Táto vec sa týka spôsobu, akým Európska komisia vybavila sťažnosť, ktorú jej v roku 2006 predložilo 27 občianskych iniciatív (ďalej len „sťažovatelia“) bojujúcich proti tomu, čo považovali za negatívne dôsledky rozšírenia letiska Viedeň. Komisia dospela k záveru, že príslušné práce boli vykonané bez povinného posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA), ktoré sa vyžaduje v smernici 85/337/EHS. S cieľom napraviť toto opomenutie sa dohodla s rakúskymi orgánmi, že rakúske orgány vykonajú posudzovanie vplyvov na životné prostredie ex post, pričom čo najlepšie simulujú posudzovanie vplyvov na životné prostredie ex ante a umožnia úplné posúdenie vplyvu príslušných projektov na životné prostredie. Záverečná správa o tomto postupe bola Komisii predložená vo februári 2011.

Sťažovatelia neboli spokojní so spôsobom, akým sa vykonalo posudzovanie vplyvov na životné prostredie ex post. Okrem iného kritizovali, že i) orgán zodpovedný za príslušné konanie je ten istý orgán, ktorý udelil povolenia na príslušné diela, a preto sa ocitol v zjavnom konflikte záujmov, a ii) že nemajú prístup k postupu preskúmania, ako sa stanovuje v príslušnej smernici EÚ.

V roku 2008 sa sťažovatelia obrátili na európskeho ombudsmana (sťažnosť 1532/2008). Ombudsman po preskúmaní veci dospel k záveru, že argumenty sťažovateľov týkajúce sa uvedených dvoch otázok sa na prvý pohľad zdali byť opodstatnené, a preto v tom čase nemohol dospieť k záveru, že Komisia zabezpečila riadne vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie ex post. Vzhľadom na to, že konanie prebiehalo a že Komisia uviedla, že ukončí konanie o nesplnení povinnosti až vtedy, keď bude presvedčená, že rakúske orgány podnikli potrebné kroky, sa ombudsman domnieval, že v tomto štádiu nie je potrebné ďalšie konanie z jeho strany. Vyšetrovanie preto uzavrel v decembri 2009, pričom jasne uviedol, že verí, že Komisia zohľadní jeho zistenia.

V novembri 2010 sa sťažovatelia opäť obrátili na ombudsmana (sťažnosť 2591/2010). Ombudsman začal druhé vyšetrovanie, počas ktorého nahliadol do spisu Komisie. Inšpekcia ukázala, že spis neobsahoval žiadnu ďalšiu významnú korešpondenciu medzi Komisiou a rakúskymi orgánmi počas obdobia, keď sa vykonávalo posudzovanie vplyvov na životné prostredie ex post. Predovšetkým nič nenasvedčovalo tomu, že vyhlásenia, ktoré sťažovatelia predložili počas tohto obdobia, boli písomne prediskutované s rakúskymi orgánmi. Nezdá sa, že by rozhodnutie ombudsmana o sťažnosti 1532/2008 viedlo k takejto korešpondencii. Tento stav viedol ombudsmana k záveru, že Komisia nezohľadnila jeho zistenia z prvého vyšetrovania. Predložil preto návrh odporúčania, v ktorom nalieha na Komisiu, aby prehodnotila svoje stanovisko. Tento návrh odporúčania nebol úspešný.

Ombudsmanka sa domnievala, že tento prípad predstavuje poľutovaniahodný príklad situácie, keď Komisia i) neprijala primerané nápravné opatrenia v súvislosti s jasným porušením práva EÚ v dôležitom prípade a ii) rozhodla sa ignorovať stanovisko ombudsmanky. Preto sa domnieval, že je vhodné upozorniť na túto záležitosť Európsky parlament. Ombudsman preto uzavrel svoje vyšetrovanie osobitnou správou pre Parlament.