Vážená pani A.,

Dňa 8. februára 2001 ste v mene Európskeho fóra pre starostlivosť o deti podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi týkajúcu sa postupu Európskej komisie v súvislosti s dohodou o grante č. JAI.1999/DAP/004/WC.

Dňa 15. februára 2001 som postúpil sťažnosť Komisii, aby sa k nej vyjadrila.

Dňa 13. marca 2001 ste mi zaslali kópiu listu, ktorý ste zaslali Komisii 12. marca 2001.

Komisia zaslala svoje stanovisko k Vašej sťažnosti 20. apríla 2001.

Dňa 9. mája 2001 ste predložili kópie listu Komisie z 21. marca 2001 a Vašej odpovede z 19. apríla 2001.

Stanovisko Komisie som Vám zaslal 14. mája 2001 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ak si to želáte. Dňa 26. júna 2001 ste mi zaslali svoje pripomienky k stanovisku Komisie.

Dňa 18. júla 2001 som sa písomne obrátil na Komisiu so žiadosťou o ďalšie informácie. Komisia zaslala svoju odpoveď 26. septembra 2001 a ja som Vám ju zaslal 1. októbra 2001 s výzvou na vyjadrenie, ak si to želáte.

Dňa 29. novembra 2001 ste mi zaslali svoje pripomienky k odpovedi Komisie.

Teraz píšem, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovateľ je nezisková sieť mimovládnych organizácií so sídlom v Bruseli, ktoré pracujú pre blaho detí a mladých ľudí v núdzi v celej Európe. V roku 1999 požiadala Komisiu o financovanie projektu s názvom: „Zoznam kvalifikovaných zdrojov v EÚ, ktoré majú po primeranej odbornej príprave reagovať na potreby detí a žien trpiacich násilím v Kosove“. Tieto finančné prostriedky mali byť pokryté projektom Komisie Daphne, ktorý podporuje opatrenia na boj proti násiliu páchanému na deťoch, mladých ľuďoch a ženách.

Pôvodná žiadosť bola podaná 11. júna 1999. Traja odborní hodnotitelia (medzi ktorými bola aj pani Kane), ktorým Komisia zverila preskúmanie žiadosti, vzniesli rôzne námietky. Po diskusiách s útvarmi Komisie bola 6. septembra 1999 predložená revidovaná žiadosť. Komisia 28. septembra 1999 informovala sťažovateľa, že jeho návrh bol prijatý na financovanie pod podmienkou predloženia revidovaného rozpočtu a jeho kontroly a schválenia útvarom Komisie pre finančnú kontrolu. Dňa 4. októbra 1999 sťažovateľ predložil revidovaný rozpočet.

Dňa 15. novembra 1999 Komisia informovala sťažovateľa, že sa rozhodla poskytnúť mu finančný príspevok v maximálnej výške € 32 000 na organizáciu uvedeného projektu. Príslušná dohoda o grante (referenčné č. JAI.1999/DAP/004/WC) bola podpísaná Komisiou a sťažovateľom 15. novembra 1999. Podľa dohody mal projekt začať 15. novembra 1999 a skončiť najneskôr 15. novembra 2000.

Článok 8 dohody stanovoval, že všeobecné podmienky uplatniteľné na dohody o grante Európskych spoločenstiev (ďalej len "všeobecné podmienky") uvedené v prílohe II dohody sú jej neoddeliteľnou súčasťou.

Článok 3 všeobecných obchodných podmienok, ktorý sa týka vypovedania zmluvy, obsahuje tieto ustanovenia:

Komisia môže vypovedať dohodu, ak príjemca bez platného alebo technického dôvodu nesplní niektorú z povinností vyplývajúcich z dohody a po tom, ako bol informovaný doporučeným listom o splnení týchto povinností, tak neurobil ani jeden mesiac po doručení tohto listu.

V takom prípade Komisia uhradí len náklady, ktoré príjemca skutočne znášal v čase odstúpenia od zmluvy, a žiadne náklady súvisiace so zmluvami, ktoré už boli uzavreté, ale náklady na plnenie po dátume odstúpenia od zmluvy.“

Podľa článku 9 všeobecných podmienok má Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev právomoc zaoberať sa sťažnosťami proti rozhodnutiam Komisie, ktoré sa týkajú uplatňovania alebo výkladu dohody.

Dňa 16. marca 2000 pán Simpson, úradník Komisie, ktorý riadil program Daphne, informoval sťažovateľa (a ďalšie organizácie), že 1. apríla 2000 odíde z Komisie do dôchodku, a predstavil svojho nástupcu pána Troussona. V e-mailovej správe zaslanej 28. marca 2000 pán Simpson zablahoželal sťažovateľovi "k doterajšiemu pokroku projektu".

Dňa 10. mája 2000 pani Kane, technická expertka z programu Daphne, navštívila kanceláriu sťažovateľa, aby preskúmala doteraz vykonanú prácu. Expertka následne vypracovala správu, v ktorej odporučila, aby Komisia zvážila ukončenie projektu. Predbežná kópia návrhu správy bola zaslaná sťažovateľovi, ktorý sa k nej podrobne vyjadril v liste Komisii z 5. júna 2000. V tomto liste sťažovateľ ďalej vyjadril názor, že existuje naliehavá potreba vyriešiť túto záležitosť, a preto by sa ocenila príležitosť na stretnutie. Sťažovateľ navrhol niekoľko dátumov takéhoto stretnutia. Komisii bola elektronickou poštou zaslaná upomienka 22. júna 2000.

Listom zo 14. júla 2000 pán Trousson (vedúci oddelenia A/1 v rámci Generálneho riaditeľstva Komisie pre spravodlivosť a vnútorné veci) napísal sťažovateľovi, aby ho informoval, že podľa jeho názoru projekt, keďže prebiehal, nemohol pokračovať. Uviedol tri dôvody pre toto stanovisko: 1) hlavnými príjemcami projektu neboli tí, ktorí boli uvedení v pôvodnom projekte, t. j. deti a ženy, ale terénne agentúry, ktoré mali na túto prácu vlastné finančné prostriedky; 2) neboli k dispozícii dostatočné dôkazy o tom, že navrhovaná databáza bola vytvorená v súlade so štandardnými postupmi a 3) projekt nespadal do rámca usmernení iniciatívy Daphne, v ktorých sa stanovovalo, že projekty by nemali mať činnosť alebo výdavky mimo Spoločenstiev. Vzhľadom na odhodlanie a dobré meno sťažovateľa a ako znak dobrej viery však pán Trousson súhlasil s tým, že sťažovateľovi by sa mala poskytnúť príležitosť vymedziť riadne navrhnutý a vykonaný databázový projekt. Spomenulo sa niekoľko podmienok, najmä to, že Komisia by mala do konca júla 2000 predložiť a schváliť nanovo vymedzený pracovný plán a rozpočet.

Kritika, ktorú vyjadril pán Trousson, bola podľa sťažovateľa neodôvodnená.

Dňa 24. júla 2000 však sťažovateľ predložil nový pracovný plán a rozpočet. Vo svojej odpovedi z 18. augusta 2000 pán Trousson informoval sťažovateľa, že niektoré body v novom pracovnom pláne je ešte potrebné vylepšiť "pred dokončením oficiálnej dodatočnej dohody k vašej zmluve s novým pracovným plánom a rozpočtom." Sťažovateľ predložil 4. októbra 2000 revidovanú verziu pracovného plánu a rozpočtu.

Dňa 16. novembra 2000 sťažnosť požiadala Komisiu (faxom a elektronickou poštou), aby odpovedala na jej návrh zo 4. októbra 2000. Ďalšia upomienka bola zaslaná 29. novembra 2000.

Listom z 30. novembra 2000, ktorý bol zaslaný doporučenou zásielkou, Komisia informovala sťažovateľa, že mu nemôže dovoliť pokračovať vo svojej práci a že projekt by sa preto mal teraz zastaviť. Komisia takisto požiadala sťažovateľa, aby predložil svoju konečnú účtovnú závierku spolu s doteraz vynaloženými výdavkami. Trvala však na tom, že sa môžu zohľadniť len priame náklady súvisiace s činnosťami vykonávanými do „prvej žiadosti Komisie o zmeny (august 2000)“.

Sťažovateľ sa následne obrátil na generálneho riaditeľa GR pre spravodlivosť a vnútorné veci. Komisia však toto stanovisko potvrdila listom z 5. februára 2001.

Z podnetu vyplýva, že sťažovateľ sa domnieva, že jeho problémy sú spôsobené najmä zmenou zamestnancov, ktorí sa zaoberajú zmluvou zo strany Komisie.

Navrhovateľ v podstate uviedol toto tvrdenie:

Rozhodnutie Komisie vypovedať zmluvu predstavovalo nesprávny úradný postup, keďže neboli splnené podmienky článku 3 všeobecných podmienok uplatniteľných na dohody o grante Európskych spoločenstiev.

Sťažovateľ požiadal ombudsmana o pomoc pri sprostredkovaní s Komisiou s cieľom a) získať nevyrovnanú platbu za náklady na projekt a b) kompenzáciu za strávený čas a následné závažné finančné ťažkosti uložené malej MVO, ako je ona sama.

Požiadavku

Sťažnosť bola zaslaná Komisii, aby k nej zaujala stanovisko.

Stanovisko Komisie

Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

Projekt sťažovateľa patril 53 projektom, ktoré boli prijaté v roku 1999. Každý z týchto projektov bol predmetom hodnotenia v polovici trvania, ktorého dvojitým cieľom bolo odhaliť akýkoľvek problém pri realizácii projektu a poskytnúť príjemcom grantov poradenstvo o možných riešeniach ich ťažkostí. Monitorovacia správa o projekte sťažovateľa bola zo všetkých najznepokojujúcejšia.

Počas týždňov nasledujúcich po hodnotení v polovici obdobia Komisia vyvinula osobitné úsilie, aby sťažovateľovi poskytla možnosť preorientovať svoj projekt spôsobom, ktorý by mohol umožniť jeho pokračovanie. Po dvoch pokusoch o prispôsobenie navrhovateľ stále nebol schopný účinne preorientovať svoj projekt.

Zmena koordinátora programu Daphne nemala vplyv na riadenie prípadu.

Komisia dodržala článok 3 ods. 2 všeobecných podmienok. Závažné dôvody (technické, riadiace a administratívne) podporili charakterizáciu projektu sťažovateľa ako „nesplnenie jednej z povinností vyplývajúcich z dohody“, a to riadne plnenie úloh uvedených v pracovnom programe v danom časovom rámci uvedenej zmluvy. Preto boli po šiestich mesiacoch rokovaní a poradenstva jasne splnené podmienky na uplatnenie článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach vyjadril k stanovisku Komisie tieto pripomienky:

Keď sa vykonalo hodnotenie v polovici trvania, projekt splnil ciele stanovené v dohode. Odkazy Komisie na jej úsilie "preorientovať" projekt zdôraznili zámer Komisie zmeniť pôvodný projekt, ktorý síce nemusel byť typickým projektom Daphne, ale ktorý bol napriek tomu schválený a podpísaný. Sťažovateľ napriek tomu vynaložil obrovské úsilie na predefinovanie projektu tak, aby spĺňal požiadavky Komisie.

Nebolo jasné, či ukončenie celého projektu bolo primeraným opatrením. Komisia v žiadnom prípade nevyzvala sťažovateľa doporučeným listom, aby si splnil svoje povinnosti.

Hodnotiace stretnutie nebolo objektívne a hodnotiteľ bol kritický od samého začiatku stretnutia.

Monitorovacia správa, na ktorú sa odvoláva Komisia, nebola sťažovateľovi zaslaná.

Vzhľadom na to, že projekt bol v skutočnosti paralyzovaný sedem mesiacov po návšteve technického experta, skutočné náklady, ktoré vznikli po auguste 2000, pokrývali minimálne hodiny personálnych a administratívnych nákladov na udržanie projektu.

Ďalšie otázky
Žiadosť o ďalšie informácie

Ombudsman po tom, ako dostal pripomienky sťažovateľa, usúdil, že na vybavenie sťažnosti potrebuje ďalšie informácie. Požiadal preto Komisiu, aby spresnila, ako splnila požiadavku oznámenia doporučeným listom uvedenú v článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok, a aby predložila kópiu príslušného listu.

Odpoveď Komisie

Komisia vo svojej odpovedi uviedla tieto pripomienky:

Cieľom článku 3 ods. 2 všeobecných obchodných podmienok bolo zabezpečiť, aby odosielateľ prostredníctvom mechanizmu doporučených listov s istotou vedel, že zamýšľaný príjemca dostal list, a teda prečítal obsah, ktorý upozorňoval príjemcu na nedodržanie dohody a dával mu jeden mesiac na splnenie svojich povinností. Hoci žiadny list pred 30. novembrom 2000 nebol zaslaný doporučenou poštou, účel článku 3 ods. 2 už bol dosiahnutý. Rozsiahla výmena listov a e-mailov od mája do novembra 2000 jasne ukázala, že sťažovateľ dostal niekoľko listov a dokumentov, ktoré ho informovali a varovali pred potrebou dodržiavať svoje záväzky. Hoci teda Komisia vyjadrila poľutovanie nad tým, že nezaslala varovný list doporučenou zásielkou, uviedla, že toto opomenutie nespôsobilo sťažovateľovi za osobitných okolností prípadu žiadnu skutočnú škodu.

Komisia sa nikdy nesnažila nijakým spôsobom zmeniť projekt, ale len zabezpečiť správne plnenie zmluvných podmienok dohodnutých medzi stranami. Táto skutočnosť bola jasne preukázaná v monitorovacej správe. Tvrdenie sťažovateľa, že k úplnej monitorovacej správe a jej pripomienkam nemal prístup, bolo úplne nesprávne. Úplný dokument bol zaslaný sťažovateľovi, čo bolo potvrdené faxom experta z 19. mája 2000 a zdĺhavou odpoveďou sťažovateľa na tento dokument.

Tvrdenie o zaujatosti zo strany hodnotiteľa bolo úplne neopodstatnené.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol okrem iného tieto pripomienky:

Z listov Komisie zo 14. júla 2000 a 18. augusta 2000 sťažovateľ pochopil vážnu povahu obáv Komisie, ale neuvedomil si, že bezprostredne hrozí ukončenie zmluvy. Ukončenie projektu bolo veľmi vážnou záležitosťou a sťažovateľ by v tejto súvislosti očakával jasnosť. Komisia však vo svojom liste z 18. augusta 2000 poďakovala sťažovateľovi za jeho úsilie o nové vymedzenie projektu. Sťažovateľovi to naznačilo, že sa uberá správnym smerom. Sťažovateľ veľmi ľutoval neochotu Komisie súhlasiť so stretnutím.

Sťažovateľ nesúhlasil s tvrdením Komisie, že nesplnila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Pri dvoch príležitostiach predložila platné pozmeňujúce a doplňujúce návrhy a vynaložila obrovské úsilie na vyriešenie situácie.

Neukončenie zmluvy správnym postupom spôsobilo, na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia, skutočnú a značnú škodu. Táto škoda sa týkala ostatných spolufinancovateľov tohto projektu. Ak by sa situácia objasnila v skoršej fáze, sťažovateľ by ich mohol informovať skôr a obmedziť finančné škody, ktoré v dôsledku toho vznikli.

Sťažovateľ nevidel monitorovaciu správu pripojenú k stanovisku Komisie pred jej doručením ombudsmanovi. Dokument, ktorý dostal od hodnotiteľa, bol podstatne odlišný.

Kritika sťažovateľa, že hodnotiace stretnutie nebolo objektívne, nebola myslená ako osobná kritika hodnotiteľa. Nebolo však nezaujaté vyslať hodnotiteľa na vypracovanie správy, ktorý už namietal proti projektu vo fáze podania žiadosti.

Dňa 27. septembra 2001 dostal sťažovateľ na svoje prekvapenie od Komisie oznámenie o dlhu, v ktorom žiada o vyplatenie 4 001,87 € za "vymáhanie časti zálohy". Komisia poskytla podrobné vysvetlenie 9. novembra 2001 na základe žiadosti sťažovateľa v tomto zmysle. Zatiaľ čo sťažovateľ očakával od Komisie platbu vo výške približne 9 000 €, teraz pochopil, že stanovisko Komisie bolo odlišné. Keďže spolufinancovatelia projektu zaplatili svoj príspevok v plnej výške a vopred, Komisia ho odpočítala od celkových projektových nákladov, ktoré schválila. V tomto prístupe sa však nezohľadnilo, že projekt bol predčasne ukončený. Spolufinancovanie, ktoré sa malo zohľadniť, sa preto muselo úmerne znížiť podľa skráteného obdobia projektu (8 z 12 mesiacov). V dôsledku toho bola suma, ktorú sťažovateľ stále dlhuje Komisii, len 390 EUR.

Sťažovateľ teraz pochopil a akceptoval, že dlhuje Komisii nejaké peniaze, ale domnieval sa, že by nemali presiahnuť sumu 390 EUR. Vzhľadom na nepríjemnosti a škody, ktoré mu boli spôsobené, sťažovateľ dúfal, „že ombudsman bude považovať za vhodné vzdať sa tejto záverečnej platby“.

ROZHODNUTIE

1 Neoprávnené ukončenie zmluvy

1.1 V novembri 1999 Komisia uzavrela so sťažovateľom dohodu (referenčné č. JAI.1999/DAP/004/WC) v rámci programu Daphne, v ktorej súhlasila s poskytnutím finančného príspevku sťažovateľovi v maximálnej výške € 32 000 na organizáciu projektu s názvom "Zoznam kvalifikovaných zdrojov v EÚ s cieľom reagovať po primeranej odbornej príprave na potreby detí a žien trpiacich násilím v Kosove". Sťažovateľ tvrdí, že následné rozhodnutie Komisie vypovedať zmluvu listom z 30. novembra 2000 predstavovalo nesprávny úradný postup, keďže neboli splnené podmienky článku 3 všeobecných podmienok uplatniteľných na dohody o grante Európskych spoločenstiev (ďalej len "všeobecné podmienky"). V článku 3 ods. 2 týchto všeobecných podmienok sa stanovuje, že Komisia „môže vypovedať dohodu, ak príjemca bez platného alebo technického dôvodu nesplní niektorú zo povinností vyplývajúcich z dohody a po tom, ako bol informovaný doporučeným listom o splnení týchto povinností, tak neurobil ani jeden mesiac po doručení tohto listu.“

1.2 Komisia sa domnieva, že ukončenie zmluvy bolo odôvodnené. Podľa Komisie cieľom článku 3 ods. 2 všeobecných obchodných podmienok bolo zabezpečiť, aby odosielateľ prostredníctvom mechanizmu doporučených listov s istotou vedel, že zamýšľaný príjemca dostal list, a teda prečítal obsah, ktorý upozorňoval príjemcu na nedodržanie dohody a dával mu jeden mesiac na to, aby si splnil svoje povinnosti. Hoci žiadny list pred 30. novembrom 2000 nebol zaslaný doporučene, cieľ článku 3 ods. 2 bol podľa názoru Komisie už dosiahnutý. Podľa Komisie rozsiahla výmena listov a e-mailov od mája do novembra 2000 jasne ukázala, že sťažovateľ dostal niekoľko listov a dokumentov, ktoré ho informovali a varovali pred potrebou dodržiavať svoje povinnosti. Hoci teda Komisia vyjadruje poľutovanie nad tým, že nezaslala varovný list doporučenou zásielkou, tvrdí, že toto opomenutie nespôsobilo sťažovateľovi za konkrétnych okolností prípadu žiadnu skutočnú škodu.

1.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie trvá na svojej sťažnosti. Tvrdí, že z listov Komisie zo 14. júla 2000 a z 18. augusta 2000 nemohla vyvodiť, že hrozba odstúpenia od zmluvy bezprostredne hrozila. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že správu o monitorovaní pripojenú k stanovisku Komisie nevidel pred tým, ako ju dostal prostredníctvom ombudsmana. Dodáva, že medzičasom ju Komisia požiadala o vrátenie sumy 4 001,87. Sťažovateľ poukazuje na to, že teraz akceptuje, že dlhuje Komisii nejaké peniaze, ale domnieva sa, že by nemali presiahnuť sumu 390 EUR. Podľa názoru sťažovateľa by sa od tejto sumy malo upustiť vzhľadom na nepríjemnosti a škody, ktoré mu boli spôsobené.

1.4 Toto tvrdenie sa týka povinností vyplývajúcich zo zmluvy uzavretej medzi Komisiou a sťažovateľom.

1.5 Podľa článku 195 Zmluvy o ES je európsky ombudsman oprávnený prijímať sťažnosti "týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva". Ombudsman sa domnieva, že k nesprávnemu úradnému postupu dochádza, keď verejný orgán nekoná v súlade s pravidlom alebo zásadou, ktoré sú preň záväzné (1). Nesprávny úradný postup teda možno konštatovať aj v súvislosti s plnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv uzavretých inštitúciami alebo orgánmi Spoločenstiev.

1.6 Ombudsman sa však domnieva, že rozsah preskúmania, ktoré môže v takýchto prípadoch vykonať, je nevyhnutne obmedzený. Ombudsman sa predovšetkým domnieva, že v prípade sporu by sa nemal snažiť určiť, či došlo k porušeniu zmluvy ktoroukoľvek zo strán. Touto otázkou by sa mohol účinne zaoberať len príslušný súd, ktorý by mal možnosť vypočuť si argumenty účastníkov týkajúce sa príslušného vnútroštátneho práva a posúdiť protichodné dôkazy o akýchkoľvek sporných skutkových otázkach.

1.7 Ombudsman preto zastáva názor, že v prípadoch týkajúcich sa zmluvných sporov je opodstatnené obmedziť jeho vyšetrovanie na preskúmanie toho, či mu inštitúcia alebo orgán Spoločenstva poskytol koherentný a primeraný prehľad právneho základu pre svoje konanie a prečo sa domnieva, že jeho názor na zmluvné postavenie je odôvodnený. Ak je to tak, ombudsman dospeje k záveru, že jeho vyšetrovanie neodhalilo prípad nesprávneho úradného postupu. Týmto záverom nie je dotknuté právo strán na to, aby ich zmluvný spor preskúmal a záväzne vyriešil príslušný súd.

1.8 Správna administratívna prax je, že administratíva dodržiava podmienky zmlúv, ktoré uzatvorila. Ombudsmanka poznamenáva, že v článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok sa stanovuje, že pred ukončením zmluvy musela Komisia sťažovateľa upozorniť doporučeným listom, aby si splnil svoje povinnosti, a že ukončenie bolo možné len vtedy, ak to sťažovateľ nemal urobiť ani jeden mesiac po doručení tohto listu. Je pravda, že bez ohľadu na znenie tohto ustanovenia môže byť formálna výzva za osobitných okolností zbytočná (2). Ombudsman sa však domnieva, že Komisia primerane nevysvetlila, prečo malo byť odôvodnené vypovedať zmluvu bez toho, aby boli splnené požiadavky stanovené v článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok v tomto prípade (3). Ako sťažovateľ správne uvádza, list Komisie z 18. augusta 2000 vôbec nenaznačoval, že Komisia mala v úmysle vypovedať zmluvu. Naopak, tento list vzbudzuje dojem, že s výhradou "zlepšenia niektorých bodov" by Komisia pristúpila k finalizácii oficiálneho dodatočného dokumentu k zmluve [sťažovateľa] s novým pracovným plánom a rozpočtom". Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sťažovateľ teda nebol jasne informovaný o tom, že pokiaľ nesplní svoje zmluvné záväzky do jedného mesiaca od prijatia takéhoto upozornenia, zmluva bude ukončená. Ombudsman ďalej konštatuje, že Komisia nepreukázala, že monitorovacia správa vypracovaná hodnotiteľom bola zaslaná sťažovateľovi (4).

1.9 Vzhľadom na tieto okolnosti sa ombudsman domnieva, že nedodržanie článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok zo strany Komisie predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti sa preto uvedie kritická poznámka.

2 Finančné pohľadávky

2.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal ombudsmana o pomoc pri snahe získať sumu, o ktorej sa domnieval, že je stále dlžná Komisiou, spolu s kompenzáciou za strávený čas a následné finančné ťažkosti, ktoré mu Komisia uložila. Z pozície, ktorú Komisia zaujala vo svojom stanovisku, a z odpovede na žiadosť o ďalšie informácie vyplýva, že Komisia sa domnieva, že sťažovateľovi nenáležia žiadne peniaze.

2.2 Vo svojich pripomienkach k odpovedi Komisie na žiadosť ombudsmana o ďalšie informácie sťažovateľ uznáva, že dlhuje Komisii určité peniaze. Tvrdí však, že splatná suma je len 390 € namiesto 4 001,87 €, ktorú Komisia teraz požiadala o vrátenie, a že splatná suma by sa v každom prípade mala zrušiť.

2.3 Ombudsman pripomína, že rozsah jeho vyšetrovania v prípade obvinení z nesprávneho úradného postupu na základe zmluvných sporov je obmedzený (5). Okrem toho poznamenáva, že rozhodnutie o tom, či sa má odpustiť finančná pohľadávka, prináleží Komisii (a nie ombudsmanovi) a že Komisia ešte nemala možnosť vyjadriť sa k tejto žiadosti. Ombudsman sa preto domnieva, že nie je potrebné pokračovať vo vyšetrovaní tohto aspektu sťažnosti. Verí však, že Komisia zohľadní toto rozhodnutie pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa o zrieknutie sa akejkoľvek nesplatenej sumy.

3 Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti Európskym ombudsmanom je potrebné uviesť túto kritickú poznámku:

Je osvedčenou administratívnou praxou, aby administratíva dodržiavala podmienky zmlúv, ktoré uzavrela. V článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok, ktoré sa vzťahujú na zmluvu so sťažovateľom, sa stanovuje, že pred ukončením zmluvy musela Komisia sťažovateľovi zaslať oznámenie doporučeným listom, aby si splnil svoje povinnosti, a že ukončenie bolo možné len vtedy, ak to sťažovateľ nemal urobiť ani jeden mesiac po doručení tohto listu. Komisia dostatočne nevysvetlila, prečo malo byť v tomto prípade odôvodnené vypovedať zmluvu bez toho, aby boli splnené požiadavky stanovené v článku 3 ods. 2 všeobecných podmienok. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na to, že tieto aspekty veci sa týkajú postupov súvisiacich s konkrétnymi udalosťami v minulosti, nie je vhodné usilovať sa o priateľské urovnanie veci. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.

Tvoje úprimné,

 

Jacob SÖDERMAN

---

(1) Pozri výročnú správu za rok 1997, s. 22 a nasl.

(2) Vo svojom rozsudku z 11. októbra 2001 vo veci C-77/99 (Komisia/Oder-Plan Architektur GmbH a i.) Súdny dvor v súvislosti s doložkou, ktorá bola prakticky totožná s článkom 3 ods. 2 všeobecných podmienok, rozhodol, že osobitné oznámenie nebolo potrebné vzhľadom na okolnosti prípadu (pozri bod 58).

(3) Vo veci, o ktorej rozhodol Dvor audítorov, dodávateľ informoval Komisiu „určitým a jednoznačným spôsobom, že projekt sa skončil“. Okrem toho bol "zničený vzťah dôvery medzi zmluvnými stranami, ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy" (cit. cit.).

(4) Dokumenty predložené ombudsmanovi len dokazujú, že návrh správy bol zaslaný sťažovateľovi. Nič nenasvedčuje tomu, že záverečná správa (ktorá bola podstatne dlhšia a zaoberá sa námietkami sťažovateľa voči záverom uvedeným v návrhu správy) bola sťažovateľovi riadne postúpená.

(5) Pozri bod 1.6 a nasl. vyššie.