Vážená pani C.,

Dňa 12. apríla 2000 ste podali sťažnosť Európskemu ombudsmanovi proti Európskemu parlamentu v súvislosti s Vaším vymenovaním Parlamentom po Vašom úspechu vo výberovom konaní EUR/C/23.

Dňa 25. mája 2000 som postúpil sťažnosť Parlamentu so žiadosťou o jeho pripomienky do konca septembra 2000. Dňa 29. septembra 2000 Parlament požiadal o predĺženie lehoty. Európsky ombudsman prijal žiadosť Parlamentu a stanovil 31. október 2001 ako nový termín. Parlament zaslal svoje stanovisko 16. novembra 2000 a ja som Vám ho zaslal 27. novembra 2000. Dňa 21. decembra 2000 ste mi zaslali svoje pripomienky k stanovisku Parlamentu.

Dňa 18. mája 2001 som adresoval Parlamentu návrh odporúčania.

Dňa 10. októbra 2002 som zaslal inštitúcii list, v ktorom som zdôraznil, že Parlament ešte stále neposkytol svoje podrobné stanovisko k návrhu odporúčania napriek tomu, že lehota uplynula koncom septembra 2001. Preto som požiadal Parlament, aby odpovedal čo najskôr.

Dňa 5. novembra 2001 Parlament zaslal svoje podrobné stanovisko.

Dňa 23. januára 2002 som zaslal ďalší list predsedovi Parlamentu, pánovi Patovi COXOVI. Kópia tohto listu bola zaslaná aj politickej poradkyni Raquel de VICENTEOVEJ.

Odpoveď pána predsedu som dostal 5. apríla 2002. Kópia listu Vám bola zaslaná 9. apríla 2002.

Teraz vám píšem, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovatelia sa zúčastnili na súťaži EUR/C/23, ktorú spoločne zorganizovali Európsky parlament a Súdny dvor Európskych spoločenstiev. Po úspešnom absolvovaní výberového konania bolo jej meno zaradené do rezervného zoznamu úspešných uchádzačov.

Dňa 1. novembra 1996 Parlament prijal sťažovateľa do služobného pomeru v platovej triede C5 platovej triedy 3.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdila, že bola diskriminovaná v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili na tom istom výberovom konaní a ktorí boli prijatí do platovej triedy C4 platového stupňa 3.

Požiadavku

Sťažnosť bola zaslaná Parlamentu na pripomienkovanie.

Parlament vo svojom stanovisku k sťažnosti poukázal na to, že sťažovateľ sa proti rozhodnutiu inštitúcie odvolal podaním sťažnosti podľa článku 90 služobného poriadku 25. septembra 1998. Sťažnosť bola zamietnutá, pretože nebola podaná v stanovenej lehote.

Inštitúcia zdôraznila, že podľa ustálenej judikatúry súdov Spoločenstva iba prítomnosť nových podstatných prvkov môže odôvodniť podanie sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 na opätovné preskúmanie predchádzajúceho rozhodnutia týkajúceho sa prijatia do zamestnania, proti ktorému nebolo podané odvolanie v stanovenej lehote. Ak by však rozsudok súdu, ktorým sa zrušuje správny akt, mohol predstavovať nový prvok, je to len vo vzťahu k tým osobám, ktorých sa zrušený akt priamo týka. Judikatúra Monaka (2), na ktorú sa odvoláva sťažovateľka, sa preto nemôže uplatniť, keďže sa nezúčastnila na tom istom verejnom výberovom konaní ako pán Monako.

Inštitúcia okrem toho uviedla, že podľa politiky Parlamentu v oblasti prijímania zamestnancov po nadobudnutí účinnosti nových interných smerníc v máji 1995 môže menovací orgán nominovať úradníka do vyššej platovej triedy, ako je počiatočná platová trieda jeho kategórie, len vo výnimočných prípadoch a prilákať kvalifikovaných uchádzačov, keď sa musia vykonávať mimoriadne zložité úlohy.

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k stanovisku Parlamentu v podstate trvala na svojej pôvodnej sťažnosti.

NÁVRH ODPORÚČANIA

Rozhodnutím z 18. mája 2001 ombudsman adresoval Parlamentu návrh odporúčania v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana (3). Základom návrhu odporúčania bolo:

1.1 Sťažovateľka uspela vo výberovom konaní EUR/C/23, ktoré spoločne organizovali Európsky parlament a Súdny dvor Európskych spoločenstiev, a bola prijatá do platovej triedy C 5 stupňa 3. Vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdila, že bola diskriminovaná v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili na tom istom výberovom konaní a ktorí boli prijatí do platovej triedy C 4 platového stupňa 3.

1.2 Parlament vo svojom stanovisku zdôraznil, že sťažovateľ sa proti rozhodnutiu inštitúcie odvolal podaním sťažnosti podľa článku 90 služobného poriadku. Parlament ho však zamietol, pretože nebol predložený v stanovenej lehote.

1.3 Len prítomnosť nových podstatných prvkov by mohla odôvodniť podanie sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 na opätovné preskúmanie predchádzajúceho rozhodnutia týkajúceho sa prijatia do zamestnania, proti ktorému nebolo podané odvolanie v stanovenej lehote. Ak by však rozsudok súdu, ktorým sa zrušuje správny akt, mohol predstavovať nový prvok, je to len vo vzťahu k tým osobám, ktorých sa zrušený akt priamo týka. Parlament poukázal na to, že rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci Monako, na ktorý sa odvoláva sťažovateľka, sa na jej prípad nevzťahuje, keďže nebola priamo dotknutá zrušeným aktom.

1.4 Ombudsman poznamenal, že hlavným problémom v tomto prípade bolo určiť, či bol sťažovateľ pri prijímaní do zamestnania diskriminovaný Európskym parlamentom a či došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Parlamentu.

1.5 Zásada nediskriminácie a rovnakého zaobchádzania je jednou zo základných zásad práva Spoločenstva. Podľa ustálenej judikatúry súdov Spoločenstva sa vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (4).

1.6 Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku vo veci T-92/96 (prípad Monako) usúdil, že uchádzači v tom istom výberovom konaní sa v zásade majú považovať za uchádzačov v podobnej situácii. Okrem toho Súdny dvor uviedol, že inštitúcia porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ak uplatňuje na úradníka prijatého do zamestnania vo výberovom konaní ustanovenia nových interných smerníc, ktoré stanovujú prísnejšie uplatňovanie článku 31 ods. 2 služobného poriadku, zatiaľ čo iní úradníci prijatí do zamestnania z toho istého výberového konania inštitúciou pred nadobudnutím účinnosti nových interných smerníc boli zaradení podľa predchádzajúcich interných smerníc.

Súdny dvor sa domnieval, že jediný odkaz na nové pravidlá, ktoré medzičasom prijal Parlament, nebol dostatočným odôvodnením na prijatie uchádzačov z toho istého výberového konania s odlišnými zmluvnými podmienkami.

1.7 Ombudsman považoval za dôležité pripomenúť, že výberové konanie, na ktorom sa sťažovateľ zúčastnil, zorganizovali spoločne Parlament a Súdny dvor.

Po rozsudku Súdu prvého stupňa v uvedenej veci však Súdny dvor z vlastnej iniciatívy preklasifikoval tých štátnych zamestnancov, ktorí boli po nadobudnutí účinnosti nových interných smerníc prijatí do zamestnania za menej výhodných podmienok, ako sú podmienky uplatňované na uchádzačov prijatých do zamestnania na základe predchádzajúcich interných smerníc.

1.8 Ombudsman sa domnieval, že aj keď sa rozsudok Monaka nevzťahoval na sťažovateľa ako nový prvok, menovací orgán mal možnosť zmeniť podmienky prijímania sťažovateľa do zamestnania, ako to urobil Súdny dvor.

1.9 Na základe týchto úvah ombudsmanka dospela k záveru, že rozhodnutie Parlamentu prijať sťažovateľku, ktorá sa na ňu vzťahuje novými vnútornými smernicami, keď boli iní uchádzači prijatí z toho istého rezervného zoznamu zaradení podľa predchádzajúcich vnútorných smerníc, viedlo k diskriminačnému zaobchádzaniu so sťažovateľkou. Skutočnosť, že inštitúcia nekonala v zmysle zásady uvedenej Súdom prvého stupňa vo veci T - 92/96 a jej odmietnutie prehodnotiť svoje rozhodnutie preto predstavovalo prípad nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na pozíciu, ktorú prijal Parlament, sa nezdalo, že by bolo možné dosiahnuť priateľské riešenie. Ombudsman preto považoval za vhodné predložiť tento návrh odporúčania v súlade s článkom 3 ods. 6 svojho štatútu.

Návrh odporúčania znie takto:

Parlament by mal nasledovať príklad Súdneho dvora a preradiť sťažovateľov do platovej triedy C 4 stupňa 3 s účinnosťou odo dňa ich vymenovania za štátnych zamestnancov.

Ombudsman informoval Európsky parlament, že podľa článku 3 ods. 6 štatútu by mal zaslať podrobné stanovisko do 30. septembra 2001 a že podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia odporúčania ombudsmana a opisu spôsobu jeho vykonávania.

Podrobné stanovisko Parlamentu, ktoré ombudsman dostal 7. novembra 2001, znie takto:

Po dôkladnom preskúmaní podrobného stanoviska Parlamentu ombudsman považoval za potrebné vyjadriť svoj názor na toto stanovisko a zamerať sa na niektoré body, ktoré boli základom jeho návrhu odporúčania. Dňa 23. januára 2002 preto adresoval predsedovi Parlamentu Patovi COXOVI ďalší list.

Ombudsman vo svojom liste pripomenul, že Súdny dvor Európskych spoločenstiev, ktorý je najvyšším orgánom pre význam a výklad práva Spoločenstva, dôsledne uvádza, že všeobecná zásada rovnosti je jednou zo základných zásad práva verejnej služby Spoločenstva. Súdny dvor uznal, že prijímanie do zamestnania v Spoločenstve musí rešpektovať zásadu rovnosti. Táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto rozlišovanie nie je objektívne odôvodnené.

Okrem toho sa Súd prvého stupňa domnieval, že uchádzači toho istého výberového konania sa v zásade majú považovať za uchádzačov v podobnej situácii. Podľa Súdneho dvora inštitúcia porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ak uplatňuje na úradníka prijatého do zamestnania na základe výberového konania ustanovenia nových interných smerníc, ktoré stanovujú prísnejšie uplatňovanie článku 31 ods. 2 služobného poriadku, zatiaľ čo iní úradníci prijatí do zamestnania na základe toho istého výberového konania inštitúciou pred nadobudnutím účinnosti nových interných smerníc boli zaradení podľa predchádzajúcich interných smerníc. Súdny dvor sa domnieval, že jediný odkaz na nové pravidlá, ktoré medzičasom prijal Parlament, nebol dostatočným odôvodnením na prijatie uchádzačov z toho istého výberového konania s odlišnými zmluvnými podmienkami.

Ombudsman poukázal na to, že sa zdá, že v tomto prípade sa to stalo sťažovateľovi.

Ombudsmanka sa však domnievala, že Parlament má stále možnosť napraviť tento prípad zjavnej diskriminácie a prijať opatrenia na nápravu nespravodlivosti. Požiadal preto inštitúciu, aby prehodnotila svoje stanovisko vzhľadom na zásadu rovnosti a nediskriminácie a zaoberala sa návrhom odporúčania ombudsmanky.

Dňa 5. apríla 2002 ombudsman dostal ďalšiu odpoveď Parlamentu. Parlament zdôraznil, že jeho sekretariát podrobne prehodnotil prípady, ktorých sa týka návrh odporúčania, a napriek určitej výhrade právnej a administratívnej povahy sa rozhodol vyhovieť žiadosti ombudsmana.

Parlament sa zaviazal preskúmať situáciu sťažovateľa na základe pravidiel platných pred zmenami zavedenými v roku 1995.

Kópia odpovede Parlamentu bola zaslaná sťažovateľovi 9. apríla 2002. Počas telefonického rozhovoru s úradom ombudsmana 8. apríla 2002 bola sťažovateľka informovaná o obsahu uvedeného listu a vyjadrila spokojnosť s výsledkom vyšetrovania.

ROZHODNUTIE

Dňa 18. mája 2001 ombudsman adresoval Európskemu parlamentu tento návrh odporúčania:

Dňa 5. apríla 2002 Parlament informoval ombudsmana, že súhlasí s dodržiavaním návrhu odporúčania a vysvetlil, že situácia sťažovateľa sa zreviduje.

Ombudsman sa domnieva, že Parlament prijal jeho návrh odporúčania, a preto sa rozhodol prípad uzavrieť.

Predseda Európskeho parlamentu bude o tomto rozhodnutí informovaný.

Tvoje úprimné,

Jacob SÖDERMAN

(1) Vybavovanie spolu so sťažnosťou 545/2000/IP

(2) Rozsudok Súdu prvého stupňa (štvrtá komora) z 9. júla 1997, Roberto Monaco/Európsky parlament. Vec T-92/96. ECR - SC [1997] strana IA-0195; II-0573

(3) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana, Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15.

(4) Vec 203/86, Španielsko/Rada, Zb. 1988, s. 4563, bod 25, a vec C-15/95, EARL de Kerlast, Zb. 1997, s. I-1961, bod 35 - vec C-150/94, Spojené kráľovstvo/Rada, Zb. 1998, s. I-7235, bod 97.