Súvislosti: Legislatívna transparentnosť v EÚ

1. Včasný prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom je nevyhnutný na to, aby občania mohli uplatňovať svoje právo zúčastňovať sa na demokratickom živote EÚ, ktoré im vyplýva zo zmluvy [1], a to prostredníctvom kontroly všetkých informácií, o ktoré sa legislatívny akt opiera.^[2] Legislatívna transparentnosť takisto umožňuje verejnosti brať zákonodarcov EÚ na zodpovednosť za ich konanie.

2. Zásada legislatívnej transparentnosti je zakotvená v zmluvách EÚ [3] a odráža sa v právnych predpisoch EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom (nariadenie č. 1049/2001)[4], v ktorých sa uvádza, že „legislatívne dokumenty“musia byť priamo prístupné verejnosti, pokiaľ by ich zverejnenie nepoškodilo jeden alebo viacero výslovne chránených verejných alebo súkromných záujmov [5].

3. Podľa nariadenia č. 1049/2001 a ustálenej judikatúry sú „legislatívne dokumenty“dokumenty vypracované inštitúciami EÚ alebo prijaté od tretích strán v priebehu prijímania legislatívnych aktov a ešte všeobecnejšie aktov, ktoré sú právne záväzné pre členské štáty EÚ alebo v nich.[6] Judikatúra EÚ stanovila, že „legislatívne dokumenty“ sú nielen dokumenty vypracované alebo prijaté inštitúciami EÚ po prijatí legislatívneho návrhu, ale aj dokumenty vypracované alebo prijaté Európskou komisiou ako „kľúčovým aktérom v legislatívnom procese“[7] v kontexte prípravy legislatívneho návrhu [8].

4. V nariadení č. 1049/2001 sa stanovuje, že žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom by sa mali vybavovať „bezodkladne“. Pre rozhodnutie inštitúcie je stanovená lehota 15 pracovných dní, a to tak v prípade prvej žiadosti o prístup, ako aj následných žiadostí o preskúmanie (ďalej len „opakované žiadosti“), ak inštitúcia pôvodne zamietla (úplný) prístup. Každú lehotu možno vo „výnimočných prípadoch“ predĺžiť o ďalších 15 pracovných dní, čo znamená, že od inštitúcií EÚ sa očakáva, že v počiatočnej a opakovanej fáze prijmú rozhodnutie najneskôr do 30 pracovných dní.

5. Hoci sa v nariadení č. 1049/2001 stanovuje vyčerpávajúci zoznam výnimiek z práva verejnosti na prístup k dokumentom, tieto výnimky sa musia vykladať a uplatňovať striktne.[9] Prístup verejnosti možno zamietnuť len v prípadoch, keď by zverejnenie dokumentov predstavovalo primerane predvídateľné, skutočné a konkrétne riziko pre záujmy výslovne chránené nariadením č. 1049/2001 [10].

6. V prípade legislatívnych dokumentov sa tieto výnimky musia vykladať „o to prísnejšie“[11], aby sa zabezpečila najvyššia úroveň transparentnosti takýchto dokumentov. Pokiaľ nie je možné preukázať hmatateľné, konkrétne a konkrétne dôkazy [12] o výnimočných okolnostiach, inštitúcie EÚ sú zo zákona povinné bezodkladne zverejniť požadované legislatívne dokumenty.

7. Okrem toho, pokiaľ ide o niektoré výnimky z prístupu verejnosti - ako je potreba chrániť prebiehajúci rozhodovací proces, právne poradenstvo alebo obchodné záujmy - ak existuje silný verejný záujem na zverejnení, môže to mať prednosť pred výnimkami [13].

Vyšetrovanie z vlastného podnetu

8. Ombudsmanka neustále vyzýva na väčšiu transparentnosť legislatívneho procesu EÚ. Naďalej dostáva sťažnosti týkajúce sa zamietnutia prístupu verejnosti k legislatívnym dokumentom a času potrebného na ich zverejnenie. V mnohých takýchto prípadoch ombudsman zistil nesprávny úradný postup alebo kritizoval inštitúcie za čas potrebný na spracovanie žiadostí a za to, ako uplatňovali výnimky z prístupu verejnosti [14].

9. V tejto súvislosti ombudsmanka začala toto vyšetrovanie z vlastného podnetu s cieľom preskúmať zo systémového hľadiska postupy troch inštitúcií pri vybavovaní žiadostí o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom. Ombudsmanka sa predovšetkým snažila preskúmať, či inštitúcie plne uplatňujú rozsiahlu judikatúru EÚ týkajúcu sa nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorej sa na legislatívne dokumenty vzťahuje najvyšší štandard transparentnosti.

10. Ako prvý krok ombudsmanka požiadala Parlament, Radu a Komisiu, aby poskytli informácie o svojich odpovediach na žiadosti verejnosti o prístup týkajúce sa prijatia týchto troch legislatívnych aktov:

• akt o digitálnych trhoch [15];
• revízia smernice o systéme obchodovania s emisiami [16] a
• Smernica o minimálnej mzde [17]

11. Ombudsmanka vybrala tieto tri legislatívne akty, pretože sa týkali dôležitých otázok, ktoré vyvolávajú značný verejný záujem medzi rôznymi kategóriami zainteresovaných strán v súvislosti s novými technológiami, opatreniami v oblasti klímy, ako aj sociálnou a hospodárskou nerovnosťou.

12. Parlament informoval ombudsmanku [18], že dostal len päť žiadostí o prístup verejnosti, ktoré patria do rozsahu vyšetrovania [19] Ombudsmanka sa domnieva, že tento nízky počet žiadostí nie je reprezentatívny, a preto nepokračovala vo vyšetrovaní postupov Parlamentu.

13. Na základe informácií poskytnutých Radou [20] a Komisiou [21] sa ombudsmanka snažila skontrolovať vzorku ich odpovedí na žiadosti verejnosti o prístup. V niekoľkých spisoch týkajúcich sa Komisie vyšetrovací tím ombudsmanky skontroloval aj dokumenty, ktoré Komisia identifikovala ako dokumenty, ktoré patria do rozsahu žiadostí.

Odpovede na žiadosti preskúmané ombudsmanom

Všeobecné informácie

14. Rada identifikovala 101 prvých žiadostí o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom a tri opakované žiadosti týkajúce sa tohto vyšetrovania. Poskytla aj informácie o počte dokumentov, ktoré zverejnila (úplne alebo čiastočne) alebo odmietla zverejniť. Z týchto informácií vyplýva, že Rada v plnej miere zverejnila legislatívne dokumenty ako odpoveď na väčšinu žiadostí verejnosti o prístup [22].

15. Vyšetrovací tím ombudsmanky skontroloval vzorku prvých odpovedí, ktoré poskytla Rada (47 odpovedí), ako je vysvetlené v nasledujúcom grafe. Všetky tri „potvrdzujúce rozhodnutia“ vydané Radou už ombudsman preskúmal v rámci predchádzajúcich vyšetrovaní založených na sťažnostiach, takže v rámci tohto vyšetrovania neboli opätovne preskúmané [23].

16. Komisia identifikovala 58 prvých odpovedí a päť potvrdzujúcich rozhodnutí relevantných pre toto vyšetrovanie.

17. Vo väčšine prípadov, ako je znázornené v nasledujúcej tabuľke, Komisia poskytla čiastočný prístup k požadovaným legislatívnym dokumentom, t. j. prístup len k niektorým požadovaným dokumentom alebo prístup k častiam (niektorých) dokumentov.

18. Vyšetrovací tím ombudsmanky skontroloval všetkých 58 prvých odpovedí a päť potvrdzujúcich rozhodnutí, ktoré poskytla Komisia. Vyšetrovací tím skontroloval aj dokumenty, ktoré patrili do rozsahu niekoľkých žiadostí.

Čas potrebný na odpoveď na žiadosti

19. Podľa údajov, ktoré poskytla, bola Rada v priemere schopná dodržať zákonnú lehotu 15 pracovných dní na spracovanie žiadostí o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom, ktoré patria do rozsahu tohto vyšetrovania.

20. Podľa údajov vyplývajúcich z odpovedí Komisie sa Komisia oneskorila pri vybavovaní viac ako polovice sporných žiadostí. V počiatočnej fáze došlo v deviatich prípadoch k oneskoreniu – po uplynutí predĺženej lehoty – menej ako 15 pracovných dní. V siedmich prípadoch došlo k oneskoreniu 15 – 30 pracovných dní. V ôsmich prípadoch došlo k oneskoreniu 30-45 pracovných dní. V troch prípadoch došlo k oveľa výraznejšiemu oneskoreniu približne 60, 90 a 120 pracovných dní.  Vo fáze opakovania došlo k rovnako výrazným oneskoreniam zo strany Komisie.

Výnimky z prístupu verejnosti, na ktoré sa odvoláva Rada a Komisia

21. Pri zamietnutí (úplného) prístupu verejnosti sa Rada odvolávala na potrebu chrániť i) prebiehajúce rozhodovacie procesy [24] a ii) právne poradenstvo a súdne konania [25].

22. Komisia sa odvolala na potrebu chrániť i) prebiehajúce rozhodovacie procesy; ii) obchodné záujmy [26] a iii) osobné údaje.[27] V niekoľkých prípadoch sa Komisia odvolala aj na iné výnimky.

23. V nasledujúcom grafe sú uvedené výnimky z prístupu verejnosti, na ktoré sa odvoláva Rada a Komisia v prvých odpovediach a opakovaných rozhodnutiach preskúmaných v súvislosti s týmto vyšetrovaním [28].

24. Rada a Komisia v žiadnom z týchto prípadov nezistili prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

Argumenty Rady

25. Rada sa v 32 prípadoch odvolala na výnimku týkajúcu sa ochrany prebiehajúceho rozhodovacieho procesu. Dokumenty požadované v týchto prípadoch sa týkali otázok a pripomienok členských štátov k legislatívnym návrhom, stanovísk jeho právneho servisu a práce jeho prípravných orgánov alebo rokovaní medzi Radou a Parlamentom.

26. Rada v podstate tvrdila, že:

• požadované dokumenty obsahujú predbežné a interné stanoviská;
• otázky riešené v týchto dokumentoch boli zložité a kontroverzné;
• zverejnenie týchto dokumentov by mohlo vystaviť svojich zamestnancov a členov vonkajšiemu tlaku;
• zverejnenie týchto dokumentov by mohlo znížiť šance na dosiahnutie dohôd o predmetných legislatívnych návrhoch v rámci Rady a s Parlamentom.

27. V 14 prípadoch sa Rada odvolala na zákonnú výnimku týkajúcu sa ochrany právneho poradenstva s cieľom odmietnuť prístup verejnosti k stanoviskám svojho právneho servisu.

28. Tvrdila, že toto poradenstvo bolo určené členom Rady a že jeho zverejnenie by vystavilo členov jej právneho servisu vonkajšiemu tlaku, čím by sa oslabila schopnosť Rady získať v budúcnosti úprimné, objektívne a komplexné právne poradenstvo. Rada ďalej tvrdila, že zverejnenie právnych stanovísk by oslabilo schopnosť jej právneho servisu obhajovať akty Rady pred súdmi EÚ.

Tvrdenia Komisie

29. Komisia vychádzala z výnimky týkajúcej sa ochrany prebiehajúceho rozhodovacieho procesu v 15 prípadoch s cieľom odmietnuť prístup verejnosti k záznamom o výmenách informácií so zástupcami záujmových skupín a členskými štátmi, ako aj k iným dokumentom vypracovaným útvarmi Komisie pri príprave legislatívneho návrhu alebo počas legislatívneho postupu.

30. Pri zamietnutí prístupu Komisia v podstate tvrdila, že:

• požadované dokumenty obsahujú predbežné stanoviská vypracované na interné použitie a že ich obsah sa môže ešte zmeniť;
• Komisia potrebuje priestor na zamyslenie sa nad všetkými možnými možnosťami a zverejnenie dokumentov by mohlo jej zamestnancov odradiť od toho, aby v budúcnosti otvorene vyjadrili svoje názory;
• verejnosť by si nesprávne vyložila predbežné názory obsiahnuté v dokumentoch predložených v počiatočnom štádiu rozhodovacieho procesu a včasné zverejnenie by mohlo viesť k špekuláciám;
• zverejnenie požadovaných dokumentov by Komisiu vystavilo vonkajšiemu tlaku;
• legislatívne návrhy, ktorých sa dokumenty týkali, boli veľmi citlivé.

31. V niektorých prípadoch Komisia uplatnila túto výnimku bez toho, aby poskytla akékoľvek iné odôvodnenie okrem toho, že príslušný rozhodovací postup prebiehal.

32. Komisia sa opierala aj o výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov s cieľom odmietnuť prístup verejnosti k výmenám informácií s tretími stranami (často veľkými technologickými spoločnosťami) a k podaniam tretích strán (často veľkých technologických spoločností), ktoré lobujú za zmeny návrhu aktu o digitálnych trhoch.

33. V týchto prípadoch Komisia tvrdila, že požadované dokumenty „obsahovali informácie týkajúce sa obchodných stratégií, konkurenčnej situácie na trhu a iných obchodných záujmov spoločností vrátane duševného vlastníctva“alebo „strategické informácie... o prevádzke a rozvoji ich podnikov“. Komisia okrem toho tvrdila, že informácie nie sú verejne dostupné a sú známe len obmedzenému počtu osôb. V niektorých prípadoch Komisia ďalej uviedla, že požadované dokumenty obsahujú „názory“a „pozície“tretích strán.

34. Komisia sa tiež odvolala na výnimku týkajúcu sa ochrany právneho poradenstva v troch prípadoch s cieľom zamietnuť prístup k dokumentom obsahujúcim poradenstvo jej právneho servisu. Tvrdila, že zverejnenie príslušných dokumentov by odhalilo „právne posúdenia predbežnej povahy určené na interné diskusie [...]“, čím by sa oslabil záujem Komisie „vyhľadávať právne poradenstvo a dostávať úprimné, objektívne a komplexné poradenstvo“. Komisia poukázala aj na riziko súdnych sporov týkajúcich sa právneho základu aktu o digitálnych trhoch.

35. V niekoľkých prípadoch sa Komisia odvolala na iné výnimky, ako je ochrana verejného záujmu, pokiaľ ide o medzinárodné vzťahy.

Posúdenie ombudsmana

36. Ombudsmanka preskúmala (A) čas, ktorý Rada a Komisia potrebovali na odpoveď na žiadosti o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom, (B) či inštitúcie vo svojich posúdeniach zohľadnili legislatívnu povahu dokumentov, (C) ako Rada a Komisia uplatnili výnimky z prístupu verejnosti a (D) či v prípade potreby posúdili existenciu prevažujúceho verejného záujmu.

 A. Čas potrebný na odpoveď na žiadosti o prístup k legislatívnym dokumentom

37. Ombudsmanka víta skutočnosť, že Rada vo všeobecnosti dodržala zákonné lehoty pri odpovedaní na žiadosti o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom.

38. Ombudsmanka je znepokojená oneskoreniami, ktoré Komisii vznikli pri vybavovaní žiadostí verejnosti o prístup. Z kontroly dokumentov vyplynulo, že Komisia dodržala zákonné lehoty na vybavenie žiadostí o prístup verejnosti len v približne polovici prípadov preskúmaných v rámci tohto vyšetrovania. V druhej polovici sa odpoveď Komisie oneskorila, pričom v 40 % oneskorených prípadov došlo k značnému oneskoreniu o viac ako 30 pracovných dní.

39. Je nevyhnutné poskytnúť prístup k legislatívnym dokumentom včas, pretože to verejnosti umožní pochopiť rozhodnutia inštitúcií EÚ počas legislatívneho procesu a snažiť sa ovplyvniť tieto rozhodnutia [29].

40. Inštitúcie EÚ musia teda pri vybavovaní žiadostí o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom dodržiavať zákonné lehoty, svoju povinnosť vybavovať žiadosti „bezodkladne“a svoju povinnosť poskytnúť prístup verejnosti „včas“, aby sa žiadatelia mohli zúčastniť na legislatívnom procese.

41. Ombudsmanka už v predchádzajúcom vyšetrovaní zistila, že systémové a výrazné oneskorenia pri spracúvaní žiadostí verejnosti o prístup predstavujú nesprávny úradný postup, a naliehavo vyzvala Komisiu, aby zlepšila, ako prioritne vybavuje žiadosti verejnosti o prístup.[30]

B. Zohľadnenie legislatívnej povahy požadovaných dokumentov 

42. V kontrolovaných odpovediach na žiadosti o prístup k dokumentom Rada ani Komisia výslovne neuviedli, že požadované dokumenty majú legislatívnu povahu. Preto nie je jasné, do akej miery inštitúcie vo svojich posúdeniach zohľadnili skutočnosť, že ide o „legislatívne dokumenty“, na ktoré sa vzťahuje najvyššia úroveň transparentnosti.

43. Obe inštitúcie vo svojich odpovediach o zamietnutí prístupu zvyčajne odkazujú na výnimky z prístupu verejnosti v nariadení č. 1049/2001 bez toho, aby zvážili judikatúru, podľa ktorej sa tieto výnimky musia vykladať a uplatňovať reštriktívne, a pokiaľ ide o legislatívne dokumenty, „o to prísnejšie“.

44. Podľa nariadenia č. 1049/2001 a súvisiacej judikatúry musia inštitúcie EÚ pri posudzovaní žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom zohľadniť, či majú požadované dokumenty legislatívnu povahu, a ak áno, uplatňovať najvyššiu úroveň transparentnosti. Na základe kontrolovaných odpovedí Rady a Komisie nie je jasné, či tak tieto dve inštitúcie robia. Podľa názoru ombudsmanky by sa v odpovediach inštitúcií malo výslovne uviesť, či sú požadované dokumenty „legislatívnymi dokumentmi“. To by žalobkýň ubezpečilo, že inštitúcie zohľadnili povahu požadovaných dokumentov. Mohlo by to tiež zvýšiť informovanosť a citlivosť inštitúcií, pokiaľ ide o ich povinnosť uplatňovať najvyšší štandard transparentnosti a vykladať výnimky z prístupu verejnosti osobitne prísne, pokiaľ ide o legislatívne dokumenty. Ombudsman predloží zodpovedajúci návrh na zlepšenie.

C. Uplatňovanie výnimiek z prístupu verejnosti k legislatívnym dokumentom

45. Celkovo Rada a Komisia zverejnili veľké množstvo legislatívnych dokumentov. Okrem toho pri odvolávaní sa na určité výnimky z prístupu verejnosti Komisia upravila len obmedzené informácie, čím poskytla široký prístup verejnosti k požadovaným dokumentom. Konkrétne, keď sa Komisia odvolávala na ochranu osobných údajov, v zásade upravila len osobné údaje svojich zamestnancov, zatiaľ čo žalobcovia o tieto údaje neprejavili záujem.

46. Pri tomto vyšetrovaní sa však zistili aj závažné problémy v spôsobe, akým Rada a Komisia uplatňujú určité výnimky na odmietnutie prístupu verejnosti k legislatívnym dokumentom, ktoré sú zhrnuté ďalej v texte. Podrobnejšie posúdenie toho, ako Rada a Komisia uplatňujú tieto výnimky, sa uvádza v prílohe.

 1. Nedostatok konkrétnych dôkazov o riziku

47. Vo väčšine kontrolovaných odpovedí, v ktorých sa odmieta prístup verejnosti s cieľom chrániť prebiehajúce rozhodovacie procesy a právne poradenstvo, sa Rada aj Komisia odvolávajú na všeobecné riziká, ktoré by podľa nich vyplývali zo zverejnenia predmetných dokumentov. Obe inštitúcie sa napríklad odvolávajú na:

• výzvy pri dosahovaní politickej dohody o legislatívnych návrhoch v rámci inštitúcií EÚ a medzi členskými štátmi;
• „vonkajší tlak“ vyvíjaný na inštitúcie;
• potreba zachovať vnútorný priestor na reflexiu;
• potenciálne nedorozumenia verejnosti, ktoré by zverejnené dokumenty mohli spôsobiť, a/alebo
• citlivosť príslušných legislatívnych návrhov,
• problémy pri získavaní objektívneho právneho poradenstva v budúcnosti v súvislosti s legislatívnymi návrhmi, ktoré vyvolávajú právne otázky.

48. Uvedené všeobecné riziká predstavujú štandardné prvky akejkoľvek demokratickej tvorby práva a súdy EÚ takéto argumenty za podobných okolností pravidelne zamietajú [31]. Ako také nemôžu samy osebe odôvodniť nezverejnenie, a to o to viac, ak majú predmetné dokumenty legislatívnu povahu. Ak inštitúcia EÚ nemôže poskytnúť žiadny konkrétny dôkaz o konkrétnom, skutočnom a odôvodnene predvídateľnom riziku pre záujmy chránené uvádzanou výnimkou (výnimkami), požadované dokumenty sa musia zverejniť.

49. Skutočnosť, že Rada a Komisia neposkytli konkrétne príklady a konkrétne dôkazy o riziku zverejnenia, a nie len všeobecné argumenty, pokiaľ ide o niektoré kategórie legislatívnych dokumentov týkajúcich sa prebiehajúcich rozhodovacích procesov, je v rozpore s uplatniteľnou judikatúrou, podľa ktorej musia inštitúcie EÚ vykonať konkrétne a individuálne posúdenie požadovaných dokumentov [32]. Ombudsman predloží zodpovedajúci návrh na zlepšenie nižšie.

2. Príliš široké uplatňovanie výnimky týkajúcej sa obchodného záujmu

50. Komisia dostala pri príprave svojho návrhu aktu o digitálnych trhoch značný počet podaní od zainteresovaných tretích strán, ako sú veľké technologické spoločnosti. Vyšetrovanie ombudsmanky ukázalo, že Komisia často odmietala prístup k takýmto podaniam, pričom sa odvolávala na výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov.

51. Ombudsmanka sa domnieva, že „lobizmus“, t. j. zapojenie zástupcov záujmových skupín, je neoddeliteľnou súčasťou legislatívneho procesu. Aby si však všetci zástupcovia záujmových skupín mohli počas prebiehajúceho legislatívneho procesu vymieňať informované názory, je nevyhnutné, aby v čo najväčšej miere existovali rovnaké podmienky, pokiaľ ide o prístup k informáciám. Ombudsmanka sa preto domnieva, že zverejnenie podaní tretích strán by umožnilo verejnosti - vrátane zástupcov záujmových skupín, ale aj širokej verejnosti a novinárom - účinnejšie a rovnocennejšie sa zúčastňovať na legislatívnom procese, čím by sa zvýšila kvalita a legitímnosť tohto procesu.

52. Inštitúcie by preto len za skutočne výnimočných okolností mali odmietnuť prístup verejnosti k podaniam tretích strán v rámci prebiehajúcich legislatívnych postupov s odvolaním sa na výnimku na ochranu obchodných záujmov. Túto výnimku nemôžu uplatniť na každý dokument predložený obchodnými subjektmi. Výnimka by sa skôr mala uplatňovať len vtedy, ak by zverejnenie dokumentu mohlo odhaliť skutočne citlivé duševné vlastníctvo, obchodné tajomstvá alebo finančné informácie.

53. Prax Komisie v tejto súvislosti sa nezdá byť koherentná. V niektorých prípadoch preskúmaných v súvislosti s týmto vyšetrovaním boli úpravy obmedzené a zdalo sa, že sú oprávnené na ochranu obchodného tajomstva spoločností. V iných prípadoch však Komisia odmietla prístup verejnosti k celým dokumentom, v ktorých spoločnosti vyjadrili svoje názory na návrh aktu o digitálnych trhoch a dokonca k nemu navrhli konkrétne zmeny. Nezdá sa, že by tieto dokumenty obsahovali obchodné stratégie, know-how alebo iné obchodné tajomstvá, ktoré by si zasluhovali ochranu na základe výnimky, na ktorú sa odvoláva Komisia.

54. Podľa názoru ombudsmanky by inštitúcie mali zabezpečiť, aby si tretie strany, ktoré inštitúciám predkladajú podania v rámci svojich lobistických činností týkajúcich sa konkrétnych legislatívnych spisov, boli v budúcnosti vedomé toho, že tieto podania sa v zásade musia na požiadanie sprístupniť verejnosti. Inštitúcie by mohli proaktívne požiadať všetky zainteresované tretie strany, aby vo svojich podaniach jasne uviedli citlivé obchodné informácie a vysvetlili svoje dôvody. Tento prístup by inštitúciám umožnil znížiť potrebu uskutočniť konzultácie s tretími stranami v prípade následných žiadostí verejnosti o prístup, čím by sa veci urýchlili, a pri vybavovaní žiadostí verejnosti o prístup vedieť, či požadované dokumenty obsahujú akékoľvek citlivé obchodné informácie. Ombudsman predloží zodpovedajúci návrh na zlepšenie.

D. Posúdenie existencie prevažujúceho verejného záujmu

55. V prípade niektorých výnimiek z prístupu verejnosti [33], aj keď sa uplatňujú, musia inštitúcie posúdiť, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov. Inštitúcie musia vykonať takéto posúdenie z vlastnej iniciatívy [34] a v každom prípade sa musia zaoberať tvrdeniami žiadateľov v tejto súvislosti.

56. V kontrolovaných odpovediach Rada a Komisia nemali tendenciu podrobne posudzovať, či existuje prevažujúci verejný záujem. Inštitúcie len dospeli k záveru, že „nebol identifikovaný žiadny prevažujúci verejný záujem“. Preto nie je jasné, či inštitúcie vykonali analýzu toho, aký by mohol byť verejný záujem na zverejnení, a ak existuje, prečo neprevýšil záujem, ktorý sa inštitúcie snažia chrániť. Jednotlivci žiadajúci o prístup preto nemôžu preskúmať ani spochybniť dôvody, na ktorých je založené posúdenie inštitúcií. Ombudsman predloží príslušný návrh na zlepšenie.

Závery

Zo spisov kontrolovaných v rámci tohto vyšetrovania vyplýva, že Komisii vznikajú značné oneskorenia pri vybavovaní žiadostí o prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom. Ombudsmanka sa touto záležitosťou zaoberala vo svojom predchádzajúcom vyšetrovaní OI/2/2022/OAM, v ktorom naliehavo vyzvala Komisiu, aby sa prioritne zaoberala otázkou oneskorení. Tieto oneskorenia majú obzvlášť závažné dôsledky, pokiaľ ide o legislatívne dokumenty.

Zo spisov kontrolovaných v rámci tohto vyšetrovania vyplýva, že Rada a Komisia nezabezpečujú plný účinok zásady legislatívnej transparentnosti, ako sa stanovuje v zmluvách EÚ, nariadení č. 1049/2001 a súvisiacej judikatúre. S cieľom pomôcť inštitúciám pri zlepšovaní ich postupov v tejto súvislosti predkladá ombudsman niekoľko návrhov.

Návrhy na zlepšenie

Rada a Komisia by mali:

• vo svojich odpovediach na žiadosti verejnosti o prístup výslovne uviedli, či sú požadované dokumenty „legislatívnymi dokumentmi“, na ktoré sa vzťahujú najvyššie normy transparentnosti;
• bezodkladné zverejnenie požadovaných legislatívnych dokumentov bez ohľadu na politickú citlivosť navrhovaných právnych predpisov, a to aj v prípade, že by to viedlo napríklad k vonkajšiemu tlaku, keďže ide o všeobecné prvky akéhokoľvek demokratického zákonodarného procesu;
• zabezpečiť, aby odmietli prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom len za skutočne výnimočných okolností, t. j. ak zistia konkrétne (negenerické) riziko pre výslovne chránené záujmy, ktoré možno preukázať hmatateľnými dôkazmi; v opačnom prípade sa požadované dokumenty musia zverejniť;
• vo svojich odpovediach preukážu, že vykonali skutočnú analýzu týkajúcu sa existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení, a v každom prípade sa zapoja do argumentácie žalobkýň v tejto súvislosti,
• zabezpečiť, aby si tretie strany, ktoré predkladajú podania v rámci legislatívnych postupov, boli vedomé toho, že ich podania môžu byť v zásade sprístupnené verejnosti, a aby všetky citlivé obchodné informácie boli v týchto podaniach vopred jasne uvedené spolu s jasným vysvetlením, prečo sa majú považovať za dôverné.

Rada EÚ a Komisia informujú ombudsmanku o tom, ako vykonali tieto návrhy na zlepšenie, do 3. júna 2025.

 

Emily O'Reilly
európska ombudsmanka

Štrasburg, 3. 2024

Príloha – Podrobné posúdenie argumentov, ktoré Rada a Komisia použili na zamietnutie prístupu verejnosti k legislatívnym dokumentom

Argumenty Rady

Ochrana prebiehajúceho rozhodovacieho procesu – článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1049/2001

1. Rada tým, že odmietla prístup verejnosti k legislatívnym dokumentom v odpovediach preskúmaných v rámci tohto vyšetrovania, predložila vágne, abstraktné a nepodložené argumenty týkajúce sa údajných rizík pre prebiehajúce rozhodovacie procesy. Tieto tvrdenia už súdy zamietli, ako je zhrnuté v nasledujúcej tabuľke.

Tvrdenie Rady	Ako Súdny dvor riešil tento argument v judikatúre
Požadované dokumenty obsahujú predbežné pripomienky k legislatívnemu návrhu a legislatívny postup je stále v počiatočnom štádiu.	V právnych predpisoch EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom „sa nerozlišuje podľa stavu rokovaní“.[35] „Samotná skutočnosť, že žiadosť o sprístupnenie bola podaná vo veľmi skorom štádiu legislatívneho procesu, nebola dostatočná na to, aby bolo možné uplatniť túto výnimku.“[36] Uvedené právne predpisy „nevylučujú... možnosť požiadať o prístup k dokumentom dočasnej povahy.“ Inštitúcie nemôžu predpokladať, že zverejnenie predstavuje riziko, pokiaľ prebieha rozhodovanie.[37]
Zverejnenie by viedlo k nesprávnemu výkladu zo strany verejnosti.	„Verejná mienka je úplne schopná pochopiť, že autor [predbežného dokumentu] môže neskôr zmeniť jeho obsah“[38]
Zverejnenie by viedlo k vonkajšiemu tlaku.	Riziko mimoriadneho vonkajšieho tlaku, ktorý by podstatne ovplyvnil konečné rozhodnutie, sa musí s istotou stanoviť prostredníctvom „hmatateľných dôkazov“. Tvorcovia právnych predpisov EÚ musia byť schopní čeliť vonkajšiemu tlaku, ktorý za normálnych okolností neprekračuje rámec toho, čo by sa dalo očakávať od verejnosti [39].
Zverejnením by sa znížili šance na dosiahnutie politickej dohody o návrhu.	Úprimná spolupráca je právnou povinnosťou inštitúcií EÚ.[40] Členské štáty musia akceptovať, že ich pozície vyjadrené v Rade sa môžu vyvíjať. Zverejnenie ich stanovísk teda samo osebe nemôže narušiť lojálnu spoluprácu, ku ktorej sú inštitúcie EÚ a členské štáty zo zákona povinné [41].
Predmetný legislatívny návrh je kontroverzný.	Práve obsah požadovaných dokumentov musí byť osobitne citlivý, aby sa preukázalo riziko pre prebiehajúci rozhodovací proces.[42] Zložitosť diskusií, odlišné názory alebo citlivá povaha diskusie ako takej nepostačujú na preukázanie vážneho narušenia rozhodovacieho procesu pri zverejňovaní dokumentov.[43]

2. Je znepokojujúce, že Rada zopakovala tie isté všeobecné tvrdenia, ktoré už súdy zamietli.

3. Na základe týchto všeobecných tvrdení nie je zrejmé, že Rada konkrétne a individuálne preskúmala každý legislatívny dokument, ku ktorému bol prístup verejnosti zamietnutý. Skôr sa zdá, že Rada uplatnila domnienku nedostupnosti určitých kategórií legislatívnych dokumentov týkajúcich sa prebiehajúcich rozhodovacích postupov. To by nebolo v súlade s judikatúrou.

Ochrana právneho poradenstva – článok 4 ods. 2 druhá zarážka nariadenia č. 1049/2001

4. Keď sa Rada odvolala na potrebu chrániť svoje právne poradenstvo, neposkytla „podrobné odôvodnenie“vysvetľujúce, prečo existovalo „primerane predvídateľné, a nie hypotetické riziko“, že zverejnenie požadovaného právneho poradenstva by ohrozilo jej schopnosť získať v budúcnosti úprimné, objektívne a komplexné právne poradenstvo [44]. Rada skôr tvrdila takéto riziko bez toho, aby ho zmysluplne odôvodnila. Rada použila argumenty všeobecnej povahy, ktoré by sa v skutočnosti mohli uplatniť na akékoľvek právne poradenstvo. Súdy tieto tvrdenia zamietli, ako je zhrnuté v nasledujúcej tabuľke.

Tvrdenie Rady	Ako Súdny dvor riešil tento argument v judikatúre
Právne poradenstvo sa týkalo citlivých otázok, ktoré boli kritické v prebiehajúcich rokovaniach.	„Údajne citlivý predmet sa nemôže zamieňať s citlivým dokumentom... Otázky..., ktoré sa pravidelne nastoľujú počas legislatívneho postupu, ako napríklad právny základ..., nie sú... osobitne citlivé.“[45] „Otázka, či samotný legislatívny proces možno považovať za citlivý, ako tvrdí Rada, je irelevantná. Skutočnosť, že právne otázky nastolené v súvislosti s takýmto procesom môžu byť kontroverzné a sú predmetom sporov alebo že právny servis sa týmito otázkami zaoberal, na tom nič nemení.“[46] „Transparentnosť týkajúca sa právneho poradenstva... prispieva k zvýšeniu legitimity inštitúcií v očiach európskych občanov a k zvýšeniu ich dôvery tým, že umožňuje, aby sa o rozdieloch medzi rôznymi stanoviskami otvorene diskutovalo“[47]
Právne poradenstvo sa týkalo otázok, ktoré by mohli byť predmetom súdneho sporu.	Takýto všeobecný argument nemôže odôvodniť výnimku z otvorenosti ustanovenej v nariadení č. 1049/2001 [48].
Právne poradenstvo sa týkalo novej a neobvyklej otázky.	„Nová a sporná povaha spisu sú faktory, ktoré sa dovolávajú zverejnenia požadovaného dokumentu.“ [49] Priznanie osobitnej citlivosti právnemu poradenstvu týkajúcemu sa nových otázok by v praxi bránilo zverejneniu veľkej časti tohto právneho poradenstva, keďže práve pri riešení nových otázok inštitúcie požadujú poradenstvo od svojich právnych služieb.[50]
Rada bude pri hľadaní právneho poradenstva v budúcnosti postupovať opatrne.	„Toto riziko musí byť vyvážené prevažujúcimi verejnými záujmami, ktoré spočívajú v posilnení transparentnosti legislatívneho procesu a demokratického práva európskych občanov... Rada je povinná zverejniť stanoviská svojho právneho servisu týkajúce sa legislatívneho procesu okrem prípadov, keď podrobne preukáže, že požadované právne stanovisko je obzvlášť citlivé alebo má mimoriadne široký rozsah, ktorý presahuje rámec príslušného legislatívneho procesu.“[51]
Právny servis Rady by sa dostal pod vonkajší tlak a v budúcnosti by sa správal zdržanlivo.	„Bol by to tento tlak, a nie možnosť zverejnenia právnych stanovísk, čo by ohrozilo záujem tejto inštitúcie... a bolo by jednoznačne povinnosťou Rady prijať potrebné opatrenia na jeho zastavenie“[52]

5. Z odpovedí Rady vyplynulo, že na rozdiel od judikatúry EÚ sa Rada domnieva, že poradenstvo jej právneho servisu je v zásade dôverné a nemožno ho zverejniť, pokiaľ prebieha príslušný legislatívny proces. Tento prístup by nebol v súlade s judikatúrou.

Tvrdenia Komisie

Ochrana súkromia a bezúhonnosti jednotlivca – článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001

6. Najčastejšie uplatňovanou výnimkou z prístupu verejnosti bola ochrana osobných údajov. Z kontroly vyplynulo, že žiadatelia vo všeobecnosti nevyjadrili záujem na prenose osobných údajov, ani nepredložili žiadne argumenty preukazujúce potrebu prenosu osobných údajov vo verejnom záujme. Toto vyšetrovanie preto neodhalilo žiadne problémy s uplatňovaním tejto výnimky Komisiou.

Ochrana prebiehajúceho rozhodovacieho procesu – článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1049/2001

7. Keď Komisia vychádzala z potreby chrániť prebiehajúci rozhodovací proces, uviedla vágne, abstraktné a nepodložené tvrdenia, ktoré súdy zamietli, ako je zhrnuté v nasledujúcej tabuľke.

Tvrdenie Komisie	Ako Súdny dvor riešil tento argument v judikatúre
Požadované dokumenty obsahujú predbežné stanoviská, boli vypracované na interné použitie a ich obsah sa môže ešte zmeniť.	V právnych predpisoch EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom „sa nerozlišuje podľa stavu rokovaní “[53] „Samotná skutočnosť, že žiadosť o sprístupnenie bola podaná vo veľmi skorom štádiu legislatívneho procesu, nebola dostatočná na to, aby bolo možné uplatniť túto výnimku“[54] Uvedené právne predpisy „nevylučujú... možnosť požiadať o prístup k dokumentom dočasnej povahy“. Inštitúcie nemôžu predpokladať, že sprístupnenie predstavuje riziko, pokiaľ prebieha rozhodovanie.[55]
Komisia potrebuje priestor na úvahy, aby preskúmala všetky možné možnosti, zatiaľ čo zverejnenie dokumentov by jej zamestnancov odradilo od úprimného vyjadrenia ich názorov.	Súdny dvor konštatoval, že podobné tvrdenia týkajúce sa ochrany „priestoru na samostatné porady“nemožno uviesť bez akéhokoľvek konkrétneho odôvodnenia toho, ako by zverejnenie dokumentov vzhľadom na ich konkrétny obsah bránilo schopnosti inštitúcie konať úplne nezávisle [56].
Verejnosť by špekulovala a nesprávne vykladala predbežné názory obsiahnuté v dokumentoch predložených v počiatočnej fáze rozhodovacieho procesu.	„Verejná mienka je dokonale schopná pochopiť, že autor [predbežného dokumentu] môže neskôr zmeniť jeho obsah“[57] Skôr by mala byť vítaná verejná diskusia o dokumentoch, ktoré nie sú konečné.[58]
Zverejnenie požadovaných dokumentov by Komisiu vystavilo vonkajšiemu tlaku.	Riziko vonkajšieho tlaku, ktorý by podstatne ovplyvnil konečné rozhodnutie, sa musí s istotou stanoviť prostredníctvom „hmatateľných dôkazov“.[59] Tvorcovia právnych predpisov EÚ musia byť schopní čeliť vonkajšiemu tlaku, ktorý za normálnych okolností neprekračuje rámec toho, čo by sa dalo očakávať od verejnosti.[60]
Legislatívne návrhy, ktorých sa dokumenty týkali, boli veľmi citlivé.	„Vysoká citlivosť“legislatívneho aktu, ktorý sa má prijať, je irelevantná. Naopak, na preukázanie rizika pre prebiehajúci rozhodovací proces musí byť osobitne citlivý obsah požadovaných dokumentov.[61] Všeobecný súd vo všeobecnosti rozhodol, že zložitosť diskusií, odlišné názory alebo citlivá povaha diskusie ako takej nepostačujú na preukázanie vážneho narušenia prebiehajúceho rozhodovacieho procesu.[62]

8. Rovnako ako Rada sa týka toho, že Komisia použila tie isté všeobecné tvrdenia, ktoré súdy zamietli.

9. Na základe týchto všeobecných tvrdení nie je zrejmé, že Komisia konkrétne a individuálne preskúmala každý legislatívny dokument, ku ktorému bol prístup verejnosti zamietnutý. Skôr sa zdá, že Komisia de facto uplatnila domnienku nedostupnosti niektorých kategórií legislatívnych dokumentov týkajúcich sa prebiehajúcich rozhodovacích postupov, čo by nebolo v súlade s judikatúrou.

Ochrana obchodných záujmov – článok 4 ods. 2 prvá zarážka nariadenia č. 1049/2001

10. Komisia sa pri príprave aktu o digitálnych trhoch odvolala na výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov s cieľom odmietnuť prístup verejnosti alebo upraviť určité informácie v dokumentoch prijatých od tretích strán, zvyčajne veľkých technologických spoločností.

11. Podľa ustálenej judikatúry sa výnimka z prístupu verejnosti týkajúca sa ochrany obchodných záujmov vzťahuje na dokumenty obsahujúce informácie, ktorých zverejnenie by mohlo „vážne poškodiť“obchodné záujmy právnickej osoby. Takéto informácie sa týkajú najmä obchodných stratégií, obchodných vzťahov a odborných znalostí tejto právnickej osoby.[63] Samotné nepodložené tvrdenie týkajúce sa všeobecného rizika zneužitia potenciálne citlivých obchodných informácií nestačí na uplatnenie predmetnej výnimky.[64]

12. Prax Komisie sa nezdá byť koherentná. V určitých prípadoch boli úpravy v sprístupnených dokumentoch obmedzené a zdalo sa, že sú oprávnené na ochranu obchodného tajomstva spoločností. V iných prípadoch však Komisia zamietla prístup verejnosti k celým dokumentom, v ktorých spoločnosti vyjadrili svoje názory na návrh aktu o digitálnych trhoch a dokonca k nemu navrhli konkrétne zmeny. Nezdá sa, že by tieto dokumenty obsahovali obchodné stratégie, know-how alebo iné obchodné tajomstvá, ktoré by mohli byť chránené na základe výnimky, na ktorú sa odvoláva Komisia.

Ochrana právneho poradenstva – článok 4 ods. 2 druhá zarážka nariadenia č. 1049/2001

13. Komisia vo svojich pôvodných odpovediach, v ktorých sa odvolávala na potrebu chrániť právne poradenstvo, neposkytla „podrobné odôvodnenie“, v ktorom by vysvetlila, prečo existuje „primerane predvídateľné, a nie hypotetické riziko“, že zverejnenie požadovaného právneho poradenstva by ohrozilo jej schopnosť získať v budúcnosti úprimné, objektívne a komplexné právne poradenstvo. [65] Komisia skôr tvrdila takéto riziko bez toho, aby ho zmysluplne odôvodnila. Komisia použila argumenty všeobecnej povahy, ktoré by sa v skutočnosti mohli uplatniť na akékoľvek právne poradenstvo. Súdy tieto argumenty zamietli, ako sa uvádza v tabuľke, v ktorej sú zhrnuté argumenty Rady a spôsob, akým ich súdy riešili.

14. Nahliadnutie do požadovaných dokumentov, ktoré obsahujú právne stanoviská, naznačilo, že tieto stanoviská nie sú mimoriadne zložité alebo citlivé. Išlo skôr o štandardné právne poradenstvo týkajúce sa právneho základu navrhovaného právneho predpisu EÚ.

15.  Komisia sa v niekoľkých prípadoch, ktoré sa týkali len osobitných okolností, odvolala na iné výnimky z prístupu verejnosti. Ombudsman ich preto v tomto rozhodnutí, ktoré sa týka systémovej praxe inštitúcií, neposudzuje.

 

[1] Článok 10 ods. 3 ZEÚ.

[2] Rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=67058&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2310692, bod 46.

[3] Článok 15 ZFEÚ.

[4] Nariadenie č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/ALL/?uri=celex%3A32001R1049

[5] Článok 12 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.

[6] Rozsudok zo 4. septembra 2018, vec C-57/16 P, ClientEarth/Komisia, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=205322&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3693014, bod 85.

[7] Tamže, bod 88.

[8] Tamže, body 88 a 90 až 93.

[9] Rozsudok zo 17. októbra 2013, C‑280/11 P, Rada/Access Info Europe, body 30 a 33, https://curia.europa.eu/juris/document/document/jsf;jsessionid=33DFC4BEF1DCDBAED7499CE14BAAF0F4?text=&docid=143182&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3841290; vec C-57/16 P, ClientEarth/Komisia, body 78 a 84 – 85.

[10] Vec C‑280/11 P, Rada/Access Info Europe, bod 31; rozsudok z 8. júna 2023, vec C-408/21 P, Rada/Pech, https://curia.europa.eu/juris/document/jsf?text=&docid=274436&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2311573, bod 34.

[11] Vec C-408/21 P, Rada/Pech, bod 82.

[12] Tamže, bod 86; rozsudok z 25. januára 2023, De Capitani/Rada, T-163/21, body 83, 85 a 93. https://curia.europa.eu/juris/document/jsf?text=&docid=269684&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3531724.

[13] Článok 4 ods. 2 in fine a článok 4 ods. 3 prvý pododsek in fine nariadenia č. 1049/2001. Výnimky, ktoré nemôžu byť prevýšené verejným záujmom, sú: verejná bezpečnosť, obrana a vojenské záležitosti, medzinárodné vzťahy, finančná menová alebo hospodárska politika.

[14] Pozri prílohu 1, https://www.ombudsman.europa.eu/en/opening-summary/en/175931.

[15] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2022/1925 zo 14. septembra 2022 o súťažeschopných a spravodlivých trhoch digitálneho sektora (Ú. v. EÚ L 265/1, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=celex%3A32022R1925). 

[16] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2023/959 z 10. mája 2023, ktorou sa mení smernica 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Únii a rozhodnutie (EÚ) 2015/1814 o zriadení a prevádzke trhovej stabilizačnej rezervy systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Únii (Ú. v. EÚ L 130/134, https://eur-lex.europa.eu/eli/dir/2023/959/oj). 

[17] Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2041 z 19. októbra 2022 o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 275/33, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX%3A32022L2041).

[18] https://www.ombudsman.europa.eu/doc/correspondence/196628

[19] Ombudsman sa už jednou z týchto žiadostí zaoberal v rámci vyšetrovania založeného na sťažnostiach. 253/2023/MIK o tom, ako Európsky parlament riešil žiadosť o prístup verejnosti k štvorstĺpcovému dokumentu týkajúcemu sa rokovaní trialógu o akte EÚ o digitálnych trhoch, https://www.ombudsman.europa.eu/en/case/en/63316.

[20] https://www.ombudsman.europa.eu/doc/correspondence/196629

[21] https://www.ombudsman.europa.eu/doc/correspondence/196630

[22] Rada uviedla, že úplne sprístupnila 325 dokumentov, čiastočne sprístupnila 47 dokumentov a odmietla zverejniť 46 dokumentov, ktoré patria do rozsahu tohto vyšetrovania.

[23] Vec 1834/2022/NH o odmietnutí Rady EÚ poskytnúť úplný prístup verejnosti k právnemu stanovisku k navrhovanej smernici EÚ o primeraných minimálnych mzdách, https://www.ombudsman.europa.eu/en/case/en/62606; vec 1499/2021/SF o odmietnutí Rady EÚ poskytnúť úplný prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa rokovaní o návrhu aktu o digitálnych trhoch, https://www.ombudsman.europa.eu/en/case/en/59957; vec 788/2022/SF o odmietnutí Rady EÚ poskytnúť prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa rokovaní o návrhu aktu o digitálnych trhoch a o akte o digitálnych službách, https://www.ombudsman.europa.eu/en/case/en/61556.

[24] Článok 4 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1049/2001.

[25] Článok 4 ods. 2 druhá zarážka nariadenia č. 1049/2001.

[26] Článok 4 ods. 2 prvá zarážka nariadenia č. 1049/2001.

[27] Článok 4 písm. b) nariadenia č. 1049/2001.

[28] To zahŕňa 58 prvých odpovedí a 5 opakovaných rozhodnutí Komisie a 47 prvých odpovedí Rady. Nezahŕňa to tri potvrdzujúce rozhodnutia Rady. Ombudsman ich preskúmal v súvislosti s predchádzajúcimi vyšetrovaniami založenými na sťažnostiach, takže v súvislosti s týmto vyšetrovaním neboli opätovne preskúmané. Pozri poznámku pod čiarou č. 23.

[29] Tamže, bod 84. Pozri aj rozhodnutie o tom, ako Európska komisia riešila dve žiadosti o prístup verejnosti k posúdeniam vplyvu a stanoviskám výboru pre kontrolu regulácie k plánovanej revízii nariadení EÚ o chemikáliách (REACH) a ortuti (vec 1053/2023/MIK), https://www.ombudsman.europa.eu/en/decision/en/183548, body 29 – 32; rozhodnutie o tom, ako Európsky parlament riešil žiadosť o prístup verejnosti k štvorstĺpcovému dokumentu týkajúcemu sa rokovaní trialógu pri prijímaní aktu o digitálnych trhoch (vec 253/2023/MIK), https://www.ombudsman.europa.eu/en/decision/en/172851, body 35 – 37.

[30] Osobitná správa európskej ombudsmanky v rámci jej strategického vyšetrovania týkajúceho sa času, ktorý Európska komisia potrebuje na vybavenie žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom (OI/2/2022/OAM), https://www.ombudsman.europa.eu/fr/special-report/en/175425.

[31] Pozri prílohu.

[32] Vec C-57/16 P, ClientEarth/Komisia, bod 120.

[33] Týka sa to ochrany obchodných záujmov, súdnych konaní, účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov, prebiehajúceho rozhodovacieho procesu a ukončeného rozhodovacieho procesu. Pozri článok 4 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1049/2001.

[34] Spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, body 49 a 67.

[35] Rozsudok Všeobecného súdu z 22. marca 2022, vec T‑233/09, Access Info Europe/Rada, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=84636&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3847531, bod 76.

[36] C‑280/11 P, Access Info/Rada, už citovaný, bod 60.

[37] Vec C‑57/16 P, Client Earth/Komisia, body 111 – 112.

[38] Vec T-233/09, Access Info Europe/Rada, bod 69; rozsudok Všeobecného súdu z 22. marca 2018, vec T-540/15, De Capitani/Parlament, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=200551&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3693797, bod 102.

[39] Vec T-540/15, De Capitani/Parlament, bod 99; vec T-233/09, Access Info Europe/Rada, bod 74.

[40] Vec T-540/15, De Capitani/Parlament, bod 104.

[41] Vec T-163/21, De Capitani/Rada, bod 83.

[42] Vec T-540/15, De Capitani/Parlament, bod 89 a nasledujúce odseky.

[43] Spojené veci T-371/20 a T-554/20, Pollinis France/Komisia, https://curia.europa.eu/juris/document/document/jsf?text=&docid=265442&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3694808, body 116 – 117.

[44] spojené veci C‑39/05 P a C‑52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, bod 69; rozsudok z 21. apríla 2021, vec T-252/19, Pech/Rada, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=240171&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3699084, bod 79; rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 2014, vec C-350/12 P, Rada/in ’t Veld, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=amp; docid=154535&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3848773, bod 96.

[45] Vec T-252/19, Pech/Komisia, bod 57.

[46] Tamže, bod 85.

[47] Spojené veci C‑39/05 P a C‑52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, bod 59, a rozsudok Súdneho dvora z 21. júla 2011, Švédsko/MyTravel a Komisia, C-506/08 P, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=107935&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3850542, bod 113.

[48] Spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, bod 65; vec T-252/19, Pech/Komisia, bod 89.

[49] Rozsudok z 18. septembra 2015, vec T-395/13, Miettinen/Rada, https://curia.europa.eu/juris/document/document/jsf?text=&docid=168066&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=806108, bod 37.

[50] Tamže, body 42 - 43. Pozri tiež vec T-252/19, Pech/Komisia, body 85 – 87.

[51] Tamže, body 35 - 36.

[52] Spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, bod 64.

[53] Vec T‑233/09, Access Info Europe/Rada, bod 76.

[54] Vec C‑280/11 P, Access Info/Rada, bod 60.

[55] Vec C‑57/16 P, Client Earth/Komisia, body 111 – 112.

[56] Tamže, body 107 - 108.

[57] Vec T-233/09, Access Info Europe/Rada, bod 69; vec T-540/15, De Capitani/Parlament, bod 102.

[58] Vec T‑163/21, De Capitani/Rada, bod 79.

[59] Vec T-252/19, Pech/Rada, bod 92.

[60] Vec T-540/15, De Capitani/Parlament, bod 99; vec T-233/09, Access Info Europe/Rada, bod 74.

[61] Vec T-540/15, De Capitani/Parlament, bod 89 a nasledujúce odseky.

[62] Spojené veci T-371/20 a T-554/20, Pollinis France/Komisia, body 116 – 117.

[63] Rozsudok Všeobecného súdu zo 7. februára 2018 vo veci T-718/15, PTC Therapeutics International/Európska agentúra pre lieky, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=199044&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3848461, bod 85.

[64] Tamže, 96.

[65] Spojené veci C‑39/05 P a C‑52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, bod 69; vec T-252/19, Pech/Rada, bod 79; rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 2014, vec C-350/12 P, Rada/in ’t Veld, https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=154535&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3848773, bod 96.