European Ombudsman
Related documents
(Vypracovaná v súlade s článkom 3 ods. 7 Štatútu európskeho ombudsmana[1].)
1. Ombudsman sa domnieva, že tento prípad otvára dôležitú a zásadnú otázku. Podľa jeho názoru Komisia uložením úplného zákazu najímania pomocných konferenčných tlmočníkov v slobodnom povolaní vo veku nad 65 rokov porušuje zásadu nediskriminácie na základe veku. Tento zákaz je nesprávnym úradným postupom, ktorého závažnosť je dôvodom na predloženie osobitnej správy Parlamentu.
2. Sťažovateľ pracoval vyše 35 rokov pre európske inštitúcie ako pomocný konferenčný tlmočník v slobodnom povolaní (ďalej len „pomocný konferenčný tlmočník“), ktorý do francúzštiny tlmočil z angličtiny, holandčiny, nemčiny, taliančiny a španielčiny. Tlmočníci v slobodnom povolaní sa najímajú na konkrétne konferencie a rokovania. Trvanie každého konkrétneho zamestnania je krátke, obvykle len niekoľko dní.
3. Dňa 13. júla 1999 ustanovilo Predsedníctvo Európskeho parlamentu pravidlá najímania pomocných konferenčných tlmočníkov (ďalej len „pravidlá z r. 1999“). Dňa 28. júla 1999 podpísali Komisia a Parlament dohovor o pracovných a finančných podmienkach zamestnávania pomocných konferenčných tlmočníkov (ďalej len „dohovor z r. 1999“). Nadväzne bol nariadením Rady (ES, ESUO, Euratom) č. 628/2000[2] ustanovený spôsob prijímania pomocných konferenčných tlmočníkov ako „pomocných zamestnancov“.
4. V tejto súvislosti Európska komisia a Európsky parlament rozhodli o zastavení najímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov. Základom ich príslušných rozhodnutí bol článok 74 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“)[3]. Nadväzne niektorí pomocní konferenční tlmočníci[4] podali návrhy na začatie konania proti Komisii a Parlamentu pred Súdom prvého stupňa (v spojených veciach T-153/01 a T-323/01[5], vo veciach T-275/01[6] a T-276/01[7]).
5. V spojených veciach T-153/01 a T-323/01 Súd prvého stupňa, okrem iného, konštatoval, že:
„(...) pre pracovné zmluvy konferenčných tlmočníkov (...) je charakteristické ich uzatváranie na určité dni, takže dátum začatia a dátum ukončenia zmluvného vzťahu tvoria podstatné prvky, pokiaľ ide o prijímanie uvedených pomocných zamestnancov.
(...) pretože ukončenie zmluvného vzťahu je v zmluve vždy stanovené uvedením určitých pracovných dní, nie je na určenie ukončenia zmluvného vzťahu potrebné uplatniť ustanovenie článku 74 ods. 1 písm. b) PZOZ (...)
Z toho vyplýva, že článok 74 PZOZ je jedným z ustanovení hlavy III PZOZ, na ktoré Parlament neprihliadal, keď prijal pravidlá z r. 1999.
V dôsledku toho sa Komisia mýli, keď sa domnieva, že článok 74 ods. 1 písm. b) PZOZ sa týka žalobkyne (...)
(...) vek tlmočníka nie je relevantným prvkom, pokiaľ ide o plnenie daných úloh. Z toho vyplýva, že stanovenie vekového obmedzenia, ktoré vyžaduje uplatnenie článku 74 PZOZ, nie je podstatným prvkom zmluvy o tlmočení.“[8] (Podčiarknutie bolo doplnené.)
6. Dňa 27. augusta 2004 Komisia predložila Súdnemu dvoru odvolanie (vec C-373/2004 P[9]) proti rozsudku, ktorý vyniesol Súd prvého stupňa v spojených veciach T-153/01 a T-323/01.
7. Sťažovateľ uviedol, že ho Komisia, dokonca po rozhodnutí Súdu prvého stupňa, odmietla najať ako pomocného konferenčného tlmočníka. V tejto súvislosti tvrdil, že Komisia porušila článok 21 Charty základných práv[10] a článok 5 ods. 3 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe[11], ktoré oba, okrem iného, zakazujú diskrimináciu podľa veku.
8. Sťažovateľ žiadal, aby Komisia skončila diskrimináciu, ktorú na neho uplatňuje od dosiahnutia 65. roku veku. Žiadal tiež od Komisie náhradu 14 619 EUR (10 932 EUR zodpovedajúcich strate zárobku a 3687 EUR zodpovedajúcich príspevkom z titulu „Caisse de prévoyance des interprètes de conférence“) a nehmotnú ujmu, ktorú utrpel, odhadol na 20 000 EUR.
9. Sťažovateľ tiež tvrdil, že Komisia porušila ustanovenie článku 19 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (ktoré sa týka uvedenia možností odvolania sa). Vzhľadom na to, že tento aspekt sťažnosti nie je zásadnou otázkou, ombudsman sa ním bude zaoberať v rozhodnutí, ktorým uzavrie vyšetrovanie tejto sťažnosti a ktoré pošle sťažovateľovi.
10. Sťažovateľ podal sťažnosť 16. januára 2005. Dňa 8. júna 2005 poslala Komisia svoje stanovisko, ktoré bolo odoslané sťažovateľovi na vyjadrenie. Sťažovateľ poslal svoje námietky 13. júla 2005.
11. Dňa 13. decembra 2005 požiadal ombudsman Komisiu o ďalšie informácie. Komisia odpovedala na jeho žiadosť 20. marca 2006. Sťažovateľ poslal svoje námietky 2. apríla 2006 a 19. mája 2006.
12. Dňa 1. decembra 2006 požiadal ombudsman písomne predsedu Komisie o priateľské riešenie sťažnosti. Komisia poslala svoju odpoveď 16. marca 2007 a sťažovateľ svoje pripomienky 25. mája 2007.
13. Ombudsman adresoval návrh odporúčaní Komisii 31. marca 2008. Dňa 26. júna 2008 poslala Komisia svoje podrobné stanovisko k návrhu odporúčaní. Sťažovateľ sa vyjadril k stanovisku Komisie 31. júla 2008.
Argumenty predložené ombudsmanovi
14. Komisia uviedla, že pred nadobudnutím účinnosti dohovoru z r. 1999 o pracovných a finančných podmienkach zamestnávania pomocných konferenčných tlmočníkov neexistovalo žiadne formálne obmedzenie veku pomocných konferenčných tlmočníkov. Generálne riaditeľstvo pre tlmočenie (GR pre tlmočenie) aj vtedy uplatňovalo stratégiu najímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku, len keď si to vyžadovali konkrétne potreby. Stávalo sa to pri tzv. „itinerant missions“ alebo v záujme dodržania záväzku tlmočenia do určitých jazykov. Účelom tejto stratégie bolo zachovanie postačujúceho množstva práce pre novo kvalifikovaných mladých tlmočníkov, a tým zaistenia prísunu nových adeptov v tejto profesii.
15. Komisia tvrdila, že od nadobudnutia účinnosti dohovoru z r. 1999 boli pomocní konferenční tlmočníci prijímaní v rozsahu PZOZ. Domnievala sa, že sa preto na nich vzťahuje zákonné obmedzenie veku ustanovené v článku 74 PZOZ[12]. V dôsledku toho sa prestali prijímať pomocní konferenční tlmočníci nad 65 rokov. Zrušený bol aj ich prístup k on-line „webovému kalendáru“ náborového systému.
16. Výklad, podľa ktorého pomocní konferenční tlmočníci spadajú do rozsahu pôsobnosti PZOZ, bol spochybnený v spojených prípadoch T-153/01 a T-323/01 Alvarez Moreno/Komisia. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že veková hranica stanovená v PZOZ sa nevzťahuje na pomocných konferenčných tlmočníkov. GR pre tlmočenie v dôsledku tohto rozhodnutia Súdu prvého stupňa umožnilo pomocným konferenčným tlmočníkom vo veku nad 65 rokov (na individuálnu žiadosť) prístup k náborovému systému. Pomocní konferenční tlmočníci, ktorí dosiahli vek 65 rokov, majú po tomto rozsudku prístup k webovému kalendáru. Stratégia náboru, ktorá sa začala uplatňovať po tomto rozhodnutí Súdu prvého stupňa, bola zhodná so stratégiou uplatňovanou pred rokom 1999. Komisia uviedla, že bude pokračovať v uplatňovaní tejto stratégie, kým Súdny dvor nerozhodne o jej odvolaní, v ktorom navrhuje zrušiť rozhodnutie Súdu prvého stupňa.
17. V dôsledku toho Komisia znovu začala zamestnávať pomocných konferenčných tlmočníkov podľa „potrieb útvaru“ so zreteľom na ich jazykovú kombináciu, bydlisko a celkovú kompetenciu. Komisia vysvetlila, že stratégiou GR pre tlmočenie sa mali podľa možnosti zabezpečiť príležitosti náboru mladých tlmočníkov. Poznamenala, že vzhľadom na alarmujúci demografický vývoj v tomto povolaní boli vykonané opatrenia na zachovanie primeranej a kvalifikovanej rezervy tlmočníkov v slobodnom povolaní ako dlhodobo udržateľného zdroja náboru. Ako príklad Komisia vysvetlila, že priemerný vek tlmočníkov v troch najväčších kabínach (angličtiny, francúzštiny a nemčiny) je približne 50 rokov. Komisia vysvetlila, že na potvrdenie tejto stratégie možno použiť ďalšie argumenty, medzi ktoré patria:
a) dlhodobá a rozmanitá finančná podpora inštitúcií venovaná na odbornú prípravu mladých tlmočníkov,
b) nevyhnutná potreba mladých kolegov nadobudnúť dostatok skúseností a praxe, aby sa mohli prihlásiť do budúcich otvorených výberových konaní s primeranou nádejou na úspech, a tak zlepšiť vekovú štruktúru[13],
c) vyššia pravdepodobnosť, že mladí tlmočníci budú schopní doplniť svoje jazykové kombinácie o nové jazyky, ktoré útvar potrebuje.
18. V súlade so žiadosťou ombudsmana o informácie mu Komisia poskytla štatistické údaje o počtoch dní, na ktoré boli uzavreté zmluvy s pomocnými konferenčnými tlmočníkmi vo veku nad 65 rokov v absolútnom vyjadrení a v percentuálnom vyjadrení z celkového počtu dní, na ktoré boli uzavreté zmluvy s pomocnými konferenčnými tlmočníkmi jednotlivo v rokoch 1987 – 2006.
Predbežné úvahy ombudsmana, ktoré viedli k návrhu na priateľské riešenie
19. Ombudsman v prvom rade pripomenul vyjadrenie Súdneho dvora, že zásada nediskriminovania na základe veku, zakotvená v článku 21 Charty základných práv, tvorí všeobecnú zásadu práva Spoločenstva[14]. Podľa tejto zásady Komisia nesmie pri prijímaní pomocných konferenčných tlmočníkov zaobchádzať s uchádzačmi rozdielne kvôli ich veku, pokiaľ nepreukáže, že takéto zaobchádzanie je primerane odôvodnené a vhodne upravené tak, aby slúžilo oprávnenému a dostatočne dôležitému záujmu Spoločenstva.
20. V súvislosti s ombudsmanovým vyšetrovaním tejto sťažnosti Komisia jasne pripustila, že pri ponúkaní zmlúv pomocným konferenčným tlmočníkom znevýhodňuje tlmočníkov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a teda zaobchádza s nimi odlišne. Rozdielnosť zaobchádzania na základe veku je diskrimináciou na základe veku, pokiaľ na takúto rozdielnosť zaobchádzania nie sú objektívne dôvody. Preto ombudsman požiadal Komisiu, aby preukázala primerané dôvody tohto rozdielneho zaobchádzania.
21. Ombudsman poznamenal, že Komisia vo svojej odpovedi ombudsmanovi zdôrazňovala alarmujúci demografický vývoj, pokiaľ ide o toto povolanie. Podľa toho Komisia argumentovala, že dôvodom rozdielneho zaobchádzania je potreba prijímania mladých tlmočníkov a ich ďalšej odbornej prípravy s cieľom zachovať primeranú a kvalifikovanú rezervu tlmočníkov v slobodnom povolaní, ktorá by mohla byť dlhodobým zdrojom tlmočníkov. Rozdielne zaobchádzanie zlepšilo vekovú štruktúru tlmočníkov-úradníkov. Mladí tlmočníci mali navyše možnosť nadobudnúť dostatok skúseností a praxe, ktoré im umožnia uspieť v budúcich otvorených výberových konaniach.
V tejto súvislosti ombudsman akceptoval, že záujem, na ktorý sa Komisia odvolávala, t. j. vytvorenie a vyškolenie novej generácie kompetentných tlmočníkov, je oprávneným záujmom Spoločenstva. Napriek tomu ombudsman Komisiu upozornil, že mu neposkytla primerané údaje ani dôkazy, ktoré opodstatňujú jej tvrdenie[15]. Navyše Komisia nevytvorila požadovanú rovnováhu medzi záujmami tlmočníkov nad 65 rokov veku a uvedeným záujmom. Poznamenal, že cieľ stratégie vytvoriť a vyškoliť novú generáciu kompetentných tlmočníkov by sa dal dosiahnuť prostriedkami, ktoré by boli menej ťaživé pre tlmočníkov nad 65 rokov veku. Takýmto prostriedkom by mohlo byť napr. vyvážené krátenie zmluvných dní pre všetkých „nie mladých“ uchádzačov, bez ohľadu na to, či už dovŕšili 65 rokov veku a vytvoriť tak príležitosti ponúknuť pracovné skúsenosti „mladým“ tlmočníkom.
22. Vzhľadom na uvedené sa ombudsman nazdáva, že Komisia primerane neodôvodnila svoje zaobchádzanie s tlmočníkmi nad 65 rokov veku, akým je aj sťažovateľ. Mohlo ísť o prípad nesprávneho úradného postupu. Ombudsman preto navrhol toto priateľské riešenie tohto aspektu prípadu:
Ombudsman konštatoval, že Komisia by mohla:
Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu priateľského riešenia
23. Vo svojej odpovedi na návrh priateľského riešenia Komisia vysvetlila, že je potrebné uvážiť nový vývoj. Zdôraznila, že Súdny dvor nedávno zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa v spojených veciach T-153/01 a T-323/01 Alvarez Moreno/Komisia[16]. Komisia argumentovala, že jej pôvodný výklad pravidiel, podľa ktorého neponúkala žiadnu prácu žiadnemu pomocnému konferenčnému tlmočníkovi nad 65 rokov veku, bol správny a že bude ďalej správny, pokiaľ rozhodnutie založené na tomto výklade nezruší svojím rozsudkom Súdny dvor Spoločenstva. V dôsledku toho Komisia tvrdila, že nemôže prijať ombudsmanov návrh priateľského riešenia.
24. Komisia okrem toho zdôraznila, že Súd prvého stupňa dospel k záveru, že:
„Komisia nemá žiadnu povinnosť znovu zamestnať [žalobcu]. Inštitúcia vôbec nemusí ponúknuť novú zmluvu pomocného zamestnanca tlmočníkovi, ktorého už zamestnávala, bez ohľadu na jeho vek a dôvody“[17].
25. Komisia ďalej zdôraznila, že účelom jej stratégie je zaistiť omladenie profesie tlmočníkov. Táto stratégia podporuje školenie mladých tlmočníkov a zaručuje pracovné príležitosti pre týchto tlmočníkov.
26. Vo svojich námietkach proti odpovedi Komisie sťažovateľ uviedol, že niekoľko dní po odmietnutí ombudsmanovho návrhu s dátumom 29. marca 2007 vydala Komisia informačné oznámenie o prijímaní tlmočníkov v slobodnom povolaní starších ako 65 rokov. Oznámenie obsahovalo tento výrok:
„V dôsledku toho Komisia zamýšľa vrátiť sa k svojmu pôvodnému stanovisku a už nezamestnávať pomocných konferenčných tlmočníkov starších ako 65 rokov.“
Ombudsmanovo hodnotenie, ktoré viedlo k návrhu odporúčania
27. Právnym základom odmietnutia Komisie prijať návrh priateľského riešenia bol rozsudok Súdneho dvora vo veci C-373/04 P. Ombudsman pripomína, že Súdny dvor zrušil rozhodnutie Súdu prvého stupňa s odôvodnením, že Súd prvého stupňa mal považovať žalobu za neprípustnú. Súdny dvor nerozhodoval o podstate spornej veci, a preto nezaujal žiadne stanovisko k právnemu názoru, ktorý bol základom rozhodnutia Súdu prvého stupňa.
28. Súd prvého stupňa zastával názor, že na pomocných konferenčných tlmočníkov sa článok 74 PZOZ nemôže uplatniť v podstate preto, že pravidlá uplatniteľné na pomocných konferenčných tlmočníkov boli upravené osobitným predpisom, ktorý prijalo Predsedníctvo Európskeho parlamentu 13. júla 1999, a dohovorom podpísaným 28. júla 1999 (pozri bod 3 tejto osobitnej správy). Hoci tvrdenie Komisie, že už nie je právne viazaná zrušeným rozhodnutím Súdu prvého stupňa bolo správne, ombudsman sa domnieva, že Komisia nevysvetlila, prečo by sa na základe relevantných skutočností a uplatniteľných právnych predpisov nemala rozhodnúť dospieť k záveru, ktorý by bol zhodný so záverom, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o podstatu sporu.
29. Pokiaľ ide o relevantné skutočnosti, ombudsman uznal, že okrem odvolania sa na rozhodnutie Súdneho dvora, Komisia vo svojej odpovedi na ombudsmanov návrh priateľského riešenia znovu vysvetlila, že jej stratégia je určená na zaistenie „obnovy“ rezervy tlmočníkov, ktorých bude mať k dispozícii. Tvrdila tiež, že pokiaľ ide o zamestnávanie pomocných konferenčných tlmočníkov, jej stratégia umožňuje jej útvarom reagovať na výkyvy pracovného zaťaženia. V tomto ohľade ombudsman uznal, že Komisia má značnú rozhodovaciu voľnosť pri prijímaní zamestnancov. Najmä sa od nej nemohlo žiadať, aby ďalej zamestnávala určitých pomocných konferenčných tlmočníkov jednoducho preto, že ich už zamestnávala v minulosti. Značnú rozhodovaciu voľnosť však Komisia nemôže uplatňovať spôsobom, ktorým porušuje zásadu nediskriminácie, podľa ktorej sa rôzne situácie sa nesmú riešiť tým istým postupom, ak na také riešenie nie sú objektívne dôvody.
30. Podľa Súdneho dvora zásada nediskriminovania na základe veku, zakotvená v článku 21 Charty základných práv, tvorí všeobecnú zásadu právneho systému Spoločenstva[18]. Podľa tejto zásady Komisia nesmie pri prijímaní pomocných konferenčných tlmočníkov zaobchádzať s nimi rozdielne kvôli ich veku, pokiaľ nepreukáže, že takéto zaobchádzanie je objektívne odôvodnené[19]. Pokiaľ ide o vek povinného odchodu do dôchodku, ktorý má za následok automatické ukončenie pracovného pomeru, ombudsman zdôraznil, že aj Súdny dvor konštatoval, že:
„(...) podpora zamestnávania [mladých osôb] nepochybne predstavuje legitímny cieľ sociálnej politiky (...). [Tento] cieľ (...) teda musí byť v zásade považovaný za (...) „objektívne a primerane“ (...) odôvodňujúci rozdiel v zaobchádzaní z dôvodu veku(...). (...) Je ešte potrebné overiť, či prostriedky použité na dosiahnutie takého oprávneného cieľa sú „primerané a nevyhnutné“[20].“
31. Záujem, na ktorý sa odvoláva Komisia vo svojom stanovisku adresovanom ombudsmanovi, t. j. potreba vytvoriť príležitosti náboru pre začiatočníkov a vyškoliť ich, je zrejme „legitímnym cieľom“. Ombudsman však nie je presvedčený, že prostriedky, ktoré Komisia použila, teda úplný zákaz prijímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku sú „primerané a nevyhnutné“ na dosiahnutie tohto legitímneho cieľa. Na to, aby tento prostriedok bol „primeraný a nevyhnutný“ na dosiahnutie uvedeného cieľa, Komisia by musela prinajmenšom konkrétnymi údajmi a dôkazmi preukázať nevyhnutnosť vyhradenia konkrétnych tlmočníckych prác pre začiatočníkov. Tieto konkrétne údaje a dôkazy by mali súvisieť napr. s počtom hodín nevyhnutných na realizovanie „programu pre začiatočníkov“. Komisia by okrem toho musela preukázať, že ten istý cieľ nie je možné dosiahnuť menej reštriktívnymi prostriedkami, ktoré sa dotknú vyškolených tlmočníkov všetkých vekových kategórií, a nielen vyškolených tlmočníkov nad 65 rokov veku.
32. V dôsledku uvedeného ombudsman konštatoval, že Komisia adekvátne neodôvodnila svoj zákaz prijímania tlmočníkov nad 65 rokov veku. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. V dôsledku toho ombudsman pripravil návrh odporúčania.
33. Vo svojom návrhu odporúčania ombudsman pripomenul, že ak sa vyšetrovaním zistí nesprávny úradný postup, môže považovať za vhodné, aby príslušná inštitúcia ponúkla peňažnú náhradu sťažovateľovi, ktorý bol poškodený týmto nesprávnym úradným postupom.
34. Sťažovateľ požadoval náhradu v celkovej výške 34 619 EUR. Ombudsman však poznamenal, že nemožno predpokladať, že sa sťažovateľovi mal ponúknuť rovnaký objem práce, ako sa mu ponúkal predtým. Ombudsman sa domnieval, že presný rozsah strát, ktoré sťažovateľovi vznikli, bude závisieť od početných činiteľov, ktorými okrem iných môžu byť: rozsah, v akom v rozhodujúcom období konkrétny jazykový profil sťažovateľa zodpovedal konkrétnym potrebám útvaru; objem tlmočníckej práce pokrytý v rozhodujúcom období zmluvami s pomocnými konferenčnými tlmočníkmi s rovnakým jazykovým profilom ako má sťažovateľ; počet uchádzačov o prácu v rozhodujúcom období, ktorí zodpovedali jazykovému profilu sťažovateľa a relatívna kvalita týchto uchádzačov. Ombudsman tiež uznal, že Komisia má značnú rozhodovaciu voľnosť pri prijímaní svojich zamestnancov. Najmä, že od nej nemožno žiadať, aby ďalej zamestnávala určitých pomocných konferenčných tlmočníkov jednoducho preto, že ich už zamestnávala v minulosti. Rozhodovacia voľnosť Komisie však nesmie porušovať zásadu nediskriminácie. Keďže Komisia dostatočne neodôvodnila napadnutú diskrimináciu tlmočníkov nad 65 rokov veku, ombudsman považuje za vhodné, aby Komisia oslovila sťažovateľa a dohodla sa s ním na primeranej náhrade za straty, ktoré sťažovateľovi vznikli v dôsledku uplatnenia diskriminačnej stratégie Komisie.
Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania
35. Komisia nesúhlasila s ombudsmanovým názorom, že porušuje zásadu nediskriminácie, keď nezamestnáva pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku. Domnievala sa, že na pomocných konferenčných tlmočníkov sa majú uplatňovať PZOZ. Zdôrazňovala, že podľa článku 119 PZOZ[21] sa pracovný pomer zmluvných zamestnancov skončí, keď zamestnanec dosiahne vek 65 rokov. Za týchto okolností a z výhradne právnych dôvodov Komisia nemohla zmeniť svoju náborovú stratégiu a nemohla ponúknuť ani náhradu sťažovateľovi.
Ombudsmanovo hodnotenie po jeho návrhu odporúčania
36. Podľa článku 21 Charty základných práv sa zakazuje akákoľvek diskriminácia na akomkoľvek základe, teda aj diskriminácia na základe veku. Navyše, podľa Súdneho dvora zásada nediskriminovania na základe veku, zakotvená v článku 21 Charty základných práv, tvorí všeobecnú zásadu práva Spoločenstva[22]. Podľa tejto zásady nediskriminácie nesmie Komisia zaobchádzať s občanmi rozdielne na základe ich veku, pokiaľ nepreukáže, že takéto zaobchádzanie je objektívne odôvodnené a prostriedky na jeho dosiahnutie sú primerané a nevyhnutné[23]. Pokiaľ ide o vek povinného odchodu do dôchodku, ktorý má za následok automatické ukončenie pracovného pomeru, ombudsman zdôraznil, že aj podľa konštatovania Súdneho dvora:
„(...) podpora zamestnávania [mladých osôb] nepochybne predstavuje legitímny cieľ sociálnej politiky (...). [Tento] cieľ (...) teda musí byť v zásade považovaný za (...) „objektívne a primerane“ (...) odôvodňujúci rozdiel v zaobchádzaní z dôvodu veku(...). (...) Je ešte potrebné overiť, či prostriedky použité na dosiahnutie takého oprávneného cieľa sú primerané a nevyhnutné“[24].“
37. Komisia trvá na svojom stanovisku, že veková hranica uvedená v PZOZ sa vzťahuje na pomocných konferenčných tlmočníkov. A ďalej, ako bolo vysvetlené v návrhu odporúčania, pokúsila sa odôvodniť rozdiel v zaobchádzaní s pomocnými konferenčnými tlmočníkmi nad 65 rokov odkazom na potrebu vytvorenia príležitostí na prijímanie a vyškolenie začiatočníkov. Aj keď ombudsman nevylúčil, že takýto cieľ môže byť „legitímnym cieľom“, spochybnil primeranosť a nevyhnutnosť prostriedkov použitých na dosiahnutie tohto cieľa, a to úplného zákazu náboru pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku.
38. Ombudsman nesúhlasí s argumentom Komisie, že z právnych dôvodov nemá inú možnosť ako zastaviť prijímanie pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku. Zastáva názor, že Komisia nenajíma pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku, pretože sa tak rozhodla.
39. Ombudsman by rád zdôraznil, že nespochybňuje rozhodnutie Súdneho dvora. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že Súdny dvor zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa[25] v konaní o procedurálnej otázke a nie o podstate sporu Alvarez Moreno/Komisia. Ombudsmanove zistenia v tejto veci sú preto v úplnej zhode s rozhodnutiami Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora.
40. Ombudsman by ďalej rád zdôraznil, že nespochybňuje predpisy prijaté zákonodarcom (napr. služobný poriadok a PZOZ). Ombudsman nemá mandát na spochybnenie práva zákonodarcu na stanovenie stratégie náboru, v ktorej sa môže prihliadať na vek. V tomto ohľade ombudsman musí mať na zreteli skutočnosť, že služobný poriadok a PZOZ obsahujú pravidlá, ktoré pre úradníkov (článok 52 služobného poriadku) a ostatných zamestnancov (články 47, 74 a 119 PZOZ) stanovujú odchod do dôchodku vo veku 65 rokov (alebo 67 rokov pre úradníkov vo výnimočných prípadoch). Ombudsman zdôrazňuje, že v tomto prípade nechce zámerne obísť článok 74 PZOZ. Skôr berie do úvahy názor, ktorý zdieľal Súd prvého stupňa, keď rozhodoval o veci samej v spore Alvarez Moreno/Komisia, že článok 74 PZOZ sa nevzťahuje na pomocných konferenčných tlmočníkov.
41. Ombudsman, samozrejme, uznáva, že Komisia nie je právne viazaná zrušeným rozhodnutím Súdu prvého stupňa. Ombudsman však zdôrazňuje, že zrušenie rozhodnutia z procesných dôvodov neznamená automatickú platnosť výkladu, ktorý vyslovila Komisia v súvislosti s podstatou sporu. Poznamenáva, že Komisia v súvislosti s týmto vyšetrovaním neuviedla žiadny z argumentov, ktorými sa v odôvodnení rozsudku v spornej veci zaoberá Súd prvého stupňa.
42. Ombudsman vyjadruje poľutovanie nad skutočnosťou, že napriek jeho snahám pomôcť Komisii vyhnúť sa nesprávnemu úradnému postupu, ktorý vytvorila svojou súčasnou stratégiou, Komisia nereagovala pozitívnym spôsobom.
43. Ombudsman sa domnieva, že tento prípad nesprávneho úradného postupu je dostatočne dôležitý, aby opodstatnil predloženie osobitnej správy Parlamentu.
44. Ombudsman nakoniec poznamenáva, že pri podobnom vyšetrovaní postupov najímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov v Európskom parlamente predložil Parlamentu podobný návrh odporúčania, na základe ktorého Parlament prijal jeho názor a zmenil svoj postup najímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov. Pri zaujímaní tohto stanoviska Parlament vykladal uplatniteľné pravidlá, ktoré, a to treba zdôrazniť, sú tie isté pravidlá, ktoré Komisiu podľa jej názoru zaväzujú nenajímať pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov spôsobom, ktorý nie je zákazom najímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov. Parlament tak odstránil možnosť nesprávneho úradného postupu, ktorú identifikoval ombudsman.
Na základe vykonaného vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsman opakuje svoj návrh odporúčania ako odporúčanie Komisii.
Komisia by mala zmeniť svoju súčasnú stratégiu uvaľujúcu zákaz prijímania pomocných konferenčných tlmočníkov nad 65 rokov veku a mala by poskytnúť sťažovateľovi náhradu za straty, ktoré mu v jeho prípade vznikli v dôsledku uplatňovania tejto stratégie.
Európsky parlament by mohol uvážiť prijatie uznesenia v tomto zmysle.
P. Nikiforos DIAMANDOUROS
V Štrasburgu 4. decembra 2008
[1] Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (94/262/ESUO, ES, Euratom), Ú. v. ES L 113, 4.5.1994, s. 15.
[2] Nariadenie Rady (ES, ESUO, Euratom) č. 628/2000 z 20. marca 2000, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES, Euratom, ESUO) č. 259/68, ktorým sa ustanovuje služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Spoločenstiev (Ú. v. ES L 76, 25.3.2000, s. 1. Článok 1 tohto nariadenia znie takto:
„(...) (2) Všetci konferenční tlmočníci by mali byť dôsledne zamestnávaní ako pomocní zamestnanci podľa hlavy III podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev, (...)
K článku 78 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev sa dopĺňa tento odsek:
Rovnaké podmienky prijímania a odmeňovania, aké sa používajú v prípade tlmočníkov na konferenciách, zamestnaných Európskym parlamentom, platia pre pomocných zamestnancov, ktorých Komisia zamestná ako tlmočníkov na konferenciách v mene inštitúcií a orgánov Spoločenstva.“
[3] Článok 74 PZOZ (vo verzii platnej v tom čase) ustanovuje toto: „Okrem zániku v prípade úmrtia pracovný pomer pomocných zamestnancov zanikne: 1. v prípade zmluvy na dobu určitú: (...) b) uplynutím mesiaca, v ktorom úradník dosiahne vek 65 rokov (...)“
[4] Sťažovateľ nebol účastníkom tohto súdneho konania.
[5] Rozsudok z 10. júna 2004, Alvarez Moreno/Komisia, spojené veci T-153/01 a T-323/01, Zb. s. I-A-161 a II-719.
[6] Rozsudok z 10. júna 2004, Alvarez Moreno/Parlament, vec T-275/01, Zb. s. I-A-171 a II-765.
[7] Rozsudok z 10. júna 2004, Garroni/Parlament, vec T-276/01, Zb. s. I-A-177 a II-795.
[8] Tento rozsudok bol uverejnený len vo francúzštine. Anglické preklady použité v tejto správe vyhotovili útvary kancelárie Ombudsmana. V bodoch 84 – 89 rozsudku z 10. júna 2004 v spojených veciach T-153/01 a T-323/01 sa vo francúzštine konštatuje toto:
„84. Or, les contrats d'engagement des interprètes de conférence conclus en application du troisième alinéa, comme du premier alinéa, de l'article 78 du RAA se caractérisent par le fait qu'ils sont conclus pour certains jours spécifiques, de sorte que tant la date du début que celle de la fin de l'engagement constituent des éléments indispensables du recrutement des agents auxiliaires en question.
85. En effet, d'une part, étant donné que le terme du contrat d'engagement est toujours fixé par l'indication dans celui-ci, des jours spécifiques des prestations, aucun recours à l'article 74, paragraphe 1, sous b), du RAA n'est nécessaire pour déterminer la fin de l'engagement. D'autre part, dans le contexte de ce type de contrat, la prescription de cet article constitue une des "conditions de recrutement" visées à l'article 78 du RAA, dès lors que la durée précise de l'engagement est fixée, conformément à l'article 56 du RAA, en tant que condition d'engagement. En d'autres termes, s'agissant d'un contrat limité à des jours spécifiques, la fin de l'engagement constitue une condition caractéristique et indispensable du recrutement de l'interprète, inhérente à celui-ci.
86. Il s'ensuit que l'article 74 du RAA constitue une des dispositions du titre III du RAA auxquelles le Parlement a dérogé lorsqu'il a adopté la réglementation de 1999.
87. Par conséquent, c'est à tort que la Commission a considéré que l'article 74, paragraphe 1, sous b), du RAA était applicable à la requérante et qu'il ne s'agissait pas d'une condition de recrutement au sens de l'article 78 du RAA (...)
89. Il est vrai que l'article 8 de la réglementation de 1999 renvoie aux dispositions du RAA et aux règles applicables à l'ensemble du personnel pour toute question non prévue par ladite réglementation ou par la convention de 1999. Toutefois, étant donné que la raison d'être de la réglementation de 1999 est de permettre au Parlement d'engager les interprètes auxiliaires de session pour des jours spécifiques, la "fin de l'engagement" au sens de l'article 74 ne constitue par une question non prévue par la réglementation de 1999. En outre, au vu du caractère occasionnel de tels engagements et du fait que les institutions n'ont pas l'obligation d'engager un interprète particulier à un moment donné pour une période minimale, l'âge de l'interprète ne saurait constituer un élément pertinent pour ce qui est de l'exécution des services en question. Il s'ensuit que la stipulation d'une limite d'âge ne constitue pas une clause indispensable dans un contrat d'engagement d'un interprète et rend nécessaire le recours à l'article 74 du RAA.“
[9] Rozsudok z 10. januára 2006, Komisia/Alvarez Moreno, vec C-373/04 P, Zb. s. I-1.
[10] V článku 21 Charty základných práv sa ustanovuje: „Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“
[11] V článku 5 ods. 3 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe sa ustanovuje toto: „Úradník najmä nesmie žiadnym spôsobom neodôvodnene diskriminovať jednotlivcov na základe národnosti, pohlavia, rasy, farby pleti, národnostného alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“
[12] Pozri poznámku pod čiarou č. 3.
[13] Na tento účel vytvorilo GR pre tlmočenie program pre začiatočníkov, v ktorom pomocným konferenčným tlmočníkom zaručovalo určitý počet po sebe nasledujúcich dní prijímania do zamestnania.
[14] Pozri rozsudok z 22. novembra 2005, Mangold, vec C-144/04, Zb. s. I-9981, bod 75.
[15] Takýto dôkaz mohol obsahovať konkrétne informácie o počte pracovných dní určených na pridelenie „mladým tlmočníkom“.
[16] Rozsudok z 10. januára 2006, Komisia/Alvarez Moreno, vec C-373/04 P, Zb. s. I-1.
[17] V rozsudku z 10. júna 2004, Alvarez Moreno/Komisia, v spojených veciach T-153/01 a T-323/01, Zb. s. SC I-A-161 a II-719 sa v bode 105 vo francúzštine konštatuje: „la Commission n'avait, en tout été de cause, pas l'obligation de faire appel à nouveau à ses services. Il demeure en effet toujours loisible à l'administration de ne pas conclure de nouveau contrat d'agent auxiliaire avec un interprète auquel elle avait précédemment fait appel, et cela quels que soient l'âge de ce dernier et les motifs qui la conduisent à cette décision.“
[18] Pozri poznámku pod čiarou č. 14.
[19] Rozsudok z 10. januára 2006, Medzinárodná letecká doprava a iní, vec C-344/04, Zb. s. I-403, bod 95.
[20] Rozsudok zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, vec C-411/05, Zb. s. I-8531, body 64 – 67.
[21] Verzia platná od 1. mája 2004.
[22] Pozri poznámku pod čiarou č. 14.
[23] Pozri poznámku pod čiarou č. 20.
[24] Pozri poznámku pod čiarou č. 20.
[25] Pozri bod 27.
