Okolnosti predchádzajúce sťažnosti Komisii

1. Sťažovateľ je francúzsky občan. Po smrti svojej matky v roku 1992 vo francúzskej nemocnici požiadala v roku 2014 o prístup k zdravotnej dokumentácii svojej zosnulej matky s cieľom zistiť príčiny svojej smrti. Keďže nemocnica odmietla požadovaný prístup z dôvodu, že spis bol zničený 10 rokov po smrti, sťažovateľka sa obrátila na vnútroštátne a súdne orgány s cieľom získať prístup k zdravotnej dokumentácii svojej zosnulej matky.

2. Po zamietnutí jej žalôb podaných na správny súd a Conseil d’État (Štátna rada) z dôvodu, že nepredložila dôkaz o transfúzii svojej matky a zničení jej zdravotnej dokumentácie, sťažovateľka podala na Komisiu sťažnosť týkajúcu sa odmietnutia francúzskeho štátu poskytnúť jej prístup k zdravotnej dokumentácii jej zosnulej matky [CHAP(2016)02329 z 11. júla 2016].

Odpoveď Komisie sťažovateľovi

3. Komisia 13. novembra 2017 odpovedala sťažovateľovi a potvrdila, že európske právne predpisy o ochrane údajov [1] zaručujú práva osobe, ktorej údaje sa spracúvajú (ďalej len "dotknutá osoba"). Komisia takisto vysvetlila, že „európskymi právnymi predpismi o ochrane údajov sa priamo neupravuje otázka výkonu týchto práv tretími stranami v prípade právnych nástupcov konajúcich v mene zosnulých osôb“. Komisia tak spresnila, že „je na členských štátoch Európskej únie, aby, ak si to želajú, spresnili spôsoby výkonu týchto práv nositeľmi práv“. 

4. Komisia tiež informovala sťažovateľa, že obdobie uchovávania zdravotných záznamov nemocnicami upravujú vnútroštátne právne predpisy [2]. Komisia takisto objasnila, že „bez toho, aby boli dotknuté právomoci Európskej komisie ako strážkyne zmlúv, monitorovanie a vykonávanie práva na ochranu údajov patrí do právomoci vnútroštátnych orgánov, najmä orgánov na ochranu údajov, a súdov“. Komisia preto vyzvala sťažovateľku, aby sa obrátila na Commission Nationale de l’Informatique et des Libertés (CNIL), ak sa domnieva, že uchovávanie zdravotnej dokumentácie jej matky a odmietnutie prístupu k nej predstavuje porušenie európskeho a francúzskeho práva v oblasti ochrany osobných údajov. 

5. Dňa 14. a 27. novembra 2017 sťažovateľka informovala Komisiu, že už kontaktovala CNIL, Commission d’accès aux documents administratif (CADA) a francúzske súdne orgány, ale nemohla si uplatniť svoje práva.

6. Komisia 22. decembra 2017 informovala sťažovateľa, že vo francúzskom zákonníku verejného zdravia sa rozlišuje medzi uchovávaním zdravotnej dokumentácie osôb, ktoré sú stále nažive (dvadsať rokov od dátumu posledného pobytu držiteľa v zariadení alebo poslednej externej konzultácie v ňom), a uchovávaním zdravotnej dokumentácie zosnulých osôb (desať rokov od dátumu úmrtia). V dôsledku toho Komisia vyzvala sťažovateľa, aby sa obrátil na CNIL, „aby nezískal prístup k príslušnému spisu [..], ale aby overil správne uplatňovanie práva na ochranu údajov nemocnicou, najmä pokiaľ ide o uchovávanie zdravotných záznamov“.  Komisia napokon informovala sťažovateľa, že ak neexistujú nové skutočnosti a právne otázky, ktoré by jej umožnili prehodnotiť svoje stanovisko, sťažnosť uzavrie.

7. Sťažovateľ nebol spokojný s odpoveďou Komisie a tvrdil, že zdravotné záznamy týkajúce sa dialýzy by sa mali považovať za záznamy o transfúzii, a preto by sa mali uchovávať minimálne 30 rokov.  Obrátila sa preto na európskeho ombudsmana a tvrdila, že jej sťažnosť bola poznačená nesprávnym vyšetrovaním zo strany Komisie.

Hodnotenie európskeho ombudsmana

8. Úlohou Komisie ako strážkyne zmlúv je zabezpečiť, aby členské štáty dodržiavali právo Únie [3]. To znamená, že Komisia môže začať konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu, ktorý si neplní povinnosť vyplývajúcu zo zmlúv. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie [4] však vyplýva, že správna prax, ktorá je v rozpore s právom EÚ, musí byť do určitej miery konzistentná a všeobecná, aby Komisia mohla konať. Cieľom postupu v prípade nesplnenia povinnosti nie je vyriešiť konkrétne prípady porušenia práva EÚ v súvislosti s jedným občanom alebo malým počtom občanov. Hoci je pravda, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či sú tieto postupy dostatočne koherentné a všeobecné na to, aby odôvodnili začatie konania o nesplnení povinnosti, nič to nemení na tom, že musí vysvetliť, prečo využila svoju voľnú úvahu určitým spôsobom.

9. Sťažnosť CHAP(2016)02329 sa týka údajného nedodržania práva Únie Francúzskom, pokiaľ ide o odmietnutie nemocnice a následne iných francúzskych orgánov (vrátane súdnych orgánov) poskytnúť sťažovateľke prístup k zdravotnej dokumentácii jej zosnulej matky.

10. V prejednávanej veci sa ombudsmanka domnieva, že Komisia správne vysvetlila sťažovateľke, že prináleží francúzskym orgánom, aby dodržiavali právo Únie v oblasti ochrany osobných údajov a zabezpečili, aby Francúzsko dodržiavalo toto právo, rovnako ako správne odporučila sťažovateľke, aby v čase, keď sa rozhodla uzavrieť spis týkajúci sa jej sťažnosti, pokračovala v jej veci na vnútroštátnej úrovni, najmä kontaktovaním CNIL. Vnútroštátne orgány zodpovedné za ochranu osobných údajov sú primárne zodpovedné za zabezpečenie súladu s príslušnými právnymi predpismi EÚ.

11. Pokiaľ ide o rozhodnutia francúzskych súdov o zamietnutí žaloby podanej sťažovateľom, treba zdôrazniť, že Komisia je povinná začať konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu len vtedy, ak ide o všeobecnú a ustálenú vnútroštátnu prax. V prejednávanej veci však nič nenasvedčuje tomu, že takáto situácia existuje vo Francúzsku v dôsledku relevantných rozhodnutí prijatých príslušnými súdmi. V tejto súvislosti treba uviesť, že sťažovateľka už podala na Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť proti Francúzsku s cieľom uplatniť svoje práva.

12. Hoci Komisia mohla sťažovateľovi jasnejšie vysvetliť, že neexistujú žiadne dôkazy o koherentnom alebo systémovom pochybení francúzskych orgánov, nič to nemení na tom, že jej rozhodnutie nezačať konanie o nesplnení povinnosti proti Francúzsku nepredstavuje nesprávne uplatnenie jej širokej miery voľnej úvahy v tejto súvislosti.

Záver(-y) európskeho ombudsmana

13. Európsky ombudsman uzatvára túto vec týmito závermi:

Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu, keď sa rozhodla nezačať konanie o nesplnení povinnosti proti Francúzsku.

14. Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní _^[6].

Lambros Papadias

Vedúci oddelenia 3 – Vyšetrovania

V Štrasburgu 26. septembra 2018

[1] Článok 8 Charty základných práv Európskej únie a nariadenie č. 679/2016, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES, ktoré nadobudlo účinnosť 25. mája 2018.

[2] Zákon 2002-303 zo 4. marca 2002 o právach pacientov a kvalite systému zdravotnej starostlivosti, dekrét 2002-637 z 29. apríla 2002 o prístupe k informáciám, ktoré majú zdravotnícki pracovníci a zdravotnícke zariadenia, a zákonník verejného zdravia; 

[3] Článok 17 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a článok 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.  

[4] 12Pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora vo veci C-287/03, Komisia/Belgicko, ECLI:EU:C:2005:282, bod 29.

[5] V každom prípade, aj keď sa Komisia obráti na Súdny dvor, Súdny dvor rozhoduje o tom, či došlo k porušeniu práva Únie, ale nemôže zrušiť vnútroštátne ustanovenie, ktoré je nezlučiteľné s právom Únie, ani nútiť vnútroštátne správne orgány, aby odpovedali na žiadosť jednotlivca. Na tento účel musia sťažovatelia predložiť svoj prípad vnútroštátnemu súdu v lehote stanovenej vnútroštátnym právom.  

[6] Táto sťažnosť sa riešila v rámci delegovania úloh týkajúcich sa vybavovania sťažností v súlade s článkom 11 rozhodnutia európskeho ombudsmana, ktorým sa prijímajú vykonávacie ustanovenia ..