Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Vec sa týka zamietnutia žiadosti Komisie o prístup verejnosti k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001 [1].

2. Sťažovateľ sa zúčastnil na verejnom výberovom konaní EPSO/AD/148/09 – RO. Dňa 4. mája 2010 zaslal Európskemu úradu pre výber pracovníkov (ďalej len „EPSO“) žiadosť o prístup k dokumentom, ktoré sa týkajú: i) určité štatistické informácie o počte uchádzačov; a ii) bibliografiu, ktorú používajú členovia výberovej komisie na hodnotenie testov.

3. V e-maile zo 7. mája 2010 EPSO túto žiadosť zamietol. Úrad EPSO predovšetkým odpovedal, že štatistiky sa môžu zostavovať v záujme služby, ale nie na žiadosť uchádzačov. Pokiaľ ide o bibliografiu, EPSO založil svoje odmietnutie na zásade utajenia práce výberovej komisie.

4. V ten istý deň sťažovateľ zaslal úradu EPSO ďalší e-mail s vysvetlením, že požiadal o prístup k existujúcim dokumentom. Sťažovateľ objasnil, že nepožiadal o vypracovanie nových štatistík. Okrem toho tvrdil, že EPSO sa nemôže odvolávať na zásadu utajenia práce výberovej komisie, aby odôvodnil svoje zamietnutie prístupu k bibliografii.

5. Vzhľadom na to EPSO vyzval sťažovateľa, aby svoju žiadosť obnovil a predložil ju na konkrétnu adresu, čo urobil 12. mája 2010.

6. Dňa 28. mája 2010 EPSO zamietol obnovenú žiadosť o prístup k dokumentom. V súvislosti s prvým aspektom žiadosti úrad EPSO uviedol, že žiadny existujúci dokument neobsahoval požadované informácie vo forme, ktorá by mohla byť zverejnená [2].

7. Pokiaľ ide o druhý aspekt žiadosti sťažovateľa, úrad EPSO dospel k záveru, že na požadovanú bibliografiu sa vzťahuje zásada utajenia práce výberovej komisie. Okrem toho EPSO tvrdil, že článok 6 prílohy III k služobnému poriadku, ktorý by sa mal považovať za lex specialis, vylučuje uplatnenie nariadenia 1049/2001, ktoré, ako potvrdila judikatúra [3], je lex generalis. Podľa názoru úradu EPSO by sa lex specialis mal odchýliť od uplatňovania lex generalis v prípade, o aký ide v prejednávanej veci. Úrad EPSO však sťažovateľa informoval, že môže Komisii podať opakovanú žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom.

8. Sťažovateľ podal 10. júna 2010 Komisii opakovanú žiadosť, ktorá 15. júna 2010 zaslala potvrdenie o prijatí.

9. Dňa 30. júna 2010 Komisia informovala sťažovateľa, že nebola schopná zhromaždiť všetky informácie, ktoré boli potrebné na prijatie rozhodnutia o jeho žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom. Komisia preto v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 predĺžila pôvodnú lehotu na vybavenie opakovanej žiadosti o 15 pracovných dní. Komisia uviedla, že o opakovanej žiadosti rozhodne do 23. júla 2010.

10. Komisia 22. júla 2010 informovala sťažovateľa, že, žiaľ, nebude môcť prijať rozhodnutie pred uplynutím lehoty. Komisia dodala, že by sa to nemalo vykladať ako implicitné zamietnutie opakovanej žiadosti. Ospravedlnila sa za toto dodatočné oneskorenie a uviedla, že sa bude usilovať prijať rozhodnutie čo najskôr.

11. V ten istý deň sťažovateľ zaslal Komisii e-mail, v ktorom vyjadril nespokojnosť s tým, že Komisia neprijala rozhodnutie o jeho opakovanej žiadosti. Okrem toho uviedol, že listy Komisie z 30. júna 2010 a 22. júla 2010 nie sú dostatočne odôvodnené. Sťažovateľ dodal, že dodatočné predĺženie lehoty listom z 22. júla 2010 je v každom prípade v rozpore s nariadením č. 1049/2001.

12. Sťažovateľ podal 28. júla 2010 túto sťažnosť ombudsmanovi.

13. Dňa 6. augusta 2010 Komisia prijala rozhodnutie týkajúce sa opakovanej žiadosti. Hoci poskytol prístup k niektorým dokumentom týkajúcim sa štatistických informácií, odmietol prístup k akýmkoľvek dokumentom týkajúcim sa bibliografie.

Predmet vyšetrovania

14. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi v podstate predložil tieto tvrdenia a toto tvrdenie, ktoré boli zahrnuté do vyšetrovania ombudsmana:

Obvinenia:

(1) Komisia svoju odpoveď z 22. júla 2010 neodôvodnila.

(2) Komisia zaslaním listu z 22. júla 2010 nesprávne predĺžila lehotu na odpoveď na opakovanú žiadosť.

Pohľadávka:

Komisia by mala sťažovateľovi poskytnúť okamžitý prístup k požadovaným dokumentom.

Vyšetrovanie

15. Dňa 14. septembra 2010 ombudsman začal vyšetrovanie obvinení a sťažnosti a požiadal Komisiu o stanovisko.

16. V ten istý deň ombudsman informoval sťažovateľa, že niektoré aspekty jeho sťažnosti uvedené v bodoch 17 až 19 sa nebudú vyšetrovať.

17. Po prvé, sťažovateľ tvrdil, že EPSO ho nesprávne požiadal, aby predložil svoju žiadosť o prístup k správnemu oddeleniu namiesto toho, aby ju postúpil priamo tomuto oddeleniu. Zdá sa však, že sťažovateľ v súvislosti s týmto tvrdením neuviedol predchádzajúce administratívne prístupy k úradu EPSO. Ombudsmanka preto dospela k záveru, že toto tvrdenie je neprípustné.

18. Po druhé sťažovateľ tvrdil, že EPSO nesprávne zamietol jeho žiadosť o prístup z 12. mája 2010. Sťažovateľ však využil príležitosť požiadať o preskúmanie tohto rozhodnutia podaním opakovanej žiadosti. Preto neexistovali dostatočné dôvody na prešetrenie tohto tvrdenia.

19. Po tretie, sťažovateľ tvrdil, že Komisia neodôvodnila svoj list z 30. júna 2010 a týmto listom nesprávne predĺžila pôvodnú lehotu na prijatie rozhodnutia o jeho opakovanej žiadosti. V uvedenom liste z 30. júna 2010 Komisia uviedla, že nebola schopná zhromaždiť všetky prvky potrebné na prijatie rozhodnutia. Okrem toho sa Komisia pri predĺžení lehoty 15 pracovných dní na prijatie rozhodnutia opierala o článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Vzhľadom na to ombudsmanka dospela k záveru, že neexistujú dostatočné dôvody na prešetrenie tohto tvrdenia.

20. Komisia 17. decembra 2010 informovala ombudsmana, že nebude môcť zaslať svoje stanovisko do 31. decembra 2010, ako to pôvodne požadoval ombudsman. Ombudsman o tom informoval sťažovateľa.

21. Dňa 1. februára 2011 Komisia zaslala svoje stanovisko ombudsmanovi, ktoré bolo 8. februára 2011 postúpené sťažovateľovi na vyjadrenie.

22. Sťažovateľ nepredložil žiadne pripomienky.

Analýza a závery ombudsmana

A. Tvrdenie, že Komisia neuviedla dôvody a vo svojej odpovedi z 22. júla 2010 nesprávne predĺžila lehotu na odpoveď na opakovanú žiadosť

Argumenty predložené ombudsmanovi

23. Po prvé, sťažovateľ tvrdil, že Komisia neodôvodnila svoju odpoveď z 22. júla 2010, v ktorej druhýkrát predĺžila lehotu na prijatie rozhodnutia o jeho opakovanej žiadosti.

24. Komisia vo svojom stanovisku k vyšetrovaniu ombudsmana vysvetlila, že toto dodatočné predĺženie je potrebné na vykonanie výskumu týkajúceho sa dokumentov, ktoré má EPSO k dispozícii, a na anonymizáciu dokumentov, ktoré obsahujú štatistické informácie týkajúce sa uchádzačov zúčastňujúcich sa na výberovom konaní. Komisia dodala, že opakovaná žiadosť sa časovo zhoduje s presťahovaním úradu EPSO do iných priestorov, v dôsledku čoho dokumenty v držbe úradu EPSO nie sú na určitý čas k dispozícii. Opakovaná žiadosť bola navyše podaná počas letného obdobia, v čase, keď úrad EPSO aj Komisia mali menej zamestnancov, ktorí pre nich pracovali.

25. Po druhé, sťažovateľ tvrdil, že Komisia vo svojej odpovedi z 22. júla 2010 nesprávne predĺžila lehotu na prijatie rozhodnutia o opakovanej žiadosti. Tvrdil, že toto dodatočné predĺženie lehoty je v rozpore s nariadením č. 1049/2001.

26. Komisia vo svojom stanovisku pripustila, že podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 nemohla druhýkrát predĺžiť lehotu na prijatie rozhodnutia o opakovanej žiadosti. Poznamenala, že sa už ospravedlnila vo svojej odpovedi z 22. júla 2010 a zopakovala svoje ospravedlnenie za toto omeškanie v stanovisku, ktoré poskytla v rámci tohto vyšetrovania.

Hodnotenie ombudsmana

27. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa, ombudsman poznamenáva, že podľa článku 296 ZFEÚ „v právnych aktoch sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladajú“. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa článku 296 ZFEÚ „odôvodnenie vyžadované týmto ustanovením musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia a Súdnemu dvoru vykonať jeho preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky [článku 296 ZFEÚ], sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť.“[4] Táto judikatúra by sa mala analogicky uplatniť na prejednávanú vec.

28. V liste z 22. júla 2010 Komisia informovala sťažovateľa, že sa jej nepodarilo dokončiť posúdenie opakovanej žiadosti, a preto nebude môcť prijať rozhodnutie pred uplynutím lehoty. Komisia sa tak obmedzila na konštatovanie, že nebude môcť odpovedať na opakovanú žiadosť v predĺženej lehote. Výčitka sťažovateľa Komisii za neposkytnutie akýchkoľvek dôvodov je preto opodstatnená.

29. Komisia vo svojom stanovisku k tejto sťažnosti vysvetlila, že nemohla dodržať lehotu 23. júla 2010, pretože i) musela vykonať prieskum týkajúci sa dokumentov v držbe EPSO a musela ich anonymizovať, ii) pri presťahovaní EPSO do iných priestorov boli dokumenty na určitý čas nedostupné a iii) opakovaná žiadosť bola podaná počas letného obdobia, v čase, keď EPSO aj Komisia mali menej zamestnancov, ktorí pre ne pracovali.

30. Ombudsman poznamenáva, že uvedené vysvetlenia týkajúce sa dôvodov druhého predĺženia lehoty boli poskytnuté až po prijatí napadnutého rozhodnutia o žiadosti o prístup k dokumentom.

31. Ombudsmanka v každom prípade poznamenáva, že podľa článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001 sa lehota 15 pracovných dní na posúdenie opakovanej žiadosti o prístup k dokumentom môže predĺžiť o ďalších 15 pracovných dní. Okrem toho podľa judikatúry „lehota 15 pracovných dní – ktorú možno predĺžiť –, v rámci ktorej musí inštitúcia odpovedať na opakovanú žiadosť, ako je stanovená v článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001, je povinná.“[5] Je teda jasné, že nariadenie č. 1049/2001 umožňuje len jedno predĺženie lehoty na odpoveď na opakovanú žiadosť.

32. Vzhľadom na jednoznačné znenie nariadenia č. 1049/2001, ako ho vykladá judikatúra, sa ombudsman domnieva, že Komisia nemohla druhýkrát predĺžiť lehotu po 23. júli 2010, ako to urobila vo svojom liste z 22. júla 2010. Ako už bolo uvedené, Komisia tento záver nespochybňuje.

33. Ombudsmanka však poznamenáva, že Komisia sa sťažovateľovi ospravedlnila. Ďalej poznamenáva, že sťažovateľ nepredložil žiadne pripomienky k stanovisku Komisie. Za týchto okolností ombudsmanka dospela k záveru, že neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie tvrdení sťažovateľa.

B. Tvrdenie, že Komisia by mala sťažovateľovi poskytnúť okamžitý prístup k požadovaným dokumentom

Argumenty predložené ombudsmanovi

34. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mu mala poskytnúť okamžitý prístup k: i) dokumenty obsahujúce určité štatistické informácie týkajúce sa uchádzačov výberového konania EPSO/AD/148/09 – RO; a ii) dokumenty obsahujúce bibliografiu, ktorú používajú členovia výberovej komisie na hodnotenie písomných testov.

35. Komisia vo svojej odpovedi na opakovanú žiadosť poskytla prístup k niektorým dokumentom týkajúcim sa štatistických informácií, o ktoré mal sťažovateľ záujem. Uviedla však aj to, že požadované dokumenty buď neexistovali, alebo ich nebolo možné sprístupniť.

36. Pokiaľ ide o i) prvý aspekt opakovanej žiadosti, Komisia poskytla sťažovateľovi tri anonymizované dokumenty, ktoré by podľa jej názoru sťažovateľovi umožnili získať väčšinu štatistických informácií, ktoré požadoval. Komisia však sťažovateľa informovala aj o tom, že EPSO nemal k dispozícii žiadne dokumenty týkajúce sa počtu uchádzačov pozvaných na testy predbežného výberu, ktoré boli predložené podľa ich výberu druhého jazyka.

37. Pokiaľ ide o ii) druhý aspekt opakovanej žiadosti, Komisia uviedla, že EPSO nemá tendenciu viesť „bibliografiu“ ako takú v zmysle zoznamu dokumentov, na ktoré majú členovia výberovej komisie odkazovať pri hodnotení písomných testov. Úrad EPSO pripraví a) interné poznámky, ktoré budú používať členovia výberovej komisie, a b) tabuľku na označenie každej otázky. Podľa názoru Komisie sa však na tieto dva dokumenty vzťahovala zásada utajenia práce výberovej komisie. V tejto súvislosti sa Komisia odvolala na článok 6 prílohy III k služobnému poriadku, v ktorom sa stanovuje, že „konanie výberovej komisie je tajné.“

38. Komisia vo svojom stanovisku predloženom v rámci vyšetrovania ombudsmana uviedla, že tvrdenie predložené sťažovateľom sa stalo bezpredmetným, pretože medzičasom Komisia vyhovela žiadosti sťažovateľa v rozsahu, v akom mu bolo možné vyhovieť.

39. Sťažovateľ nepredložil žiadne pripomienky k stanovisku Komisie.

Hodnotenie ombudsmana

40. Ombudsmanka poznamenáva, že Komisia vysvetlila, že dokumenty, ku ktorým chcel sťažovateľ získať prístup, neexistovali. Tieto vysvetlenia sa zdajú byť hodnoverné. Ombudsmanka ďalej poznamenáva, že sťažovateľ nespochybnil vyhlásenia Komisie. Za týchto okolností ombudsman dospel k záveru, že v súvislosti s tvrdením sťažovateľa nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

41. Ombudsman s potešením konštatuje, že Komisia sa neobmedzila na uvedené vyhlásenia, ale poskytla prístup k niektorým dokumentom týkajúcim sa štatistických informácií, ktoré boli predmetom záujmu sťažovateľa. Poznamenáva tiež, že Komisia upozornila sťažovateľa na dva dokumenty týkajúce sa práce výberovej komisie, pričom vysvetlila, že tieto dokumenty sú dôverné. Keďže však sťažovateľ neuviedol, že by chcel získať prístup k týmto dokumentom, ombudsman sa domnieva, že v tomto prípade nemusí posudzovať, či je názor Komisie správny.

C. Závery

Ombudsman na základe svojho vyšetrovania tejto sťažnosti uzatvára túto sťažnosť s týmito závermi:

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o zvyšnú časť sťažnosti, nie je dôvod na ďalšie vyšetrovanie.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 18. januára 2012

[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

[2] Sťažovateľ požiadal o informácie o a) počte uchádzačov pozvaných na testy predbežného výberu predložené podľa ich výberu druhého jazyka, b) počte uchádzačov pozvaných na predložené písomné testy podľa ich výberu druhého jazyka a c) počte uchádzačov pozvaných na ústne testy predložené podľa ich výberu druhého jazyka.

[3] Vec T-371/03 Le Voci/Rada, Zb. VS s. I-A-209 a II-957.

[4] Vec C-501/00, Španielsko/Komisia, Zb. 2004, s. I-6721, bod 73.

[5] Spojené veci T-355/04 a T-446/04 Co-Frutta/Komisia, rozsudok z 19. januára 2010 (zatiaľ neuverejnený), bod 56.