňujú správanie zamestnanca z disciplinárneho hľadiska. Ombudsman vo svojom tomto rozhodnutí, ktoré sa oznamuje sťažovateľovi aj Komisii, uviedol skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho úradného postupu. Je teda na Komisii, nie na ombudsmanovi, aby posúdila, či prípad zahŕňa aj disciplinárne previnenia.