European Ombudsman
Related documents
(Vypracované v súlade s článkom 3 ods. 7 Štatútu európskeho ombudsmana[1])
Ombudsman sa domnieva, že súčasný prípad nastoľuje dôležitú a principiálnu otázku o spôsobe, akým Európska komisia spracúva sťažnosti, ktoré predkladajú občania a ktoré sa týkajú údajného porušenia práva Spoločenstva členskými štátmi. Otázkou je, či sa Komisia namiesto toho, aby začala konanie o porušení alebo zamietla sťažnosť, jednoducho môže zdržať konania. Ombudsman sa domnieva, že táto skutočnosť nie je v súlade so zásadami správneho úradného postupu.
Sťažnosť 2333/2003/GG (dôverné)
V novembri 2001 sťažovateľ, nemecký lekár, požiadal Komisiu o začatie konania o porušení proti Nemecku. Sťažovateľ tvrdil, že Nemecko porušilo smernicu Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času[2] („smernica 93/104“), pokiaľ ide o prácu lekárov v nemocniciach, konkrétne čas, ktorý musia stráviť v pohotovosti. Podľa názoru sťažovateľa to predstavuje značné riziko pre personál, ako aj pre pacientov. V tejto súvislosti sa sťažovateľ opiera o rozsudok Súdneho dvora vo veci Simap (vec C-303/98 Simap [2000] Zb. I-07963).
Komisia túto sťažnosť zaregistrovala pod číslom 2002/4298.
V sťažnosti predloženej ombudsmanovi v decembri 2003 (sťažnosť 2333/2003/GG) sťažovateľ uviedol, že Komisia sa nezaoberala jeho sťažnosťou o porušení v rámci primeranej lehoty.
Na základe toho ombudsman začal vyšetrovanie v tejto veci. Ombudsman vo svojom rozhodnutí z 19. mája 2004, ktorým toto vyšetrovanie ukončil, poznamenal, že v uvedenom prípade prešlo takmer 15 mesiacov, kým sa Komisia začala zaoberať námietkami, ktoré predložil sťažovateľ, tým, že poslala danému členskému štátu žiadosť o poskytnutie informácií. Za týchto okolností sa ombudsman domnieval, že Komisia sa nezaoberala sťažnosťou o porušení, ktorú predložil sťažovateľ, v primeranej lehote. Preto šlo o prípad nesprávneho úradného postupu.
Ombudsman však poznamenal, že Nemecko medzitým prijalo nový právny predpis s cieľom uviesť do súladu nemecké právne predpisy so smernicou 93/104 podľa judikatúry Súdneho dvora a že tento nový právny predpis bol oznámený Komisii 6. februára 2004. Komisia teda stále mala preskúmať súlad tohto nového právneho predpisu s právom Spoločenstva s cieľom vyriešiť sťažnosť sťažovateľa o porušení. V čase rozhodnutia ombudsmana toto prešetrovanie ešte stále prebiehalo. Vzhľadom na skutočnosť, že Komisia akceptovala, že ďalší rozsudok (vec C-151/02 Jaeger [2003] Zb. I-8389) objasnil relevantné právne otázky, ombudsman nemal dôvod domnievať sa, že by Komisia ďalej meškala s riešením sťažnosti sťažovateľa o porušení.
Z tohto dôvodu sa ombudsman domnieval, že najlepším spôsobom na vyriešienie prípadu bude zistiť nesprávny úradný postup vo veci omeškania, ku ktorému došlo v minulosti. Sťažovateľa však informoval, že môže ombudsmanovi predložiť novú sťažnosť, ak Komisia aj napriek tomu bude stále meškať s riešením jeho sťažnosti o porušení.
Sťažnosť 3453/2005/GG
Dňa 2. novembra 2005 sa sťažovateľ znovu obrátil na ombudsmana. Vo svojej novej sťažnosti uviedol, že nezískal žiadne ďalšie informácie o tom, aké stanovisko navrhla Komisia prijať, pokiaľ ide o jeho prípad. Sťažovateľ sa domnieval, že Komisia danú záležitosť predlžuje a ignoruje ombudsmana.
Sťažovateľ preto v podstate zopakoval tvrdenie, ktoré už uviedol vo svojej predchádzajúcej sťažnosti, podľa ktorého sa Komisia nezaoberala jeho sťažnosťou o porušení v primeranej lehote.
Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:
Komisia 6. decembra 2004 poslala sťažovateľovi list. V tomto liste ho informovala, že 22. septembra 2004 prijala návrh na zmenu a doplnenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času[3] („smernica 2003/88“). Komisia zdôraznila, že preskúma sťažnosť sťažovateľa o porušení so zreteľom na tento návrh a svoje súčasné rokovania s inštitúciami Spoločenstva.
Sťažovateľ následne poslal Komisii niekoľko listov, v ktorých uviedol pripomienky k navrhovaným zmenám a doplneniam. Komisia vo svojej odpovedi potvrdila prijatie listov od sťažovateľa a uviedla, že vzala na vedomie jeho pripomienky.
V dvoch listoch zo 7. a 9. novembra 2005 sťažovateľ požiadal Komisiu, aby začala konanie o porušení proti Nemecku z dôvodu nedodržania smernice 2003/88.
Komisia vo svojej odpovedi z 22. novembra 2005 informovala sťažovateľa, že už nemôže dodať nič viac k tomu, čo už uviedla vo svojom liste zo 6. decembra 2004. Komisia poukázala na skutočnosť, že rokovania týkajúce sa revízie smernice 2003/88 ešte stále prebiehajú. Znovu zdôraznila, že preskúma sťažnosť v súvislosti s návrhom na zmenu a doplnenie. Komisia dodala, že z platnej judikatúry vyplýva, že je v jej právomoci rozhodnúť, či začne konanie o porušení alebo v ňom bude pokračovať.
V protiklade s tým, čo sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti adresovanej ombudsmanovi, ho Komisia informovala pri dvoch príležitostiach (6. decembra 2004 a 22. novembra 2005) o svojom stanovisku v súvislosti so sťažnosťou o porušení, ktorú sťažovateľ predložil. Hoci Komisia neprijala rozhodnutie o začatí konania o porušení proti danému členskému štátu, informovala sťažovateľa o riešení sťažnosti o porušení a o dôvodoch prístupu Komisie.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku uviedol tieto pripomienky:
Žiadny z listov, ktoré mu Komisia adresovala, nepredstavoval viac ako potvrdenie o prijatí. Z týchto listov nevyplynulo, že by Komisia vážne zvažovala účel príslušnej smernice alebo že by uviedla odôvodnené návrhy zmien, ktoré by boli rovnako spravodlivé pre zamestnancov aj zamestnávateľov.
Veci, ktoré vo svojich listoch kritizoval, presahovali náležitosti rozsudku Súdneho dvora vo veciach Simap a Jaeger.
Pokiaľ mu je známe, v práve EÚ sa nestanovuje možnosť ignorovania právnych predpisov a rozsudkov z dôvodu, že Komisia navrhla nové pravidlá. Ak by skutočnosť, že takéto návrhy boli predložené, umožnila zákonným spôsobom ignorovať existujúci právny predpis, právne nariadenie Európskych spoločenstiev by podľa názoru sťažovateľa bolo fraškou.
Komisia svojím konaním ohrozila právny poriadok a dopustila sa „Rechtsbeugung” (teda úmyselného porušenia práva).
Ombudsman 12. septembra 2006 adresoval Komisii nasledujúci návrh odporúčania[4] v súlade s článkom 3 ods. 6 svojho štatútu:
Komisia by sa mala zaoberať sťažnosťou sťažovateľa o porušení, pokiaľ možno rýchlo a svedomito.
Návrh odporúčania bol založený na týchto pripomienkach:
1) Ombudsman poznamenal, že sťažnosť sťažovateľa o porušení, ktorú Komisia zaregistrovala pod číslom 2002/4298, sa týkala údajného porušenia smernice 93/104. Táto smernica bola odvtedy nahradená smernicou 2003/88 a sťažovateľ vo svojej korešpondencii s Komisiou uviedol, že Nemecko túto smernicu porušilo. Nezdá sa však, že táto zmena v právnych predpisoch bude mať výraznejší vplyv na sťažnosť sťažovateľa o porušení a jej riešenie zo strany Komisie. Sťažovateľ vo svojom liste zo 7. novembra 2005 poukázal na údajné porušenie smernice 2003/88. Komisia vo svojej odpovedi z 22. novembra 2005 uviedla, že k listu, ktorý poslala sťažovateľovi 6. decembra 2004 o sťažnosti o porušení 2002/4298, nemá čo dodať. Ombudsman preto usúdil, že nahradenie smernice 93/104 smernicou 2003/88 so súčasnou sťažnosťou vôbec nesúvisí.
2) Ombudsman poznamenal, že Komisia poskytla sťažovateľovi informácie vo svojich listoch zo 6. decembra 2004 a 22. novembra 2005. Z týchto listov vyplynul zámer Komisie zaoberať sa sťažnosťou o porušení v rámci návrhu na zmenu a doplnenie smernice 2003/88 a prebiehajúcich rokovaní s inštitúciami Spoločenstva. Komisia vo svojom liste sťažovateľovi z 22. novembra 2005 zdôraznila, že rokovania týkajúce sa revízie smernice 2003/88 ešte stále prebiehajú. Podľa názoru ombudsmana sa zdá, že Komisia usúdila, že článok 211 Zmluvy o ES nevyžaduje zabezpečiť uplatňovanie smernice, ktorá je predmetom prebiehajúceho zákonodarného procesu, ktorý môže v budúcnosti viesť k jej zmene. Z tohto dôvodu sa ombudsman domnieva, že Komisia sťažovateľa o svojom stanovisku informovala, aj keď nie podrobne.
3) Pokiaľ ide o podstatu veci, je potrebné poznamenať, že článok 211 Zmluvy o ES nariaďuje Komisii zabezpečiť „uplatňovanie ustanovení tejto zmluvy a opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva v súlade s ňou”. Túto úlohu, ktorá bola pridelená Komisii, možno prirovnať k úlohe strážkyne zmluvy. Samotná Komisia zdôraznila, že táto úloha má „veľký význam pre záujmy európskych občanov”.[5] V tejto súvislosti takisto uznala význam zásady právneho poriadku.[6] Sťažnosti, ktoré predložili občania, patria k najdôležitejších zdrojom informácií o možnom porušení práva Spoločenstva, čo Komisii umožňuje plniť úlohu, ktorá jej vyplýva z článku 211 Zmluvy o ES. Z tohto dôvodu sa ombudsman domnieva, že riešenie takýchto sťažností o porušení, pokiaľ možno rýchlo a svedomito, je dobrou administratívnou praxou.
4) Bolo očividné, že smernice prijaté orgánmi Spoločenstva na základe Zmluvy o ES patria medzi „opatrenia prijaté orgánmi” podľa Zmluvy o ES, ktoré spoločne patria medzi sekundárne právne predpisy, na ktoré odkazuje článok 211. Podľa ombudsmana bolo ďalej zrejmé, a to zo znenia aj účelu tohto ustanovenia, že článok 211 sa vzťahuje na akty sekundárnych právnych predpisov, ktoré boli platné v danom čase.
5) Komisia neoponovala, že smernica 93/104 bola v platnosti, kým bola nahradená smernicou 2003/88, a že posledná smernica bola a naďalej je v platnosti. Ombudsman si nebol vedomý žiadneho pravidla alebo zásady, ktoré by Komisii umožnili ignorovať povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 211 Zmluvy o ES o dôvodoch, ktoré predložila v návrhu na zmenu a doplnenie konkrétneho aktu sekundárnych právnych predpisov. Kým zákonodarca Spoločenstva neprijal navrhovanú zmenu a doplnenie smernice 2003/88, bola v platnosti smernica 2003/88 vo svojej súčasnej podobe.
6) Komisia vo svojom liste sťažovateľovi z 22. novembra 2005 odkázala na svoje právomoci voľného uváženia v tejto oblasti. Vzhľadom na platnú judikatúru bolo zrejmé, že keď Komisia dokončí vyšetrovanie danej sťažnosti a dospeje k záveru, že došlo k porušeniu, je na jej uvážení, či danú záležitosť predloží Súdnemu dvoru alebo nie. Zo stanoviska Komisie ani z predložených dokumentov však nevyplýva, že Komisia už dospela do tohto štádia vyšetrovania. Ombudsman sa domnieva, že nepochybná úvaha Komisie ju neoprávňuje odložiť vyriešenie sťažnosti na neurčitý čas z dôvodu, že uplatniteľný právny predpis sa môže v budúcnosti zmeniť.
7) Vzhľadom na tieto pripomienky ombudsman dospel k záveru, že pochybenie Komisie pri riešení sťažnosti sťažovateľa o porušení v rámci primeranej lehoty predstavuje nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že sťažnosť o porušení bola zaregistrovaná v apríli 2002, viac ako dva roky skôr, ako Komisia predložila svoj návrh na zmenu a doplnenie smernice 2003/88, a že medzitým bola súčasná sťažnosť predložená v novembri 2005, teda viac ako 3,5 roka po zaregistrovaní sťažnosti o porušení.
Komisia po prijatí návrhu odporúčania a v súlade s článkom 3 ods. 6 Štatútu európskeho ombudsmana zaslala 10. januára 2007 podrobné stanovisko, v ktorom uviedla tieto pripomienky:
Komisia prikladá veľký význam svojej úlohe a povinnostiam ako strážkyne zmluvy. Ustanovenia Spoločenstva uvedené v smerniciach neboli stanovené natrvalo, ale bolo ich možné zmeniť a doplniť.
Smernica 93/104, ktorá bola v platnosti v čase, keď sťažovateľ predložil pôvodnú sťažnosť o porušení, bola nahradená smernicou 2003/88 s platnosťou od 2. augusta 2004. Tieto smernice sa však podstatne neodlišujú v otázkach, ktoré boli vznesené v sťažnosti.
Komisia v roku 2004 predložila Parlamentu a Rade návrh na zmenu a doplnenie smernice 2003/88 o rôznych aspektoch, ktoré sú pre prípad sťažovateľa veľmi dôležité.
Komisia súhlasila, že existencia návrhu na zmenu a doplnenie právneho predpisu neovplyvnila pretrvávajúcu právnu platnosť existujúcej smernice 2003/88. Komisia disponovala právomocou voľného uváženia v otázke, či začne konanie o porušení proti členským štátom, a v prípade spôsobu, akým viedla takéto konania.[7] Komisia sa pri vykonávaní tejto právomoci rozhodla, že nebude pokračovať v konaní o porušení v kontexte ustanovení smernice 2003/88, kde Komisia navrhla zmeniť podstatu právneho predpisu v závislosti od výsledku svojho legislatívneho návrhu.
Právomoc voľného uváženia Komisie sa rozšírila na všetky fázy riadenia sťažností a konaní o porušení vrátane konania pred podaním žaloby.[8] Komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva[9] („oznámenie”) uviedla, že ako všeobecné pravidlo bude rozhodovať, či začne konanie o porušení alebo či tento prípad uzavrie do roka od dátumu registrácie sťažnosti. Tento záväzok neobmedzuje právomoc voľného uváženia Komisie, keď sa javí byť oprávnená v súvislosti s prijatím odlišného prístupu, ktorý by bol primeranejší konkrétnym faktom prípadu, ako je to v tomto prípade.
Ako ombudsman uviedol, vzhľadom na existujúcu judikatúru si Komisia ponechala právomoc, či danú záležitosť predloží Súdnemu dvoru alebo nie aj v tom prípade, keď z vyšetrovania sťažnosti vyplynie, že došlo k porušeniu práva Spoločenstva.
Komisia vyjadrila poľutovanie, že Rada v súvislosti s týmto návrhom ešte nedospela k rozhodnutiu. Omeškanie vyplynulo z rozdielnych stanovísk medzi Radou a Parlamentom a medzi členskými štátmi v rámci Rady, ktoré boli mimo kontroly Komisie. Tento návrh bol znovu prerokovaný na mimoriadnom zasadnutí Rady 7. novembra 2006, na ktorom však nebola dosiahnutá žiadna dohoda.
Ombudsman bol vyzvaný, aby zohľadnil uvedené pripomienky týkajúce sa rozsahu právomocí voľného uváženia Komisie a aby znovu preskúmal svoj návrh odporúčania.
Sťažovateľ sa vo svojich pripomienkach pridržiaval svojej sťažnosti. Zdôraznil, že jeho sťažnosť o porušení adresovaná Komisii sa týkala aj aspektov, ktoré nesúviseli s judikatúrou Súdneho dvora, konkrétne i) skutočnosti, že nemocnice nariaďujú lekárom, aby boli v pohotovosti aj počas bežnej práce, a ii) skutočnosti, že skutočný pracovný čas nebol zdokumentovaný z dôvodu tlaku od zamestnávateľov. Sťažovateľ ďalej uviedol, že Komisia ignorovala rozsudky Súdneho dvora. Podľa sťažovateľa vzhľadom na to, že dokonca ani po štyroch rokoch nedokázala Komisia a komisár Špidla predložiť primerané predpisy o pracovnom čase a pracovných podmienkach v EÚ, by mal tento komisár odstúpiť.
1) Ombudsman poznamenal, že vo svojom oznámení z roku 2002 sa Komisia konkrétne zaviazala konať v prípade sťažností o porušení.
2) V bode 8 oznámenia sa uvádza, že „oddelenia Komisie zvyčajne preskúmajú registrované sťažnosti na účely prijatia rozhodnutia o výzve alebo o odložení v lehote maximálne jedného roka odo dňa zaregistrovania sťažností generálnym sekretariátom.” Ombudsman sa domnieva, že toto ustanovenie znamená, že Komisia sa zaviazala, že použije všetky prostriedky na to, aby dokončila svoje vyšetrovania do jedného roka, nie je však vylúčené, že v niektorých prípadoch si to bude vyžadovať viac času. Potvrdzuje to aj posledná veta bodu 8, podľa ktorej bude Komisia informovať sťažovateľa písomne „v prípade, keď sa tento časový limit prekročí”. Podľa ombudsmana je možné, že vyšetrovanie Komisie v ťažkých alebo zložitých prípadoch bude vyžadovať viac ako jeden rok. Ombudsman sa však domnieva, že prekročenie limitu jedného roka je oprávnené len v prípade, že Komisia prípad ešte stále vyšetruje.
3) Pokiaľ ide o uvedený prípad, Komisia sťažovateľa informovala, že sa plánovala zaoberať jeho sťažnosťou o porušení v súvislosti so svojím návrhom na zmenu a doplnenie smernice 2003/88 a svojimi rokovaniami s ostatnými inštitúciami Spoločenstva o týchto zmenách a doplneniach. Je však potrebné poznamenať, že tento návrh bol predložený už v septembri 2004. Nič nenaznačuje, že Komisia odvtedy podnikla ďalšie opatrenia s cieľom pokročiť vo svojom vyšetrovaní.
4) Z bodu 8 oznámenia vyplýva, že cieľom vyšetrovania Komisie vo veci sťažnosti o porušení je dospieť k jednému z dvoch možných rozhodnutí. Komisia môže rozhodnúť buď o vydaní formálneho oznámenia, t. j. o začatí formálneho konania o porušení proti členskému štátu, alebo o uzavretí prípadu. Ombudsman však poznamenal, že Komisia v tomto prípade neurobila ani jedno ani druhé. V skutočnosti sa zdá, že Komisia namiesto prijatia jedného z dvoch typov rozhodnutí uvedených v bode 8 oznámenia, jednoducho nepodnikla v súvislosti s týmto vyšetrovaním žiadne ďalšie kroky.
5) Ombudsman sa domnieva, že takýto prístup nie je v súlade so záväzkami Komisie, ktoré prijala vo svojom oznámení.
6) Komisia vo svojom oznámení zdôraznila svoje právomoci voľného uváženia v tejto oblasti a uviedla, že ich rozšírila na všetky fázy v oblasti riadenia sťažností a konaní o porušení vrátane konania pred podaním žaloby. Komisia ďalej uviedla, že záväzok stanovený v bode 8 oznámenia neohraničuje jej právomoci voľného uváženia v prípade, keď považuje za oprávnené zaujať odlišný prístup. Ombudsman nemôže prijať toto stanovisko. V oznámení sa uvádza, ako to potvrdzuje aj jeho preambula, že „správne opatrenia v prospech sťažovateľa, ktoré sa [Komisia] zaväzuje dodržiavať pri spracovaní jeho sťažnosti a pri preskúmaní tohto porušenia”. V ustanoveniach uvedených v tomto oznámení sa plne zohľadňujú právomoci voľného uváženia Komisie v tejto oblasti. Ak by sa však Komisia nemohla odchýliť od ustanovení uvedených v tomto oznámení kedykoľvek to považuje za odôvodnené, toto oznámenie by tým stratilo význam. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že toto oznámenie je reakciou Komisie na množstvo vyšetrovaní ombudsmana a na pripomienky ombudsmana v týchto prípadoch ku konaniam Komisie v prípadoch porušenia.
7) Ombudsman ďalej poznamenal, že v bode 9 oznámenia sa uvádza toto: „Po ukončení preskúmania sťažnosti môžu oddelenia Komisie predložiť kolégiu komisárov buď návrh na výzvu, ktorou sa začne konanie o porušení proti danému členskému štátu, alebo návrh na odloženie bez ďalšieho postupu. Komisia rozhodne o danej veci na základe svojej právomoci voľného uváženia. (...)”.
8) Ombudsman plne rešpektuje právomoci voľného uváženia, ktorými disponuje Komisia pri spracovaní sťažností o porušení. Domnieva sa však, že z oznámenia vo všeobecnosti a konkrétne z jeho bodov 8 a 9 vyplýva, že tieto právomoci voľného uváženia sa musia vykonávať v rámci oznámenia. To znamená, že Komisia má pri spracúvaní sťažností o porušení možnosť voľby medzi vydaním návrhu na výzvu a rozhodnutím o uzavretí prípadu. Ako je však uvedené vyššie, Komisia v tomto prípade neurobila ani jedno ani druhé. Ombudsman sa preto domnieva, že skutočnosť, že Komisia neprijala rozhodnutie vo veci porušenia, ktoré predložil sťažovateľ, nemožno ospravedlniť právomocami voľného uváženia Komisie.
9) Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k podrobnému stanovisku Komisie uviedol, že jeho sťažnosť o porušení sa týkala aj aspektov, ktoré nesúviseli s judikatúrou Súdneho dvora, konkrétne i) skutočnosti, že nemocnice nariaďujú lekárom, aby boli v pohotovosti aj počas bežnej práce, a ii) skutočnosti, že skutočný pracovný čas nebol zdokumentovaný z dôvodu tlaku od zamestnávateľov. Ombudsmanovi neboli v tejto veci poskytnuté kópie celej korešpondencie medzi Komisiou a sťažovateľom. Zdá sa však, že minimálne prvá z uvedených záležitostí bola predložená v sťažnosti v liste zo 7. novembra 2005. Vzhľadom na to, že prístup Komisie v uvedenom prípade je založený na skutočnosti, že bol predložený návrh na zmenu a doplnenie smernice 2003/88, tento dôvod preto v každom prípade nie je dostatočný na vysvetlenie zlyhania Komisie pri riešení otázok, ktoré nesúvisia s navrhovanými zmenami. Vzhľadom na to, že sa ombudsman domnieva, že Komisia sa v každom prípade mala zaoberať sťažnosťou sťažovateľa o porušení, nie je potrebné riešiť tieto záležitosti podrobnejšie.
10) S cieľom vyhnúť sa akýmkoľvek pochybnostiam sa zdá byť užitočné objasniť, že prípad nesprávneho úradného postupu, ktorý ombudsman zistil v stanovenom prípade, predstavuje skutočnosť, že Komisia neprijala konečné stanovisko v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa o porušení. Keďže ombudsman už vo svojom návrhu odporúčania uznal, že keď Komisia dokončí vyšetrovanie danej sťažnosti a dospeje k záveru, že došlo k porušeniu, je na jej uvážení, či danú záležitosť predloží Súdnemu dvoru alebo nie. Keďže Komisia zatiaľ neprijala žiadne takéto rozhodnutie, nie je potrebné, aby ombudsman prerokoval otázku, či má vykonávanie týchto právomocí voľného uváženia preskúmať. Každé takéto preskúmanie by sa však mohlo týkať len otázky, či Komisia v danej oblasti zjavne prekročila hranice svojich právomocí voľného uváženia. Ombudsman však nemôže vylúčiť možnosť, že Parlament pri vykonávaní svojich zvrchovaných právomocí bude chcieť uviesť k tejto otázke pripomienky. V tejto súvislosti by tlačové vyhlásenie, ktoré Komisia uverejnila 20. septembra 2006 a v ktorom reagovala na návrh odporúčania ombudsmana v uvedenom prípade, mohlo byť pre Parlament zaujímavé.[10]
11) Ombudsman sa domnieva, že súčasný prípad nastoľuje dôležitú a principiálnu otázku o spôsobe, akým Európska komisia spracúva sťažnosti, ktoré predkladajú občania a ktoré sa týkajú údajného porušenia práva Spoločenstva členskými štátmi. Otázkou je, či sa Komisia namiesto toho, aby začala konanie o porušení alebo zamietla sťažnosť, jednoducho môže zdržať konania. Ombudsman sa domnieva, že táto skutočnosť nie je v súlade so zásadami správneho úradného postupu.
Z tohto dôvodu ombudsman nanovo sformuloval svoj návrh odporúčania ako odporúčanie Komisii týmto spôsobom:
Komisia by sa mala zaoberať sťažnosťou sťažovateľa o porušení čo najrýchlejšie a najsvedomitejšie.
Európsky parlament by mal v súvislosti s tým zvážiť prijatie uznesenia.
V Štrasburgu 10. septembra 2007
P. Nikiforos DIAMANDOUROS
[1] Rozhodnutie 94/262 Európskeho parlamentu z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana, Ú. v. ES L 113, 4.5.1994, s. 15.
[2] Ú. v. ES L 307, 13.12.1993, s. 18.
[3] Ú. v. EÚ L 299, 18.11.2003, s. 9. Touto smernicou, ktorá nadobudla platnosť 2. augusta 2004, sa nahradila (a zrušila) smernica 93/104.
[4] Text návrhu odporúčania je dostupný na webovej stránke ombudsmana (http://www.ombudsman.europa.eu).
[5] Pozri oznámenie Komisie o lepšom monitorovaní uplatňovania práva Spoločenstva (KOM(2002) 725 v konečnom znení zo 16. mája 2003, s. 3).
[6] Pozri bod 3.1 tohto oznámenia.
[7] Vec C-200/88 Komisia/Grécko [1990] Zb. I-4299; vec C-317/92 Komisia/Nemecko [1994] Zb. I-2039; vec C-422/92 Komisia/Nemecko [1995] Zb. I-1097; vec C-207/97 Komisia/Belgicko [1999] Zb. I-275.
[8] Vec C-207/97 Komisia/Belgicko [1999] Zb. I-275, v odseku 24.
[9] KOM(2002) 141; Ú. v. ES C 244, 10.10.2002, s. 5.
[10] Toto tlačové vyhlásenie obsahuje tieto tvrdenia: „(...) Keďže sa zdá, že takmer všetky členské štáty porušili rozsudky súdu, komisár Špidla upozornil Radu na naliehavosť vyváženého riešenia tohto problému. (...) Je neprijateľné, aby občania boli obeťami neschopnosti dosiahnuť politickú dohodu. Ak ministri v nasledujúcich mesiacoch nedospejú k dohode, nemám inú možnosť, ako vzniesť proti členským štátom v tejto veci žalobu na súde. Verím však, že fínske predsedníctvo dospeje v nadchádzajúcich týždňoch k riešeniu.”
