V Štrasburgu 11. novembra 2003

Vážený pán G.,

Dňa 10. februára 2003 ste podali sťažnosť na Európsku komisiu v súvislosti s tým, ako Európska komisia vybavila sťažnosť na Nemecko, ktorú ste predložili Komisii.

Európsky ombudsman postúpil 21. februára 2003 sťažnosť predsedovi Európskej komisie.

Listom z 24. februára 2003 ste zaslali ombudsmanovi ďalšie informácie týkajúce sa Vašej sťažnosti, ktorú ombudsman postúpil Komisii 6. marca 2003.

Dňa 7. mája 2003 ste mi napísali, aby ste požiadali o rýchle rozhodnutie o Vašej sťažnosti alebo o prijatie predbežných opatrení. Vo svojej odpovedi z 8. mája 2003 som vysvetlil, že Komisia bola požiadaná, aby predložila svoje stanovisko k sťažnosti do 31. mája 2003 a že toto stanovisko Vám bude zaslané čo najskôr. Takisto som Vás informoval, že ombudsman nemá právomoc vydávať záväzné príkazy iným inštitúciám ani prijímať predbežné opatrenia. Kópia Vášho listu zo 7. mája 2003 a mojej odpovede na tento list bola zaslaná Komisii pre informáciu.

Komisia zaslala svoje stanovisko (z 13. mája 2003) 23. mája 2003. Postúpil som Vám ju 28. mája 2003 s výzvou na vyjadrenie pripomienok.

Dňa 30. mája 2003 ste mi zaslali ďalšiu sťažnosť proti Nemecku, ktorá bola adresovaná Komisii. Potvrdil som prijatie tohto listu 5. júna 2003, pričom som vyjadril názor, že tento list mi bol zaslaný pre informáciu. Vo Vašej odpovedi z 11. júna 2003 ste ma požiadali o zaslanie Vášho listu z 30. mája 2003 Komisii. Urobil som tak 20. júna 2003.

Dňa 30. júna 2003 ste mi zaslali svoje pripomienky k stanovisku Komisie. Dňa 23. júla 2003 ste zaslali doplňujúce pripomienky.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovateľ, nemecký občan, previedol cenné papiere, ktoré mal v nemeckej banke Volksbank Freiburg, na švajčiarsku banku. Podľa sťažovateľa išlo o bežnú transakciu, ktorá sa uskutočnila otvorene a vo vlastnom mene. Podľa sťažovateľa sa prevod uskutočnil preto, lebo cenné papiere boli potrebné na zabezpečenie úverov od švajčiarskej banky, pretože švajčiarska banka ponúkala výhodnejšie produkty, lepšie poradenstvo týkajúce sa cenných papierov, širšiu škálu služieb a rýchlejšie a spoľahlivejšie riadenie obchodnej činnosti ako nemecká banka a z dôvodu zabezpečenia, ktoré ponúkal účet vo švajčiarskej banke.

V rámci vyšetrovania nezákonných transakcií uskutočnených vo Volksbank Freiburg na základe príkazu na domovú prehliadku vydaného 22. apríla 1998 daňový orgán Freiburg-Land objavil aj dokumenty týkajúce sa uvedeného prevodu. Podľa sťažovateľa tak daňový orgán prekročil rámec svojho mandátu, ktorý sa obmedzoval na preskúmanie transakcií uskutočnených anonymne. Daňový úrad Freiburg-Land následne odovzdal informácie, ktoré zistil, daňovému úradu Stuttgart I príslušnému pre sťažovateľa. Ten následne začal vlastné daňové vyšetrovanie voči sťažovateľovi, ktorého domov a kancelária boli prehľadané. V dôsledku tohto vyšetrovania daňový orgán Stuttgart I upravil daňové poplatky sťažovateľa za roky 1989 až 1999 a stanovil vyššiu zálohu na dane splatné za rok 2001. V súvislosti s týmito rozhodnutiami sťažovateľ požiadal Finanzgericht Bádensko-Württembersko o prerušenie konania. Finanzgericht vo svojich rozhodnutiach zo 16. apríla 2002 tieto žiadosti zamietol. Žiadosť sťažovateľa, aby sa vyhovelo odvolaniu na Bundesfinanzhof (Spolkový najvyšší finančný súd), Finanzgericht 30. júla 2002 zamietol. Relevantné skutočnosti viedli aj k začatiu trestného konania proti sťažovateľovi.

Podľa sťažovateľa sa na prevod, ktorý uskutočnil, vzťahoval voľný pohyb kapitálu. Nemohol teda byť základom pre počiatočné podozrenie („Anfangsverdacht“) z daňových únikov. Sťažovateľ uviedol, že nemecké daňové orgány majú podozrenie, že akékoľvek prevody do iných krajín sú potenciálne zneužívajúce. Takýto prístup pravdepodobne odradil občanov od využívania voľného pohybu kapitálu („odrádzajúci účinok“). Sťažovateľ zastával názor, že vnútroštátne orgány musia zohľadniť záujem Spoločenstva na neobmedzenom voľnom pohybe kapitálu cez hranice. Daňové orgány a Finanzgericht to podľa sťažovateľa v prejednávanej veci neurobili. Podľa názoru sťažovateľa Finanzgericht namietal proti prevodu cenných papierov z dôvodu, že sa uskutočnil bez akéhokoľvek ekonomického dôvodu. Sťažovateľ sa domnieval, že vyžadovanie hospodárskeho dôvodu pre takéto transakcie predstavuje skryté obmedzenie voľného pohybu kapitálu. Ďalej sa domnieval, že došlo k diskriminácii vzhľadom na to, že na prevod do nemeckej banky nebol potrebný žiadny ekonomický dôvod a že sa nezohľadnili dôvody nehospodárskej povahy. Sťažovateľ napokon uviedol, že opatrenia prijaté nemeckými daňovými orgánmi boli neprimerané vzhľadom na to, že Amtsgericht Freiburg, ktorý povolil vyhľadávanie vo Volksbank Freiburg, zdôraznil, že vyšetrovanie sa malo obmedziť na transakcie, ktoré sa uskutočnili anonymne alebo s použitím falošných mien. Existoval teda absolútny zákaz používať informácie o jeho odovzdaní, ktoré boli odhalené pri príležitosti tohto vyšetrovania.

Dňa 2. septembra 2002 sa sťažovateľ obrátil na Komisiu (referenčné číslo sťažnosti 2002/5041), aby sa sťažoval, že rozhodnutie Finanzgericht z 30. júla 2002 porušuje pravidlá Zmluvy ES o voľnom pohybe kapitálu. Sťažovateľ preto navrhol, aby Komisia začala konanie podľa článku 226. Komisia vo svojej odpovedi z 19. novembra 2002 uviedla: „V tejto súvislosti nie je zrejmé, že by Finanzgericht vo Vašom prípade odôvodnil konkrétne počiatočné podozrenie z daňového podvodu skutočnosťou, že neexistoval žiadny ekonomický dôvod na prevod cenných papierov alebo že by dokonca stanovil všeobecnú požiadavku takéhoto ekonomického dôvodu v prípade prevodov do zahraničia.“ Podľa názoru Komisie nemecký súd len rozhodol, že takéto podozrenie je opodstatnené, ak sa príslušná transakcia javí ako nehospodárna. Komisia informovala navrhovateľa, že preto navrhuje prípad uzavrieť, pokiaľ navrhovateľ nepredloží nové argumenty alebo dôkazy.

Sťažovateľ sa domnieval, že Komisia vo svojom liste z 19. novembra 2002 sfalšovala rozhodnutie Finanzgerichtu tým, že nahradila stanovisko Finanzgerichtu tvrdením, ktoré v priebehu konania uviedol daňový orgán Stuttgart I a ktoré Finanzgericht neprijal.

Navrhovateľ vo viacerých ďalších listoch namietal proti stanovisku Komisie. Komisia však vo svojich odpovediach z 13. januára a 3. februára 2003 potvrdila svoje stanovisko.

Sťažovateľ 1. vo svojej sťažnosti ombudsmanovi namieta proti odmietnutiu Komisie začať konanie podľa článku 226 a 2. tvrdí, že Komisia sfalšovala skutočnosti.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

1. Kontext prípadu

Podľa nemeckého práva sa daňové vyšetrovania môžu zakladať len na dostatočne podstatnom počiatočnom podozrení z nejakej formy daňového úniku („steuerrechtlicher Anfangsverdacht“). Bundesfinanzhof (najvyšší nemecký daňový súd) 6. februára 2001 rozhodol, že akékoľvek daňové vyšetrovanie založené výlučne na skutočnosti, že došlo k cezhraničnému prevodu aktív zo štátneho príslušníka na zahraničný bankový účet, porušuje slobodu pohybu kapitálu chránenú článkom 56 Zmluvy o ES.

V predchádzajúcej sťažnosti Komisii z 3. septembra 2001 (referenčné číslo 2001/5037) sťažovateľ tvrdil, že opatrenia prijaté voči jeho banke aj voči nemu samotnému (t. j. vykonanie príkazu na domovú prehliadku a konfiškácia dokumentov) boli nezákonné. Keďže nič nenasvedčovalo porušeniu článku 56 Zmluvy o ES, Komisia prípad uzavrela 25. januára 2002.

Sťažovateľ následne podal ďalšiu sťažnosť (ref. č. 2002/5041), v ktorej namietal proti rozhodnutiam Finanzgericht Baden-Württemberg zo 16. apríla 2002, a najmä proti rozhodnutiu Finanzgericht z 30. júla 2002, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o zrušenie rozhodnutí zo 16. apríla 2002. Sťažovateľ z rozhodnutia z 30. júla 2002 vyvodil, že súd spravidla vyžadoval ekonomické dôvody pre cezhraničné prevody cenných papierov, čo predstavovalo skryté obmedzenie v zmysle článku 58 ods. 3 Zmluvy o ES.

2. História prípadu

Sťažnosť (referenčné číslo 2002/5041) podal sťažovateľ 2. septembra 2002. Dňa 27. septembra 2002 bol sťažovateľ požiadaný o poskytnutie ďalších informácií. Tieto informácie boli zaslané 8. októbra 2002. Z analýzy útvarov Komisie vyplynulo, že nič nenasvedčuje svojvoľnej diskriminácii transferov do cudzích krajín v zmysle článku 58 ods. 3 Zmluvy o ES. Dňa 19. novembra 2002 a so súhlasom právneho servisu Komisie bol preto sťažovateľ informovaný o zámere Komisie uzavrieť prípad. Po ďalších podaniach sťažovateľa 28. novembra 2002 a 23. decembra 2002 ho Komisia informovala, že trvá na svojom stanovisku, že prípad by sa mal uzavrieť.

3. Stanovisko Komisie k argumentom sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi poukázal na sťažnosti týkajúce sa zákonnosti rôznych príkazov na domovú prehliadku. Všetky tieto sťažnosti boli predmetom súdnych rozhodnutí. Príkaz na domovú prehliadku vykonaný proti banke sťažovateľa vo Freiburgu bol zrušený rozhodnutím Landgericht Freiburg z 26. januára 2000. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že to viedlo k absolútnemu zákazu použitia takto získaných dôkazov, treba poukázať na to, že v nemeckom práve neexistovalo žiadne jednoznačné ustanovenie, ktoré by automaticky vylučovalo zohľadnenie nezákonne získaných informácií (doktrína „ovocie jedovatého stromu“), ale len osobitná judikatúra. Sťažovateľ podal na Landgericht Stuttgart sťažnosť proti opatreniam daňovej kontroly, ktoré voči nemu prijal daňový orgán v Stuttgarte. Súd túto sťažnosť 19. januára 2001 zamietol. Zákonnosť konfiškácie dokumentov sťažovateľa bola potvrdená rozhodnutím Amtsgericht Stuttgart z 23. januára 2001.

Podľa článku 2 ods. 7 štatútu ombudsmana bola teda sťažnosť neprípustná, pokiaľ ide o otázky, ktorých sa týkalo toto súdne konanie.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa proti odmietnutiu Komisie začať konanie podľa článku 226 Zmluvy o ES, treba zdôrazniť, že v súlade s ustálenou judikatúrou súdov Spoločenstva mala Komisia diskrečnú právomoc rozhodnúť o začatí alebo nezačatí takéhoto konania.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že Finanzgericht vo svojom rozhodnutí z 30. júla 2002 nesprávne potvrdil konkrétne počiatočné podozrenie z daňového podvodu v jeho prípade na základe toho, že neexistoval žiadny ekonomický dôvod na prevod cenných papierov, rozhodnutie súdu znie takto:(1)

„Pre rozhodnutie senátu [vo svojich rozhodnutiach zo 16. apríla 2002] bolo rozhodujúce, že prevod cenných papierov do zahraničnej banky sa uskutočnil bez hospodárskeho dôvodu. (…) Keďže pre rozhodnutie senátu bol rozhodujúci nedostatok ekonomického dôvodu, nie je relevantné, že bola prevedená len časť vkladu.“

Odvoláva sa pritom na predchádzajúce rozhodnutia Finanzgericht zo 16. apríla 2002, ktoré znejú:

„Okrem toho podľa názoru senátu nie je bežnou bankovou praxou vo vzťahu k zahraničným krajinám, že existujúci vklad sa prevádza ako celok do zahraničnej banky bez zjavného hospodárskeho dôvodu. Je to preto, že dlžník a veriteľ zostávajú rovnakí, mení sa len správa majetku. Naopak, za takýchto okolností senát trvá na pôvodnom podozrení z daňového úniku.“

Čo v tejto súvislosti znamená „žiadny zjavný ekonomický dôvod“ a „nedostatok ekonomického dôvodu“, sa ukázalo pri pohľade na oddiel I rozhodnutí zo 16. apríla 2002, ktorý znie takto:

„[Finanzamt Stuttgart I] ako odôvodnenie uvádza, že vyšetrovanie daňových vyšetrovateľov bolo založené na zákonných vyšetrovacích úkonoch: [Sťažovateľ] previedol vklad pozostávajúci z cenných papierov s pevným úročením do cudzej krajiny. Neboli na to žiadne ekonomické dôvody, pretože náklady na tento vklad boli v zahraničí vyššie.“

V tejto súvislosti zo skutkových okolností nevyplýva, že Finanzgericht založil konkrétne počiatočné podozrenie z daňového podvodu v prípade sťažovateľa na skutočnosti, že neexistoval ekonomický dôvod na prevod cenných papierov, alebo dokonca stanovil všeobecnú požiadavku, aby existoval ekonomický dôvod na cezhraničné prevody. Po dôkladnej analýze všetkých predložených súdnych rozhodnutí sa ukázalo, že súd vyhovie pôvodnému podozreniu z daňového podvodu, ak je dotknutý cezhraničný prevod ekonomicky nevýhodný. Daňový orgán v predmetnej veci nesporne tvrdil, že náklady na zahraničný vklad boli vyššie ako náklady účtované nemeckou bankou. Na rozdiel od tvrdení sťažovateľa sa teda vyšetrovacie konanie voči sťažovateľovi zakladalo na skutočnosti, že prevod bol ekonomicky nevýhodný, a nie na skutočnosti, že chýbal ekonomický dôvod.

Sťažovateľ tvrdil, že existovali hospodárske alebo nehospodárske dôvody na prevod, ktorý uskutočnil. Takéto možné dôvody však v čase vzniku počiatočného podozrenia neboli známe.

V článku 58 ods. 1 Zmluvy o ES sa ustanovuje, že ustanoveniami článku 56, ktoré zakotvujú voľný pohyb kapitálu, nie je dotknuté právo členských štátov prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa zabránilo porušovaniu vnútroštátnych zákonov a iných právnych predpisov, najmä v oblasti daní. Na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii, nič nenasvedčovalo tomu, že by daňové orgány alebo Finanzgericht vychádzali len z cezhraničnej povahy prevodu cenných papierov na účely preukázania počiatočného podozrenia z daňového podvodu. Prešetrovania boli naopak založené na skutočnosti, že prevod navrhovateľa sa v tom čase zdal ekonomicky nevýhodný a že navrhovateľ odmietol poskytnúť ďalšie objasnenie.

Komisia mala diskrečnú právomoc rozhodnúť o začatí alebo nezačatí konania o nesplnení povinnosti. V prípade sťažovateľa sa toto rozhodnutie nezakladalo na falšovaní skutočností, ale na výklade informácií poskytnutých sťažovateľom.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojej sťažnosti a uviedol tieto ďalšie pripomienky:

Z rozhodnutia Bundesfinanzhof zo 6. februára 2001 vyplýva, že daňové vyšetrovania sa môžu zakladať len na dostatočne podstatnom počiatočnom podozrení z určitej formy daňového podvodu („steuerrechtlicher Anfangsverdacht“). Znamenalo to, že takéto daňové vyšetrovania sa mohli zakladať len na skutočnosti, že došlo k anonymnému prevodu aktív zo štátneho príslušníka na zahraničnú banku. Podľa judikatúry Bundesfinanzhof je irelevantná otázka, či existoval ekonomický dôvod na premiestnenie do zahraničia alebo či sa premiestnenie zdalo byť ekonomicky nevýhodné.

Podľa listu daňového orgánu Freiburg-Land adresovaného daňovému orgánu v Stuttgarte sa v prejednávanej veci začalo daňové vyšetrovanie, „keďže prevod cenných papierov s pevným úročením na vklad v cudzej krajine nemal hospodársky zmysel a prevod sa uskutočnil v tesnej časovej blízkosti zavedenia odpočtu úrokov (ďalej len ‚Zinsabschlag‘) [v Nemecku]. S dokumentmi [týkajúcimi sa sťažovateľa] sa zaobchádzalo ako s dokumentmi nájdenými náhodne (‚Zufallsfunde‘), keďže sa na ne nevzťahoval [príkaz na domovú prehliadku]“.

Dňa 4. septembra 1998 Amtsgericht Freiburg zamietol žiadosť daňového orgánu Freiburg-Land o potvrdenie zabavenia týchto dokumentov. Súd tvrdil, že v opačnom prípade by obmedzenia, ktoré boli uložené na príkaz na domovú prehliadku vydaný 22. apríla 1998, stratili platnosť. Toto rozhodnutie potvrdil Landgericht Freiburg 4. marca 1999. Napriek týmto rozhodnutiam boli príslušné dokumenty 9. augusta 1999 odovzdané daňovému orgánu Stuttgart I. To už predstavovalo porušenie voľného pohybu kapitálu.

Po tom, čo Landgericht Freiburg 26. januára 2000 zrušil rozhodnutie o povolení prehliadky z 22. apríla 1998, boli príslušné dokumenty vrátené Volksbank Freiburg. V tom čase sa zjavne prehliadalo, že kópie týchto dokumentov už boli odovzdané daňovému orgánu v Stuttgarte. To tiež predstavovalo porušenie voľného pohybu kapitálu sťažovateľa.

Dňa 14. novembra 2000 podala daňová správa v Stuttgarte návrh na vydanie príkazu na prehliadku a zaistenie majetku. Pôvodné podozrenie sa zakladalo na skutočnosti, že došlo k prevodu cenných papierov na švajčiarsky účet.

Otázka, či bol tento prevod ekonomicky nevýhodný, nebola v čase zabavenia dokumentov 26. júna 1998 vôbec preskúmaná. Táto otázka sa stala relevantnou až počas konania pred Finanzgericht koncom roka 2001 a v roku 2002, keďže daňový orgán Stuttgart I vychádzal z údajnej neexistencie hospodárskeho účelu prevodu. Nebolo legitímne premietnuť túto otázku späť do roku 1998. Sťažovateľ najprv neodpovedal na túto otázku v rokoch 2001/2002, keďže podľa judikatúry Bundesfinanzhof a nemeckého ústavného súdu bola táto otázka na účely pôvodného podozrenia irelevantná.

Požiadavka hospodárskeho dôvodu na prevod do zahraničia alebo skutočnosť, že takýto prevod by sa nemal javiť ako ekonomicky nevýhodný, predstavovala svojvoľnú diskrimináciu, ako aj skryté obmedzovanie voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 58 ods. 3 Zmluvy o ES.

ROZHODNUTIE

1 Úvodné poznámky

1.1 Sťažovateľ, nemecký občan, previedol cenné papiere, ktoré mal v nemeckej banke Volksbank Freiburg, na švajčiarsku banku. Podľa sťažovateľa išlo o bežnú transakciu, ktorá sa uskutočnila otvorene a vo vlastnom mene. V rámci vyšetrovania nezákonných transakcií uskutočnených vo Volksbank Freiburg na základe príkazu na domovú prehliadku vydaného 22. apríla 1998 daňový orgán Freiburg-Land objavil aj dokumenty týkajúce sa uvedeného prevodu. Podľa sťažovateľa tak daňový orgán prekročil rámec svojho mandátu, ktorý sa obmedzoval na preskúmanie transakcií uskutočnených anonymne. Daňový úrad Freiburg-Land následne odovzdal informácie, ktoré zistil, daňovému úradu Stuttgart I príslušnému pre sťažovateľa. Ten následne začal vlastné daňové vyšetrovanie voči sťažovateľovi, ktorého domov a kancelária boli prehľadané. V dôsledku tohto vyšetrovania daňový orgán Stuttgart I upravil daňové poplatky sťažovateľa za roky 1989 až 1999 a stanovil vyššiu zálohu na dane splatné za rok 2001. V súvislosti s týmito rozhodnutiami sťažovateľ požiadal Finanzgericht Bádensko-Württembersko o prerušenie konania. Finanzgericht vo svojich rozhodnutiach zo 16. apríla 2002 tieto žiadosti zamietol. Žiadosť sťažovateľa, aby sa vyhovelo odvolaniu na Bundesfinanzhof (Spolkový najvyšší finančný súd), Finanzgericht 30. júla 2002 zamietol. Dňa 2. septembra 2002 sa sťažovateľ obrátil na Európsku komisiu. Listom z 19. novembra 2002 však Komisia informovala sťažovateľa, že nevidí žiadny dôvod, prečo by mala zasiahnuť. Komisia potvrdila toto stanovisko v ďalších listoch z 13. januára a 3. februára 2003.

1.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdí, že Európska komisia mala začať konanie o porušení povinnosti na základe článku 226 Zmluvy o ES. Sťažovateľ sa domnieva, že nemecké daňové orgány a Finanzgericht v jeho prípade porušili voľný pohyb kapitálu.

1.3 Aby sa predišlo akýmkoľvek pochybnostiam, je potrebné pripomenúť, že článok 195 Zmluvy o ES oprávňuje európskeho ombudsmana prijímať sťažnosti týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií a orgánov Spoločenstva s výnimkou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa pri výkone ich súdnych právomocí. Európsky ombudsman preto nemá mandát posudzovať sťažnosti na iné inštitúcie alebo orgány, ako sú vnútroštátne daňové orgány alebo súdy. Toto rozhodnutie sa preto zaoberá výlučne sťažnosťou proti Európskej komisii.

1.4 Komisia vo svojom stanovisku poukazuje na to, že sťažnosti týkajúce sa zákonnosti rôznych príkazov na domovú prehliadku, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, boli predmetom súdnych rozhodnutí. Podľa názoru Komisie a podľa článku 2 ods. 7 štatútu ombudsmana (2) je teda sťažnosť neprípustná, pokiaľ ide o otázky, na ktoré sa vzťahuje toto súdne konanie.

1.5 Treba poznamenať, že z článku 1 ods. 3 a článku 2 ods. 7 štatútu ombudsmana vyplýva, že európsky ombudsman nemôže spochybňovať dôvodnosť súdneho rozhodnutia a že musí vyhlásiť sťažnosť za neprípustnú, ak skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ, už boli riešené súdom. Táto výhrada sa však týka rozhodnutia Komisie nezačať konanie o nesplnení povinnosti proti Nemecku. Vzhľadom na to, že sa nezdá, že by toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho konania, pochybnosti Komisie o prípustnosti nie sú opodstatnené.

1.6 Treba však poznamenať, že prípad sťažovateľa je založený na predpoklade, že rozhodnutia prijaté nemeckými daňovými orgánmi, ktoré sa zdajú byť predmetom súdneho konania a v konečnom dôsledku rozhodnutia nemeckého súdu, sú v rozpore s právom Spoločenstva. Táto skutočnosť sa zohľadní pri skúmaní tvrdení sťažovateľa (pozri bod 2.3).

2 Nezačatie konania o nesplnení povinnosti

2.1 Sťažovateľ namieta proti odmietnutiu Komisie začať konanie o porušení proti Nemecku na základe článku 226 Zmluvy o ES. Domnieva sa, že na prevod, ktorý uskutočnil, sa vzťahoval voľný pohyb kapitálu. Nemohol teda byť základom pre počiatočné podozrenie („Anfangsverdacht“) z daňových únikov. Sťažovateľ tvrdí, že daňové orgány a Finanzgericht nezohľadnili záujem Spoločenstva na neobmedzenom cezhraničnom voľnom pohybe kapitálu. Podľa sťažovateľa Finanzgericht namietal proti prevodu cenných papierov z dôvodu, že sa uskutočnil bez akéhokoľvek ekonomického dôvodu. Sťažovateľ sa domnieva, že takýto prístup predstavuje skryté obmedzenie voľného pohybu kapitálu. Ďalej tvrdí, že došlo k diskriminácii vzhľadom na to, že na prevod na nemeckú banku nebol potrebný žiadny hospodársky dôvod a že sa nezohľadnili dôvody nehospodárskej povahy. Sťažovateľ sa napokon domnieva, že opatrenia prijaté nemeckými daňovými orgánmi boli neprimerané vzhľadom na to, že Amtsgericht Freiburg, ktorý povolil vyhľadávanie vo Volksbank Freiburg, zdôraznil, že vyšetrovanie sa malo obmedziť na transakcie, ktoré sa uskutočnili anonymne alebo s použitím falošných mien. Podľa jeho názoru teda existoval absolútny zákaz používať informácie o jeho odovzdaní, ktoré boli odhalené pri tomto vyšetrovaní.

2.2 Komisia vo svojom stanovisku poukazuje na to, že sťažnosti sťažovateľa týkajúce sa zákonnosti rôznych príkazov na domovú prehliadku boli predmetom súdnych rozhodnutí. Príkaz na domovú prehliadku vykonaný proti banke sťažovateľa vo Freiburgu bol zrušený rozhodnutím Landgericht Freiburg (Krajinský súd Freiburg). Podľa Komisie však v nemeckom práve neexistovalo žiadne jednoznačné ustanovenie, ktoré by automaticky vylučovalo zohľadnenie nezákonne získaných informácií (doktrína „ovocie jedovatého stromu“), ale len osobitná judikatúra. Komisia sa ďalej domnieva, že zo skutkových okolností nevyplýva, že Finanzgericht založil konkrétne počiatočné podozrenie z daňového podvodu v prípade sťažovateľa na skutočnosti, že neexistoval ekonomický dôvod na prevod cenných papierov, alebo dokonca stanovil všeobecnú požiadavku, aby existoval ekonomický dôvod na cezhraničné prevody. Na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii, nič nenasvedčovalo tomu, že by daňové orgány alebo Finanzgericht vychádzali len z cezhraničnej povahy prevodu cenných papierov na účely preukázania počiatočného podozrenia z daňového podvodu. Prešetrovania boli naopak založené na skutočnosti, že prevod navrhovateľa sa v tom čase zdal ekonomicky nevýhodný a že navrhovateľ odmietol poskytnúť ďalšie objasnenie.

2.3 Na úvod treba poznamenať, že Európska komisia má právomoc predložiť vec Súdnemu dvoru podľa článku 226 Zmluvy o ES len vtedy, ak sa domnieva, že došlo k porušeniu práva Spoločenstva. Ombudsmanka sa domnieva, že uvedené argumenty, ktoré Komisia predložila na podporu svojho názoru, že nedošlo k porušeniu právnych predpisov, sa zdajú byť primerané. Ombudsman sa predovšetkým domnieva, že výklad rozhodnutí vydaných Finanzgerichtom zo strany Komisie sa zdá byť správny. Ombudsman poznamenáva, že sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie tvrdí, že údajná neexistencia hospodárskeho účelu príslušného prevodu bola prvýkrát vznesená v konaní pred Finanzgericht v rokoch 2001/2002 a že nebolo legitímne premietnuť túto otázku späť do roku 1998, keď sa uskutočnilo prvé vyšetrovanie. Týmto tvrdením teda sťažovateľ spochybňuje dôvodnosť rozhodnutí Finanzgericht zo 16. apríla 2002 a z 30. júla 2002. Ako sa však uvádza v bode 1.5, ombudsman nemôže spochybňovať správnosť rozhodnutia súdu. Z toho vyplýva, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie týkajúce sa odmietnutia Komisie začať konanie o nesplnení povinnosti.

2.4 Za týchto okolností sa zdá, že pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Európska komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

3 Falšovanie faktov

3.1 Sťažovateľ tvrdí, že táto poznámka obsiahnutá v liste Komisie z 19. novembra 2002 sfalšovala fakty: „V tejto súvislosti nie je zrejmé, že by Finanzgericht vo Vašom prípade odôvodnil konkrétne počiatočné podozrenie z daňového podvodu skutočnosťou, že neexistoval žiadny ekonomický dôvod na prevod cenných papierov alebo že by dokonca stanovil všeobecnú požiadavku takéhoto ekonomického dôvodu v prípade prevodov do zahraničia.“ Podľa sťažovateľa Komisia nahradila stanovisko Finanzgerichtu tvrdením, ktoré v priebehu konania uviedol daňový orgán Stuttgart I a ktoré Finanzgericht neprijal.

3.2 Komisia sa domnieva, že jej rozhodnutie nezačať konanie o nesplnení povinnosti nebolo založené na falšovaní faktov.

3.3 Ako už bolo uvedené (pozri bod 2.3), výklad rozhodnutí Finanzgerichtu zo strany Komisie sa zdá byť správny.

3.4 Za týchto okolností sa zdá, že pokiaľ ide o druhé tvrdenie, nedošlo zo strany Európskej komisie k nesprávnemu úradnému postupu.

4 Záver

Na základe vyšetrovaní ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti sa zdá, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Európskej komisie. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Preklady poskytnuté Komisiou.

(2) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana, Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15.